1 Trestného poriadku sa vyslovuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach z 5. augusta 2020, sp. zn. 4Tos/78/2020, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
2 Trestného poriadku z r u š u j e s a uznesenie Krajského súdu v Košiciach z
1 Trestného poriadku sa Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odôvodnenie Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) uznesením z 11. júna 2020, sp. zn. 6Nt/16/2020
1 Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“) a § 74 ods. 2 Tr. zák. na základe návrhu prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II (podanie z
1 písm.
3 Tr. por., t. j. z dôvodu konania na súde prvého stupňa, lebo vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Zásadné porušenie práva na obhajobu videl dovolateľ v tom, že prvostupňový súd v rozpore s § 295 ods. 2 Tr. por. v spojení s § 268 ods. 2 Tr. por. nevykonal výsluch znalkyne MUDr. Fabišíkovej, a to napriek skutočnosti, že dovolateľ vykonanie tohto dôkazu opakovane navrhoval. Dovolateľ zároveň poukázal na skutočnosť, že predmetné pochybenie prvostupňového súdu nebolo napravené ani v konaní o riadnom opravnom prostriedku pred krajským súdom, čím došlo k naplneniu dôvodu dovolania
3 Tr. por. Dovolateľ ďalej namietal, že prvostupňový súd na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. júna 2020 v rozpore s § 295 ods. 3 Tr. por. neudelil stranám slovo na konečné návrhy a bez ďalšieho vyhlásil uznesenie, čím
názoru dovolateľa došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu. V rámci ďalej argumentácie uviedol, že jeho obhajcovi nebol v rozpore s § 292 ods. 4 Tr. por. oznámený deň verejného zasadnutia tak, aby mu ostala od doručenia upovedomenia o termíne jeho konania lehota na prípravu aspoň päť pracovných dní, pričom zo zvukového záznamu o verejnom zasadnutí je zrejmé, že obhajca na verejnom zasadnutí nevyjadril súhlas so skrátením predmetnej lehoty a konaním verejného zasadnutia bez jej dodržania. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Tr. por. dovolateľ uviedol, že znalecký posudok vypracovaný MUDr. Fabišíkovou nebol vykonaný
por., poukazujúc na skutočnosť, že na verejnom zasadnutí konanom dňa
3 Tr. por. zrejmé, že sa aj po oznámení uznesenia okresného súdu až do doručenia uznesenia krajského súdu podroboval psychiatrickému liečeniu v ústavnej forme dobrovoľne. Z uvedeného je
názoru dovolateľa zrejmé, že nepopieral potrebu svojej liečby, dokonca sa dobrovoľne podrobil psychiatrickej liečbe v ústavnej forme, pričom vo svojej výpovedi na verejnom zasadnutí uviedol, že chce pokračovať v liečbe ambulantnou formou, čo v spojení s vyššie prezentovanými závermi vyplývajúcimi zo znaleckého posudku MUDr. Fabišíkovej (konkrétne, že jeho pobyt na slobode môže byť pre spoločnosť nebezpečný pri popieraní potreby psychiatrickej liečby) vylučuje uloženie ochranného psychiatrického liečenia v ústavnej forme. S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby Najvyšší súd postupom
por. vyslovil, že boli v neprospech Q. E. porušené čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 2 ods. 9, § 2 ods. 14, § 2 ods. 19 Tr. por., § 295 ods. 2 Tr. por. v spojení s § 268 ods. 2 Tr. por., § 295 ods. 3 Tr. por., § 297 Tr. por., § 73 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 74 ods. 1 Tr. zák. a súčasne aby zrušil uznesenie krajského súdu a chybné konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, rovnako ako aj uznesenie prvostupňového súdu a ďalšie rozhodnutia obsahovo na takéto rozhodnutie nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a aby postupom
1 Tr. por. prikázal prvostupňovému súdu vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť a zároveň
2 Tr. por. prvostupňovému súdu nariadil, aby vec rozhodol iný sudca. Podaním z
1 písm. c) Tr. por. uviedol, že Q. E. bol pred vytýčením verejného zasadnutia o rozhodovaní o návrhu na uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou opatrením okresného súdu z 8. júna 2020 v zmysle § 40 ods. 1 Tr. por. z dôvodov
2, ods. 3 Tr. por. ustanovený obhajca Mgr. Peter Amrich. Q. E. mal možnosť prostredníctvom svojho obhajcu realizovať všetky svoje procesné práva, ktoré mu priznáva Trestný poriadok, pričom za prítomnosti obhajcu bol vykonaný aj jeho výsluch na verejnom zasadnutí 11. júna 2020 pri rozhodovaní o uložení ochranného opatrenia. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa zamietnutia návrhu na vykonanie dôkazu v podobe výsluchu znalkyne MUDr. Fabišíkovej, prokurátor uviedol, že skutočnosť, že okresný súd nevykonal navrhovaný dôkaz nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu, nakoľko Trestný poriadok takéto odmietnutie vykonania dôkazu za zákonom splnených podmienok umožňuje. Prvostupňový súd
názoru prokurátora rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, keď vypočul Q. E. a oboznámil procesné strany so závermi znaleckého posudku znalkyne MUDr. Fabišíkovej. Z uvedených dôvodov má prokurátor za to, že nebol naplnený dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. Prokurátor ďalej poukázal na závery vyplývajúce z vyššie špecifikovaného znaleckého posudku, z ktorých vyplýva, že v danom prípade boli bezpochyby splnené podmienky pre uloženie ochranného opatrenia, a preto nebol naplnený ani dovolací dôvod
1 písm. j) Tr. por. Vo vzťahu k namietanému dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Tr. por. prokurátor uviedol, že má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vydané na základe dôkazov, ktoré boli vykonané v súlade so zákonom. Zdôraznil, že so závermi znaleckého posudku MUDr. Fabišíkovej boli Q. E. aj jeho obhajca oboznámení aj v prípravnom konaní pred zastavením trestného stíhania pri záverečnom preštudovaní vyšetrovacieho spisu. Prokurátor zároveň spochybnil pravdivosť tvrdenia, že Q. E. sa od
1, ods. 4 Tr. por. ihneď prepustený z väzby na slobodu s tým, že zároveň boli prijaté opatrenia smerujúce k okamžitému zabezpečeniu jeho prevozu do spádového psychiatrického zdravotného ústavu za účelom jeho dočasného umiestnenia až do rozhodnutia súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd z dôvodov uvedených v § 382 písm. c) Tr. por. predmetné dovolanie odmietol. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) postupom
por. predbežne preskúmal dovolanie i predložený spisový materiál a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 2 písm.
por. Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (viď k tomu bližšie R 120/2012). A napokon ešte pred vysporiadaním sa s konkrétnymi uplatnenými námietkami dovolateľa sa žiada úvodom vo všeobecnosti tiež uviesť, že dovolací súd je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, resp. skutkovými závermi, ktoré vo veci urobili súd prvého a druhého stupňa, a teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Tr. por. Dovolací súd skutok ustálený súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať (to neplatí len pre posúdenie dôvodnosti dovolania ministra spravodlivosti podaného
3 Tr. por.). Pokiaľ ide o samotnú dovolaciu argumentáciu, nosný pilier námietok, ktoré boli podradené pod dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. tvorili námietky týkajúce sa nevykonania výsluchu znalkyne MUDr. Fabišíkovej. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Tr. por. považuje Najvyšší súd za nevyhnutné zdôrazniť, čo v rámci svojej rozhodovacej činnosti notoricky opakuje, a to, že pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu je nevyhnutné, ako aj napokon zo samotnej dikcie Trestného poriadku vyplýva, aby zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné. Inými slovami povedané, nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu, resp. porušenie práva obvineného na obhajobu s akoukoľvek intenzitou, zakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Pri samotnom posudzovaní, či v konkrétnom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Zásadné porušenie práva na obhajobu, podmieňujúce naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Tr. por., však nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným v porovnaní s tým, ako to vo veci vykonali príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). Porušenie práva na obhajobu nemôže byť odôvodnené tým, že súdy, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., vyhodnotili dôkazy odlišným spôsobom, ako je predstava obvineného. Vo všeobecnej rovine právna úprava dovolania výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam súdov, čo znamená, že v dovolacom konaní nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutkového stavu, preverovať dostatočnosť vykonaného dokazovania, ako ani posudzovať správnosť, resp. celkovo spôsob hodnotenia jednotlivých dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili (a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu). Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t. j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Revízia skutkových zistení a záverov urobených súdmi nižšieho stupňa už v dovolacom konaní neprichádza do úvahy (uvedené neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané
3 Tr. por.). Najvyšší súd konajúci z pozície dovolacieho súdu k uvedenému dodáva, že námietka spočívajúca v nevyhovení návrhu na doplnenie dokazovania by potencionálne mohla znamenať naplnenie príslušného dovolacieho dôvodu
1 písm.
10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia
11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
2 Tr. por. v spojení s § 272 ods. 3 Tr. por. neodmietol, Najvyšší súd zdôrazňuje, že z hľadiska zachovania práv obhajoby je podstatné, či sa okresný súd s predmetným návrhom vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Najvyšší súd zároveň jedným dychom dodáva, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu v danej veci vyplýva, že dovolateľovi bola daná odpoveď, z akého dôvodu nebolo jeho návrhom na vykonanie dôkazov vyhovené (okresný súd v tejto súvislosti argumentoval, že návrh obhajcu o opätovné vypočúvanie znalkyne MUDr. Fabišíkovej nebolo možné akceptovať, keďže menovaná znalkyňa nemala možnosť sledovať vývoj zdravotného stavu Q. E. po vypracovaní znaleckého posudku a návrh na ďalšie znalecké vyšetrenie duševného stavu Q. E. považoval za obštrukčný, ktorého akceptovanie by bolo v rozpore s predpokladaným účelom ochranného opatrenia), čím došlo k materiálnemu naplneniu práva dovolateľa na obhajobu. Čo sa týka krajského súdu, tento považoval - ako je to zrejmé z odôvodnenia jeho rozhodnutia - rozsah vo veci vykonaného dokazovania za dostatočný, keď sa stotožnil tiež aj s vysporiadaním sa s návrhmi na dokazovanie. Opierajúc sa o vyššie Najvyšší súd konštatuje, že dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. nie je možné v danom prípade vzhľadom na vecný obsah predloženej námietky ohľadom nevyhovenia návrhu na vykonanie dôkazu považovať za opodstatnený. Vo vzťahu k námietke smerujúcej proti postupu okresného súdu, ktorý na verejnom zasadnutí konanom 11. júna 2020 v rozpore s § 295 ods. 3 Tr. por. neudelil stranám slovo na konečné návrhy a bez ďalšieho vyhlásil uznesenie, Najvyšší súd uvádza, že z obsahu zápisnice o verejnom zasadnutí skutočne vyplýva, že samosudca prvostupňového súdu explicitne neudelil stranám slovo na konečné návrhy. V predmetnom kontexte je však zároveň potrebné poukázať na skutočnosť, že napriek tomu, že právo konečného návrhu nebolo umožnené, dovolateľ, ako aj jeho obhajca sa v rámci ich prednesu vyjadrili k návrhu na uloženie ochranného opatrenia, pričom dovolateľ v danej veci hovoril ako posledný. Významnou z hľadiska posúdenia predmetnej veci je taktiež skutočnosť, že v závere verejného zasadnutia bolo procesným stranám umožnené, aby uviedli svoje pripomienky, ktorú možnosť však žiadna z procesných strán nevyužila. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd konštatuje, že napriek skutočnosti, že z formálneho hľadiska právo predniesť konečný návrh
3 Tr. por. porušené bolo, nemožno v danom prípade hovoriť o zásadnom porušení práv na obhajobu, keďže Q. E. možnosť uplatniť svoje obhajobné práva odňaté neboli. Obhajca Q. E. v podanom dovolaní ďalej namietal porušenie práva na obhajobu z dôvodu nedodržania 5-dňovej lehoty na prípravu na verejné zasadnutie konané 11. júna 2020, vo vzťahu, ku ktorej nedal súhlas s jej skrátením. Upovedomenie o verejnom zasadnutí prevzal 9. júna 2020.
4 Tr. por. deň, čas a miesto verejného zasadnutia určí predseda senátu tak, aby osobe, ktorá na verejné zasadnutie dala svojím návrhom podnet, osobe, ktorá môže byť rozhodnutím priamo dotknutá, obhajcovi a prokurátorovi zostala od doručenia predvolania na verejné zasadnutie alebo od upovedomenia lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu; to neplatí pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Skrátiť lehotu možno len so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená. U ostatných osôb, ktoré sa na verejné zasadnutie predvolávajú alebo o ňom upovedomujú, treba zachovať spravidla trojdňovú lehotu. K vyššie špecifikovanej námietke týkajúcej sa nedodržania päťdňovej lehoty vyplývajúcej z § 292 ods. 4 Tr. por. na prípravu na verejné zasadnutie, Najvyšší súd v zhode s názorom krajského súdu uvádza, že zo zápisnice z verejného zasadnutia (č. l. 27 súdneho spisu) vyplýva, že Q. E., jeho obhajca, rovnako ako aj prokurátor súhlasili so skrátením tejto lehoty a vykonaním verejného zasadnutia. Pokiaľ ide o dovolateľom namietaný údajný nesúhlas so skrátením lehoty na prípravu na verejné zasadnutie, Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že obhajca Q. E. túto skutočnosť nenamietal v priebehu konania celého verejného zasadnutia, a to ani v závere, kedy bolo procesným stranám umožnené uplatniť prípadné pripomienky. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že zápisnica o verejnom zasadnutí zo dňa 11. júna 2020 bola vyhotovená diktovaním samosudcom
3 Tr. por. (zvukový záznam bol zhotovený v súlade s požiadavkou
por. v rozsahu, v ktorom sa na verejnom zasadnutí vykonávalo dokazovanie), pričom predmetná zápisnica obsahuje všetky zákonné náležitosti. V súvislosti s tvrdeným nesúladom medzi obsahom zápisnice z verejného zasadnutia a zvukovým záznamom o verejnom zasadnutí, z obsahu ktorého je
tvrdení dovolateľa zrejmé, že na verejnom zasadnutí nevyjadril súhlas so skrátením predmetnej lehoty a konaním verejného zasadnutia bez jej dodržania, Najvyšší súd uvádza, že námietky týkajúce sa nedostatkov zápisnice, medzi ktoré patrí aj nedostatok jej obsahu (namietané nesprávne zaznamenanie súhlasu so skrátením lehoty
4 Tr. por.) je možné uplatniť v rámci osobitného procesného inštitútu opravy a doplnenia záznamu alebo zápisnice
por., ktorý v prejednávanom prípade využitý nebol. Najvyššiemu súdu nedá v predmetnom kontexte nepodotknúť, že v priebehu konania mal Q. E. zabezpečenú obhajobu obhajcom ako osobou znalou práva, ktorý sa zúčastnil na verejnom zasadnutí (v danom prípade išlo o prípad povinnej obhajoby z dôvodu
2 Tr. por.). Napriek uvedenej skutočnosti vytýkané nedostatky v relevantnom čase (zohľadňujúc intenzitu prípadného porušenia práv dovolateľa) namietané neboli, hoci zápisnica tvorila obsah spisového materiálu a obhajca k nej mal prístup. Najvyšší súd zároveň vo vzťahu k námietke ohľadom existencie údajného rozporu obsahu zápisnice z verejného zasadnutia so zhotoveným zvukovým záznamom uvádza, že nie je úlohou Najvyššieho súdu, aby v dovolacom konaní počúval zvukový záznam zhotovený z hlavného pojednávania, resp. verejného zasadnutia a tento komparoval so znením zápisnice vyhotovenej diktovaním
3 Tr. por. S poukazom na vyššie uvedené je potom potrebné uzavrieť, že dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Tr. por. nezodpovedá ani jeden argument prezentovaný v podanom dovolaní, a preto Najvyšší súd nemôže konštatovať naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. V rámci ďalšieho okruhu dovolacej argumentácie dovolateľ namietal zákonnosť spôsobu realizácie vybraných dôkazov, konkrétne znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria MUDr. Kornéliou Fabišíkovou, ktorý nebol
názoru dovolateľa vykonaný
por., kedy bolo na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. júna 2020 sudcom okresného súdu iba formálne konštatované, že bol oboznámený obsah spisu, návrh prokurátora, znalecký posudok z č. l. 92 - 120 vyšetrovacieho spisu, pričom však znalecký posudok nebol na verejnom zasadnutí prečítaný. Na tomto mieste sa vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Tr. por., pod ktorý je vyššie špecifikovaná námietka potenciálne subsumovateľná, žiada úvodom uviesť, že pre jeho naplnenie sa vyžaduje, aby zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedalo porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), z čoho potom logicky vyplýva, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak mal (má) negatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu z 24. júla 2019, sp. zn. 3 Tdo 29/2019, prijaté na posledne uskutočnenom trestnoprávnom kolégiu, konanom dňa 17. júna 2020, za účelom publikovania v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 11. júna 2020 vyplýva, že samosudca okresného súdu oboznámil znalecký posudok MUDr. Fabišíkovej, vypracovaný v prípravnom konaní na základe príkazu okresného súdu z 21. februára 2020, sp. zn. 2Tp/2/2020 ako listinný dôkaz
por., pričom dovolateľ namietal, že tento nebol správne vykonaný, keďže nedošlo k jeho prečítaniu. Uplatnená námietka smerujúca k nezákonnosti spôsobu vykonania dôkazu v podobe znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou MUDr. Fabišíkovou, ktorá vyšetrila duševný stav Q. E. v prípravnom konaní pred zastavením trestného stíhania a vypracovala znalecký posudok k duševnému stavu menovaného, na základe záverov ktorého došlo uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II z 31. marca 2020, sp. zn. 2 Pv 608/2019
1 písm. e) Tr. por. k zastaveniu trestného stíhania vedeného proti obvinenému Q. E. z dôvodu, že obvinený nebol v čase spáchania trestného činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a následne k podaniu návrhu na uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou zo strany prokurátora, má dva rozmery. Prvý rozmer danej námietky predstavuje skutočnosť, že dotknutý znalecký posudok nebol na verejnom zasadnutí konanom 11. júna 2020 prečítaný ako listinný dôkaz v súlade s ustanovením
por. Druhý, z pohľadu Najvyššieho súdu rozhodujúci rozmer z hľadiska nezákonnosti spôsobu vykonania dotknutého dôkazu možno vidieť v tom, že vzhľadom na skutočnosť, že znalecký posudok bol vypracovaný v trestnom konaní, ktoré bolo následne
1 písm. e)
2 Tr. por. pri výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní sa použijú ustanovenia § 258 ods. 2 a
2 Tr. por. ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajú dôkazy, použijú sa primerane ustanovenia o dokazovaní na hlavnom pojednávaní. Obmedzenia vo vykonaní dôkazu čítaním zápisnice o výpovedi svedka alebo znalca alebo prehraním obrazového a zvukového záznamu z výsluchu svedka, ktorý bol vykonaný prostredníctvom videokonferenčného zariadenia, platia iba pre verejné zasadnutie konané o odvolaní. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že znalecký posudok možno čítať len pri splnení podmienok vymedzených v § 268 ods. 2 Tr. por. veta druhá, inak nie je taký dôkaz vykonaný v súlade so zákonom. Preto, ak bol znalecký posudok MUDr. Fabišíkovej na verejnom zasadnutí okresného súdu výlučne oboznámený ako listinný dôkaz, išlo o dôkaz, ktorý nemohol tvoriť podklad pre rozhodnutie súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetný znalecký posudok predstavoval kľúčový dôkaz z hľadiska posúdenia podmienok pre uloženie ochranného opatrenia, na ktorom okresný súd založil svoje rozhodnutie o potrebe uloženia ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou, Najvyšší súd konštatuje, že nezákonným spôsobom jeho vykonania došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Tr. por. V závere dovolania dovolateľ namietal, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky pre uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formu, čím malo dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. j) Tr. por.
1 Tr. zák. súd uloží ochranné liečenie v prípadoch uvedených v § 39 ods. 2 písm.
ustálenej judikatúry nebezpečenstvo pobytu páchateľa činu inak trestného na slobode nemožno vždy vyvodzovať iba z konania, ktoré v danom prípade inak vykazuje znaky trestného činu. Pre záver o pravdepodobnosti možného opakovania konania inak trestného sa musí zisťovať aj stupeň duševnej poruchy páchateľa, prípadne jeho doterajšie recidivistické prejavy, ktoré môžu vytvárať stav nebezpečenstva pre spoločnosť pri ponechaní takéhoto páchateľa na slobode. Samotné odporúčanie znalca či je alebo nie je vhodné páchateľovi činu inak trestného uložiť ochranné liečenie, nie je dostatočným podkladom na rozhodnutie súdu o tejto otázke. Také rozhodnutie môže súd vydať až na základe zhodnotenia všetkých dôkazov prichádzajúcich do úvahy. Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že z odôvodnenia uznesenia okresného, obdobne ako aj krajského súdu vyplýva, že tieto pri vyhodnocovaní splnenia podmienok pre uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou vychádzali predovšetkým z obsahu znaleckého posudku vypracovaného MUDr. Fabišíkovou, vo vzťahu, ku ktorému Najvyšší súd dospel k záveru o nezákonnosti spôsobu jeho vykonania. Najvyšší súd zároveň konštatuje, že okresný súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s posúdením otázky nebezpečenstva spojeného s pobytom Q. E. na slobode v čase jeho rozhodovania o uložení ochranného opatrenia, pričom uvedený nedostatok nebol následne napravený ani v konaní na krajskom súde. V predmetnom kontexte považuje Najvyšší súd za potrebné zdôrazniť, že zákonná podmienka pre uloženie ochranného liečenia
1 Tr. zák. spočívajúca v existencii nebezpečenstva spojeného s pobytom páchateľa činu inak trestného na slobode, musí byť splnená v čase rozhodovania súdu o ochrannom liečení. Nestačí, aby bola splnená v čase zastavenia trestného stíhania z dôvodu uvedeného v § 172 ods. 1 písm. e) Tr. por. (R 23/1979). Na podklade týchto úvah dospel Najvyšší súd k záveru, že v danom prípade bol naplnený dovolací dôvod
1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.