Najvyšší súd 1 Cdo 11/2008 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M., so sídlom v K., proti odporcovi E. so sídlom v K., zastúpenému JUDr. R., advokátkou, so sídlom v K. č. 41, o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, vedenej u Okresného súdu Košice II pod sp. zn.21 C 270/2000, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu Košice z
- júna 2007 sp. zn. 6 Co 481/2006 takto r o z h o d o l: Dovolanie o d m i e t a. Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Košice II rozsudkom z
- októbra 2006 č. k. 21 C 270/2000-167 určil, že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti- pozemku ,parcela č. X., o výmere 391m2, zastavaná plocha, zapísaného na LV č. X. pre katastrálne územie K.. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že parcela č. X. bola pôvodne súčasťou pozemku, parcely č. X. ,vedeného v pozemnoknižnej vložke č. X. katastrálne územie K., do ktorej bol odčlenený z pôvodnej pozemnoknižnej vložky č.X.. Pozemok ( parcela č. X. ) sa stal predmetom výkupu podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme na základe výmeru J. K. z
- 1951, čo bolo zaznamenané poznámkou výkupu z
- Pôvodnými pozemnoknižnými vlastníkmi pozemku boli JUDr. V. a A. ( 2/12 ), Š. ( 2/12 ) a mal. J. ( 1/12 ). Na základe dedičského nástupníctva sa vlastníkmi pozemku ( vložka č.X. ) stali Š. M. ( 2/12 ), E. ( 1/12 ), K. (2/12 ), Š. a E. P. ( 2/12 ), pričom pred rozhodnutím o výkupe pozemku vlastníctvo v 1/12 nadobudol štát od J.. Realizácia výkupu pozemku (vyznačená do pozemnoknižnej vložky č. X.) mala účinky prechodu vlastníctva na Československý štát ( § 10 zákona č. 46/1948 Zb. ). Rozhodnutím K. z
- 1953 bola jeho časť zverená do správy J. v K. a výmerom z
- 1955 časť ako národný majetok zverená 1 Cdo 11/2008 2 do správy V. v K.. S účinnosťou od
- 1958 bola zverená správa pozemku (č. X.)M. K. ako podriadenému K. v K.. Na základe žiadosti M. K. došlo k zápisu jeho vlastníctva v pozemkovej knihe pre Československý štát – M. s tým, že došlo k odčleneniu celej parcely č. X. do pozemnoknižnej vložky č.X.. Hospodárskou zmluvou z
- 1976 došlo k prevodu správy národného majetku z Československého štátu - M. na Československý štát – M. u pozemkov zapísaných vo vložke č. X. kde bol zapísaný aj pozemok – parcela č. X.. Následne Okresný úrad K. II odovzdal Mestu K. tieto pozemky v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ako nadobúdateľovi vlastníctva. Na základe žiadosti M. a F. bol v roku 1992 do evidencie nehnuteľností na LV č. X. zapísaný rodinný dom s. č. II/668 na B. v K., postavený na pozemku (parcela č. X.,vo výmere 391 m2) potom, čo vlastníctvo preukázali čestnými vyhláseniami o postavení domu ich otcom J. v roku 1936 a dedičskými rozhodnutiami. Darovacou zmluvou vlastníctvo rodinného domu nadobudol Ing. R., a na základe osvedčenia notára vydaného podľa zákona č. 293/1992 Zb. o vydržaní vlastníckeho práva k parcele č. X. bol zapísaný ako vlastník aj tohto pozemku. V súčasnosti je pozemok ( LV X. )vo vlastníctve odporcu, ktorý ho nadobudol na základe kúpnej zmluvy z
- 2005 uzavretej s Ing. R. P.. Vzhľadom na tvrdenie o čase nadobudnutia oprávnenej držby k tomuto pozemku právnymi predchodcami odporcu ( rok 1935 ) sa súd prvého stupňa zaoberal existenciou a splnením podmienok vydržania za účinnosti skorších právnych úprav počnúc uhorským obyčajovým právom, stredným Občianskym zákonníkom, ako i Občianskym zákonníkom v znení účinnom do
- 1982, od
- 1983 a následne od
- Právni predchodcovia odporcu, ktorí neboli evidovaní ako vlastníci pozemku a rodinného domu na ňom postaveného , tvrdili, že vlastníctvo k pozemku nadobudli ústnou kúpnou zmluvou uzavretou v roku 1935 s JUDr. V. Túto skutočnosť mali preukazovať doklady o úhrade kúpnej ceny. Na tomto pozemku postavili rodinný dom, ktorý bol bez pozemku predmetom vyporiadania dedičstva po J. v roku 1979 a v roku 1990 po A. a jeho podielovými spoluvlastníkmi sa stali M. rod. S. a F. ( 1/1 ) V čase tvrdenej kúpy pozemku platilo všeobecné uhorské obyčajové právo , ktoré umožňovalo nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti len vkladom vlastníctva do pozemkovej knihy a mimo nej bolo možné nadobudnúť vlastníctvo vydržaním, pre ktoré sa vyžadovala dobromyseľná držba ( 32 rokov ). Súd prvého stupňa dospel k záveru, že pri vstupe do držby pozemku nebola daná dobromyseľnosť právnych predchodcov odporcu ( J. ) , keďže sa jednalo o nadobudnutie vlastníctva od osoby, ktorá už nežila a je možné sa domnievať, že títo uzavreli dohodu s niektorým pozemnoknižným vlastníkom , podľa ktorej im predá časť pozemku po uhradení kúpnej ceny, no k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo. Súd prvého stupňa potom vychádzal 1 Cdo 11/2008 3 z toho, že u prvotných držiteľov pozemku nebola splnená podmienka vydržania (dobromyseľnosť držby) pretože si museli byť vedomí smrti JUDr. V.. Súd prvého stupňa sa zaoberal aj právnymi následkami spojenými s plynutím vydržacej lehoty na strane právnych predchodcov odporcu, ak by existoval predpoklad vstupu do držby pozemku a poukazom na existujúcu právnu úpravu od uhorského obyčajového práva uzavrel, že ani v zmysle právnej úpravy účinnej od
- 1992 nedošlo k vydržaniu vlastníctva právnymi predchodcami odporcu. Ich dobromyseľnosť vylučovala vedomosť získaná v dedičskom konaní v roku 1979 a 1990 o tom, že sa nestali vlastníkmi pozemku a vykonaným dokazovaním neboli zistené skutočnosti , z ktorých by mohli právni predchodcovia odporcu svoju dobromyseľnosť pri držbe pozemku odvodzovať. Teda neboli dobromyseľní so zreteľom na všetky okolnosti, že im vlastnícke právo k pozemku patrí a neboli splnené podmienky vydržania ani k
- O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Krajský súd v Košiciach. rozsudkom z
- júna 2007 sp. zn. 6 Co 481/2006 na odvolanie odporcu potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že ani po ním doplnenom dokazovaní sa skutkový stav zistený súdom prvého stupňa nezmenil . Stotožnil sa s jeho názorom, že pre rozhodnutie v danej veci bolo rozhodujúcou skutočnosťou vyriešenie otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku ( parcela č. X. )právnymi predchodcami odporcu vydržaním podľa právnych predpisov platných v období od roku 1935 ( tvrdená držby ) do
- 2000 ( podanie návrhu ). S touto otázkou sa súd prvého stupňa veľmi podrobne a dôsledne vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, na ktoré odkázal, a dospel k správnemu záveru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva týmto spôsobom právnymi predchodcami odporcu nedošlo . Dodal, že JUDr. V. , nebol ani výlučným vlastníkom pozemku ( 4/12 ) a keďže
- 1934 zomrel nemohol preberať splátky kúpnej ceny a nemohol uzavrieť kúpnu zmluvu. Právni predchodcovia v tvrdenom období
(1935)mohli jednať len s jeho dedičmi a len ohľadne jeho podielu, čo z vykonaného dokazovania nevyplynulo. Teda právni predchodcovia odporcu ( J. ) neboli na počiatku držby dobromyseľní v tom, že nadobudli vlastníctvo , pretože nebol preukázaný právny titul takejto oprávnenej držby. Ani v dedičskom konaní po JUDr. V. dedičia neuviedli, že došlo k predaju predmetnej nehnuteľnosti v príslušnom podiele, či už počas jeho života alebo po jeho smrti, pričom v čase ukončenia dedičského konania (
- 1936 ) už takmer všetky splátky tvrdenej kúpnej ceny (podľa predložených potvrdení) boli zaplatené. Z toho je dôvodné sa domnievať , že právni predchodcovia odporcu s týmito dedičmi kúpnu zmluvu neuzavreli a kúpnu cenu im neuhradili. Odvolací 1 Cdo 11/2008 4 súd považoval za správny záver súdu prvého stupňa , že aj v prípade dobromyseľnosti právnych predchodcov odporcu na počiatku držby
(1935)nenadobudli vlastníctvo vydržaním dňom
- 1961, pretože podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. účinného od
- 1951 do
- 1951 stal sa pozemok nespôsobilým na vydržanie z dôvodu jeho nadobudnutia do vlastníctva štátu na základe zákona č. 46/1948 Zb. . Tým sa vyporiadal s námietkou tvrdenej scudziteľnosti. Pokiaľ ide o možnosť vydržania pozemku po
- 1964 vzhľadom na novelu Občianskeho zákonníka ( vykonanú zákonom č. 131/1982 Zb. ) ani v tomto období až do účinnosti novely Občianskeho zákonníka od
- 1992 pozemok nebol spôsobilým predmetom vydržania. Aj keď išlo o zastavaný pozemok , ku ktorému sa mohlo zriadiť právo osobného užívania, už bol vo vlastníctve štátu. Preto nebolo možné nadobudnúť vlastníctvo k nemu v zmysle § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného do
- 1991, ktorý predpokladal držbu pozemku v inom než socialistickom vlastníctve. Ani od
- 1992,vzhľadom na uvedené dôvody, nebolo možné nadobudnutie vlastníctva . Keby boli právni predchodcovia odporcu dobromyseľní, táto držba by sa prerušila z dôvodu ich vedomosti o tom, že nie sú vlastníkmi pozemku ( dedičské konania v roku 1979 a 1990 ). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa , že boli splnené všetky podmienky prechodu vlastníctva na navrhovateľa v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Za nedôvodnú považoval námietku týkajúcu sa výmeru JNV z
- Vyslovil, že ide o správny akt, teda rozhodnutie príslušného správneho orgánu a súd nemôže skúmať jeho platnosť podľa § 37 Občianskeho zákonníka a jeho nesprávnosť možno namietať len spôsobom upraveným príslušným právnym predpisom. Tiež za nedôvodnú považoval námietku , podľa ktorej parcela č. X. zasahovala prevažne do parcely č. X. a poukázal na identifikáciu parcely č. X., z ktorej jednoznačne vyplýva, že parcela č. X. bola vytvorená z parcely vedenej v pozemnoknižnej vložke č. X.. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca . Žiadal ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávny postup odvolacieho súdu v tom, že sa nevyporiadal s otázkou jeho hmotnoprávneho postavenia ako oprávneného držiteľa a nedostatočne sa zaoberal identifikáciou spornej nehnuteľnosti , ktoré vady konania mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Bol toho názoru , že súd sa mal zamerať na skúmanie otázky, či na navrhovateľa prešlo vlastnícke právo v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. a nie na skúmanie naplnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníctva spornej nehnuteľnosti jeho právnymi predchodcami v minulosti. Týmto vec nesprávne právne posúdil. Keďže sa 1 Cdo 11/2008 5 odvolací súd ani neriadil údajmi katastra nehnuteľností, nedostatočne sa oboznámil s jeho námietkami a vydal rozhodnutie bez dokazovania v naznačenom smere, ktoré nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, odňal mu svojím postupom možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Navrhovateľ sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 236 a nasl. O. s. p. ). Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu , ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku , v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1 , 2 a 3 O. s. p. prípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté procesnou vadou uvedenou v § 237 O. s. p. ( § 242 ods. 1 O. s. p. ) , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p. , ale sa zaoberal 1 Cdo 11/2008 6 aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy , ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník , nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konania, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vzhľadom na obsah dovolania treba zdôrazniť, že § 237 O. s. p. spája prípustnosť dovolania výlučne so závažnými procesnými vadami a výhradne s tými , ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť . Iné procesné vady ( procesné vady inej povahy než sú vady taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. ) a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu v konaní, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. So zreteľom na odporcom tvrdenú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či odporcovi postupom odvolacieho súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f / O. s. p. ) je treba rozumieť taký závadný procesný postup , ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. To znamená, že zo strany súdu musí ísť o porušenie konkrétneho procesného ustanovenia voči dotknutému účastníkovi, ktorého bezprostredným následkom je odňatie možnosti konať pred súdom. Dovolateľ odôvodnil odňatie možnosti konať pred súdom predovšetkým tým, že odvolací súd nevykonal dokazovanie v ním naznačenom smere a neriadil sa záväznými údajmi katastra nehnuteľností. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie , ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( § 120 ods. 1 O. s. p. ) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky 1 Cdo 11/2008 7 navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. , lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom ( R 125/1999 , R 6/2000). Odporca tiež namietal , že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ) , ktorý dôvod je síce relevantnými dovolacím dôvodom , ale sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenie odporcu bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval ) , dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd vec správne posúdil prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v prejednávanej veci nešlo ). Keďže dovolanie nie je procesne prípustné, nemohol sa dovolací súd zaoberať správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu Uvedené platí aj vo vzťahu k dovolateľom vytýkaným nesprávnostiam skutkovej povahy . Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie odporcu procesne neprípustné. Dovolací súd preto jeho dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu , proti ktorému je neprípustné. Vzhľadom na odmietnutie dovolania z procesných dôvodov , nezaoberal sa vecnou správnosťou skutkových a právnych záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania , pretože mu žiadne trovy tohto konania nevznikli . P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2008 JUDr. Jana Bajánková, v.r. predsedníčka konania Za správnosť vyhotovenia : 1 Cdo 11/2008 8