súdu majetkovú ujmu navrhovateľov spôsobenú nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu. Mal za to, ţe majetok navrhovateľov sa nesprávnym postupom katastrálneho úradu nezmenšil, keď zaplatenie správneho poplatku je povinnosťou uloţenou zákonom, ktorá má charakter jednostrannej povinnosti, preto ak navrhovatelia správny poplatok zaplatili pri podaní návrhu na vklad, ktorým sa správne konanie začalo, nemohlo to vyvolať a spôsobiť nesprávny úradný postup. Vec posúdil pri aplikácii zák. č. 514/2003, 165/1995, 145/1995 Z. z. a § 420 ods. 1 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1 O. s. p. s tým, ţe odporcovi v konaní ţiadne trovy nevznikli. Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 9. decembra 2009, sp. zn. 4 Co 63 /2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovatelia dovolanie, v ktorom navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Uviedli, ţe dovolanie je prípustné a odôvodnené vadou konania
f/ O. s. p., keďţe sa im ako účastníkom konania postupom súdu odňala moţnosť pred súdom konať; túto vadu videli v nedostatku riadneho odôvodnenia rozsudku. Uviedli, ţe „právne aj skutkové závery vyslovené v dovolaním napadnutom rozsudku sa javia ako svojvoľné a úplne popierajúce zmysel a účel príslušných právnych noriem, aplikované boli právne normy zjavne sa nevzťahujúce na prejednávanú vec, pričom súd úplne opomenul ústavné aspekty veci“. Zároveň uviedli, ţe „rozhodnutie odvolacieho súdu tieţ trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia
ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.“.
dovolateľov súd zaloţil svoje rozhodnutie na hrubom zjednodušení, keď ničím nespochybnené, chronické a vopred deklarované prieťahy v katastrálnom konaní, ktoré boli nielen hlavnou, ale doslova jedinou príčinou vzniku škody, označil za hypotetickú otázku, ktorou sa odmietol zaoberať. Dovolatelia uviedli, ţe z hľadiska kauzality jedinou vonkajšou aj vnútornou príčinou zaplatenia zvýšeného správneho poplatku bolo chronická a vopred deklarovaná nečinnosť S., v dôsledku ktorej museli vynaloţiť 6 000 Sk. Odporca vo vyjadrení na dovolanie navrhol dovolanie odmietnuť. 1 Cdo 62/2010 3 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolanie navrhovateľov vzhľadom na uvedený záver (zistenie) môţe byť procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto 1 Cdo 62/2010 4 ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie prípustné nie je. Vzhľadom na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu – vytýkanú nesprávnosť (nedostatok), ktorej sa mal dopustiť odvolací súd, zameral sa dovolací súd osobitne na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola navrhovateľom odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.).
f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou prípustnosti podaného dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej (potvrdzujúceho rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na zaplatenie 6 000 Sk, t. j. 199, 16 €) z hľadiska namietaného nedostatku odôvodnenia tohto rozhodnutia (ako aj predchádzajúceho mu zamietajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa), teda či je tu tvrdený nedostatok odôvodnenia a ak áno, či napĺňa znaky odňatia moţnosti navrhovateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. 1 Cdo 62/2010 5 Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Dovolatelia namietali nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku vo veci samej – potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí ich návrhu na zaplatenie 6 000 Sk. Vytýkali odvolaciemu súdu „právne aj skutkové závery vyslovené v dovolaním napadnutom rozsudku“, ktoré
dovolateľov „sa javia ako svojvoľné a úplne popierajúce zmysel a účel príslušných právnych noriem“, ţe „aplikované boli právne normy zjavne sa nevzťahujúce na prejednávanú vec“ a ţe „súd úplne opomenul ústavné aspekty veci“.
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia má spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto 1 Cdo 62/2010 6 ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Dovolací súd je názoru, ţe odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili svoje rozsudky vo veci samej - ohľadom zamietnutia návrhu na zaplatenie 6 000 Sk. Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku (odôvodnení) sa zaoberal konkrétnymi okolnosťami, za ktorých došlo k zaplateniu správneho poplatku 8 000 Sk navrhovateľmi a vychádzajúc zo zisteného (opísaného) skutkového stavu veci nestotoţnil sa s právnou argumentáciou navrhovateľov, keď vec právne posúdil tak, ţe navrhovateľom nevznikla tvrdená škoda (ich majetok sa nezmenšil nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu)
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. 1 Cdo 62/2010 7
2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Vo svojom rozsudku (odôvodnení) odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd k správnosti napadnutého rozhodnutia
2 O. s. p. uviedol aj svoje posúdenie (doplnenie), pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţuje za správne a to, ţe v danom prípade nebolo moţné hľadiska pouţitia zákona č.514/2003 Z. z. predbeţne riešiť hypotetickú otázku tak, ako sa toho domáhali navrhovatelia, teda ţe ak by nezaplatili zvýšený správny poplatok, nebol by katastrálny úrad ich návrh na vklad vlastníckeho práva vybavil v zákonnej lehote. Ţe podané zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k tvrdenej ujme navrhovateľov - ţe táto im nevznikla, navrhovateľom nestačí, ţe ho povaţujú za neúplné a ţe zjavne nastoľujú (poţadujú) ešte ďalšie rozvádzanie či precizovanie alebo detailizovania tohto celkom jasného záveru súdu, nič nemení na tom, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu z hľadiska odôvodnenia vyhovelo poţiadavkám na zákonné rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, stručne zachytil stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci - obsah odvolania a návrh odporcu, výsledky z vykonaného dokazovania s poukazom na príslušné aplikované zákonné predpisy, pričom jeho odôvodnenie v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. ako konštatujúce správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa opieralo sa o tieto dôvody /odkázalo na ne/. V týchto dôvodoch je zachytený aj právny záver o nedôvodnosti návrhu na začatie konania. Okrem toho – ako uţ bolo spomenuté – odvolací súd dôvody súdu prvého stupňa aj doplnil na zdôraznenie správnosti potvrdzovaného rozhodnutia o ďalšie dôvody. Právny záver je stručne a jasne vysvetlený (dovolací súd sa jeho správnosťou nezaoberal, keďţe neskúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ale len prípustnosť dovolania). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré 1 Cdo 62/2010 8 odkazuje, nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 3, § 219 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv navrhovateľov. Navrhovatelia dovolanie odôvodnili aj tvrdením, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). K dovolateľmi namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) treba uviesť, ţe dovolací súd môţe k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode pristúpiť aţ (iba) vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Nesprávne právne posúdenie veci je (obdobne ako tzv. iná vada
2 písm. b/ O. s. p.) síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci (ani tzv. iná vada) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. I keby tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil správny právny predpis a či ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, a o takýto prípad v tejto právnej veci nešlo. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené 1 Cdo 62/2010 9 v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľov
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.); v dovolacom konaní mu však ţiadne trovy nevznikli, preto dovolací súd mu náhradu trov tohto konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. júna 2010 JUDr. Jana Bajánková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.