Obsah (6)

§ 4§ 1§ 2§ 5§ 3§ 11

2 Cdo 208/2009 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozefa Ko

jednotiek priestorového rozdelenia lesa, výkaz porastovej evidencie ťaţieb, výkaz porastovej evidencie zalesnenia, výkaz porastovej evidencie pestovnej činnosti, výkaz evidencie úhrnných ročných výsledkov za kategóriu lesa, bilančný výkaz lesnej hospodárskej evidencie, výkaz vykonaných hospodárskych opatrení

jednotiek priestorového rozdelenia lesa za príslušný rok, grafická evidencia, plochové tabuľky, porastové mapy, ťaţbové mapy, projekty pestebnej ťaţobnej a ostatnej činnosti, číselníky, karty pôvodu porastu, hlásenia na obvodný lesný úrad, bilancia holín, priemerkovací manuál, súhlas na ťaţbu dreva, evidencia poţiarov a poţiarna ochrana, evidencia škôd spôsobených zverou, evidencia sadbového materiálu, záznamy priestupkového konania, ktorá k nim prislúcha. Taktieţ uloţil ţalovanému nahradiť ţalobkyni trovy konania vo výške 7 782,37 € JUDr. Mag. J. Č., advokátovi v B.. Uviedol, ţe na základe riadne zisteného skutkového stavu dospel okresný súd k nesprávnemu právnemu záveru. Otázka aktívnej legitimácie ţalobkyne bola vyriešená okresným súdom správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa skutočne vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou cirkevného majetku v kontexte s otázkou oprávnenej osoby tak, ţe oprávnenou osobou je tá cirkevná právnická osoba, v obvode ktorej (územne) sa tento majetok nachádzal ku dňu účinnosti reštitučného zákona č. 282/1993 Z.z. a to aj k majetku, ktorý bol pôvodne zapísaný na zahraničné cirkevné právnické osoby. Vo svojom rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 119/2002 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na ustanovenie § 2 zák. č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločenstvám v znení zák. č. 97/2002 Z.z.,

ktorých oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi a náboţenské spoločnosti, so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane ich častí s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodujúcom období. Uvedené ustanovenie v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboţenských spoločností odkazuje na zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkvi a náboţenských spoločností, ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboţenským spoločnostiam registrovaným 4 2 Cdo 208/2009 štátom. Uvedeným subjektom ponecháva právo spravovať svoje záleţitosti, najmä rozhodovať o organizačnej štruktúre, ustanovovať svoje orgány a svojich duchovných, riadiť sa svojimi vnútornými predpismi, zriaďovať rehole a iné inštitúcie nezávislé od štátnych orgánov a na plnenie svojho poslania vykonávať činnosti fakultatívne uvedené v ustanovení § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odkazuje aj na vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou upravené medzinárodnou zmluvou „Modus Vivendi“ uzavretou

1. decembra 1927, ktorá nadobudla platnosť
2. februára
3. Československá republika v článku 1 tejto zmluvy uznala, ţe len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a Svätá stolica sa zaviazala, ţe ţiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a ţe zároveň ţiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V súlade so zmluvou „Modus Vivendi“ Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou z
4. septembra 1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami a uvedenou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie Slovenska. Pokiaľ by z kanonického práva vyplývali iné závery, tieto nie sú záväzné, lebo sudcovia pri rozhodovaní nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, teda nie sú viazané kanonickým právom. S poukazom na uvedené je vyriešená aktívna legitimácia ţalobkyne vo veci. Taktieţ je daná pasívna legitimácia ţalovaného, pretoţe

§ 4ods.

1 zák. č. 161/2005 Z.z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľnú vec vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo ju drţí. Jazykový aj logický výklad uvedeného ustanovenia nasvedčuje tomu, ţe tu ide o dve moţnosti označenia povinnej osoby a charakteristiky, ktoré jej uvedený zákon dáva a umoţňuje, aby oprávnená osoba uplatnila svoj nárok proti povinnej osobe, ktorá zároveň môţe spravovať a drţať nehnuteľnú vec, alebo môţe túto vec len spravovať alebo len drţať. Pred podaním ţaloby, v čase podania ţaloby aj po jej podaní predmetné nehnuteľnosti drţí, uţíva a berie z nich úţitky práve ţalovaný. Slovenský pozemkový fond bol síce zapísaný do mája 2006 ako správca sporných nehnuteľností, no sám sa vyjadril, ţe tieto nikdy nespravoval, nedrţal a ţe takéto povinnosti mu ani zo zákona nevyplývajú, lebo ide o lesné pozemky, ktoré môţu na území Slovenskej republiky spravovať iba štátne lesy. Napokon výzvu na vydanie nehnuteľností podala ţalobkyňa v stanovenej lehote aj na Slovenskom pozemkovom fonde a táto skutočnosť je uvedená vo viacerých podaniach ţalobcu. Krajský 5 2 Cdo 208/2009 súd ďalej poukázal na nesprávnosť záveru okresného súdu, ţe ţalobkyňa nepreukázala prechod vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na štát alebo obec v rozhodnom období – t.j. od

1. mája 1945 do
2. januára 1990 spôsobom, uvedeným v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. Jedným z týchto spôsobov je aj prevzatie veci štátom alebo obcou bez právneho dôvodu. Existovalo mnoţstvo majetku, ktorý bol takto odňatý, prípadne odňatý na základe citácie konkrétneho predpisu, ktorý však nebolo moţné na danú vec aplikovať. Pri nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom tohto konania, bol v zmysle schváleného ROEP-u uvedený ako titul nadobudnutia vlastníctva štátom nariadenie č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa zo dňa
3. augusta 1945, ktoré nadobudlo účinnosť
4. septembra
5. Toto konštatovanie však nemá oporu v skutočnom stave. Nariadenie č. 104/1945 Zb. SNR sa na katolícku cirkev nemohlo vzťahovať, pretoţe tomu bránila mierová zmluva s Maďarskom zo dňa
6. februára 1947, ktorá je súčasťou nášho právneho poriadku. Reštitučným titulom je titul obsiahnutý v ustanovení § 3 ods. 1 písm.h/ zákona č. 161/2005 Z.z. a je to odňatie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bez právneho dôvodu. Krajský súd uzavrel, ţe reštitučná výzva ţalobkyne zo dňa
7. apríla 2006 osvedčila oprávnenosť jej nároku. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný a ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil a potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa
8. októbra 2008 sp.zn. 9 C 53/2007 ako vecne správny, prípadne aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podanie dovolania ţalovaný odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p., pretoţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ namietal nedostatok aktívnej legitimácie ţalobcu, pretoţe pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností bol útvar Rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou – Ostrihomská kapitula, ktorá ho nadobudla
9. decembra 1939, teda osoba odlišná od ţalobkyne. Poukázal na neexistenciu územného princípu, spočívajúceho v tom, ţe vlastníkom nehnuteľností, resp. oprávnenou osobou je ten útvar rímskokatolíckej cirkvi, ktorý spravuje dotknuté územie. Ţalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil, ţe Ostrihomská kapitula ako cirkevná právnická osoba zanikla, je pravdepodobné, ţe naďalej existuje a dovolateľ poukazuje na viaceré predpisy cirkevného práva. Dovolateľ namieta aj nedostatok pasívnej legitimácie ţalovaného, pretoţe z dôvodu 6 2 Cdo 208/2009 právnej istoty je neprípustné vykladať ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. tak, ţe vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti môţe byť povinných osôb niekoľko. Zámerom zákonodarcu nebolo spôsobiť chaos pri posudzovaní toho, kto je, resp. môţe byť povinnou osobou, ale umoţniť oprávnenej osobe uplatniť reštitučný nárok i v prípade, ţe správca nehnuteľností nie je v katastri uvedený. Povinnú osobu nemoţno v kaţdom prípade stotoţniť s osobou, ktorej svedčí pasívna legitimácia. Ţalovaným je štátny podnik, ktorý nie je vlastníkom, ale len správcom majetku vo vlastníctve štátu – Slovenskej republiky. Ţalovaný ako nevlastník nie je spôsobilý vydať ţalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré nevlastní. Ţaloba o vydanie a navrátenie vlastníctva má smerovať voči štátu ako vlastníkovi predmetných nehnuteľností. Druhou alternatívou, ako sa oprávnená osoba môţe domáhať svojich práv

zákona č. 161/2005 Z.z. je ţalovať o nahradenie prejavu vôle, t.j. o uloţenie povinnosti uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľností. Ţalobkyňou zvolený postup je nesprávny, pretoţe ţaluje o vydanie vlastníctva nevlastníka. Dovolateľ ďalej namieta, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe vlastníctvo predmetných nehnuteľností vôbec prešlo na štát, ţe sa tak stalo v rozhodnom období, a to niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. Dovolateľ taktieţ namieta nedostatky výzvy na vydanie nehnuteľností, pretoţe táto neobsahuje identifikáciu nehnuteľností

ich zápisu v stave katastra nehnuteľností, ţalobkyňa nedoplnila výzvu o špecifikáciu nehnuteľností a vo výzve mal byť reštitučný titul uvedený jednoznačne, nezameniteľným spôsobom a jeho existencia mala byť preukázaná. Dovolateľ uzatvára, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe výzvu na navrátenie vlastníctva doručila do 30. apríla 2006 povinnej osobe, t.j. správcovi majetku zapísaného v tom čase v katastri nehnuteľností, preto jej nárok zanikol v dôsledku preklúzie. Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné. 7 2 Cdo 208/2009 V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

toho, ako ich dovolateľ označil, ale

obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení (t.j., či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ ţiadnu z vyššie menovaných vád konania nenamietal a ani dovolací súd existenciu ţiadnej z nich nezistil. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej legitimácie ţalobkyne, pasívnej legitimácie ţalovaného, taktieţ to, ţe nehnuteľnosti, vydania ktorých sa ţalobkyňa domáha neboli cirkvi odňaté, resp. jej neboli odňaté v rozhodnom období, nesúlad výzvy na vydanie nehnuteľností so zákonom a preklúziu nároku ţalobkyne. Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené zaoberal dovolacími námietkami.

§ 1zákona č.

161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len zákon č. 161/2005 Z.z.) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané

osobitného predpisu 1) a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. 8 2 Cdo 208/2009

§ 2ods.

2 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam

odseku 1 môţe uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboţenská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od

1. mája 1945, ţidovským náboţenským obciam od
2. novembra 1938 do
3. januára 1990 spôsobom uvedeným v §
4. Toto ustanovenie v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboţenských spoločností odkazuje na zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských spoločností, ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboţenským spoločnostiam registrovaných štátom (§ 4 ods. 3). Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je

zákona č. 161/2005 Z.z. rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú, Rábsku či Jágerskú arcidiecézu či diecézu alebo iný zahraničný právny subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy alebo cirkevné základiny či iné útvary mimo územia SR, nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom uţ ţiadne práva ani de facto ani de iure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa

1. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre Košickej a Roţňavskej diecéze dňa
2. septembra
3. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou na upravili medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou dňa
4. decembra 1927, ktorá nadobudla platnosť dňa
5. februára
6. Československá republika v tejto zmluve v článku I uznala, ţe len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne Svätá stolica sa zaviazala, ţe ţiadna čiastka Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a ţe zároveň ţiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, ţe nútená správa cirkevných majetkov nehnuteľných a hnuteľných v Československu je dočasná, aţ do dohody určenej v článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia. V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ zo dňa
7. septembra 1937, určila obvody diecéz 9 2 Cdo 208/2009 na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie Slovenskej republiky. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Natrvalo ďalej prisudzuje Trnavskej arcidiecéze tri farnosti Rábskej diecézy, nachádzajúce sa na území Slovenska, ktoré boli dovtedy spravované Trnavskou apoštolskou administratúrou. Taktieţ odčleňuje a pripája k Trnavskej arcidiecéze dve farnosti patriace k Opátstvu sv. Martina na Panónskej hore, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska. Okrem toho trinásť farností Satmárskej diecézy, ktoré boli na území Slovenska, oddeľuje od tejto diecézy a pričleňuje ku Košickej diecéze. Nakoniec, Košickú diecézu a Roţňavskú diecézu oddeľuje od Jágerskej cirkevnej provincie a natrvalo ich pripája ku konštituovanej Trnavskej cirkevnej provincii. Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ prideľuje Trnavskej arcidiecéze ako sufragánne diecézy Nitriansku, Banskobystrickú a Spišskú, ktoré boli dovtedy priamo podriadené Svätej stolici a tieţ diecézy Košickú a Roţňavskú. Svätá stolica oboma týmito Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z
8. novembra 2000 (článok 3 ods. 2 a článok 19), Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských spoločností (§ 6 ods. 1 písm.g/), takţe sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty je nepochybné, ţe v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam, bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva

územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku. A

dobovej predprevratovej judikatúry (viď nález Najvyššieho správneho súdu zo dňa

1. júna 1925, č. 9720/26 atď.) platilo, ţe cirkevným majetkom (bona ecclesiastica) 10 2 Cdo 208/2009 rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúţili účelom cirkvi. I keď sa uznávalo, ţe sú právnym premetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku jednotlivé cirkevné zariadenia a ústavy (kostoly, korporácie, benefíria základiny a pod.) a ţe i platné právo priznávalo týmto ústavom právnu subjektivitu, nebolo moţné prehliadnuť, ţe tieto ústavy, resp. majetkové podstaty im patriace, neprestávali medzi sebou právne súvisieť a ţe nestrácali preto svoj osobitný charakter a vlastnosť, ako článok celého veľkého organizmu cirkvi a ţe zostávali preto tieţ v majetkovoprávnom pomere vo svojej organizmom cirkvi náboţenskej podriadenosti. Na tomto závere a ustálenej judikatúre najvyšších súdnych orgánov z minulosti nič nemení ani dovolací súd v súčasnosti, a stotoţňuje sa s ňou, lebo nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa na subjekty vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nesporne patriacim cirkevným útvarom, ako jeho účelovým organizáciám, a je i v súčasnosti naplnením idey spravodlivosti v prejednávanej veci, ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva (čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale tieţ i § 1, § 117 O.s.p. a pod.) k pôvodným cirkevným majetkom. Porovnateľné stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal uţ v podobnej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z
2. februára 2003 sp.zn. 3 Cdo 119/
3. Dovolací súd preto povaţuje v súlade s účelom a zmyslom zákona č. 161/2005 Z.z., aby v prejednávanej veci za oprávnenú osobu bola povaţovaná Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike (ţalobkyňa). K ďalšej námietke dovolateľa dovolací súd uvádza, ţe ţalovaný je v spore aktívne legitimovaný a ţe výzva oprávnenej osoby – ţalobkyne spĺňala všetky náleţitosti vyţadované zákonom.

§ 4ods.

1 zákona č. 161/2005 Z.z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drţí.

§ 5ods.

1 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môţe uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe 11 2 Cdo 208/2009 do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáţe skutočnosti

§ 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Je nepochybné, ako to odvolací súd správne konštatoval, ţe nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania v čase podania výzvy, podania ţaloby, po podaní ţaloby uţíval a bral z nich úţitky ţalovaný. Naopak, samotný Slovenský pozemkový fond, ktorý bol v evidencii nehnuteľností zapísaný ako správca sporných nehnuteľností, tieto nikdy nespravoval, ani nedrţal, pretoţe tieto

zákona ako lesné pozemky mohli spravovať iba štátne lesy. Zistenie práva správy k sporným pozemkom, a to bez ohľadu na stav zápisu v evidencii nehnuteľností, ovplyvňujú postavenie účastníkov v tomto konaní. Nadväzujúc na uvedené ţalovaný ako správca a drţiteľ sporných nehnuteľností je v zmysle reštitučného zákona osobou povinnou a zo strany dovolacieho súdu nie sú pochybnosti o jeho pasívnej legitimácii v tomto konaní. Ţalobkyňa výzvou z 1. apríla 2006 doručenou ţalovanému 6. apríla 2006 sa domáhala navrátenia nehnuteľností, ktoré špecifikovala pozemnokniţným stavom. Zákon č. 161/2005 Z.z. je

predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2010 sp.zn. 4 Cdo 247/2009). V prípade písomnej výzvy

§ 5ods.

1 zákona č. 161/2005 Z.z. nemoţno ustúpiť od poţiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na to, ţe v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. nie je bliţšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náleţitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na uţ 12 2 Cdo 208/2009 uvedené nemoţno pri výzve oprávnenej osoby

§ 5ods.

1 zákona č. 161/2005 Z.z. ustúpiť od poţiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie poţiadavky určitosti výzvy poţiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená označením príslušnej pozemkovokniţnej vloţky a katastrálneho územia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 7. júla 2010 sp.zn. I. ÚS 12/2010). Na základe uvedeného sa dovolací súd stotoţnil s názorom odvolacieho súdu, ţe výzva spĺňala všetky náleţitosti vyţadované zákonom pokiaľ ide o uvedenú parcelu. Pokiaľ sa týka námietky dovolateľa, ţe sporné nehnuteľnosti neboli cirkvi odňaté, resp. jej neboli odňaté bez právneho dôvodu, dovolací súd v plnom rozsahu odkazuje na správne závery odvolacieho súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku,

ktorých bolo vlastníctvo k nehnuteľnostiam odňaté oprávnenej osobe bez právneho dôvodu. Vzhľadom na uvedené námietka dovolateľa v zmysle preklúzie reštitučného nároku je nedôvodná. V súlade so zákonom č. 161/2005 Z.z. si ţalobkyňa ako oprávnená osoba uplatnila v zákonom stanovenej lehote svoj reštitučný nárok u ţalovaného ako povinnej osoby. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní dospel k záveru, ţe nie sú dané dôvody dovolania a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preto v súlade s § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie ako nedôvodné zamietol. V dovolacom konaní nebol ţalovaný úspešný. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalobkyni (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania voči ţalovanému v sume 71,92 € za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu

§ 11ods.

1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb ako aj s poukazom na § 149 ods. 3 O.s.p. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. 13 2 Cdo 208/2009 V Bratislave 30. novembra 2010 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová