2 M Cdo 19/2007 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Jozefa Kolc

243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p.

§ 242ods.

1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené. Podľa ustanovenia § 243e ods. 2 O. s. p. mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výroku súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania namieta. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia generálny prokurátor Slovenskej republiky nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 242 ods. 2 O. s. p.). V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2

§ 242ods.

1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu o nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu z dôvodu diskriminačného konania zamestnávateľa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) . Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval 2 M Cdo 19/2007 5 správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Generálny prokurátor Slovenskej republiky krajskému súdu vytýka nesprávny výklad ustanovenia § 13 Zákonníka práce, keď za diskrimináciu zamestnanca považoval len také konanie zamestnávateľa, ktoré odporuje zneniu § 13 ods. 1 Zákonníka práce. Na základe takéhoto právneho názoru potom dospel k záveru, že nezistil také konanie odporcu, ktorým by nepriznal navrhovateľovi práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov z dôvodov uvedených v § 13 ods. 1 Zákonníka práce. Ústavný princíp rovnosti pred zákonom (článok 12 Ústavy Slovenskej republiky) sa v pracovnom práve prejavuje ako právo na rovnaké zaobchádzanie resp. ako právo na rovnoprávnosť. Právo na rovnaké zaobchádzanie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov Zákonník práce uskutočňuje zákazom priamej i nepriamej diskriminácie, ktorý po obsahovej stránke začleňuje jednak do obsahu základných zásad Zákonníka práce (článok 1, 6), ale aj § 13, ktorý tvorí súčasť normatívneho textu Zákonníka práce. Zákaz diskriminácie upravený v Zákonníku práce smeruje k zabezpečeniu rovnosti subjektov pracovného práva. Na rozdiel od článku 1 základných zásad v § 13 ide o zákaz priamej či nepriamej diskriminácie, ktorý sa vzťahuje na všetky práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov (článok 6 sa vzťahuje na zákaz diskriminácie medzi ženami a mužmi). Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Zákonníka práce v znení platnom do

1. júna 2004 zamestnancom patria práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia okrem prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon práv vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať. 2 M Cdo 19/2007 6 Podľa § 13 ods. 5 výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania. Podľa § 13 ods. 7 zamestnanec, ktorý sa cíti poškodený v dôsledku nedodržania podmienok ustanovených v odsekoch 1 až 6, môže sa domáhať svojich práv na súde vrátane primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak zamestnanec, ktorý sa považuje za poškodeného z dôvodu neuplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, preukáže súdu skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, je povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Ustanovenie citovaného § 13 ods. 5 Zákonníka práce (platného do
3. 2004), ako z jeho výslovného znenia vyplýva, obsahuje samostatnú skutkovú podstatu diskriminačného správania zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý spočíva v prenasledovaní alebo postihu zamestnanca za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ pracoval u odporcu do
5. 2003 a za rok 2003 mu neboli priznané odmeny. O návrhoch preddavkov odmien a doplatkoch odmien pracovníkom odporcu rozhoduje riaditeľ (Smernica na vyplácanie odmien pracovníkom S.). Tento (Ing. J. H.) ako jediný dôvod, pre ktorý neboli navrhovateľovi priznané odmeny uviedol podanie sťažnosti na O. Je nepochybné, ako konštatoval aj generálny prokurátor Slovenskej republiky, že priznanie odmien nie je právne nárokovateľné a ich nevyplatenie samo osebe nemožno považovať za postih alebo sankciu. Navrhovateľ ani svojím návrhom neuplatnil voči odporcovi nárok na odmeny, ale nárok titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu diskriminačného konania odporcu. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa ktorého, ak ostatným zamestnancom odporcu odmena vyplatená bola a jediným dôvodom jej nevyplatenia navrhovateľovi bola skutočnosť, že podal sťažnosť 2 M Cdo 19/2007 7 na zamestnávateľa (námietky voči jeho vyjadreniu), takýto postup je diskriminačným konaním voči navrhovateľovi odporujúcim ustanoveniu § 13 ods. 5 Zákonníka práce platného do
8. Odporca takýmto postupom porušil zásadu v ňom zakotvenú, že zamestnanec nesmie byť diskriminovaný za to, že podá na zamestnávateľa sťažnosť. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o priznaní nemajetkovej ujmy, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p.

§ 243fods.

1 písm. c/ O. s. p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníkov konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie krajského súdu v napadnutej časti v zmysle § 243b ods. 1 veta za bodkočiarkou a § 243b ods. 2 O. s. p.

§ 243iods.

2 O. s. p. zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. septembra 2008 JUDr. Martin V l a d i k, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: