§ 1 Ústavný zákon o udelení štátneho občianstva československého niektorým osobám.

§ 1 (1) Štátni občania bývalého Uhorska, ktorí pred dňom 1. januára 1910 aspoň štyry roky nepretržite mali bydlište v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi a obec táto za túto dobu nečinila proti nim námietky podľa §u 9 zák. čl. XXII/1886, majú nárok na udelenie československého štátneho občianstva, keď majú od uplynutia spomenutých štyroch rokov nepretržite do podanej žiadosti bydlište na území náležajúcom dnes Československej republike a nie je dokázané, že si v tejto dobe nadobudli domovského práva v niektorej obci ležiacej mimo tohoto územia alebo štátneho občianstva mimo republiky Československej, jestliže do päť rokov od dňa účinnosti tohoto zákona podajú u príslušného úradu (§ 4) žiadosť za udelenie československého štátneho občianstva. (2) Nepretržitosť bydlišťa podľa predošlého odstavca neruší doba, ktorú tá ktorá osoba strávila a) do 1. júna 1919 v službe vojenskej, pokiaľ táto nebola službou z povolania, alebo plniac povinnosť uloženú jej podľa zákona o válečných úkonoch, b) za svetovej vojny alebo po svetovej vojne buď v zajatí, v rukojemstve alebo v internovaní, c) v službe československej brannej moci, d) prechodne za zárobkom. (3) Z nároku sú vylúčeni, ktorí a) sa dopustili trestného činu proti bezpečnosti Československej republiky, alebo b) dobrovolne opustili územie Československej republiky a prejavili nepriateľské smýšlanie vôči nej, c) boli právoplatne vykázaní z územia Československej republiky, d) po 28. októbri 1918 vykonávali mimo územia Československej republiky funkcie v záujme cudzieho štátu, e) odopreli složenie sľubu poslušnosti podľa §u 2 zákona zo dňa 10. decembra 1918, čís. 64 Sb. z. a n., a neboli preto na svojích služobných miestach ponechaní a ani pozdejšie prijatí.