1 písm. c), ods. 2 písm. c) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Y. V. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") z 26. septembra 2018, sp. zn. 13T/114/2017 bol obvinený Y. V. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona, a obvinená H. V. zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
1 písm. c), písm. d) Trestného zákona, na skutkovom základe, že: 1/ Obvinený Y. V. od presne nezisteného dňa v roku 2014, najneskôr do 16. novembra 2016, v obci S., okres U. W. M., si od neznámych osôb v presne nezistenom množstve, v nepravidelných časových intervaloch, zadovažoval omamné a psychotropné látky zaradené v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch zaradených do II. skupiny psychotropných látok - metamfetamín, tieto prechovával v mieste trvalého bydliska v obci S. alebo v mieste bydliska svojej dcéry, spoluobvinenej H. V., tiež v obci S. a následne, na základe predchádzajúcich telefonických dohovorov, tieto látky ďalej predával v obci S., v meste U. W. M. a v blízkom okolí, viacerým osobám v rôznych množstvách
individuálnej požiadavky a to v cenách od 30 eur do 70 eur, pričom v tomto období, najmenej 2-krát R. V. z U. W. M., najmenej 3-krát Y. U. z U. nad M. a to v intervaloch najmenej raz alebo dvakrát do týždňa; najmenej 2-krát T. F. z U. W. M., najmenej 3-krát K. A. z U. W. M., najmenej 2-krát R. C. zo A., okres U. nad M. a najneskôr od júla roku 2014 do októbra roku 2016 takto predal metamfetamín samostatne najmenej 30-krát odsúdenému R. S., nar. XX. I. XXXX, trvale bytom N. ul. č. XXXX/XXX, U. W. M.. 2/ obvinená H. V. od presne nezisteného obdobia, najneskôr však od
2 Trestného zákona s poukazom na § 38 ods. 4 Trestného zákona, pri prevahe priťažujúcich okolností
m) Trestného zákona a neexistencii poľahčujúcich okolností
Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 11 (jedenásť) rokov a 8 (osem) mesiacov.
4 Trestného zákona ho pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
1 písm. a) Trestného zákona uložil trest prepadnutia tam vymenovaných vecí.
5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva Slovenská republika.
1 Trestného zákona, v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky a 6 (šesť) mesiacov. Proti tomuto rozsudku podali riadne a včas ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obvinení Y. V., H. V. a prokurátor. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 12. septembra 2019, sp. zn. 9To/17/2019 zrušil výrok o treste vo vzťahu k obvinenej H. V. a uložil jej
1 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere tri roky.
1 Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil s probačným dohľadom.
2 Trestného zákona ustanovil skúšobnú dobu na 4 (štyri) roky.
4 písm. k) Trestného zákona uložil povinnosť zamestnať sa v skúšobnej dobe, alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie.
1 písm. a) Trestného zákona uložil trest prepadnutia vecí tam vymenovaných.
5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva Slovenská republika.
V. a prokurátora zamietol. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9To/17/2019 podal obvinený Y. V. prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Heleny Knopovej, advokátky so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, dovolanie vo svoj prospech, a to z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Obvinený uviedol, že zásadnou procesnou chybou a porušením jeho práva na obhajobu bol postup súdu prvého stupňa, kedy boli voči jeho osobe použité výpovede svedkov vykonané ešte pred vznesením obvinenia. Takýto postup je v rozpore so stanoviskom č. 30 trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2010, v zmysle ktorého je možné obžalobu oprieť o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, pričom postačuje na kritickú previerku výpovede takéhoto svedka, ak je výsluch vykonaný v prítomnosti obvineného alebo jeho obhajcu v konaní pred súdom. Z tohto stanoviska možno jednoznačne vyvodiť, že o takéto dôkazy môže byť opretá iba obžaloba, v žiadnom prípade však nemôžu byť použité ako procesný dôkaz prečítaním na hlavnom pojednávaní. Takýto dôkaz by sa musel na hlavnom pojednávaní vykonať. Po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre ďalší skutok je nutné obvineného znovu vypočuť v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. To platí obdobne aj pre výpoveď svedka (R 42/1990). V tejto súvislosti sa obvinený zaoberal pojmami ako „jediný usvedčujúci dôkaz" alebo „rozhodujúci dôkaz". Odvolací súd vo vzťahu k tejto námietke len stroho konštatoval, že v danej veci nešlo o jediné usvedčujúce dôkazy, s čím sa obvinený nestotožňuje. Obvinený namieta nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí, nedostatočné vysporiadanie sa s jeho obhajobou (IV. ÚS 115/2003, ESĽP Vetrenko v. Moldavsko, Najvyšší správny súd ČR, rozsudok sp. zn. 2 Afs 24/2005), z uvedených rozhodnutí vyplýva, že ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, resp. aspoň spochybniť, alebo vysvetliť prečo tento argument považuje za irelevantný). Odvolací súd sa nedostatočne zaoberal argumentáciou obvineného k vykonaným výsluchom pred vznesením obvinenia. Ďalšou procesnou chybou a porušením práva na obhajobu bolo účelové vylúčenie spoluobvineného R. S. na samostatné konanie, v dôsledku čoho bola proti nemu použitá jeho výpoveď, ale v procesnom postavení svedka. K predmetnej námietke sa vyjadril odvolací súd, s ktorou argumentáciou obvinený nesúhlasí (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1Toš/4/2009). Ustanovenie § 21 ods. 1 Trestného poriadku nemožno používať tak, aby mohlo naznačovať porušenie zásady prezumpcie neviny ustanovenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, čo sa v danom prípade týka tej skupiny obvinených, ktorí neboli vylúčení na samostatné konanie. Obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 12. septembra 2019, sp. zn. 9To/17/2019 bol porušený zákon v neprospech obvineného.
2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a
1 prikázal Krajskému súdu v Prešove, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou 31. marca 2020 (ďalej len „prokurátorka"). Uviedla, že dovolanie obvineného považuje za účelové, nekorešpondujúce so skutočnými okolnosťami prejednanej trestnej veci. Prokurátorka v podrobnostiach odkazuje na svoju záverečnú reč. Obvinený v podstate v dovolaní len opakuje skutočnosti, ktorými sa zaoberal krajský súd, preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie obvineného
1 Trestného poriadku zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Z dikcie tohto ustanovenia je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené podmienky povinnej obhajoby. V posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Obvinený si obhajcu už v prípravnom konaní zvolil v osobe JUDr. Petra Rychnavského, PhD. a neskôr JUDr. Dušana Kmeca , prostredníctvom ktorých v plnom rozsahu realizoval svoje právo. Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá,
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku;
ktorej orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. V posudzovanej veci obvinený predovšetkým nesúhlasil s vykonaným dokazovaním, namietal postup orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK") a súdov pri vylúčení spoluobvineného R. S. na samostatné konanie, namietal použitie výpovedí svedkov pred vznesením obvinenia. Najvyšší súd pripomína, že za dôkaz v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Z uvedeného vyplýva, že podstatou dokazovania je jeho zákonnosť. Zákonnosťou dôkazu sa rozumie zistenie, že bol získaný z prameňa, ktorý ustanovuje alebo pripúšťa zákon, že bol zabezpečený a vykonaný oprávnenou osobou, a že sa tak stalo v zodpovedajúcom štádiu trestného konania a to takým postupom, ktorý je v súlade s právnymi prepismi. Okrem zákonnosti dôkazu existuje ešte tzv. procesná použiteľnosť dôkazu (neprípustnosť dôkazu), pri ktorej ide v zásade o zákonný dôkaz, ktorý však vzhľadom k určitým okolnostiam nemôže byť použitý v ďalšom priebehu konania. Dôkazným prostriedkom sú prostriedky, z ktorých môžeme získať dôkazy. Sú to prostriedky, ktoré využívajú orgány činné v trestnom konaní a súd pri poznávaní skutočností, ktoré sú predmetom dôkazu. Ako príklad možno uviesť svedeckú výpoveď, výpoveď znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, listiny dôležité pre trestné konanie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov atď. Ako dôkaz možno využiť zvukové, obrazové a iné záznamy, hoci boli zadovážené bez vedomia osôb, ktorých osobné prejavy sú takto zaznamenané. Aj ESĽP opakovane judikuje, že Dohovor nereguluje prípustnosť dôkazov v trestnom konaní, nakoľko táto oblasť je v prvom rade vecou vnútroštátneho práva, ESĽP neprináleží vyslovovať in abstracto zákaz použitia nejakého nezákonne získaného dôkazu. Jediné, čo môže vykonať, je posúdiť spravodlivosť trestného konania ako celku. K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu proti Rumunsku, rozsudok č. 36110/03 z 2. februára 2010, Emen proti Turecku, rozsudok č. 25585/02 z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší proti Holandsku, Visser proti Holandsku, rozsudok č. 26668/95 zo 14. februára 2002, Al - Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. decembra 2011 a ďalšie). Krajský súd v Prešove vo vzťahu k námietke obvineného, že svedkom, ktorí odmietli na hlavnom pojednávaní vypovedať, resp. odchýlili sa od svojich výpovedí z prípravného konania, boli čítané výpovede spred vznesenia obvinenia, čím bolo porušené ich právo na obhajobu, správne uzavrel, že vo všetkých prípadoch išlo o výpovede svedkov po začatí trestného stíhania v predmetnej veci a nešlo o jediný usvedčujúci dôkaz (str. 14 rozsudku). Najvyšší súd znovu pripomína, že v rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
1 písm. c) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania. Z obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil, že: Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Odboru kriminálnej polície Vranov nad Topľou z 8. septembra 2016 pod sp. zn. ČVS: ORP-391/1-VYS-VT-2016 bolo
1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie, obchodovanie s nimi
1 písm. c), písm. d) Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Odboru kriminálnej polície Vranov nad Topľou z 27. januára 2017 pod sp. zn. ČVS: ORP-391/1-VYS-VT-2016 bolo
1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie, obchodovanie s nimi
1 písm. c), písm. d) Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Prešov z 29. marca 2017 pod ČVS: KRP-23/1-VYS-PO-2017 bolo
1 Trestného poriadku vznesené obvinenie (R. S. a H. V.) aj Y. V. za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
1 písm. c), ods. 2 písm.
1 písm. c), ods. 2 písm.
druhej hlavy Trestného poriadku. Práve výsluchom týchto svedkov boli zistené také okolnosti, na základe ktorých mohol vyšetrovateľ vzniesť obvinenie voči konkrétnej osobe v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku (boli vykonané výsluchy podozrivých osôb dňa
2 Trestného poriadku, a to aj vtedy, ak sa trestné stíhanie proti nemu vedie alebo viedlo samostatne. Ak svedok toto svoje právo využije, jeho skoršiu výpoveď nemožno pre dikciu § 263 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku prečítať na hlavnom pojednávaní. Na uvedenú námietku dal kvalifikovanú odpoveď odvolací súd, keď uviedol, že svedok S. bol vylúčený na samostatné konanie z dôvodu uzatvorenia dohody o vine a treste na hlavnom pojednávaní 20. decembra 2017 v súlade s § 21 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu urýchlenia konania. Svedok S. na hlavnom pojednávaní dňa 28. marca 2018 (č. l. 3258) po zákonnom poučení
1, ods. 2 Trestného poriadku uviedol, že sa vzdáva svojho práva odoprieť vypovedať a vo veci vypovedať bude a chce. Následne zložil do rúk predsedu senátu prísahu a vypovedal, pričom svojou výpoveďou usvedčoval obvineného V. zo spáchania trestného činu. Výpoveď tohto svedka aj najvyšší súd považuje za vierohodnú a urobenú v súlade so zákonom. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vyššie uvedené argumenty obvineného sú len kritikou rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, s vlastným pohľadom na spôsob hodnotenia dôkazov a vlastným posúdením kvality odôvodnení ich rozhodnutí, nie sú však vecnými a relevantnými argumentami na naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku ani iného dovolacieho dôvodu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného Y. V.
c) Trestného poriadku odmietol. Rozhodnutie bolo senátom prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.