Obsah (5)

§ 24§ 142§ 212§ 214§ 221

Najvyšší súd 1 Obo 4/2008 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J., X., D., Í., zast. J. – advokát, V., X., proti žalovanému: F., D., X., zas

navrhovateľa sa dostal do omeškania a

platnej výšky diskontnej úrokovej sadzby vyhlásenej NBS SR v čase uplatnenia, sa žalobca domáhal práva na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti dlhopisov do zaplatenia. 1 Obo 4/2008 2

§ 24ods.

6 zákona č. 92/1991 Zb., dlhopis

ods. 4, vrátane výnosu, je splatný 31.12.2000 a f.ručí za splatenie dlhopisov

odseku 4 svojím majetkom.

§ 24ods.

11 zákona č. 92/1991 Zb., dlhopis

odseku 4, vrátane jeho výnosu je f.povinný splatiť osobám uvedeným v odsekoch 3 a 9, a to najneskôr do konca roka 2001.

žalobcu, táto lehota nemá na splatnosť dlhopisov žalovaného a tým ani na jeho omeškanie žiaden vplyv, je len lehotou technickou a nie hmotno-právnou. Adresátom uvedeného ustanovenia je len žalovaný, len jemu vzniká zákonom uložená povinnosť na základe ust. § 24 ods. 11 na rozdiel od ust. § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. Krajský súd mal preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom pohľadávok na základe zmlúv o postúpení pohľadávok. Ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov síce určuje, že dlhopis f., vrátane jeho výnosu, je splatný 31.12.2000, ale v ust. § 24 ods. 11 citovaného zákona je uvedené, že F. je povinný dlhopis f.vrátane jeho výnosu splatiť osobám, ktoré ho nadobudli, a to najneskôr do konca roku 2001. Menovité hodnoty a výnosy dlhopisov bol tak povinný,

názoru krajského súdu, žalovaný splatiť do 31.12.

1. Ako ďalej uviedol krajský súd, v danom prípade právny predpis exaktne stanovil čas splnenia a z toho vyplýva, že žalovaný splní svoj záväzok riadne a včas, ak dlhopis vyplatí do 31.12.
2. Žalobca úrok z omeškania požadoval od 1.1.2001, t. j. za čas, keď žalovaný so splnením dlhu nebol v omeškaní, preto súd žalobu zamietol ako podanú bez právneho dôvodu. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

1 OSP. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Žalobca má za to, že žalovaný sa dostal do omeškania so splatením menovitých hodnôt a výnosov z dlhopisov F. tých majiteľov, ktorí svoje nároky na žalobcu postúpili, preto im ich splatil až po dni splatnosti týchto dlhopisov, ktorým bol

1. december
2. Žalobca má za to, že pre určenie, či sa žalovaný dostal do omeškania so splnením svojej povinnosti splatiť uvedené dlhopisy F. ich bývalým majiteľom, je rozhodujúci § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, a nie § 24 ods. 11 citovaného zákona, ako to uvádza žalovaný a súd v napadnutom rozsudku. Žalobný návrh podaný žalobcom, ako aj jeho ďalšie podania, boli značne rozsiahle, čo do právnej argumentácie týkajúcej sa žalovanej pohľadávky, pričom všetky uvedené argumenty obsahovali množstvo právnych analýz a rozborov ohľadne platných právnych predpisov (najmä zákona o veľkej privatizácii), ktoré sú rozhodné pre posúdenie oprávnených nárokov žalobcu voči žalovanému, keďže oprávnenosť žalovanej pohľadávky závisí výlučne od správneho posúdenia, rozboru a výkladu uvedených právnych predpisov. Vytýkal krajskému súdu, že sa neadekvátne vysporiadal s prezentovanou právnou argumentáciou, ktorú žalobca prezentoval v žalobnom návrhu a ďalších svojich podaniach, keďže neuviedol žiadne reálne dôvody alebo argumenty, ktoré by vyvrátili výsledky právnych analýz žalobcu, respektíve by ich akokoľvek spochybnili, čo v konečnom dôsledku viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu zo strany súdu. Žalobca v súvislosti s polemikou ohľadne určenia termínu, kedy bol žalovaný povinný splatiť dlhopisy F. ich majiteľom, poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky k nadobudnutiu a používaniu dlhopisov F., v ktorom Ústavný súd SR vyslovil jednoznačný právny názor, kedy malo k splateniu 1 Obo 4/2008 3 dlhopisov F. dôjsť. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalovaného zaviazal zaplatiť vymáhanú sumu a trovy konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), prejednal odvolanie žalobcu

§ 212ods.

1 OSP, bez nariadenia pojednávania

§ 214ods.

2 písm. e/ OSP, napadnutý rozsudok

§ 221ods.

1 písm. h/ OSP a

odseku 3 tohto ustanovenia, vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa domáhal zaplatenia úrokov z omeškania za omeškanie s plnením peňažného dlhu voči bývalým majiteľom dlhopisov žalovaného.

návrhu žalobcu, omeškanie vzniklo oneskoreným vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov vydaných žalovaným

§ 24ods.

4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že dlhopis f. je zaknihovaný cenný papier na meno, ktorý oprávňuje majiteľa tohto dlhopisu na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu. Výnos tohto dlhopisu sa určuje vo výške diskontnej sadzby vyhlásenej Národnou bankou Slovenska a platnej ku koncu bežného roka z jeho menovitej hodnoty.

§ 24ods.

6 zákona č. 92/1991 Zb., dlhopis

odseku 4, vrátane jeho výnosu, je splatný 31.12.2000. Fond ručí za splatenie dlhopisov

odseku 4 svojím majetkom.

§ 24ods.

11 zákona č. 92/1991 Zb., dlhopis

odseku 4, vrátane jeho výnosu, je f. povinný splatiť osobám uvedeným v odsekoch 3 a 9 najneskôr do konca roka

1. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že žalovaný sa nedostal do omeškania, ak dlhopis, vrátane jeho výnosu, vyplatil do konca roka
2. Otázku splatnosti dlhopisov však už riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v ďalších sporoch medzi rovnakými účastníkmi a tento dospel k inému záveru. Konštatoval, že základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť rieši ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 citovaného zákona. Jednoznačne je nelogické, že by zákon v ustanovení § 24 obvyklý právny pojem splatnosť (splatný) používal s rozdielnym právnym významom, a to či už v odseku 6, odseku 7, odseku 8, odseku 9 alebo v odseku l0 s rozdielnym významom alebo obsahom. Z tohto všeobecného rámca by sa úplne vymykal aj výklad ust. § 24 ods. 7 cit. zákona prezentovaný žalovaným, ktoré ustanovenie čo do použitia právnej terminológie je identické s odsekom
3. Teda, ak by sa znenie odseku 6 malo vykladať tak, že sa v ňom nerieši otázka splatnosti vo význame, kedy musí byť dlh veriteľovi splatený, potom automaticky by to muselo platiť aj pre odsek 7, čo by znamenalo, že v zmysle odseku 11, by aj osobám majúcim vek 70 rokov a viac, povinnosť splatiť dlhopis trvala až do 31.12.
4. Za tohto stavu, ale ustanovenie § 24 ods. 7 cit. zákona, by bolo úplne obsolentné. Keďže právnická terminológia v legislatíve sa spravidla používa tak, aby jej zmysel a obsah nebol odlišný, pričom, o to viac to platí pre právnickú terminológiu, ktorá je v legislatíve používaná pomerne frekventovane, je nutné vychádzať z toho, že tak je tomu aj v prípade znenia ustanovenia § 24 ods. 6 cit. zákona. Teda, ak je v tomto ustanovení uvedené, že dlhopis je splatný 31.12.2000, potom skutočne zákonodarca určil takto deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona,

ktorého 1 Obo 4/2008 4 žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred dátumom 31.12.

1. Súd prvého stupňa síce konštatuje, že odseky 6 a 11 ust. § 24 citovaného zákona je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti, ale sám takto nepostupoval, o čom svedčí absencia dôvodov týkajúcich sa výkladu a aplikácie odseku
2. Tým, že tomuto ustanoveniu nevenoval potrebnú pozornosť, následne nemohol bez ďalšieho správne aplikovať odsek
3. V odseku 11 zákon vymedzuje jednak rozsah nárokov patriacich majiteľovi dlhopisu, teda vyplatenie jeho menovitej hodnoty, ako aj jeho výnosu, úroky z omeškania tu neuvádza, lebo táto otázka je riešená v inom všeobecnom právnom predpise a jednak vymedzuje osoby, ktorým tieto nároky majú byt' vyplatené. Pritom z jeho znenia je zrejmé, že ide o plnenie povinnosti vyplývajúcich z predchádzajúcich ustanovení, teda vyplatiť splatný dlhopis ku dňu jeho splatnosti. Lehota splatnosti bola určená v ustanovení odseku 6, 7, § 24 a žalovanému nič nebránilo ku dňu uvedenému v odsekoch 6, 7 splniť svoju povinnosť, najmä, ak o vzniku tejto povinnosti vedel už niekoľko rokov. Teda, povinnosť plniť zo strany žalovaného trvala nepretržite každý deň už po celý rok 2001 (odsek 6), resp. rok 1998 (odsek 7), keďže povinnosť mala byt' už splnená ku dňu 31.12.2000, resp. ku dňu 31.12.
4. Žalovaný sa teda dostal do omeškania dňom 1.1.2001, resp. 1.1.
5. Vzhľadom na uvedené závery, ktorými je súd prvého stupňa viazaný (§ 226), odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude potrebné rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave dňa
6. februára 2008 JUDr. Margita F r i d o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: