Najvyšší súd 5Sžo/67/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr

§ 8azákona č.

503/2003 Z. z. Namietali, ţe výrok a odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia odporcu podľa § 6 ods.

3 v spojení s § 8a a § 5 ods.

3 zákona č. 503/2003 Z. z. musí spĺňať všetky náleţitosti a poţiadavky na výrok a odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 47 Správneho poriadku. Navrhovatelia následne poukázali na nezákonné zvýšenie administratívnoprávneho zaťaţenia navrhovateľov zo strany odporcu rozdelením konania o ich jednom návrhu navrhovateľov na dve konania a rozhodnutia, ktoré je v rozpore s Čl.

Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zákonnými pravidlami pre správne konanie pred pozemkovými úradmi, (ktoré nepoznajú inštitút rozdelenia konania), pričom odporca tieţ nerešpektoval judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „kaţdé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu“ (nález Ústavného súdu SR z 10. mája 1994) sp. zn. I. ÚS 26/1994). Ako na príklad takéhoto postupu poukázali na to, ţe v rozpore s § 5 ods.

§ 6ods.

2 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z.z. nie je v rozhodnutí odporcu presne vyčíslená výmera (plocha) a bonita náhradných pozemkov a ani výška alternatívnej finančnej náhrady. Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c veta prvá a § 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe pre potvrdenie rozhodnutia odporcu neboli dané zákonné dôvody. 7 5Sţo/67/2010 Zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku. Preto pri aplikácii jeho ustanovení treba postupovať veľmi citlivo, aby nedošlo k ďalším krivdám. Zákon č. 503/2003 Z.z. v § 1 upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu (zákon č. 229/1991 Zb. a § 37 aţ 39 zákona SNR č. 330/1991 Zb.).Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria:

1. a)poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,
2. b)lesný pôdny fond. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môţe uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území, a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 01. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. Zákonodarca v záujme zabezpečenia princípu legality v ustanoveniach § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. zakotvil rozhodovaciu právomoc správneho orgánu – pozemkového úradu pri rozhodovaní o navrátení vlastníctva k pozemku alebo o priznaní práva na náhradu za pozemok. Správne konanie pred pozemkovým úradom sa začína doručením návrhu oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. podľa § 5 ods. 3 zákona sa na konanie podľa odseku 2 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Povinnosťou pozemkového úradu pri rozhodovaní podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. je postupovať podľa jednotlivých ustanovení správneho poriadku, t.j. podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 5 ods. 3 zákona č. 53/2003 Z.z.). Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať 8 5Sţo/67/2010 procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyţadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci. Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46 správneho poriadku). Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej základom. Táto zásada vyslovuje poţiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci, teda subsumuje aj poţiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia skutočného stavu veci treba povaţovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné. Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tieţ vyplýva, ţe správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne, čo znamená, ţe musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu. Správny orgán je povinný hodnotiť kaţdý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náleţite odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku). V konaní nebolo sporné, ţe navrhovatelia sú oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 503/2003 Z. z. ako deti (navrhovateľky 1/ a 3/) a vnuk (navrhovateľ 2/) J. D. st., syna po V.D. Z matričných dokladov a dokumentov Štátneho notárstva v T. nachádzajúcich sa v administratívnom spise odporcu vyplýva, ţe V. D. zomrel 11. augusta 1960 bez zanechania závetu, pričom jeho dedičmi zo zákona boli jeho deti A., C., J. (otec navrhovateliek 1/ a 3/ a právneho predchodcu navrhovateľa 2/), F., H., V. a I. a vnučka po predumrelom synovi V. E. K. 9 5Sţo/67/2010 Zo zápisnice napísanej na Štátnom notárstve v Trnave 26. apríla 1961 v dedičskom konaní č. D 944/60 a z uznesenia Štátneho notárstva v T. zo 06. novembra 1961, najvyšší súd zistil, ţe dedičstvo po V.D. pozostávajúcom z nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe katastrálneho územia Z. vo vl. č. X., parc. č. X. - roľa v podiele ½, a katastrálneho územia T. vo vl. č. X., parc. č. X. - roľa v podiele ½, vo vl. č. X., parc. č. X., X. - roľa v podiele ½ a vo vl. č. X., parc. č. X. - roľa v podiele ½ bolo v dôsledku jeho odmietnutia dedičmi - deťmi V. D., ktoré ho odmietli aj v mene svojich detí, vyhlásené za odúmrť. Podľa vyjadrenia k ţiadosti o navrátenie vlastníctva k pozemkom E.K., priamej účastníčky dedičského konania po V.D., ktoré odporca pripojil k spisu, bolo zastrašujúce správanie a vyhráţky zo strany štátneho notára počas prejednávania dedičstva po V.D. jediným dôvodom pre odmietnutie dedičstva. Zdedené nehnuteľnosti boli podľa vtedajších právnych predpisov povaţované za poľnohospodársky podnik, a teda bolo moţné ho prevziať výlučne ako celok len jedným dedičom, ktorý na ňom následne bude hospodáriť ako samostatne hospodáriaci roľník - kulak, alebo vstúpi do jednotného roľníckeho druţstva. Ako kulak by dotknutý dedič bol viazaný na povinné kontingenty pod hrozbou tvrdých sankcií pri ich nesplnení (trest odňatia slobody aţ na šesť mesiacov a pokuta do výšky 250.000,- korún a popri nich tieţ prepadnutie majetku, prepadnutie veci, zákaz pobytu alebo príkaz pobytu, zákaz činnosti a uverejnenie trestného výmeru). Pokiaľ ide o námietku navrhovateľov, ţe odporca paušalizoval zistenie tiesne ako inak subjektívneho stavu jednotlivých dedičov po V.D. a na základe toho ich všetkých automaticky povaţoval za oprávnené osoby, je na mieste uviesť, ţe na základe vykonaného dokazovania odporca zisťoval stav, resp. situáciu, za ktorej kaţdý jeden z vtedy prítomných dedičov „dobrovoľne“ odmietol prevziať dedičstvo po V.D., ktoré by bol povinný prevziať ako celok. Pojem tieseň treba totiţ v týchto prípadoch vykladať v súvislosti s politickým nátlakom spojeným s obdobím rokov 1948-1989. Preto treba za stav tiesne povaţovať aj stav, kedy vlastník nemôţe s vecou voľne nakladať, pretoţe vo svojej dispozícii s predmetom vlastníctva je obmedzovaný represívnou politikou, umoţňovanou nedostatkom existencie právneho a demokratického štátu. K záveru, ţe dedičia V.D. odmietli dedičstvo v tiesni, dospel na základe písomného vyjadrenia osoby priamo prítomnej na tomto dedičskom konaní. Táto situácia bola totoţná pre všetkých zúčastnených dedičov a bola objektívne spôsobilá vyvolať v nich pocit ohrozenia 10 5Sţo/67/2010 v prípade prijatia dedičstva. Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, ţe by to boli práve navrhovatelia, ktorí by nemali ako priamo preukázať tieseň svojho právneho predchodcu J.D. st. Pokiaľ ide o námietku dôkazného prostriedku, o ktorý sa oprel, poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na § 32 ods. 1 správneho poriadku a § 32 ods. 2 správneho poriadku, v zmysle ktorých správny orgán nie je pri zisťovaní skutočného stavu veci viazaný návrhmi účastníkov, pričom spôsob a rozsah zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje on sám. Odporca dospel na základe ním vykonaného dokazovania, na základe zákonne zadováţených a vykonaných dôkazných prostriedkov k skutkovým a právnym záverom svedčiacim v prospech navrhovateľov. Námietka „nevhodného“ dôkazného prostriedku navrhovateľov je s ohľadom na uvedené neopodstatnená. Rovnako je neopodstatnená ich námietka paušalizovania zistenia tiesne, pretoţe zistená situácia sa týkala všetkých povolaných dedičov rovnako. Vo vzťahu k námietke navrhovateľov, ţe odporca bol povinný v preskúmavanom rozhodnutí bliţšie špecifikovať druhy, bonitu a výmeru náhradného pozemku, respektíve výšku finančnej náhrady, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe ustanovenia § 6 ods.

§ 8azákona č.

503/2003 Z. z. upravujú vo všeobecnej rovine právo oprávnenej osoby na náhradu (náhradný pozemok alebo finančnú náhradu) v prípade, ţe z dôvodov vymenovaných v § 6 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. jej nemoţno navrátiť vlastníctvo k pôvodným pozemkom. Povinná osoba, t.j. subjekt povinný poskytnúť túto náhradu je určený v § 6 ods. 5 zákona č. 503/2003 Z.z. Z paragrafu 47 ods. 2 správneho poriadku vyplýva pre správny orgán povinnosť uviesť vo výroku rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Jedine v prípade, ak v rozhodnutí správny orgán ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu, ktorá nesmie byť kratšia, neţ ustanovuje osobitný zákon. Subjekty uvedené v § 6 ods. 5 zákona č. 503/2003 Z. z. nie sú účastníkmi reštitučného konania podľa zákona č. 503/2003 Z. z., preto im v tomto konaní nemoţno uloţiť ţiadnu povinnosť. Preto ani odporcovi nevznikla povinnosť konkretizovať formu náhrady uvedením konkrétnej výmery (plochy) a bonity náhradných pozemkov a konkrétnej výšky alternatívnej finančnej náhrady (peňaţnej náhrady) za nevrátené vlastníctvo (časť vlastníctva) k pozemkom. 11 5Sţo/67/2010 Navyše, rozhodnutie pozemkového úradu podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. má povahu tzv. statusového deklaratórneho rozhodnutia, ktorým oprávnený orgán verejnej správy autoritatívne potvrdzuje, ţe daná osoba je oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. a spĺňa podmienka § 3 zákona č. 503/2003 Z. z., a teda je nositeľom ďalších práv viaţucich sa na toto postavenie. Výrok takéhoto rozhodnutia nezakladá právo na priame plnenie (poskytnutie konkrétneho náhradného pozemku, resp. pozemku určitých kvalít, vyplatenie určitej sumy ako finančnej náhrady), ale vyvoláva ďalšie správne konanie, ktorým je v prípade navrátenia vlastníctva katastrálne konanie, a v prípade, ţe vlastníctvo nemoţno navrátiť, pokračuje oprávnená osoba v konaní o náhrade so subjektom označeným v § 6 ods. 5 zákona č. 503/2003 Z.z. Odporca preto nepochybil, keď vo výroku preskúmavaného rozhodnutia náhradu bliţšie nešpecifikoval tak, ako namietajú navrhovatelia. Čo sa týka námietky navrhovateľov voči rozdeleniu konania o jednom uplatnenom nároku na dve konania, ktorých výsledkom sú dve samostatné rozhodnutia odporcu (rozhodnutie č. j. K2008/00694-Kň-NR-2 z

1. januára 2008 a preskúmavané rozhodnutie č. j. K2008/00694-Kň/1-NR-2 z
2. januára 2008), Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe tento postup odporcu sám osebe nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Námietku preto vyhodnotil ako neopodstatnenú. Ohľadom námietky navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti spoluvlastníckych podielov, v ktorých im bolo priznané právo na náhradu, je aj s ohľadom na uţ uvedené namieste konštatovať, ţe za oprávnené osoby treba povaţovať všetkých osem dedičov V. D., pretoţe, ako bolo uţ uvedené, kaţdý z nich odmietol dedičstvo v tiesni spočívajúcej v pozícii zastrašovania povinnosťami a sankciami vyplývajúcimi z nadobudnutia majetku takého rozsahu v roku 1960, respektíve
3. Pokiaľ však ide o podiely oprávnených osôb, ktoré si včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho najnovšom náleze k danej problematike sp.zn. I. ÚS 123/2010, v zmysle ktorého navrátenie toho, čo bolo nesprávne odňaté alebo vzaté širšej „rodine“ je v konečnom dôsledku nielen v súlade so zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale aj v súlade so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Uspokojenie nárokov všetkých oprávnených osôb, ktoré si svoje nároky uplatnili, pri nečinnosti ďalších potenciálne oprávnených osôb, preto zodpovedá zmyslu a účelu zákona č. 503/2003 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky 12 5Sţo/67/2010 v zmysle tohto právneho názoru vysloveného Ústavným súdom Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe nemoţno posúdiť námietku navrhovateľov potvrdením výšky podielu kaţdého z nich v 1/48 k celku nehnuteľnosti. Ako na opodstatnenú treba tieţ prihliadnuť na námietku navrhovateľov týkajúcu sa nedostatočného zistenia prekáţky navrátenia vlastníctva podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z. z. k predmetným pozemkom. Odporca sa v preskúmavanom rozhodnutí odvoláva na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra v T.
4. decembra 2004 a na geometrický plán č. 236/2006 z
5. marca
6. Na ich základe dospel k záveru, ţe časti pôvodných parciel č. X. a X., ktorých sa preskúmavané rozhodnutie týka, boli zlúčené do parcely č. X. (stav CKN), ktorá je vedená ako zastavaná plocha, a preto nie je moţné priznať navrhovateľom vlastnícke právo ku nim. Z preskúmavaného rozhodnutia a ani z priloţeného spisového materiálu vedeného odporcom vo veci nároku navrhovateľov však nie je zrejmé, o aký druh stavby sa jedná, a teda či táto stavba skutočne predstavuje prekáţku navrátenie vlastníckeho práva k pozemkom. S ohľadom na uvedené nebolo moţné akceptovať záver odporcu o nemoţnosti navrátiť vlastníctvo k predmetným pozemkom, ale treba preskúmavané rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a dokazovanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v súlade s § 250ja ods. 3 veta prvá OSP, § 250l ods. 2 OSP a § 250q ods. 2 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní sa odporca bude zaoberať najmä tým, či je daná prekáţka navrátenia vlastníctva k predmetným pozemkom podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z. z., k čomu doplní dokazovanie najmä ohliadkou na mieste samom a príslušným rozhodnutím stavebného úradu. Súčasne bude úlohou odporcu riadne zistiť okruh oprávnených osôb, ktoré si v súlade so zákonom č. 503/2003 Z. z. uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom po neb. V. D., pričom pri určovaní veľkosti reštitučného podielu bude prihliadať len na tieto osoby tak, aby medzi ne bol rozdelený celý reštituovaný majetok patriaci do ich „rodinného“ okruhu. Ostatné námietky navrhovateľov sú, ako vyplýva z uţ uvedeného, neopodstatnené. Odporca súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP 13 5Sţo/67/2010 v spojení s § 250l ods. 2 OSP a § 250r OSP) vykoná dokazovanie v zhora naznačenom smere (§ 32 aţ 34 správneho poriadku) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku) vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie aj patričným spôsobom odôvodní tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zákonu (§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku). O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 246c OSP v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 OSP s poukazom na § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 a § 250ja OSP a úspešným navrhovateľom trovy konania nepriznal, pretoţe si ich náhradu neuplatnili. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
7. januára 2011 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková