rozhodnutia vydaného v konaní sp. zn. D 764/47, ktorá sa dňa 27.08.1945 vydala za V. T., prihlásila do dedičstva po svojom manželovi J. H. a uviedla ich aj vo výkaze nehnuteľného majetku pri vysťahovaní do Maďarskej republiky. Skutočnosť, že manžel starej matky V. T. a jeho manželka, stará matka žalobcov, J., rod. N. spolu so spoločným synom M. a synom J. T., J. H., boli vysťahovaní do Maďarskej republiky, považoval súd preukázanou z menného zoznamu presídlených osôb do Maďarskej republiky z obce N., v ktorom sú pod č. X. uvedení ako vysídlenci. Rovnaká skutočnosť vyplývala z potvrdenia Okresného úradu Komárno, odboru finančného. Nepreukázaným považoval súd prvého stupňa aj tvrdenie žalobcov, že ich stará matka nemohla byť účastníčkou dedičského konania po ich starom otcovi J. H., pretože bola vyhlásená rozhodnutím Okresného súdu Komárno vydaným v konaní sp. zn. NC 930/93 dňa 16.07.1993 mŕtvou so stanoveným dňom úmrtia X., pretože z výťahu z pozostalostnej zápisnice zo spisu sp. zn. D 764/47 vyplýva, že dňa 19.12.1949 sa pojednávania zúčastnila aj stará matka J. H., rodená N. a jej maloletý syn J. a ďalší jej syn B., otec žalobcov. Tvrdenie žalobcov, že dedičského konania po ich starom otcovi J. H., sa nemohol zúčastniť ani J. H., brat ich starého otca, pretože X. zomrel, rovnako žalobcovia nepreukázali, pretože z rodného listu vyplynulo, že dňa X. sa starej matke žalobcov narodil syn, ktorý bol nositeľom rovnakého mena J.. Po odňatí predmetných nehnuteľností pri vysídlení pôvodných vlastníkov, starej matky žalobcov J. T., rod. N. a jej syna J. H., boli predmetné nehnuteľnosti pridelené do vlastníctva P. C. a manželke A., rod. K. výmerom o prídele do vlastníctva č. X. vydaným Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave, Oblastnou osídľovacou úradovňou Nové Zámky dňa X., ktorý považoval súd platným, nakoľko obsahuje podpis a úradnú pečiatku. Následne uznesením Ľ. sp. zn. Č. boli povolené vklady vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností obom prídelcom v podiely 1/2. Z rozhodnutí o dedičstve po P. C. sp. zn. D 204/96 v spojení so sp. zn. D 1030/96 a sp. zn. 5D 312/2003 po A. C. vyplynulo, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla do vlastníctva titulom dedenia postupne žalovaná v celosti. Krajský súd v Nitre o odvolaní žalobcov rozhodol rozsudkom z 5. júna 2007 sp. zn. 6 Co 85/2006, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa
p. potvrdil. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tým spôsobom, že žalovanej nepriznal ich náhradu. Nestotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa o prípustnosti hmotnoprávneho prejednania žaloby v danej veci z dôvodu nedostatku procesnej podmienky prípustnosti žaloby o určenie 2 Cdo 231/2007 3 podielového spoluvlastníctva žalobcov, pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam každému v podiely 1/4. Odvolací súd vyslovil názor, že v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pretože nehnuteľnosti neboli predmetom dedičského konania po ich právnom predchodcovi. Spor o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec sa v občianskom súdnom konaní rieši žalobou dediča o určenie, že poručiteľ bol v deň svojej smrti vlastníkom veci. Rozhodnutie o tom, či určitá vec je predmetom dedičstva po poručiteľovi, patrí súdu v konaní o dedičstve. V konaní
c/ O. s. p. môže súd rozhodnúť len o určení vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti. Dedičia sa až do skončenia dedičského konania nemôžu domáhať určenia, že sú spoluvlastníkmi veci. Smrť je právna skutočnosť, ktorá má za následok univerzálnu sukcesiu na základe hmotnoprávnych ustanovení upravujúcich dedičské právo. Aj keď nedostatok naliehavého právneho záujmu bráni vecnému prejednaniu veci, odvolací súd v odôvodnení poznamenal, že prvostupňový súd vo veci správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, s ktorým skutkovým stavom a právnym zdôvodnením sa odvolací súd stotožnil. Rozsudok odvolacieho súdu napadli žalobcovia dovolaním a navrhli napadnutý rozsudok zrušiť
1 O. s. p. Dovolanie odôvodnili tým, že odvolací súd im svojim postupom
f/ O. s. p. odňal možnosť konať pred súdom, pretože mal pre nedostatočne zistený skutkový stav rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nie potvrdiť rozsudok z iného právneho dôvodu, ktorý nebol predmetom dokazovania pred okresným súdom. Tým porušil ich právo účastníkov na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v rámci toho aj na presvedčivé a úplné odôvodnenie rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.
ich názoru bol odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., ktoré podali žalobcovia a v ktorom neuplatnili námietku neexistencie naliehavého právneho záujmu. Svoje dovolanie dôvodili aj tým, že oba súdy nižších stupňov pri hodnotení skutkového stavu vychádzali z prezumpcie správnosti verejných listín
p. a pokiaľ by dodržali zásadu v zmysle § 132 O. s. p. hodnotiť dôkazy, ktoré vyšli za konania najavo vo vzájomnej súvislosti, boli by dospeli k rozporom medzi dôkazmi navzájom. Súdy neodstránili rozpor medzi verejnými listinami, ktorými považovali dovolatelia výmer o prídele vlastníctva, výťah z pozostalostnej zápisnice a uznesenie Ľ.. Z uvedeného výmeru vyplýva, že ním boli pridelené 2 Cdo 231/2007 4 nehnuteľnosti
právneho stavu, ktorý nastal až rok po jeho vydaní, aj to len pokiaľ ide o vlastníkov, nie o podiely a uvedeným uznesením bol zamietnutý vklad vlastníckeho práva v prospech prídelcu aj nehnuteľností v pkn 3652 a napriek tomu oba súdy zamietli žalobu o určenie vlastníckeho práva žalobcov týkajúcu sa aj týchto nehnuteľností. V rozpore je aj rozhodnutie o dedičstve po P. C., otcovi žalovanej, ktorý v čase svojej smrti nebol vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pkn 3652, nakoľko nemohol podať návrh na zápis vlastníctva post mortem. Rozpor je
dovolateľov aj v pkn v dátume zápisu vkladu, ktorý predchádza právoplatnosti uznesenia Ľ.. Poukázali tiež na neistú totožnosť starej matky žalobcov pri uzatváraní druhého manželstva i rozpornosť sobášneho listu svedčiaceho o uzavretí manželstva, ktorý vydala osoba k tomu neoprávnená, matrikárka, ktorá v rozhodnom čase matrikárkou nebola. Súdy sa nevysporiadali ani so skutočnosťou, či neprišlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva B. H. vydržaním.
názoru dovolateľov v priebehu konania od jeho začiatku naliehavý právny záujem odôvodnili tým, že ako právni nástupcovia sú oprávnenými osobami na vydanie pozemkov bez ohľadu na to, či boli predmetom dedičstva a určujúcim výrokom sa odstráni ich právna neistota. Žalovaná právo vyjadriť sa k dovolaniu žalobcov nevyužila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podali účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpení advokátkou (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či ich opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom možno napadnúť. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné 2 Cdo 231/2007 5 tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov nie je
1 až 3 O. s. p. procesne prípustné. Dovolanie žalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak
zákona bol potrebný,
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný 2 Cdo 231/2007 6 subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Žalobcovia v dovolaní namietali, že konanie pred odvolacím súdom trpí vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. z dôvodu, že odvolací súd potvrdiac rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O. s. p. posúdil vec rozdielne než súd prvého stupňa, vychádzajúc z nesplnenia procesnej podmienky prípustnosti žaloby na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorý záver vyvodil z neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva žalobcov k nehnuteľnostiam. Táto ich výhrada
dovolacieho súdu je dôvodná. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O. s. p. vychádzajúc z právneho názoru, že v danom prípade niet naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Povinnosťou súdov je interpretovať jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných základných práv a slobôd.
1 O. s. p. súd rozhodnutie zruší len v tomto ustanovení taxatívne uvedených prípadoch. Odvolací súd
p. rozhodnutie potvrdí, ak je vecne správne. Vecnou správnosťou sa pritom rozumie správnosť skutkových zistení a správnosť právneho posúdenia. Zmena právneho posúdenia, ktorá ale zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa neopodstatňuje (§ 220 O. s. p.), je preto dôvodom kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom účastníkovi sa tým otvára možnosť uplatnenia práva vyjadriť sa k nemu, prípadne aj predložiť nové dôkazy, ktoré z dovtedajšieho pohľadu neboli relevantnými. Uvedené úzko súvisí so zákazom prekvapivých rozhodnutí, resp. s požiadavkou, aby rozhodnutie bolo pre účastníkov predvídateľné . Predvídateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je možné docieliť nielen zrušením rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátením veci k ďalšiemu konaniu, ale tiež tým, že odvolací súd zoznámi účastníkov so svojim odlišným právnym názorom a dá im príležitosť sa k tomuto názoru vyjadriť. Postup, kedy odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, pričom k záveru o vecnej správnosti výroku (§ 219 O. s. p.) dospeje na základe odlišného právneho posúdenia veci, s ktorým účastníkov nezoznámi a nedá im príležitosť sa k tomuto názoru 2 Cdo 231/2007 7 vyjadriť, je odopretím práva na prerokovanie veci v zmysle čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Aj v prejednávanom prípade nastala obdobná situácia, pretože odvolací súd založil svoje rozhodnutie na celkom inom právnom posúdení veci. Na rozdiel od súdu prvého stupňa posudzoval v danej veci (správne) v súlade s ustanovením § 80 písm. c/ O. s. p. existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý je procesným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je. Posúdenie kvalifikovaného (naliehavého) právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. V našom procesnom práve platí zásada, že ak súd zamieta žalobu o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, či nie je, pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takom určení, je logicky vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po stránke vecnej. Žalobami
c/ O. s. p. nie sú žaloby, ktorými sa síce žiada určenie právneho vzťahu alebo práva, avšak u ktorých existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vyplýva priamo z právneho predpisu (napr. v prípade návrhu
Právo (právny vzťah), existenciu alebo neexistenciu ktorého určovací výrok vyslovuje, je týmto výrokom vždy určované len vo vzťahu k prítomnosti. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (
1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia). Pre rozsudok súdu teda nemôže byť rozhodujúci stav, ktorý tu už nie je. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Súčasťou právneho posúdenia veci súdom je v prípade určovacej žaloby aj posúdenie jej procesnej prípustnosti z hľadiska preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.). Právny záver, ktorý súd zaujme pri posudzovaní určovacej žaloby z hľadiska opodstatnenosti ňou uplatnených nárokov, zahŕňa v sebe (aj bez výslovného vyjadrenia) tiež záver súdu o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení. Tým, že súd prvého stupňa v danej veci vecne preskúmal nárok žalobcov na určenie ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vyjadril nepriamo svoj záver, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Posúdiť, či napadnutý rozsudok spočíva 2 Cdo 231/2007 8 na správnom právnom posúdení veci, znamenalo teda v danej veci aj preskúmať správnosť (súdom prvého stupňa síce výslovne nevyjadreného, ale inak jednoznačne zaujatého) záveru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
2 O. s. p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. V zmysle § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Z ustanovenia § 125 O. s. p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 5. júna 2007, na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiž vyplýva, že krajský súd na tomto pojednávaní žiadne dokazovanie nevykonal. Napriek tomu v otázke procesnej prípustnosti žaloby zaujal opačný právny názor, teda že neexistuje naliehavý právny záujem, čím došlo k prehodnoteniu dôkazov bez toho, aby boli opakované dôkazy vykonané súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O. s. p., nie je zopakovaním dokazovania v zmysle § 122 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie. Odvolací súd totiž potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby 2 Cdo 231/2007 9 z celkom iného dôvodu, než ktorým odôvodnil zamietnutie žaloby prvostupňový súd, bez toho, aby dal žalobcom možnosť sa vyjadriť (skutkovo a právne argumentovať) k možnosti iného právneho posúdenia veci. Tým nerešpektoval zásadu dvojinštantnosti občianskeho súdneho konania, v dôsledku čoho bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom. Procesná vada
ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované správnym. Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre zrušil (§ 243b ods. 1 časť vety za bodkočiarkou O. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta O. s. p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. októbra 2008 JUDr. Martin V l a d i k, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.