Obsah (12)

§ 210§ 190§ 167§ 168§ 178§ 455§ 218§ 2§ 61§ 177§ 179§ 461

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sžsk/18/2020 Identifikačné číslo spisu: 5019200337 Dátum vydania rozhodnutia: 12.03.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Viola Takáčová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodol

§ 210ods.

1 zákona o sociálnom poistení v prvom stupni rozhodnutím č. 49954-1/2013-CA, že M. N. ako zamestnancovi zamestnávateľa REPRUF, s.r.o. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 4. októbra 2013

slovenskej legislatívy.

1. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 178 ods. 1, a § 199 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ako aj postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej týmto zákonom, nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
2. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“), nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo
3. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), rozhodnutia č. A1 z
4. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok

nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „Rozhodnutie A1“) a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.

1. Krajský súd poukázal na to, že žalobca v správnej žalobe namietal iné porušenie ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenie práv svojho zamestnanca, občana Poľskej republiky M.R. N. - ďalšieho účastníka konania. Napriek výzve o doplnenie konkrétnych dôvodov, pre ktoré sa žalobca cítil byť ukrátený na svojich právach rozhodnutím správneho orgánu, nereagoval. Žalobca sa
2. januára 2012 prihlásil do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou. Zamestnanca prihlásil do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od
3. januára 2012 do
4. septembra
5. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dňa
6. februára 2013 vykonala u žalobcu kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období za obdobie od
7. januára 2012 do
8. februára
9. Z výsledkov vykonanej kontroly vyplynulo, že zamestnanec na území Slovenskej republiky činnosť reálne nevykonával a taktiež neboli splnené podmienky registrovaného sídla zamestnávateľa. Sociálna poisťovňa vychádzajúc z prezumpcie správnosti poskytnutých údajov zo strany ZUS a berúc do úvahy skutočnosť, že nedisponovala v tom čase žiadnymi informáciami, ktoré by boli v rozpore s tvrdeniami príslušnej ZUS, súhlasila s určením uplatniteľnej legislatívy SR a vystavila dňa
10. novembra 2012 formulár PD Al, ktorým určila, že na zamestnanca sa v období od
11. januára 2012 do
12. októbra 2013 vzťahujú právne predpisy sociálneho zabezpečenia SR. Skončením doby platnosti formulára PD A1 zanikol dôvod na registráciu zamestnanca v systéme sociálneho poistenia Slovenskej republiky. Sociálnej poisťovni bolo oznámenie ZUS o určení, že žalobca podlieha od
13. októbra 2013 právnym predpisom Poľskej republiky, doručené
14. januára
15. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplynulo, že nerozhodovali o odvodovej povinnosti žalobcu, ale o tom, že jeho zamestnancovi zaniklo sociálne poistenie

slovenskej legislatívy, čo malo za následok, že žalobca nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie. 5. S poukazom na ustanovenie § 178 SSP správny súd konštatoval nedostatok hmotnej legitimácie žalobcu. Žalobca v priebehu súdneho konania nepreukázal, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Preskúmavanými rozhodnutiami správne orgány rozhodli o tom, že jeho zamestnancovi zaniklo sociálne poistenie

slovenskej legislatívy, čo malo za následok, že žalobca nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozsudkom NS SR sp. zn. 10Sžso/23/2015 z

1. augusta
2. Za nedôvodné krajský súd vyhodnotil aj tvrdenie o porušení práva na podnikanie a práva na dosiahnutie zisku, ktoré bolo vyvolané len subjektívnym presvedčením, nakoľko rozhodnutia správnych orgánov sú súladné so zákonom a ich zákonným postupom, nedošlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu.
3. Z dôvodu nedostatku hmotnej legitimácie na podanie správnej žaloby krajský súd žalobu

§ 190SSP zamietol.

7. O náhrade trov konania rozhodol

§ 167ods.

1 SSP. Žalobcovi, ktorý nemal v konaní úspech, právo na náhradu trov konania nepriznal. Právo na náhradu trov konania

§ 168SSP nepriznal ani žalovanému, ani ďalšiemu účastníkovi konania (§ 169 SSP).

II.

1. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.
2. Namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
3. Vyjadril nesúhlas s rozsudkom krajského súdu a závermi z neho plynúcimi. Za nesporné považoval skutočnosť, že by mal ďalší účastník konania bydlisko v Poľsku, a preto na určenie uplatniteľnej legislatívy bola v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného, resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia namietal oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, ako aj správneho orgánu druhého stupňa vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca

§ 178ods.

1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z., nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Správny súd nesprávne právne vec posúdil, keď zotrval na tvrdení, že žalovaná mala oprávnenie vydať predmetné preskúmavané rozhodnutie. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že vychádzala zo vzájomnej komunikácie medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou, tzn. potvrdila rozdielnosť ich stanovísk. Ak totiž prebehla komunikácia medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou, musí byť existencia takejto dohody žalovaným správnym orgánom preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Touto skutočnosťou sa krajský súd vôbec nezaoberal, čím nesprávne právne vec posúdil. Rozhodnutie žalovanej je tak predčasné, zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, pričom tento je neúplný, a to s ohľadom na dohodu

čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. 11. Podporiac vyššie uvedenú argumentáciu poukázal na záver veľkého senátu správneho kolégia NS SR v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2018, v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu

čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie

čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň veľký senát prijal záver, že dohoda

čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Z rozsudku správneho súdu nie je zrejmé, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp. akým spôsobom prebehla dohoda medzi žalovaným a poľským styčným orgánom, to znamená, že možno vyvodiť záver, že z administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť podstatná pre vydanie riadneho rozhodnutia v súlade s právnymi predpismi.

1. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III.
2. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila písomne dňa
3. januára 2020 zotrvajúc na správnosti a zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
4. Vo vzťahu k absencii dôkazov o „vzájomnom dialógu“ v administratívnom spise uviedla, že v prejednávanom prípade zmierovací dialóg medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou neprebehol, pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi ustanovenými v článku 16 ods. 2 v spojení s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. V uvedenom prípade neexistovali medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, na ktorých by niektorá inštitúcia trvala, a preto dohoda nebola potrebná. IV.
5. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa
6. marca 2020 na vedomie. V.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania

§ 455SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

1. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovanej z
2. apríla 2019, Číslo: 12619-3/2019-BA. Predmetným rozhodnutím žalovaná postupom

§ 218ods.

2 zákona č. 461/2003 Z.z. v celom rozsahu zamietla žalobcom podané odvolanie a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo

1. decembra 2013, číslo: 49954-1/2013-CA, ktorým táto rozhodla, že zamestnancovi -M. N. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. dňa
2. októbra 2013

slovenskej legislatívy. 18.

§ 2ods.

1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19.

§ 2ods.

2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 20.

§ 61písm.

a/ SSP, žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu. 21.

§ 177ods.

1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 22.

§ 178ods.

1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 23. Najvyšší súd v prvom rade upriamuje pozornosť na to, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

Tretej časti Správneho súdneho poriadku (§ 177 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu, ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. 24. V tejto súvislosti najvyšší súd ďalej uvádza, že na to, aby sa mohla fyzická, respektíve právnická osoba úspešne domáhať všeobecnou správnou žalobou (správnou žalobou v sociálnych veciach - § 199 ods. 3 SSP) ochrany na správnom súde

Správneho súdneho poriadku namietajúc pritom nezákonnosť rozhodnutia, alebo opatrenia orgánu verejnej správy, je potrebné splnenie niekoľkých zásadných podmienok, ktoré zákonodarca ustanovil. Predovšetkým musí ísť o rozhodnutie, ktoré je spôsobilé založiť, zmeniť, zrušiť, alebo deklarovať práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo, ktoré sa ich priamo dotýka (§ 3 písm. b/ SSP), prípadne o opatrenie ako akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté (§ 3 písm. c/ SSP), ďalej o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 7 písm. a/ SSP) a tiež o rozhodnutie, ktoré nie je vylúčené spod súdneho prieskumu v zmysle § 7 SSP. Rovnako musí ísť o rozhodnutie, ktorým bola fyzická, respektíve právnická osoba ukrátená na svojich subjektívnych právach, t.j. že jej takýmto rozhodnutím / opatrením bola spôsobená ujma, škoda, prípadne iný negatívny následok. Aktívna žalobná legitimácia v prípade ochrany subjektívnych práv teda svedčí fyzickej / právnickej osobe tvrdiacej ukrátenie na jej subjektívnych právach s tým, že aktívnu vecnú legitimáciu a jej trvanie skúma správny súd počas celého konania bez ohľadu na to, či jej nedostatok druhý účastník konania namieta, alebo nie. Na to, aby fyzická / právnická osoba bola vôbec oprávnená podať všeobecnú správnu žalobu (správnu žalobu v sociálnych veciach - § 199 ods. 3 SSP), musia byť vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii splnené všeobecne dve kumulatívne podmienky, a to jednak fyzická / právnická osoba má postavenie účastníka administratívneho konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, alebo opatrenie (tu porovnaj inštitút správnej žaloby opomenutého účastníka

§ 179

SSP) a jednak už spomínané ukrátenie na subjektívnych právach v príčinnej súvislosti s vydaním rozhodnutia, respektíve opatrenia, pričom pod pojmom subjektívne právo treba rozumieť vlastné právo, prípadne právom chránený záujem. To ďalej znamená, že všeobecnou správnou žalobou sa nemožno domáhať ochrany práv inej osoby / iných osôb. Vo vzťahu k aktívnej žalobnej legitimácii je zásadné, ako sa účinky rozhodnutia / opatrenia orgánu verejnej správy prejavili v právnej sfére žalobcu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje tiež na záver plynúci z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 02. júna 2011, sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9,

ktorého cit.: „ (...) Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actiopopularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“

1. Vzhľadom na to, že preukázanie ukrátenia na subjektívnych právach, alebo právom chránených záujmoch je conditiosinequanon v súvislosti s podaním všeobecnej správnej žaloby fyzickou/právnickou osobou, bolo aj s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 178 ods. 1 SSP nevyhnutné, aby žalobca v podanej správnej žalobe uviedol konkrétne tvrdenie o tom, že bol nezákonným rozhodnutím orgánu verenej správy ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Z podanej správnej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uvádza, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej, prípadne, že žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do jeho práv a právom chránených záujmov, z ktorého dôvodu sa potom domáha ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikuje.
2. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť

§ 461SSP ako nedôvodnú zamietol.

1. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).
2. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.