1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozsudky okresného i krajského súdu v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p.
1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené. V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacím dôvodom uplatneným mimoriadnym dovolaním je nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi nižších stupňov (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), spočívajúcom v nesprávnej aplikácii ustanovenie § 80 písm. c/ O. s. p. vo veci samej. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je dôvodom dovolania, môže spočívať v tom, že súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo že správne použitý právny predpis nesprávne vyložil, prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) je posúdiť, či okresný súd i krajský súd na zistený skutkový stav použili správnu právnu normu a či ju správne interpretovali. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým dovolacím dôvodom vtedy, ak bolo rozhodujúce pre rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, t. j. ak na takomto právnom posúdení 2 M Cdo 20/2007 7 napadnuté rozhodnutia spočívajú. Povinnosťou súdov je interpretovať jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných základných práv a slobôd. Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Predpokladom úspešnosti návrhu na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. sú po procesnej stránke skutočnosti, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že na určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Citované ustanovenie však nestanovuje, že v určovacom petite môže ísť len o určenie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným alebo o právo žalobcu voči žalovanému. Nemožno preto vylúčiť prípustnosť toho, že predmetom určovacieho petitu bude právny vzťah medzi žalovaným (ktorý je odporcom navrhovateľa) a treťou osobou. Podmienkou úspechu takéhoto návrhu je, že určenie existencie tohto právneho vzťahu, ktorého subjektom je tretia osoba, ovplyvní právne postavenie žalobcu voči žalovanému, pretože inak by žalobca nemohol mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi : žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva či právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenie práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem na určení je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým; žaloba domáhajúca sa určenia nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať splnenie povinnosti. Vyslovený predpoklad však 2 M Cdo 20/2007 8 nemožno chápať všeobecne. Ak totiž žalobca preukáže, že má právny záujem na tom, aby bolo určené určité právo alebo právny pomer, hoci by mohol žalovať priamo na splnenie povinnosti, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Rozsudok súdu znejúci na plnenie nevyhnutne obsahuje určenie práva alebo právneho vzťahu, ale toto určenie sa uvedie iba v odôvodnení rozsudku ako predpoklad pre výrok na plnenie. Za nedovolenú pri možnosti žaloby na plnenie možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života ale len na zbytočné rozmnožovanie sporov. Ak sa určením, že tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu (a predíde sa tak žalobe na plnenie), je určovacia žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná tiež žaloba na splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b/ O. s. p. Naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O. s. p. je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia (nie faktického) a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nie je pritom rozhodujúce, ako táto neistota vznikla. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem zaťažuje žalobcu. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu predpokladaná citovaným zákonným ustanovením nachádza svoje vyjadrenie v petite, ktorý žalobca vo svojom návrhu zvolil. Určovacou žalobou sa žalobca nedomáha prisúdenia plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovania žaloba) alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Žalobca podaním určovacej žaloby vyjadruje, že mu k ochrane práva postačí jeho určenie – danie mu istoty práva. Požadované určenie sa pritom nemôže týkať existencie alebo neexistencie samotnej právnej skutočnosti ale len práva alebo právneho vzťahu. Pri určovacích žalobách na rozdiel od žalôb na plnenie sa zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. V našom procesnom práve platí zásada, že ak súd zamieta žalobu o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je či nie je pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takom určení, je logicky vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po stránke vecnej. Návrhmi podľa § 80 písm. c/ O. s. p. nie sú 2 M Cdo 20/2007 9 návrhy, ktorými sa síce žiada určenie právneho vzťahu alebo práva, avšak u ktorých existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vyplýva priamo z právneho predpisu. Z uvedeného vyplýva, že súčasťou právneho posúdenia veci súdom je v prípade určovacej žaloby aj posúdenie jej procesnej prípustnosti z hľadiska preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.). Právny záver, ktorý súd zaujme pri posudzovaní určovacej žaloby z hľadiska opodstatnenosti ňou uplatnených nárokov, zahŕňa v sebe (aj bez výslovného vyjadrenia) tiež záver súdu o existencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení. Tým, že súd prvého stupňa v danej veci vecne preskúmal nárok žalobkyne na určenie neexistencie spoluvlastníckeho práva žalovaných k nehnuteľnostiam, vyjadril nepriamo svoj záver, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na negatívnom určení spoluvlastníckeho práva žalovaných k nehnuteľnostiam. Posúdiť, či napadnutý rozsudok spočíva na správnom právnom posúdení veci, znamenalo teda v danej veci preskúmať správnosť (súdom prvého stupňa síce výslovne nevyjadreného, ale inak jednoznačne zaujatého) záveru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na negatívnom určení spoluvlastníckeho práva žalovaných k nehnuteľnostiam. Keďže odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti, možno dospieť k záveru, že za správny považoval nielen zistený skutkový stav, ale aj jeho právne posúdenie, t. zn. aj právne posúdenie procesnej prípustnosti tejto negatívnej žaloby, a tým splnenie podmienky danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (aj vecnej legitimácie). Žalobkyňa odôvodňovala naliehavý právny záujem na požadovanom negatívnom určení rozpormi v užívaní predmetných nehnuteľností so žalovanými a možnosťou vyriešiť si svoje vlastnícke právo vydaním osvedčenia podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb. Podľa § 63 písm. a/ ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa vydáva formou notárskej zápisnice. Notárska zápisnica musí obsahovať vyhlásenie účastníka, že splnil podmienky vydržania podľa osobitného predpisu (§ 134 Občianskeho zákonníka), najmä okolnosti odôvodňujúce začatie oprávnenej držby, trvanie a nepretržitosť držby. K vyhláseniu účastník dokladá vyjadrenia 2 M Cdo 20/2007 10 osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, alebo ich právnych nástupcov, ak sú tieto osoby známe, že nemajú k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výhrady. Z vykonaného dokazovania vyplynula skutočnosť, že právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ a žalovaná 3/ sú zapísaní vlastníkmi nehnuteľnosti - pozemku parcelné č. X. zapísanej vo vložke č. X. k. ú. D.. Pozemková kniha je v zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) archívnym dokumentom s trvalou dokumentárnou hodnotou. Kataster nehnuteľností je definovaný § 1 ods. 1 katastrálneho zákona ako geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Pozemková kniha a kataster nehnuteľností sú odlišnými dokumentmi, a pozemková kniha nie je preto katastrom nehnuteľností, a pre vydanie osvedčenia v zmysle § 63 písm. a/ ods. 1 Notárskeho poriadku nie je potrebné vyjadrenie vlastníkov zapísaných v pozemkovej knihe. Podanou žalobou žalobkyňa žiadala určiť, že žalovaní nie sú podielovými spoluvlastníkmi predmetného pozemku celkovo v podiely 40 032/40 680, ktorý predstavuje podiel zapísaný do pozemkovej knihy na základe Č. d. 359/62. V pozemkovej knihe sú pritom zapísaní podielovými spoluvlastníkmi právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ a žalovaná 3/ aj v podiely 648/40 680, zapísaných do pozemkovej knihy na základe rozhodnutia Č. d. X./1964, ktoré žalobkyňa nespochybnila. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, ak by pre vydanie osvedčenia o vydržaní podľa § 63 písm. a/ ods. 1 Notárskeho poriadku bolo potrebné vyjadrenie vlastníkov zapísaných v pozemkovej knihe, z titulu nesporného vlastníctva žalovanej 3/ v podiely 648/40 680 by vyjadrenie žalovanej 3/ bolo v zmysle citovaného zákonného ustanovenia potrebným. Z uvedeného vyplýva, že vydaným rozsudkom sa žalobkyňou deklarované neisté právne postavenie nezmenilo a podmienky stanovené v § 63 písm. a/ ods. 1 Notárskeho poriadku pre vydanie osvedčenia o vydržaní sa pre ňu nezmenili, pretože aj naďalej by musela pre vydanie osvedčenia o vydržaní predmetnej nehnuteľnosti predložiť vyjadrenie súhlasu žalovanej 3/ so vznikom vlastníckeho práva žalobkyne. 2 M Cdo 20/2007 11 Rozsudok súdu negatívne určujúci, že žalovaní nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti, nemôže byť spôsobilým zmeniť (zlepšiť) právne postavenie žalobkyne, ktorá svoje vlastnícke právo nepreukazuje na ňu znejúcim tzv. nadobúdacím titulom (napr. kúpnou zmluvou alebo súdnym rozhodnutím) a dosiaľ nebola zapísaná vlastníčkou predmetných nehnuteľností v príslušnej evidencii právnych vzťahov k nehnuteľnostiam. Takýmto negatívnym určením sa v porovnaní s existujúcim stavom právne postavenie žalobkyne nezlepšuje, uspokojivo sa neodstraňuje jej neistota v danom právnom vlastníckom vzťahu, pretrváva naďalej a nevylučuje ďalšie konania o vlastníctve predmetných nehnuteľností. Spornou je aj vykonateľnosť predmetného negatívne spoluvlastníctvo určujúceho rozsudku, pretože Správa katastra pozemkovú knihu ako archívny dokument s trvalou dokumentárnou hodnotou spravuje, vydáva z neho výpisy, nezapisuje však do nej žiadne zmeny. Takýmto rozsudkom nemožno dosiahnuť zmenu zapísaných vlastníkov v pozemkovej knihe. Preto aj v prípade, ak by bolo pre vydanie osvedčenia o vydržaní potrebným vyjadrenie vlastníkov zapísaných v pozemkovej knihe, zapísanými vlastníkmi k pozemku aj po vydaní rozsudku zostanú právny predchodca žalovaných 1/ a 2/ a žalovaná 3/, pričom vydaný rozsudok nezbavuje žalobkyňu povinnosti stanovej v ustanovení § 63 písm. a/ ods. 1 Notárskeho poriadku predložiť k osvedčeniu o vydržaní vyjadrenie zapísaných vlastníkov, resp. ich právnych nástupcov. Z uvedeného vyplýva, že rozsudky okresného súdu i krajského súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci v tom, že o žalobe o negatívnom určení spoluvlastníctva žalovaných k nehnuteľnosti je možné rozhodnúť meritórne, pretože je splnenou podmienka existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení. Dovolací súd dospel k záveru, že vzhľadom k nesplneniu podmienky procesnej prípustnosti predmetnej žaloby spočívajúcej v neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom negatívnom určení, nie je žaloba procesne prípustná a vec nie je možné súdom meritórne prejednať a rozhodnúť. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p.
1 písm. c/ O. s. p., keďže jeho podanie vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníkov konania a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudky okresného i krajského súdu v zmysle 2 M Cdo 20/2007 12 § 243b ods. 2 a 3
2 O. s. p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu s tým, že právny názor vyslovený v tomto uznesení je preň záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). Záverom dovolací súd uvádza k námietke obsiahnutej v mimoriadnom dovolaní, že oba súdy nižších stupňov postupovali v rozpore s ustanovením § 152 ods. 2 O. s. p., pretože nerozhodli o celej prejednávanej veci, nakoľko nerozhodli o časti návrhu žalobkyne, ktorým žiadala určiť, že žalovaná 3/ nie je spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností v podiely 10 008/40 680, že uvedená skutočnosť nespôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudkov vydaných okresným a krajským súdom. V predmetnej veci môže byť predmetom mimoriadneho dovolania, a tým aj možnej nápravy prostredníctvom dovolacieho prieskumu, iba konkrétny (existujúci) výrok, ktorý tvorí súčasť výrokovej časti napadnutých rozsudkov súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu. V skutočnosti mimoriadnym dovolaním sa obom súdom nižších stupňov vytýka absencia rozhodnutia (t. j. nerozhodnutie). Z ustanovenia § 152 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. V prípade, že súd prvého stupňa a ani odvolací súd nerozhodol o všetkých nárokoch žalobkyňou uplatnených v konaní, hoci tak bol podľa citovaného zákonného ustanovenia povinný urobiť, nemožno sa domáhať nápravy tohto nedostatku prostredníctvom mimoriadneho dovolania. Prostriedkom k náprave v takomto prípade nie je mimoriadne dovolanie ale návrh na doplnenie rozsudku v zmysle § 166 O. s. p. Predmetom dovolania môže byť iba výrok, ktorý bol súdom vydaný, a nie výrok neexistujúci. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. decembra 2008 JUDr. Martin V l a d i k, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: 2 M Cdo 20/2007 13
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.