1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Odvolací súd vôbec neuvádza, v čom dôvody hodné osobitého zreteľa spočívajú; týmito nemôže byť len tá skutočnosť, že základné bodové ohodnotenie v sume 60 Sk za jeden bod vyjadrujúce vôľu zákonodarcu je podľa názoru súdu nízke, preto rozhodnutie odvolacieho súdu nemá zákonný podklad. Dôvodom odškodnenia vytrpených bolestí, útrap a strádania v dôsledku poškodenia zdravia, nemôže byť ani nízky vek žalobkyne, na ktorú okolnosť možno prihliadať skôr v otázke sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože vekom poškodenej sa vytrpené útrapy a bolesti nezvyšujú. Vytrpené bolesti sú súčasťou základného bodového ohodnotenia, a teda nemožno na ne prihliadať ešte aj ako na dôvody hodné osobitého zreteľa, pre ktoré sa takto určené ohodnotenie zvýši. Ďalej poukázal na to, že žalobkyňa sa domáhala a súd aj konal a rozhodol o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom sa však vôbec nedomáhala základného odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Je potom otázne, či možno v súdnom konaní primerane zvýšiť nárok, ktorý nebol uplatnený, ak nejde o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu. Pokiaľ by dôvody hodné osobitého zreteľa, ktoré odvolací súd vo svojom rozhodnutí nekonkretizoval, spočívali v odstraňovaní následkov zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobkyne, mala sa domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 O.z. V danom prípade však neexistujú dôvody hodné osobitého zreteľa, ktoré by odôvodňovali zvýšenie 3 Cdo 149/2007 5 odškodnenia za vytrpené bolesti práve u žalobkyne na rozdiel od iných skutkovo zhodných prípadov
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Ďalej dovolateľ namietal, že výrok rozsudku odvolacieho súdu (ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni ďalších 284 850 Sk, okrem už prisúdenej sumy 31 650 Sk) je neurčitý vzhľadom k tomu, že vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa z 28. januára 2005 č.k. SA-6C 166/2002-108 o uložení povinnosti zaplatiť žalobkyni 131 850,50 Sk je zahrnutá náhrada za bolesť ako aj za sťaženie spoločenského uplatnenia. Keďže tieto nároky nie sú vo výroku rozsudku oddelené, nie je ich možné oddeliť a rozhodnutie sa stalo právoplatným. Ak odvolací súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nárokov uplatnených žalobou v znení neskoršej zmeny, potom nie je možné usúdiť, že by došlo k prisúdeniu mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť v sume 31 650 Sk. Z uvedených dôvodov žiadal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Stanovené odškodnenie je primerané závažnému poškodeniu jej zdravia, ktoré bolo v konaní preukázané lekárskymi správami a znaleckým posudkom. V dôsledku početných a mimoriadne bolestivých zranení trpela nielen obrovskými fyzickými ale aj duševnými bolesťami, kvôli zraneniam prerušila na jeden rok štúdium na F. fakulte U. v T. a v štúdiu bola schopná pokračovať iba po dohodnutí individuálneho študijného plánu. Dôsledkom utrpených zranení je skutočnosť, že zo zdravej 19 ročnej mladej ženy sa stala invalidná žena, psychicky a fyzicky poznačená, ktorej život sa v dôsledku zranenia radikálne a trvalé zhoršil. Zdôraznila, že pri náhrade za bolesť sa jednorazovo odškodňujú následky poškodenia zdravia, a to rôzne bolesti, útrapy, strádania a i obmedzenia poškodeného nielen pri samotnom poškodení zdravia, ale aj v priebehu procesu odstraňovania, či aspoň zmiernenia následkov takéhoto poškodenia a v prípade trvalých, či aspoň dlhšie trvajúcich následkov i po prípadnom liečení, či uskutočnení lekárskych výkonov. Vzhľadom k uvedenému sú u nej dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je namieste primerané zvýšenie odškodnenia za bolesť súdom, a to i nad rámec obmedzení ustanovených v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Priznanie odškodnenia za bolesť len vo výške tzv. základného bodového ohodnotenia v sume 31 650 Sk (§ 7 ods. 1, 2 vyhlášky) je zjavne neprimerané následkom jej poškodenia zdravia, doposiaľ vytrpeným útrapám i predpokladanému stavu v budúcnosti. Zároveň žiadala priznať náhradu trov dovolacieho konania za 1 úkon právnej služby – vyjadrenie k dovolaniu podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 7 815 Sk a s paušálnou náhradou výdavkov 178 Sk, spolu vo výške 7 993 Sk. 3 Cdo 149/2007 6 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti (výroku) rozsudku, ktorý možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné. Žalovaný dovolaním napadol výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený (v zamietajúcej časti) tak, že okrem už prisúdenej náhrady za bolesť 31 650 Sk bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni ďalších 284 850 Sk (titulom mimoriadneho zvýšenie náhrady za bolesť). Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené podrobil dovolaciemu prieskumu len tento zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu (o mimoriadnom zvýšení náhrady za vytrpenú bolesť).
2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že žalobkyňa si v konaní neuplatnila náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v základnej výške, ale žalobou sa domáhala len 3 Cdo 149/2007 7 mimoriadneho zvýšenia oboch nárokov, táto námietka nie je dôvodná. Z obsahu samotnej žaloby je zrejmé, že žalobkyňa si žalobou uplatnila určitú peňažnú čiastku, ktorá predstavovala násobok základného bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa znaleckých posudkov, ktorá čiastka bola v priebehu konania zvýšená (po pripustení zmeny žaloby súdom), to znamená, že si uplatnila žalobou tak náhradu za bolesť i sťaženie spoločenského uplatnenia jednak v základnej výške určenej podľa pripojeného znaleckého posudku a vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu sa domáhala aj mimoriadneho zvýšenia náhrad oboch nárokov
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov, preto konanie nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. e/ O.s.p., t.j. že by súdy konali bez návrhu na začatie konania. Dovolateľ inú z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. nenamietal a vada takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo; to platí aj o inej vade konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná. Dovolanie je odôvodňované aj tým, že napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval. Pri škode na zdraví sa bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia odškodňujú jednorazovo (§ 444 O.z.). K otázke primeranosti náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia dovolací súd uvádza, že náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, i keď sú vo vyhláške č. 32/1965 Zb. (v znení neskorších predpisov), ktorú treba na daný prípad aplikovať, upravené spoločne. Táto vyhláška upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť a zvlášť podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia, zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať osobitne. 3 Cdo 149/2007 8 Zo spisu vyplýva, že odvolací súd aplikáciou vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení vyhlášky č. 19/1999 Z.z. neporušil zákon. Tento všeobecný právny predpis interpretoval spôsobom, ktorý zodpovedá účelu uvedenej vyhlášky, jej jednotlivým ustanoveniam, princípom odškodňovania vytrpenej bolesti a tiež judikatúre súdov Slovenskej republiky. Ako správne uviedol odvolací súd náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia ako dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, majú slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných úrazom. Vyhláška č. 32/1965 Zb. upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť a zvlášť podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Rovnako osobitne stanovuje zásady pre vyhodnocovanie oboch druhov odškodnenia. Priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je podmienené priznaním nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a naopak. Aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať osobitne, lebo existencia dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia neznamená zároveň aj existenciu dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť a naopak (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2002 sp. zn. 5 Cdo 117/2000 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 48/2004). Odvolací súd rozhodnutie o priznaní mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť založil na zásadách uvedených v prílohe vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov v časti A. bod I. (sadzby pre hodnotenie bolestného u úrazov sú uvedené v časti B. bod I. prílohy k tejto vyhláške).
ods. 2 zásad lekár podávajúci posudok ohodnotí poškodenie na zdraví počtom bodov podľa stanovených sadzieb a hodnotenie poškodenia vykonané podľa odsekov 2 a 4 sa zvýši až o polovicu, ak a/ došlo k infekcii rany; ohodnotenie možno zvýšiť len za to zranenie, ktorého doba liečenia sa infekciou predĺžila, b/ poškodenie zdravia vyžadovalo bolestivejší spôsob liečby, ako sú transfúzie a infúzie, alebo pri liečbe nastali komplikácie, ako sú zápal žíl, preležaniny, zápal pľúc a pod., c/ povaha zranenia si vyžiadala operačný výkon. Podľa ods. 7 pri súbehu dôvodov pre zvýšenie uvedených v ods. 6 možno odškodnenie za bolesť zvýšiť najviac na dvojnásobok základnej sadzby. Z uvedených ustanovení vyplýva, že lekár pri hodnotení poškodenia na zdraví spôsobeného úrazom vychádza zo základnej sadzby počtu bodov (časť B. bod I. prílohy k vyhláške), a ak sú dané dôvody uvedené v ods. 6 a 7 zásad pre hodnotenie odškodnenia za 3 Cdo 149/2007 9 bolesť hodnotenie základnej sadzby zvýši a výsledný počet bodov takto stanovený potom predstavuje základné bodové ohodnotenie bolestného, ktoré je tiež základom pre ďalšie odškodnenie, o ktorom je oprávnený rozhodovať len súd podľa kritérií uvedených v § 7 ods. 3 vyhlášky. Dôvody umožňujúce mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť treba vyvodzovať predovšetkým z okolností, ktoré sú vymedzené v bode I. ods. 6 uvedených zásad pre hodnotenie odškodnenia za bolesť, najmä ak ani lekárom navrhnuté zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie následkov. Ustanovenia § 2 a 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (označené ako "Odškodnenie za bolesť") majú charakter osobitných ustanovení, vzťahujúcich sa len na odškodňovanie bolesti. Ustanovenia § 7 a nasl. vyhlášky č. 32/1965 Zb. majú vo vzťahu k ustanoveniam § 2 až 6 tejto vyhlášky všeobecnú povahu.
1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (v znení vyhlášky č. 19/1999 Z.z.) výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod. Podľa § 7 ods. 2 tejto vyhlášky (v rovnakom znení) celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk.
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., s prihliadnutím na ktoré môže súd odškodnenie za bolesť primerane zvýšiť, a to i nad sumy 3 Cdo 149/2007 11 ustanovené v odsekoch 1 a 2 tohto ustanovenia. Pokiaľ odvolací súd pri riešení otázky primeranosti zvýšenia tohto odškodnenia dospel k záveru o dôvodnosti ďalšieho 9-násobného zvýšenia základného ohodnotenia bolestného, aj podľa názoru dovolacieho súdu toto zvýšenie dostatočne vystihuje samotnú povahu individuálnych dôvodov, ktoré v prejednávanej veci treba považovať za hodné osobitného zreteľa. So zreteľom na intenzitu bolestí vytrpených žalobkyňou a vzhľadom na dlhý čas, po ktorý ich prežívala, treba toto zvýšenie považovať za primerané. Vychádzajúc z uvedeného dospel aj dovolací súd k záveru, že v danom prípade boli splnené predpoklady, za ktorých možno zvýšiť výšku odškodnenia za bolesť nad stanovené najvyššie limity v § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti a ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej preto priznal náhradu trov konania spočívajúcu v odmene advokátke za právnu službu, ktorú jej poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu (17. augusta 2007). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 7 650 Sk, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t.j. vo výške 178 Sk, predstavuje spolu 7 828 Sk. P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. novembra 2008 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu 3 Cdo 149/2007 12 Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.