odvolanie krajského prokurátora

N a j v y š š í s ú d 3 To 2/2006 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí v Bratislave

1. septembra 2008 v trestnej veci obžalovaného Ing. Ľ. B. pre trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, ods. 5 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.) o odvolaní krajského prokurátora v Nitre proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo
2. apríla 2005, sp. zn. 1T 8/02, takto t a k t o : Podľa § 256 zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. por.) odvolanie krajského prokurátora sa z a m i e t a . O d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Krajského súdu v Nitre ako súdu prvého stupňa zo
3. apríla 2005, sp. zn. 1T 8/02, obžalovaný Ing. Ľ. B. podľa § 226 písm. b/ Tr. por. bol oslobodený spod obžaloby prokurátora pre skutok touto právne kvalifikovaný ako trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorý mal spáchať v podstate tak, že v roku 1994 ako konateľ a riaditeľ spoločnosti s ručením obmedzeným (s.r.o.) T. dal príkaz na zaúčtovanie fiktívnych faktúr do knihy došlých faktúr, ktoré mali byť vystavené firmou U. (č. 12864 na sumu 4 027 897 Sk, č. 13487 na sumu 3 681 218 Sk, č. 16782 na sumu 4 883 637 Sk a č. 16872 na sumu 2 052 670 Sk), hoci uvedenou firmou vystavené neboli; po ich vyžiadaní finančnou políciou
4. júla 1997 tieto nevedel predložiť a po uplynutí dvoch týždňov predložil faktúry s rovnakými evidenčnými číslami a na rovnaké sumy (už uvedené), vystavené však firmou S.; neoprávnene tak zvýšil náklady s.r.o. T. o 14 645 422 Sk, aby tak znížil daňový základ a skrátil daň z príjmov právnických osôb za r. 1994 o sumu 5 858 400 Sk. 3 To 2/2006 2 Proti rozsudku súdu prvého stupňa krajský prokurátor v Nitre podal odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia (§ 258 ods. 1 písm. b/ Tr. por.) a vrátenia veci pôvodnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie (§ 259 ods. 1 Tr. por.). Tento odvolateľ zastával názor, že krajský súd dôkazy jednostranne hodnotil len v prospech obžalovaného, hoci rôzne aspekty prípadu je možné interpretovať aj v prospech obžaloby. Podľa názoru odvolateľa súhrn takto hodnotených dôkazov svedčí o vine obžalovaného, že totiž nepravými faktúrami sa snažil zvýšením nákladov ním vedenej firmy znížiť jej daňovú povinnosť. Obžalovaný navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd v intenciách § 564 ods. 4 zák. č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (od
5. januára 2006 účinný Trestný poriadok) ako súd odvolací primárne konštatoval, že odvolanie je prípustné (§ 245 ods. 1 Tr. por.) a že nezistil dôvod na rozhodnutie podľa § 253 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por.; v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. potom preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku napadnutého rozsudku a jemu predchádzajúce konanie, skúmajúc aj možnosť chýb odvolaním nevytýkaných, pričom zistil, že toto nie je dôvodné. Krajský súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, v intenciách § 2 ods. 5 Tr. por., pričom zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. Odvolací súd konštatuje, že nezistil dôvody na opakovanie už vykonaných dôkazov, resp. vykonávanie ďalších dôkazov (doplnenie dokazovania); v tomto smere ani odvolanie neobsahuje námietky. Toto smeruje skôr do oblasti hodnotenia vykonaných dôkazov, ale nie je možné uzatvoriť, že krajský súd v tomto smere postupoval nelogický, resp. že by precenil dôkazy v prospech obžalovaného. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa je logické, prihliadajúce na ne jednotlivo aj v ich súhrne. Tento postup zodpovedá kritériám vyjadreným v ustanovení § 2 ods. 6 Tr. por. a je len logické, že krajský súd rešpektoval tradičnú zásadu in dubio pro reo, najmä keď skutkový stav nejde dostupnými prostriedkami zistiť v celej realite. Je potrebné tiež poznamenať, že tvrdeniu obžalovaného o omyle pri manipulácii so spornými faktúrami nebolo vyvrátené jednoznačne. Je síce zrejmé, že firma U. predmetné faktúry nevystavila, ale tieto mala vystaviť liechtensteinská firma S.. Ich kópie riaditeľka tejto 3 To 2/2006 3 firmy písomne označila za vlastné (firmy), ale ďalšie dokazovanie v tomto smere nie je reálne, lebo príslušné úrady Kniežatstva Liechtenstein úkony právnej pomoci v tomto smere odmietli vykonať (označili také vyšetrovanie za neprípustné vzhľadom na ich domáci právny poriadok). Dôkaz o pôvode predmetných faktúr ako vystavených liechtensteinskou firmou bol vykonaný a potvrdil obhajobu obžalovaného, pričom ďalšie dokazovanie v tomto smere neprichádza do úvahy, najmä keď od žalovaného skutku uplynulo už štrnásť, resp. jedenásť rokov. Ďalšie dôkazy najmä v ich interpretácii obžalobou majú len charakter podozrenia, ktoré nie je reálne považovať za dokázanú skutočnosť. Krajský súd túto situáciu správne hodnotil tak, že tento súhrn dôkazov netvorí logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu faktov, ktoré by sa vzájomne doplňovali, na seba nadväzovali, pričom by zhodne a spoľahlivo dokazovali príčinný vzťah k dokazovaným okolnostiam, aby z nich bolo možné vyvodiť len jediný záver a zároveň vylúčiť možnosť iného rezultátu. Odvolací súd tento záver súdu prvého stupňa akceptuje, pričom zároveň konštatuje, že rozhodnutie rešpektuje aj názor už v tejto veci vyslovený (uznesenie Najvyššieho súdu z
6. októbra 2004, sp. zn. 4 To 11/2004). Pokiaľ totiž existujú dve skupiny dôkazov, je potrebné, aby súd vo veci meritórne rozhodol na hlavnom pojednávaní; ak je toto rozhodnutie logické a odôvodnené, prijaté v súlade so zásadami uvedenými v ustanovení § 2 ods. 6 Tr. por., rezultát súdu prvého stupňa (aj s prihliadnutím na princípy bezprostrednosti a ústnosti realizované na hlavnom pojednávaní) nie je adekvátne meniť v konaní o odvolaní. Krajský súd v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 125 Tr. por. vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladá so zreteľom na výsledky dokazovania za pochybnú, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si navzájom odporujú, z akých dôvodov považoval dokazovanie za skončené a ako sa vyrovnal s obhajobou. Odvolací súd na tieto rezultáty súdu prvého stupňa poukazuje a osvojuje si ich. 3 To 2/2006 4 Najvyšší súd po zvážení všetkých uvedených okolností dospel potom k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, a preto ho podľa § 256 Tr. por. zamietol. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
7. septembra 2008 JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová