Obsah (4)

§ 237§ 36§ 36d§ 211

Najvyšší súd Slovenskej republiky 1 Cdo 74/2007 1 Cdo 75/2007 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F., bývajúceho v N., proti odporcovi I., bývajúcemu v G.,

§ 237písm.

f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.). O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad 1 Cdo 74/2007 1 Cdo 75/2007 4 v prejednávanej veci ide z dôvodu, že odvolací súd vydaním napadnutých uznesení, kde druhé uznesenie bolo nadväzujúce (závislé na prvom), nepostupoval v súlade s platnou zákonnou úpravou a odporcovi tak znemožnil realizáciu procesného práva priznaného mu na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov (práva, aby odvolací súd jeho odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany z

1. novembra 2006 č.k. 10 C 42/1995-265 prejednal a o ňom rozhodol). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Citovaný čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý takto formuluje základné právo účastníka konania na súdnu a právnu ochranu, je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných pre poskytovanie právnej ochrany. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (porovnaj dôvody uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z
2. februára 2003 sp. zn. I. ÚS 22/03). Z uvedeného hľadiska vychádzal Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení z
3. apríla 1995 sp. zn. I. ÚS 18/95, kde uviedol, že pri výklade a uplatňovaní zákonov (rovnako ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov) treba postupovať tak, aby boli v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Nie je preto možné ani ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov uplatňovať tak, aby došlo k porušeniu ústavnoprocesného princípu právnej ochrany účastníka konania pred súdmi. Nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov účastníkovi podľa § 138 ods. 1 O.s.p., vedúce k zastaveniu konania podľa zákona č. 71/1992 Zb., hoci na to nebol zákonný dôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. 1 Cdo 74/2007 1 Cdo 75/2007 5 Podľa § 138 ods. 1 O.s.p., na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. Predpokladom pre oslobodenie od súdnych poplatkov je návrh účastníka na oslobodenie od súdnych poplatkov a preukázanie splnenia dvoch kumulatívnych podmienok, ktoré stanovuje zákon: prvou podmienku sú pomery účastníka a druhou podmienkou je, že účastník nesmie svojvoľne alebo zrejme bezúspešne uplatňovať alebo brániť svoje právo. Preukazovanie splnenia prvej z uvedených podmienok vo väčšine prípadov ťažkosti nespôsobuje, inak je to však v prípade preukazovania splnenia druhej z týchto podmienok. Ide tu totiž o bezprostrednú súvislosť s právom na súdnu ochranu, ktoré je jedným zo základných práv účastníka konania. Preto nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov z dôvodu svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva (ktoré posúdenie predstavuje určitú prejudíciu výsledku sporu) treba vždy starostlivo zvažovať a aj náležite zdôvodniť (v súlade s požiadavkou podľa § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. presvedčivo vysvetliť). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva by mali súdy dôvody, na ktorých sú založené ich rozhodnutia, dostatočne vysvetliť, pričom rozsah, v akom sa táto povinnosť odôvodniť rozhodnutie aplikuje, sa môže rôzniť v závislosti na povahe rozhodnutia, vo svetle okolností konkrétneho prípadu; definícia toho, čo znamená svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, zahŕňa posúdenie skutkových otázok (porovnaj rozsudok z
4. júna 2006 k sťažnosti č. 21302/02: Múčková proti Slovenskej republike). V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na základe šetrenia ustálil u odvolateľa také nepriaznivé osobné pomery, ktoré priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňujú, zároveň však vyslovil záver, že oslobodenie neumožňuje skutočnosť, že zo strany odvolateľa sa jedná o zrejme bezúspešné uplatňovanie obrany v konaní. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu však nevyplývajú žiadne také zistenia, ktoré by odôvodnili (presvedčivo vysvetlili) uvedený zásadný čiastkový záver, t.j. že sa tu nejedná o akceptovateľné bránenie práva účastníkom súdneho konania (odporcom), teda o obvyklé (bežné) domáhanie sa účasti na spravodlivom procese (čo, pravdaže, ešte nijako nezaručuje úspešnosť - opravným prostriedkom sledovaný /navrhnutý/ výsledok - v sporovom konaní), 1 Cdo 74/2007 1 Cdo 75/2007 6 ale že sa tu jedná o taký výnimočný prípad, kde ide o zrejme (bez akýchkoľvek ďalších pochybností a na prvý pohľad zjavné) bezúspešné uplatňovanie obrany odporcom v konaní. Pokiaľ odvolací súd takto chybne postupoval, odňal uznesením z
5. februára 2007 sp. zn. 8 Co 21/2007 odporcovi možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Zároveň za tejto situácie malo chybný základ (založený na vade v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.) konštatovanie splnenia podmienok na zastavenie odvolacieho konania z dôvodu, že odvolateľ (odporca) súdny poplatok za odvolanie nezaplatil po nepriznaní mu oslobodenia od súdnych poplatkov a opätovnej výzve súdu s poučením podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Odňatie odporcovi možnosti konať pred súdom uznesením z
6. februára 2007 sp. zn. 8 Co 21/2007 sa takto premietlo i do uznesenia z
7. apríla 2007 sp. zn. 8 Co 21/2007 o zastavení odvolacieho konania, ktoré uznesenie je nadväzujúce – závislé na uznesení z
8. februára 2007 sp. zn. 8 Co 21/2007 (porovnaj § 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Nebola však dôvodnou námietka odporcu, že šlo - u prvého z uvedených uznesení odvolacieho súdu - aj o prípad rozhodovania nesprávne obsadeným súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p.

§ 36ods.

3 veta za bodkočiarkou O.s.p., v odvolacom konaní koná a rozhoduje senát.

§ 36dods.

1 O.s.p., predseda senátu môže vo veciach prislúchajúcich senátu vykonávať len také úkony, ktorými sa nerozhoduje vo veci.

§ 211ods.

2 O.s.p. (v čase rozhodovania odvolacieho súdu išlo o § 211 ods. 3 O.s.p.), ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Uznesenie Krajského súdu v Nitre z

1. februára 2007 sp. zn. 8 Co 21/2007 o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku za podané odvolanie, ktoré vydal predseda senátu odvolacieho súdu, je rozhodnutím vydaným v súlade s citovanou právnou úpravou (takéto uznesenie nie je predsa rozhodnutím vo veci). K vade konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. týmto postupom – vydaním uznesenia preto nedošlo. 1 Cdo 74/2007 1 Cdo 75/2007 7 Odvolací súd napadnutými uzneseniami teda odňal odporcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam vydaným v konaní touto vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v tomto konaní nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnuté uznesenia odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, ods. 3 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. októbra 2008 JUDr. Jana Bajánková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková