1 O.s.p. a v jeho priebehu zistil zmenu miesta pobytu dieťaťa a matky, ktoré sa k
P 21/2008 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3 Cdo 326/2008 -2- V odôvodnení uviedol, že v čase začatia konania o zákaz styku otca s dieťaťom malo dieťa obvyklý pobyt v Slovenskej republike na adrese P., kde bývalo spolu s matkou. Pokiaľ v priebehu konania došlo k zmene jeho obvyklého pobytu presťahovaním sa do S., nemá táto skutočnosť za následok zánik právomoci doterajšieho súdu, lebo Okresný súd Prievidza, ktorý mal v čase začatia konania právomoc vec prejednať a rozhodnúť, si túto právomoc zachoval aj po následnej zmene obvyklého pobytu (zásada perpetuatio fori). Z tohto dôvodu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, založené na nesprávnej aplikácii čl. 9 nariadenie rady č. 2201/2003, zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie. Zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu napadla dovolaním matka s odôvodnením, že jej opravný prostriedok je prípustný podľa § 238 ods. 1 O.s.p. a opodstatnený preto, lebo napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). „Alternatívne“ vyvodila prípustnosť a dôvodnosť dovolania z ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p., lebo odvolací súd podľa jej názoru sčasti rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Krajskému súdu v Trenčíne vytkla, že nevzal do úvahy tú skutočnosť, že súd
1 O.s.p. začal konanie o zákaz styku otca s dieťaťom
nariadenia rady č. 2201/
dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Občiansky súdny poriadok osobitne upravuje prípady, kedy je prípustné dovolanie smerujúce proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (viď § 237 O.s.p.), kedy je tento opravný prostriedok prípustný proti rozsudku odvolacieho súdu (viď § 238 O.s.p.) a kedy je prípustný proti uzneseniu odvolacieho súdu (viď § 239 O.s.p.). Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu, preto (odhliadnuc od prípustnosti dovolania
– k tomu viď ďalej), pri posudzovaní jeho prípustnosti treba vychádzať z ustanovenia § 239 O.s.p.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V danom prípade matka napadla dovolaním uznesenie odvolacieho súdu, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého stupňa. Napadnuté (zrušujúce) uznesenie odvolacieho súdu 3 Cdo 326/2008 -4- nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., preto dovolanie proti nemu
týchto ustanovení prípustné nie je. Prípustnosť dovolania matky by v danom prípade prichádzala do úvahy len v prípade, že by v konaní došlo k závažným procesným vadám, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (t.j. aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Treba ale uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k vade takejto povahy, ale len jednoznačné zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľka vady konania
b/ až g/ O.s.p. nenamietala a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Matka v dovolaní namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou
a/ O.s.p., lebo odvolací súd prejednal a rozhodol vec napriek tomu, že na to nemal právomoc. Otázka, či prejednanie a rozhodnutie tejto veci – so zreteľom na prihlásenie sa matky a dieťaťa na pobyt v S. – patrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, bola sporná už v konaní na súdoch nižších stupňov; súd prvého stupňa túto otázku riešil so zreteľom na čl. 9 3 Cdo 326/2008 -5- nariadenie rady č. 2201/2003, odvolací súd, na rozdiel od neho aplikoval čl. 8 tohto nariadenia. Slovenská republika aj Spolková republika Nemecko sú členmi Európskej únie, a preto sa na ne vzťahuje nariadenie rady č. 2201/2003.
článku 8 nariadenia rady č. 2201/2003 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Nariadenie rady č. 2201/2003 nedefinuje, čo sa rozumie pod „obvyklým pobytom“. Súd musí tento pojem vykladať vždy v súlade s cieľmi a účelom uvedeného nariadenia a otázku obvyklého pobytu dieťaťa musí posudzovať v každom jednotlivom prípade na základe individuálnych skutkových okolností toho – ktorého prípadu. Treba zdôrazniť, že pre právomoc je určujúci čas začatia konania na súde. Po začatí konania zostáva súdu v zásade zachovaná právomoc, aj keby dieťa počas konania nadobudlo nový obvyklý pobyt v inom členskom štáte (zásada perpetuatio fori). Zmena obvyklého pobytu dieťaťa počas konania preto sama o sebe ešte neznamená zmenu alebo zánik právomoci.
článku 9 bod 1 nariadenia rady č. 2201/2003 platí, že keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú, ako výnimku z článku 8, právomoc počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoj obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa. O oprávnené presťahovanie ide vtedy, keď nositeľ rodičovských práv a povinností na základe súdneho rozhodnutia alebo zákona členského štátu pôvodu bol oprávnený presťahovať dieťa do iného členského štátu bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Ak je presťahovanie neoprávnené, neuplatní sa článok 9, ale článok 10 o súdnej právomoci v prípade únosu dieťaťa. Aj podľa názoru dovolacieho súdu je pre posúdenie právomoci v danom prípade rozhodujúci čl. 8 nariadenia rady č. 2201/
čl. 8 nariadenia rady č. 2201/
a/ O.s.p., lebo so zreteľom na obvyklý pobyt dieťaťa v čase, ktorý je rozhodujúci pre určenie právomoci súdu (t.j. v čase začatia konania) – mali tak Okresný súd Prievidza, ako aj Krajský súd v Trenčíne právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Na adresu súdu prvého stupňa, ktorý aplikoval čl. 9 nariadenia rady č. 2201/2003, dovolací súd poznamenáva, že
tohto článku je relevantné len „oprávnené presťahovanie“ dieťaťa do cudziny (viď vyššie). Obsah spisu nenasvedčuje tomu, že by o pobyte dieťaťa mohla rozhodovať samostatne len jeho matka a že by otec prestal byť oprávnený spolurozhodovať o prípadnom vysťahovaní dieťaťa. Treba preto zdôrazniť, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia (viď bližšie § 28 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine) a ak sa nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, medziiným o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd (viď bližšie § 35 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine). Keďže prípustnosť dovolania matky nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p ani z § 237 O.s.p., dovolací súd jej mimoriadny opravný prostriedok odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na odmietnutie dovolania matky z procesných dôvodov nezaoberal sa dovolací súd danosťou ňou uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý možno úspešne uplatniť len ak je dovolanie procesne prípustné. 3 Cdo 326/2008 -7- Dovolací súd nepriznal účastníkom konania náhradu trov dovolacieho konania, lebo procesne úspešný otec nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 12. marca 2009 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.