1, ods. 2 Trestného zákona na verejnom zasadnutí konanom
1 písm. d) Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
3 Trestného poriadku obžalovaný I.. J. D., narodený XX. L. XXXX v R. P., trvale bytom R. P., E. P. U. XXXX/XX, sa uznáva za vinného, že dňa 19. marca 2013 v čase okolo 14.20 hod. v Dunajskej Strede, v budove Obvodného úradu životného prostredia v Dunajskej Strede (ďalej len OUŽP DS), na ulici Ádorská 500, počas osobného stretnutia s I.. T. W., ktorý si osobne prišiel prevziať písomné vyjadrenie OUŽP DS
223/2001 Z. z. o odpadoch (ďalej "Zákon o odpadoch") vo veci žiadateľov Y. a J. B., za ktorých konal ich otec Š. B., po otázke I.. T. W., že „prečo odmieta podpísať žiadosť“, si od neho vyžiadal jeho mobilný telefón s užívateľským číslom 0907 147 889, ktorým zavolal na telefóne číslo 0917 180 098, kde sa mu ozval S. T. ako osoba spolupracujúca s obžalovaným, ktorý si s I.. T. W. dohodol stretnutie na deň
1 Trestného zákona Za to sa odsudzuje:
1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
2 písm. a) Trestného zákona sa na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Trestného zákona na peňažný trest vo výmere 2.000,- € (dvetisíc eur) a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu
2 Trestného zákona k náhradnému trestu odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.
1, ods. 2 Trestného zákona k trestu zákazu činnosti - výkonu zamestnania, povolania alebo funkcie s rozhodovacou právomocou v orgánoch verejnej moci v trvaní 5 (päť) rokov. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej tiež len „ŠTS“) z 19. januára 2016, sp. zn. BB-3T 22/2014, bol obvinený I.. J. D. uznaný za vinného zo zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona (ďalej tiež len „Tr. zák.“), a to na tom skutkovom základe, že dňa 19. marca 2013 v čase okolo 14.20 hod. v Dunajskej Strede, v budove Obvodného úradu životného prostredia v Dunajskej Strede (ďalej tiež len „OÚŽP DS“), na ulici Ádorovská 500, počas osobného stretnutia s I.. T. W., ktorý si osobne prišiel prevziať písomné vyjadrenie OÚŽP DS
223/2001 Z. z. o odpadoch (ďalej len „zákon o odpadoch“) vo veci žiadateľov Y. a J. B., za ktorých konal ich otec Š. B., po otázke I.. T. W., že „prečo odmieta podpísať žiadosť“, si od neho vyžiadal jeho mobilný telefón s užívateľských číslom XXXX XXX XXX, ktorým zavolal na telefónne číslo XXXX XXX XXX, kde sa mu ozval S. T. ako osoba spolupracujúca s obžalovaným, ktorý si s I.. T. W. dohodol stretnutie na deň
2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého bol
2 písm. a) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Trestného zákona bol obžalovanému uložený tiež peňažný trest vo výmere 2.000 (dvetisíc) Eur s tým, že pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu mu bol
3 Trestného zákona ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.
1, ods. 2 Trestného zákona bol obžalovanému napokon uložený i trest zákazu činnosti - výkonu zamestnania, povolania alebo funkcie s rozhodovacou právomocou v orgánoch verejnej moci na dobu 5 (päť) rokov. Odvolanie obžalovaného I.. J. D. proti prvostupňovému rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“) uznesením z 12. januára 2017, sp. zn. 5 To 4/2016,
por.“) ako nedôvodné zamietol. Z odôvodnenia tohto uznesenia: „Obžalovaný I.. J. D. v odôvodnení zo 17. februára 2016 mal za to, že Špecializovaný trestný súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, pokiaľ ho uznal za vinného zo zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a spod obžaloby ho oslobodil
a) Tr. por., resp. alternatívne vec vrátil súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V prvej časti tohto odvolania obžalovaný podrobil kritike predchádzajúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2015, sp. zn. 5To 1/2015, ktorým
1 písm. b) Tr. por. zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 15. októbra 2014, sp. zn. BB - 3T 22/2014 a
1 Tr. por. vrátil vec, aby ju vyššie uvedený súd v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Poukázal na to, že odvolací súd vôbec nevzal do úvahy jeho obhajobu a jeho námietky týkajúce sa rozporov vo výpovediach svedkov I.. T. W. a S. T., keďže pri hodnotení týchto výpovedí sa obmedzil len na niektoré ich časti, ktoré sa mu hodili na zdôvodnenie jeho záverov, ktoré vyústili v záväzný právny názor a ktorý potom súd prvého stupňa musel rešpektovať. V tejto súvislosti namietal predovšetkým tieto skutkové závery : - zo skutkovej vety nie je možné zistiť, že skutok spáchal špeciálny subjekt - verejný činiteľ; - o žiadosti Š. B. z
názoru obžalovaného I.. J. D. je svedok S. T. osobou, ktorá typickým spôsobom podvodníka sľubuje vybaviť všetko, len aby získal peniaze s odôvodnením, že to nebude pre neho, ale pre rôzne osoby (P., jeho šéfovi v Trnave, SMERákom a pod.), pričom rád sa chváli svojimi kontaktmi a dôležitosťou svojej osoby, ktorá má vplyv na rôzne miestne orgány štátnej moci - teda v jeho prípade ide o charakteristický prejav podvodného konania s cieľom dosiahnuť vylákanie peňazí; - v priebehu celého dokazovania, či už v prípravnom konaní, alebo na hlavnom pojednávaní, nebol produkovaný vierohodný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predchádzajúcej dohody medzi obžalovaným a svedkom S. T. o sprostredkovaní úplatku. V odôvodnení odvolania z 22. 2. 2016 obžalovaný I.. J. D. argumentoval tým, že v posudzovanej veci nemohol konať ako verejný činiteľ, keďže ako prednosta Obvodného úradu životného prostredia nemal v zmysle zákona právomoc vydávať povolenia, resp. rozhodnutia na ťažbu riečnych sedimentov; - v danom prípade nešlo rozhodnutie, ale iba on stanovisko Obvodného úradu životného prostredia, ktoré sa vydávalo po kladnom vyjadrení skúšobného laboratória, pričom
novelizovaného zákona o odpadoch toto stanovisko nie je ani potrebné. Napokon v odôvodnení odvolania z 15. decembra 2016 nad rámec skôr uvedených námietok poukázal jednak na to, že sa stará o svoju ťažko sluchovo postihnutú dcéru, ktorá toho času študuje na vysokej škole, čo dokladoval príslušnými potvrdeniami a jednak na to, že svedok S. T. nebol v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne poučený o jeho práve odmietnuť vypovedať, a to s poukazom na judikát publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 60/2003 .
por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie
1 alebo nezruší rozsudok
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
vyjadrenia svedkyne I.. Y. K. vyššie uvedený prednosta jej medzi štyrmi očami povedal, že pravým dôvodom prepustenia je jej spolupráca s protikorupčnou jednotkou polície proti bývalému prednostovi obž. I.. J. D.. Ďalšími dôkazmi, ktoré odporujú obhajobnej argumentácii obž. I.. J. D. sú spolu so žiadosťou už založené výpisy z listu vlastníctva zo
zákona č. 223/2001 Z. z. platná do 31. decembra 2015 vždy vyžadovala vyjadrenie príslušného úradu životného prostredia, nakoľko bolo potrebné preukázať, že premiestňované sedimenty nevykazujú nebezpečné vlastnosti. Presvedčivosť týchto dôkazov v celom ich kontexte nepochybne viedla aj k tomu, že S. T. potom, čo bol vo veci tiež obvinený, následne uzatvoril dohodu o vine a treste, ktorá bola aj schválená, pričom právne posúdenie jeho konania ako účastníctvo vo forme pomoci na zločine prijímania úplatku
1 písm. d), 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v plnom rozsahu korešpondovalo s dovtedy existujúcou dôkaznou situáciou. Rovnako tak, ale svedčí aj pre záver, že najmä zo strany S. T. už v procesnom postavení svedka, došlo k prezentácii faktov spôsobom, ktorý mal nielen minimalizovať jeho zavinenie, ale hlavne zavinenie spriaznenej osoby, a tou bol jednoznačne obžalovaný I.. J. D.. Tieto jeho neskoršie výpovede už boli kontaminované a bezpochyby produkované v snahe minimalizovať ich zavinenie a toto čo najviac prispôsobiť dovtedy zabezpečeným dôkazom, najmä pokiaľ išlo o obžalovaného I.. J. D.. V tomto smere však treba dodať, že primárnym usvedčujúcim dôkazom bola predovšetkým výpoveď svedka I.. T. W. a listinné dôkazy dokumentujúce časovú os konania obž. I.. J. D. 19. marca 2013. Napokon treba uviesť, že S. T. bol na hlavnom pojednávaní konanom 14. októbra 2014
2 Tr. por. poučený o práve svedka odoprieť výpoveď. Najvyšší súd Slovenskej republiky záverom považuje za potrebné zhrnúť, že v prípade výroku o vine obž. I.. J. D. nejde o žiadnu pravdepodobnosť, ale o rozumnú istotu, že obž. I.. J. D. žalovaný skutok spáchal na tom základe ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obž. I.. J. D. by bolo nielen v extrémnom rozpore so spravodlivosťou, ale hlavne s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania, inými slovami povedané, odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine obž. I.. J. D. žiadne rozumné pochybnosti. Neobstojí ani odvolacia námietka obž. I.. J. D. týkajúca sa právnej kvalifikácie jeho konania založená na tvrdení, že zo skutkovej vety napadnutého rozsudku nevyplýva, že sa ho dopustil ako špeciálny subjekt - verejný činiteľ v pozícii prednostu Obvodného úradu životného prostredia v Dunajskej Strede. Pokiaľ ide o to, či obž. I.. J. D. bol v súvislosti s prijatím úplatku v pozícii verejného činiteľa, je potrebné uviesť, že § 128 ods. 1 Tr. zák. stanovuje, že verejným činiteľom sa rozumie, okrem iného, aj štátny zamestnanec, alebo zamestnanec orgánu štátu, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pri tom právomoc, ktorá mu bola zverená v rámci zodpovednosti za plnenie úloh štátu. Pre trestnú zodpovednosť verejného činiteľa sa vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s právomocou a zodpovednosťou tohto verejného činiteľa.
ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky právomoc musí obsahovať vždy prvok moci a prvok rozhodovania. Na to, aby štátny zamestnanec, ktorý je v štátnozamestnaneckom pomere realizoval svoju právomoc v zmysle § 128 ods. 1 Trestného zákona musia byť splnené podmienky, a to, že musí ísť o rozhodovanie o právach alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb, oprávnenie rozhodovať musí byť priznané Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo zákonom, a takéto rozhodovanie musí obsahovať prvok moci a prvok rozhodovania. Právami a povinnosťami fyzických a právnických osôb je potrebné rozumieť akékoľvek práva a povinnosti týchto osôb, ktoré sú dané Ústavou Slovenskej republiky a sú upravené ďalej zákonmi a na ich podklade aj ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pokiaľ ide o prvok rozhodovania, tak tento nespočíva len v tom, kto rozhodnutie po preskúmaní podpíše. Prvok rozhodovania je potrebné dať do súvislosti s prvkom moci a vykladať ho dostatočne extenzívne. Zahŕňa v sebe aj konanie, ktoré môže vyústiť nie len do vydania rozhodnutia, ale aj do zvolenia postupu prijatia opatrenia, spísania správy, vrátenia veci, uloženia pokynu žiadateľovi a podobne. Čiže, ak štátny zamestnanec ako verejný činiteľ komunikuje s predvolanou osobou, ktorá s ním prišla do služobného styku a táto komunikácia môže vyústiť do rozhodnutia o právach a povinnostiach žiadateľa, ide o ten prípad, kedy verejný činiteľ využíva právomoc, ktorá mu bola zverená a trestný čin, ktorý je v takomto prípade spáchaný, je spáchaný v súvislosti s právomocou tohto verejného činiteľa. Vyššie uvedené znaky naplnené konaním obž. I.. J. D. sú v dostatočnom rozsahu precizované v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že obž. I.. J. D. si prostredníctvom sprostredkovateľa vyžiadal, resp. nechal sľúbiť úplatok najmenej vo výške 1000,- Eur a takto konal ako verejný činiteľ a v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, ktorou činnosť prednostu obvodného úradu životného prostredia pri vydávaní potrebných stanovísk k možnosti vyvážať sedimenty v minulosti bez pochyby bola. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa konanie obž. I.. J. Rácza správne právne posúdil, keď ho právne kvalifikoval ako zločin prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona.“ Obžalovaný I.. J. D. prostredníctvom zvoleného obhajcu podal
1, ods. 2 a 388 ods. 1 Tr. por. rozhodol, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. januára 2017, sp. zn. 5 To 4/2016, a konaním, ktoré mu prechádzalo, bol v neprospech obžalovaného I.. J. D. z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
zákona o odpadoch), na ktoré bol príslušný práve OÚŽP. Zmieňované stanovisko, v ktorom správny orgán len poukazuje na novú právnu úpravu, v zmysle ktorej už nie je oprávnený vo veci konať, a ktorým sa v dôsledku toho nerozhodovalo o žiadnych subjektívnych právach žiadateľa či iných osôb a tiež sa ním ani nezasiahlo do žiadnych práv tretích osôb, nemôže byť zároveň považované ani za taký objekt, ktorý by mal byť trestnoprávne chránený prostredníctvom trestného činu
zák. (objektom tohto trestného činu je ochrana spoločenského záujmu na čistote verejného života prostredníctvom riadneho, nestranného a zákonného obstarania veci všeobecného záujmu), rovnako ako je tomu v prípade, ak predstaviteľ orgánu verejnej moci príjme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok za to, že vydá rozhodnutie zjavne mimo svojej pôsobnosti alebo vydá obyčajné oznámenie bez akéhokoľvek zásahu do subjektívnych práv (len ťažko si možno predstaviť uznanie trestnoprávnej zodpovednosti v prípade, ak napr. riaditeľ daňového úradu príjme úplatok za to, že daňový úrad vydá stavebné povolenie, t. j. ničotný akt
správneho práva, resp. za to, že písomne oznámi daňovému subjektu otváracie hodiny daňového úradu). Inými slovami povedané, vydanie nie každého aktu správneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vôbec je možné kvalifikovať ako obstaranie veci všeobecného záujmu, a to len preto, že ho vydal orgán verejnej moci. V praxi totiž orgány vykonávajú rôzne úkony, ktorými nedochádza k žiadnemu rozhodovaniu a ani k zásahu do subjektívnych práv. Určitým vodítkom tu pritom môže byť to, či daný akt je preskúmateľný v rámci správneho súdnictva správnym súdom, keďže správne súdy konštantne prijímajú záver, že nepreskúmavajú také akty orgánov verejnej správy (rozhodnutia, faktické zásahy, nečinnosti a pod.), ktorými nedochádza k zásahu do subjektívnych práv žiadneho subjektu [napr. ustanovenie § 7 Správneho súdneho poriadku zo súdneho prieskumu vylučuje nasledovné akty: písm.
zák. - a teda pri ustaľovaní toho, či ide o obstaranie veci všeobecného záujmu alebo nie - nie je dôležitý subjektívny postoj páchateľa (t. j. jeho predstava o tom, že ide o správne rozhodnutie alebo iný akt zasahujúci do subjektívnych práv), ale objektívne okolnosti prípadu (t. j. či objektívne ide o obstaranie veci všeobecného záujmu alebo nie). Takéto skutkové okolnosti by mohli byť relevantné len pre posúdenie prípadnej inej právnej kvalifikácie, napr. či ide o podvodné konanie alebo len o neetické správanie štátneho zamestnanca. Obvinený v podanom dovolaní osobitne vytýkal i nesplnenie ďalšieho normatívneho znaku, a síce nedostatku súvislosti medzi úplatkom a obstaraním veci všeobecného záujmu (s odkazom na R 1/1978 - I.), a to práve z dôvodu absencie veci všeobecného záujmu. Ako ďalší nepreukázaný normatívny znak, majúci za následok nesprávnu právnu kvalifikáciu, bol potom namietaný kvalifikačný znak uvedený v odseku 2 § 329 Tr. zák. Obvinený zdôraznil, že vo všeobecnosti síce niet pochýb, že ako prednosta OÚŽP DS mal postavenie verejného činiteľa, sporné však je, či pri vydávaní inkriminovaného stanoviska využíval prvok moci a prvok rozhodovania a teda, či v tejto súvislosti mal postavenie verejného činiteľa (platí totiž, že nie pri každom vystupovaní v úradnom styku má úradná osoba štatút verejného činiteľa, ale vždy je potrebné dôsledne skúmať, či je tu daný prvok moci a rozhodovania). On je pritom názoru, že žiadny takýto prvok moci a rozhodovania v jeho prípade prítomný nebol, keďže dotknuté stanovisko nepredstavovalo žiadne správne rozhodnutie, toto tiež nebolo podkladom pre nejaké iné konania a vôbec sa ním nezasahovalo do subjektívnych práv tretích osôb. Odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že postavenie verejného činiteľa je precizované v skutkovej vete napadnutého prvostupňového rozsudku, avšak s týmto súhlasiť rozhodne nemožno, keď rovnako ani listiny zabezpečené v spise nepreukazujú, že by mal kompetenciu v danej veci konať. Konkrétne v zmysle organizačného poriadku je dotknutý správny orgán gestorom i na úseku odpadového hospodárstva, pričom v stanovisku OÚŽP Trnava zo 4. júla 2013 sa o. i. uvádza, že „prednosta v mene OÚŽP koná a rozhoduje ako správny orgán v administratívnych veciach a je osobou oprávnenou na podpis rozhodnutia v správnom konaní“. I z týchto listín teda vyplýva, že pri vydávaní spomínaného stanoviska nemohol vykonávať žiadnu svoju právomoc, keďže úrad mal pôsobnosť len pri zákone o odpadoch, ktorý sa
obsahu stanoviska na vec B. nevzťahoval. Už len na základe tohto (konštatovaného nedostatku právomoci o žiadosti B. konať) nemohol tak v danej veci vystupovať ako verejný činiteľ. Pokiaľ ide o samotné odôvodnenia súdov prvého i druhého stupňa poznamenal, že tieto neobsahujú žiadne relevantné úvahy ohľadom posúdenia dotknutého stanoviska ako veci všeobecného záujmu, keď zároveň ani jeden z konajúcich súdov neuviedol žiadne také zákonné ustanovenie, na základe ktorého by mal v danom prípade vykonávať svoju právomoc, čo potom samo osebe porušuje jeho právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (z dôvodu teda nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia). V súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm. g) Tr. por. obvinený v prvom rade namietal (tak, ako i v odvolacom konaní - podaním z
2 Tr. por. Toto konštatovanie však nie je pravdivé, keďže zo zvukového záznamu vyhotoveného z dotknutého pojednávania jasne vyplýva, že svedok bol poučený v tom smere, že je „oprávnený vypovedať, ak by ...“, čo nezodpovedá zákonnému zneniu naposledy uvedeného ustanovenia (poučenie teda nebolo formulované ako právo odoprieť vypovedať, ale ako právo vypovedať, v čom je podstatný rozdiel). Ako nezákonná bola označená tiež aj výpoveď už zmieňovaného svedka S. T. z prípravného konania, konkrétne z 11. novembra 2013, keď v jej priebehu sám vyšetrovateľ skonštatoval nespôsobilosť svedka vypovedať v slovenskom jazyku a na jeho podnet tak bol v priebehu výsluchu prizvaný tlmočník. Z dotknutej zápisnice však nie je zrejmé, že by sa úkon opakoval od začiatku (práve naopak), a to predovšetkým v tom ohľade, že by menovanému bolo pretlmočené tak poučenie, ako i úvodné časti výpovede do jazyka maďarského. Uvedená zápisnica o výsluchu svedka, ktorý prebiehal v rozpore s Trestným poriadkom čiastočne bez tlmočenia a čiastočne s tlmočením, bola pritom čítaná na hlavnom pojednávaní v rámci odstraňovania rozporov
por., keď potom práve z týchto odstraňovaných rozporov vychádzal odvolací súd pri ustaľovaní viny. Predmetnú časť dovolacej argumentácie uzavrel obvinený tým konštatovaním, že na základe skôr uvedeného je nepochybné, že svedok S. T. nebol poučený v zmysle prvej vety § 130 ods. 2 Tr por. o svojom práve odoprieť vypovedať, a preto jeho výpoveď (ktorú súdy považovali za jeden z podstatných usvedčujúcich dôkazov) na hlavnom pojednávaní nie je zákonne získaným dôkazom, a teda nemohla ani predstavovať podklad pre rozhodnutie o jeho vine. Aj keby pritom bolo toto poučenie vykonané v súlade so zmieňovaným ustanovením, osobitne už v priebehu odvolacieho konania bolo namietané tiež aj to, že uvedený svedok bol objektívne nespôsobilý svedeckej výpovede v slovenskom jazyku, keď túto nespôsobilosť zaregistroval už vyšetrovateľ pri výsluchu realizovanom v prípravnom konaní. Vyššie popísaným postupom súdu prvého stupňa a vyšetrovateľa boli tak porušené ustanovenia § 2 ods. 20 a § 28 ods. 1, ods. 2 Tr. por. V neskoršie doručenom doplnení odôvodenia dovolania bola napokon uvedená argumentácia rozšírená o poukaz na rozsudok najvyššieho súdu zo
por. Zdôraznil, že odvolací súd tomuto dôkazu - na rozdiel od súdu prvého stupňa - pripisoval mimoriadnu dôležitosť pri uznaní jeho viny, a to napriek tomu, že z povahy veci vyplýva, že trestné oznámenie nemôže slúžiť ako dôkaz, keďže sa ním nahrádza výsluch svedka. V zmysle ustálenej judikatúry (rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn. 3Tz 31/2002) zároveň platí, že výsluch svedka (poškodeného), ktorý bol síce ukončený v deň začatia trestného stíhania, ale ktorý začal deň pred začatím trestného stíhania, nie je získaný zákonným spôsobom, a preto nemôže byť dôkazom, pokiaľ nešlo o neodkladný alebo neopakovateľný úkon. Okrem už uvedeného však za podstatnú chybu spôsobujúcu nezákonnosť daného dôkazu je potrebné považovať i to, že predmetné trestné oznámenie nebolo prečítané na hlavnom pojednávaní ako celok, ale (ako je to zrejmé zo zvukového záznamu) predseda senátu si selektívnym spôsobom vyberal len niektoré časti a niektoré dokonca len reprodukoval. A ak teda bolo trestné oznámenie prečítané len v časti, nemohlo následne byť s poukazom na § 278 ods. 2 Tr. por. v celosti podkladom pre závery súdu o jeho vine. Ako k tomu napokon poznamenal obvinený, vyššie uvedené nebolo možné z jeho strany namietať skôr, keďže súd prvého stupňa nepripisoval predmetnej listine žiadnu relevanciu a nepoukazoval na konkrétne pasáže z nej, takto postupoval až súd odvolací v napadnutom rozhodnutí. Platí pritom, že ak súd chce vychádzať z určitej skutočnosti obsiahnutej v listine, tak práve túto musí oboznámiť a nie prečítať iné časti listiny, ktoré sú nepodstatné pre jeho záver, keď zároveň po uvedenom prečítaní je následne povinný umožniť stranám vyjadriť sa k takto vykonanému dôkazu. Pokiaľ ide o zápisnicu z príslušného pojednávania, tak z tejto navyše vôbec nevyplýva, či uvedená listina, obsahujúca trestné oznámenie, bola prečítaná v časti alebo v celom svojom rozsahu, čo samo osebe spôsobuje nezákonnosť takto vykonaného dôkazu. Ako v poradí ďalší nezákonný dôkaz namietal potom v podanom dovolaní obvinený i samotnú výpoveď svedka I.. T. W. (agenta). Konkrétne podstata jeho námietky spočíva v tom, že odvolací súd prihliadal na výpoveď menovaného z prípravného konania (zo 4. septembra 2013) ako celok a priznal jej váhu usvedčujúceho dôkazu, hoci táto bola na hlavnom pojednávaní čítaná len v časti, a to v rámci odstraňovania rozporov
por. na návrh obhajkyne. Predmetnú skutočnosť pritom opäť nemohol objektívne namietať už skôr, keďže sa o nej dozvedel až z napadnutého druhostupňového rozhodnutia (súd prvého stupňa z výpovede vyššie menovaného z prípravného konania ako celku nevychádzal). Okrem zrejmého porušenia zásady bezprostrednosti zo strany odvolacieho súdu vyššie uvedeným postupom došlo potom v danej súvislosti tiež aj k nezákonnému odstraňovaniu rozporov predsedom senátu ŠTS vo výpovedi dotknutého svedka na hlavnom pojednávaní konanom 14. októbra 2015, ktorý totiž ak chcel bez návrhu procesnej strany odstraňovať rozpory, tak rovnako musel dodržiavať postup
1, ods. 2 Tr. por. Záverom v kontexte vyššie uvedeného obvinený poukázal tiež na to, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení nedôsledne vysporiadal i s ďalšou jeho odvolacou námietkou, a síce, že svedok I.. T. W. v pozícii agenta provokoval, a teda zasahoval do skutkového deja. To vyplýva predovšetkým z prepisu obrazovo-zvukového záznamu, z ktorého je zrejmé, že menovaný sa dotazoval u svedka S. T., pre koho sú peniaze určené, hoci už pri podaní trestného oznámenia uvádzal, že tieto majú byť práve pre neho. Je teda nesporné, že ako agent už musel byť inštruovaný políciou, čo a ako má v monitorovanom rozhovore so S. T. hovoriť, a polícia preto aktívne vstúpila do skutkového deja. A napokon nezákonnými dôkazmi sú,
názoru obvineného, aj dôkazy získané z nezákonne uskutočnených zvukových záznamov, obrazovo-zvukových záznamov, ako i záznamov telekomunikačnej prevádzky (vrátane SMS správ) a správ o vyhotovení týchto záznamov, z ktorých súd vychádzal pri ustaľovaní jeho viny. Presnejšie v zmysle záverov vyplývajúcich z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 114/2012 a obdobne i uznesenia najvyššieho súdu z 29. apríla 2015, sp. zn. 4 To 10/2013, upozornil na to, že pri zásahu do práva na súkromie je potrebné skúmať o. i. jeho legálnosť, legitímnosť a proporcionalitu, keď v jeho prípade je nedostatok požiadavky proporcionality celkom zjavný už so samotných príkazov, v odôvodeniach ktorých absentuje akákoľvek konkrétna úvaha sudcu o tom, či neexistoval nejaký šetrnejší spôsob zásahu do práva na súkromie. Okrem ostatne spomínaného existuje zároveň dôvodná pochybnosť, či vôbec boli na hlavnom pojednávaní prečítané návrhy prokurátora na vydanie dotknutých príkazov (oboznamovanie utajovanej prílohy trvalo totiž len 8 minút, a je teda prakticky vylúčené, aby predseda senátu stihol oboznámiť tak všetky príkazy, ako i návrhy prokurátora na ich vydanie), z ktorého dôvodu potom ani súd nemohol spoľahlivo ustáliť zákonnosť dôkazov na základe nich získaných. V uvedenej súvislosti potom obvinený podporne citoval súvisiacu pasáž z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 25. júna 2013, sp. zn. 4 To 3/2012, v súlade s ktorou je povinnosťou súdu prvého stupňa okrem vydaných príkazov sudcu pre prípravné konanie na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom oboznámiť aj návrhy prokurátora na ich vydanie a až po takto vykonanom dokazovaní následne hodnotiť ich zákonnosť a obsah. V zmieňovaných súvislostiach považoval obvinený za potrebné poukázať i na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Matanovič proti Chorvátsku zo 4. apríla 2017, č. 2742/12, v ktorom tento vyslovil porušenie práva na súkromie (čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) práve z dôvodu nedostatočne odôvodneného príkazu, pričom súčasne uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu selektívnym spôsobom určovať, ktoré zo získaných odposluchov zaradia do spisu a oboznámia s nimi obhajobu. V tomto duchu preto potom obvinený osobitne uplatnil aj ďalší dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
1 písm. e) Tr. por., keď jeho výtka tkvie v tom, že v predmetnej veci rozhodoval v prvom stupni trestný senát v tom istom zložení ako v prípade svedka S. T., ktorý bol - v zásade na tom istom skutkovom základe - rozsudkom ŠTS z 20. novembra 2013, sp. zn. BB-3T/34/2013, uznaný za vinného zo zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák. vo forme pomoci
1 písm. d) Tr. zák. V tomto kontexte následne poukázal na právnu argumentáciu uvedenú v uznesení najvyššieho súdu zo
1 písm. d), § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v plnom rozsahu korešpondovalo s dovtedy existujúcou dôkaznou situáciou.“
obvineného tento poukaz odvolacieho súdu je možné vnímať ako súčasť pokynu (resp. pripomenutie) pre súd prvého stupňa, že senát rozhodujúci v tom istom zložení už raz ustálil právnu kvalifikáciu toho istého skutku, čo mu zrejme nemalo umožňovať pri nezmenenej dôkaznej situácii prijať inú právnu kvalifikáciu žalovaného skutku. Uvedený postup však narušil právo na zákonného, no predovšetkým nestranného sudcu. Ako k tomu tiež obvinený poznamenal, uvedenú skutočnosť nemohol objektívne namietať už skôr, keďže o tom, že senát konal v totožnom zložení i v prípade S. T. nemal žiadnu vedomosť, a to aj napriek tomu, že rozsudok vo veci posledne menovaného bol súčasťou spisu. Tento bol tiež zároveň oboznamovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa
jeho názoru je už spomínané stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu s tam uvedeným názorom v rozpore, čo by malo zohľadnené v dovolacom konaní. Jeho právo na prezumpciu neviny garantované čl. 4 ods. 1 smernice č. 2016/343/EÚ bolo verejným vyhlásením rozsudku týkajúceho sa S. T. porušené, a preto je povinnosťou Slovenskej republiky zabezpečiť primerané opatrenie
čl. 4 ods. 2 uvedenej smernice. Keďže ale naše vnútroštátne právo neustanovuje žiadne špeciálne ustanovenie, ktoré by toto iné vhodné opatrenie ustanovovalo, tak takýmto primeraným opatrením bolo v súlade so zásadou prednosti práva Európskej únie práve vylúčenie členov senátu, ktorí rozhodovali v prípade S. T. (zo strany odvolacieho súdu teda postup
por.) Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obvinený dovolaciemu súdu navrhol, aby tento rozsudkom vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 1, ods. 19, ods. 20, § 28 ods. 1, ods. 2, § 119 ods. 2, § 317 ods. 1, § 319 Tr. por. a čl. 6 ods. 1, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v jeho neprospech, aby toto uznesenie zrušil a tiež aj jemu predchádzajúci rozsudok ŠTS a ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad, a napokon aby súdu prvého stupňa prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. Rovnako je potrebné na danom mieste zmieniť, že v súvislosti s naposledy uvedenou námietkou obvinený dovolaciemu súdu navrhol prerušiť konanie a vec predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom položenia nasledovnej predbežnej otázky: „Je v súlade s čl. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ..., ktorý zaručuje právo na prezumpciu neviny, ako i s právom na spravodlivé súdne konanie
čl. 47 Charty základných práv EÚ, právom na rešpektovanie prezumpcie neviny
čl. 48 ods. 1 Charty základných práv EÚ, ako i s článkom 82 Zmluv
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.