Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Sža/4/2011 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci navrhovateľa: M. alias M. alias A., nar. X., štátny príslušník Alžírskej demokratickej ľudovej republiky (ďalej len Alžírsko), naposledy bytom v Alžírsku: K., okres W., naposledy bytom v Slovenskej republike: Pobytový tábor Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky R., toho času miesto pobytu neznáme, zastúpený JUDr. Z., Liga za ľudské práva, Hurbanovo námestie č. 5, 811 03 Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu č. ČAS: MU-21-10/DS-Ž-2010 zo dňa 07.07.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/42/2010-37 zo dňa 20. októbra 2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/42/2010-37 zo dňa 20. októbra 2010 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. 1Sža/4/2011 2 O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 9Saz/42/2010-37 zo dňa 20.10.2010 potvrdil rozhodnutie č. ČAS: MU-21-10/DS-Ž-2010 zo dňa 07.07.2010, ktorým odporca v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol navrhovateľovi žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú a v ktorom uviedol, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade cudzinca príslušné na konanie o udelenie azylu Holandské kráľovstvo (ďalej len „Holandsko“). Krajský súd dospel k záveru, že zamietnutím žiadosti navrhovateľa o azyl ako neprípustnej a určením, že na jej prejednanie je príslušné Holandsko nedošlo k porušeniu žiadneho právneho záväzného predpisu či dohovoru, pretože Slovensko nemohlo aplikovať ust. článku 15 Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúce kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnymi príslušníkmi tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“), pretože navrhovateľ nikdy a ničím nepreukázal existenciu rodičovského vzťahu k maloletému C. a podobne ani iného rodinného vzťahu, a pretože určením inej krajiny ako štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o azyl nedošlo k nedovolenému zásahu. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na dve skutočnosti, na ktoré sa navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku odvoláva. Prvou je to, že je otcom mal. C.C., narodeného X.. Navrhovateľ nikdy počas azylového konania relevantným spôsobom nepreukázal svoje otcovstvo k tomuto dieťaťu. Jeho argumentácia, že otcovstvo nemohol uznať, nakoľko nemá preukaz totožnosti, nemôže ospravedlňovať, či odôvodňovať tento objektívny stav. Pokiaľ sa navrhovateľ po niekoľko rokov pohyboval v európskom priestore bez platného dokladu o svojej totožnosti, musel počítať s možnými následkami s tým spojenými. Navyše, ak sa stavia do pozície otca, riadne sa starajúceho o svojho syna, bolo predovšetkým v záujme maloletého, aby tento mal oficiálnym spôsobom vo svojich dokladoch uvedené, kto je jeho otec. Ak by mal navrhovateľ skutočný záujem uznať otcovstvo k mal. C., mal možnosť si počas spoločného pobytu s maloletým a jeho matkou v Alžírsku vybaviť 1Sža/4/2011 3 preukaz totožnosti a po príchode na Slovensko otcovstvo zákonným spôsobom uznať. Čestné prehlásenie pani B., podľa ktorého je navrhovateľ otcom jej dieťaťa, nemá žiadnu právnu silu. Druhou skutočnosťou je existencia rodinného života. Zo spisu je zjavné, že navrhovateľ označoval pani B. raz ako manželku a inokedy ako snúbenicu. Rozdielne sú aj údaje, týkajúce sa tohto vzťahu, keď na jednom mieste uviedol, že manželstvo s ňou uzatvoril v roku 2005, na inom mieste sa zas vyjadril, že sa s ňou spoznal v roku 2006. Líšia sa aj údaje týkajúce sa ich spoločných ciest po Európe. Navrhovateľ ďalej v podanom návrhu uviedol, že sa chce oženiť, ale nie s pani B., ale s inou ženou. Týmito rozpornými údajmi podľa názoru krajského súdu navrhovateľ podstatne spochybnil vyhlásenia o existencii svojho rodinného života vo vzťahu k pani B., resp. k jej synovi. K námietke, že odporca mohol použiť Humanitárnu doložku, obsiahnutú v Kapitole IV Dublinského nariadenia – čl. 15 krajský súd predovšetkým poukázal na znenie ods. 1 čl. 15 tejto kapitoly, podľa ktorého sa členským štátom iba umožňuje zlúčenie členov rodiny v prípadoch uvedených v tomto ustanovení. Je teda na uvážení štátu, či túto možnosť využije, alebo nie. Navrhovateľ nikdy nepreukázal svoje otcovstvo k mal. C.. Podľa názoru krajského súdu i keby sa tak stalo, odporca by nemohol postupovať podľa tohto ustanovenia. Navrhovateľ v podanom návrhu citoval spomínané ustanovenie, avšak iba jeho prvú vetu. Ako to vyplýva zo znenia druhej vety citovaného ustanovenia, postup podľa tohto ustanovenia by bol možný iba v prípade, ak by navrhovateľ požiadal o azyl v inom štáte, požiadal by o zlúčenie rodiny a v tom prípade by zo strany Slovenskej republiky došlo k zlúčeniu rodiny, pričom Slovenská republika by sa zaviazala, že žiadosť o azyl, podanú v inom členskom štáte posúdi Slovenská republika. Toto však nie je prípad navrhovateľa, ktorý o azyl požiadal na území Slovenskej republiky. Súd preto túto námietku nepovažoval za dôvodnú. K námietke narušenia práva na rodinný život vo vzťahu k čl. 8, ods. 1 a 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa krajský súd uviedol, že podľa jeho názoru táto argumentácia navrhovateľa nie je dôvodná. Jednak preto, lebo navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal svoje otcovstvo k mal. C., podobne ako ani rodinný život. Ak teda nie je preukázaná existencia rodinného života, či rodičovského vzťahu, nie je možné žiadnym spôsobom porušiť navrhovateľom citovaného ustanovenia dohovorov. Jednak tiež preto, lebo ustanovením štátu, zodpovedného 1Sža/4/2011 4 za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl, Slovenská republika, riadiaca sa Dublinským nariadením, iba určila, že Holandsko je krajinou zodpovednou za takéto posúdenie. Súd ďalej poznamenal, že Dublinské nariadenie je právnym aktom, ktorý má rovnakú právnu silu ako uvedené dohovory a ako také nemôže byť v rozpore s týmito dohovormi. Inak by zrejme obsahovalo ustanovenie, podľa ktorého by v prípade preukázania existencie napr. rodinného či rodičovského vzťahu bol príslušný členský štát povinný zlúčiť členov takejto rodiny a bol by súčasne povinný posúdiť žiadosť o azyl ktoréhokoľvek člena takto zlúčenej rodiny. Taktiež krajský súd poukázal na skutočnosť, že tým, že navrhovateľ bude transferovaný do Holandska za účelom, aby tamojšie štátne orgány posúdili jeho žiadosť o azyl, nedochádza k jeho vyhosteniu zo Slovenska, či zákazu vstupu na jeho územie. Na základe uvedených skutočností krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil ako správne a zákonné. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu v celom rozsahu zrušuje. Navrhovateľ nesúhlasil s rozsudkom krajského súdu a uviedol, že má za to, že krajský súd rozhodol v rozpore so zákonom o azyle, Správnym poriadkom a jeho rozsudok je v rozpore aj s právom navrhovateľa na rodinný a súkromný život v súlade s čl. 8 Dohovoru a s právom mal. C.C. na to, aby štátne orgány v každom konaní rešpektovali jeho najlepší záujem v súlade s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Podľa navrhovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu nesprávny z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O.s.p., teda preto, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a preto, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ku konštatovaniu krajského súdu, že navrhovateľ nepreukázal, že je otcom mal. C. a teda nepreukázal, že na Slovensku vedie rodinný život, navrhovateľ namietal, že od podania žiadosti o udelenie azylu tvrdil, že o azyl požiadal z dôvodu, že na Slovensku vedie rodinný život, pretože tu 1Sža/4/2011 5 má syna mal. C.. Aj keď sa s jeho matkou rozišiel, o syna sa stará naďalej, prispieva na jeho výživu a výchovu a pravidelne sa s ním stretáva. Je medzi nimi hlboký citový vzťah, ktorý by bol vážne narušený v prípade, ak by došlo k realizácii transferu navrhovateľa do Holandska a znamenal by traumu pre navrhovateľa aj maloletého. Okrem toho, že navrhovateľ od začiatku azylového konania tvrdil, že je otcom maloletého, otcovstvo potvrdila aj matka maloletého čestným vyhlásením. Navrhovateľ má za to, že krajský súd aj odporca pochybili, keď tvrdia, že navrhovateľ nie je otcom mal. C. a tieto tvrdenia sú len domnienkami, ktoré nie sú podložené žiadnymi dôkazmi. Navrhovateľ si ako žiadateľ o azyl nemá možnosť vybaviť si platný cestovný doklad svojej krajiny pôvodu, a preto nemôže svoje otcovstvo uznať zákonným spôsobom. Preto použil všetky prostriedky, ktoré boli v jeho moci, aby svoje tvrdenie preukázal a navrhol súdu, aby v prípade pochybnosti o otcovstve, krajský súd predvolal matku mal. C. a vypočul ju. Krajský súd sa touto požiadavkou nezaoberal. Postup krajského súdu bol nesprávny, pretože bolo jeho povinnosťou rozhodnúť na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu a vysporiadať sa so všetkými návrhmi a námietkami navrhovateľa. Krajský súd ani odporca týmto spôsobom nepostupovali a odporca sa navyše rodinným životom navrhovateľa na Slovensku ani nezaoberal. Preto navrhovateľ považoval obe rozhodnutia za nesprávne a žiadal ich zrušiť. Navrhovateľ namietal aj proti tvrdeniu krajského súdu, že rozhodnutím odporcu nie sú porušené práva podľa Dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, pretože nejde o vyhostenie navrhovateľa alebo zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a okrem toho, podľa súdu má Dublinské nariadenie rovnakú právnu silu ako Dohovor. Navrhovateľ s týmito argumentmi krajského súdu nesúhlasí, pretože vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia prípadu. Rozhodnutie odporcu o zamietnutí žiadosti navrhovateľa ako neprípustnej, je podkladom pre transfer navrhovateľa do Holandska a je teda zásahom do jeho rodinného života. Dohovor v čl. 8 garantuje navrhovateľovi právo na ochranu pred akýmkoľvek zásahom štátneho orgánu do rodinného života, ktorý by bol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. Odporca bol podľa navrhovateľa povinný sa v konaní zaoberať existenciou navrhovateľovho rodinného života na Slovensku. Dohovor má prednosť pred slovenskými zákonmi, preto aj rozhodnutie odporcu musí rešpektovať práva navrhovateľa uvedené v Dohovore. 1Sža/4/2011 6 Navrhovateľ vyhodnotil ako právne nesprávne tvrdenie krajského súdu, že Dohovor má rovnakú právnu silu ako Dublinské nariadenie. Dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá ma prednosť pred slovenskými zákonmi. Dublinské nariadenie je právnym predpisom Európskej únie a preto akékoľvek rozhodnutie, ktoré je v rámci vnútroštátnej právnej úpravy vydané na jeho základe, musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky ako aj s Dohovorom. Ak teda krajský súd opiera odôvodnenie rozsudku aj o argument, že Dublinské nariadenie má rovnakú právnu silu ako Dohovor, ide o právne nesprávny argument, ktorý nemôže byť podkladom rozhodnutia. Čo sa týka čl. 15 Dublinského nariadenia, tzv. humanitárnu doložku, ide o možnosť, ktorú mal odporca v konaní k dispozícii a ktorú mohol využiť v prípade navrhovateľa. Odporca mal postupovať predovšetkým v súlade s článkom Dohovoru tak, že sám posúdi žiadosť navrhovateľa o azyl a nezačne tzv. dublinské konanie. Ak už ale bolo začaté dublinské konanie, mal odporca počas tohto konania naďalej postupovať v súlade s čl. 8 Dohovor a využiť humanitárnu doložku v čl. 15 Dublinského nariadenia a rozhodnúť sa prevziať zodpovednosť za preskúmanie žiadosti o azyl navrhovateľa. Keďže odporca nepostupoval ani jedným z týchto dvoch spôsobov, je jeho rozhodnutie aj postup nesprávne, a preto je potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na to, že navrhovateľ v priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani právna zástupkyňa v opravnom prostriedku, neuviedli a nepreukázali také skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu, a má za to, že správny orgán objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci. Zistil, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade navrhovateľa príslušné na konanie Holandsko. Preto navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny a zákonný. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu 1Sža/4/2011 7 Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 08.02.2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. V § 11 ods. 1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.