Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 Sžso/2/2008 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Aleny Poláčkovej PhD., a JUDr. Marianny Reiffovej, v právnej veci žalobcu Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici, Sládkovičova ul. č. 80 proti žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Špitálska ul. č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa zákona o zamestnanosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. októbra 2007, č. k. 23S/171/2007- 24, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. októbra 2007 č. k. 23S/171/2007-24 z m e ň u j e a rozhodnutie žalovaného zo 4. júla 2007, č. k. X, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 17. októbra 2007, č. k. 23S/171/2007- 24, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo 4. júla 2007 č. k. X o povinnosti žalobcu zaplatiť odvod vo výške 159 600 Sk, za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1, písm. a/, zák. č. 5/2004 Z. z. o 7 Sžso/2/2008 2 službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) za rok 2006. Krajský súd dospel k záveru, že je rozhodnutie žalovaného zodpovedá zákonu, lebo žalobcu treba podľa § 3 zákona o službách zamestnanosti považovať za zamestnávateľa, a to bez ohľadu na skutočnosť, či zamestnáva zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje zákon o štátnej službe, alebo občianskych zamestnancov. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil mu vec na nové konanie. Poukázal na to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko policajti nie sú jeho zamestnancami v pracovnom alebo obdobnom pracovnom vzťahu, a preto nemá povinnosť vo vzťahu k počtu policajtov zamestnávať príslušný počet občanov s ťažkým zdravotným postihnutím podľa § 63 ods. 1 písm.
- d)zákona o službách zamestnanosti a ani vec riešiť náhradným plnením. Túto povinnosť má len ako zamestnávateľ, tzv. „zamestnancov zboru“, t. j. civilných zamestnancov, o počte ktorých podal samostatný ročný výkaz. Poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 11 S 55/2006 z 25. októbra 2006, ktorý v podobnej veci rozhodol tak, že práve s poukazom na to, že príslušníka zboru nemožno považovať za zamestnanca na účely zákona o službách v zamestnanosti, rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zrušil. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 11. decembra 2007 žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací /podľa § 10, § 246c a § 250ja OSP/ preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť. Podľa § 3 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti zamestnávateľom na účely tohto zákona je právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej jednotky na území Slovenskej republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území 7 Sžso/2/2008 3 Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona o zamestnanosti zamestnancom na účely tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu alebo doktorand v dennej forme doktorandského štúdia. Za zamestnanca na účely tohto zákona sa nepovažuje občan, ktorý vykonáva činnosti pre právnickú osobu, ktorá plní voči občanovi povinnosti zamestnávateľa, ak z povahy vykonávanej činnosti vyplýva, že nemôže byť obsadzovaná prostredníctvom sprostredkovania zamestnania podľa tohto zákona. Podľa § 63 ods. 1 písm.
- d)citovaného zákona zamestnávateľ je povinný zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a); ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm.
- a)v počte, ktorý predstavuje 3,2% z celkového počtu jeho zamestnancov. Podľa § 14 ods. 1 a 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu, príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a príslušníkov Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov“), policajtom (za policajtov sú v zmysle § 1 ods. 2 tohto zákona považovaní okrem iných aj príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky) môže byť štátny občan Slovenskej republiky starší ako 18 rokov, ktorý o prijatie písomne požiada, a je bezúhonný, spoľahlivý, spĺňa stupeň vzdelania určený na výkon funkcie, do ktorej má byť ustanovený alebo vymenovaný, je zdravotne, telesne a duševne spôsobilý na výkon služby. Zdravotná spôsobilosť v prijímacom konaní sa preukazuje lekárskym posudkom na základe vyšetrenia občana lekárom so špecializáciou v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo v pôsobnosti ministerstva. Zdravotnú spôsobilosť posudzuje služobný posudkový lekár podľa § 222. 7 Sžso/2/2008 4 Z uvedených ustanovení zákona o službách zamestnanosti vyplýva, že zamestnávateľ, ktorý zamestnáva viac ako 20 zamestnancov má určité povinnosti v súvislosti so zamestnaním zdravotne postihnutých občanov, pričom v § 3 a § 4 definuje pojem „zamestnávateľ“ a „zamestnanec“ pre potreby tohto zákona. Túto otázku žalovaný vo svojom rozhodnutí posúdil nesprávne, keď považoval všetky fyzické osoby v služobnom aj pracovnom pomere u žalovaného automaticky za „zamestnancov“ podľa § 4 ods. 2, pričom je zrejmé, že služba v policajnom zbore nepatrí medzi činnosti, ktoré môžu byť obsadzované prostredníctvom sprostredkovania zamestnania podľa tohto zákona, nakoľko policajtom, podľa zákona o štátnej službe príslušníkov, môže byť štátny občan Slovenskej republiky starší ako 18 rokov, ktorý o prijatie písomne požiada, a okrem iných predpokladov je aj zdravotne, telesne a duševne spôsobilý na výkon služby. Odvolací súd nepovažuje za správny právny názor krajského súdu, vyslovený v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého žalobcu treba považovať za zamestnávateľa bez ohľadu na to, či zamestnáva zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje zákon o štátnej službe, alebo občianskych zamestnancov. V danom prípade policajta nemožno považovať za zamestnanca pre účely zákona o službách zamestnanosti, pretože z povahy ním vykonávanej činnosti vyplýva, že funkcia policajta nemôže byť obsadzovaná prostredníctvom sprostredkovania zamestnania podľa tohto zákona a tiež že žalobca vo vzťahu k policajtom nie je zamestnávateľom podľa § 3 zákona o službách zamestnanosti, pretože policajti nie sú jeho zamestnanci v pracovnom alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, ale sú to zamestnanci štátu a žalovaný len plní úlohy zamestnávateľa a preto nemá povinnosť vo vzťahu k počtu policajtov zamestnávať príslušný počet občanov so zdravotným postihnutím podľa § 63 ods. 1 písm. d/ zákona o službách zamestnanosti a ani riešiť vec náhradným plnením podľa § 64. Túto povinnosť má žalobca len ako zamestnávateľ tzv. občianskych zamestnancov, o počte ktorých podal samostatný ročný výkaz. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím krajského súdu a uznal námietky žalobcu za dôvodné, nakoľko dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného nezodpovedajú zákonu. 7 Sžso/2/2008 5 Z dôvodu, že súd prvého stupňa jeho žalobu zamietol, hoci pre takýto postup nebol právny dôvod, odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP, avšak úspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko tento ich náhradu nežiadal, ani si trovy konania neuplatnil. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok. V Bratislave 24. apríla 2008 JUDr. Elena Závadská, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová