Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sžsk/25/2019 Identifikačné číslo spisu: 2017200355 Dátum vydania rozhodnutia: 12.03.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Zdenka Reisenauerová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:S

§ 185ods.

4 zákona č. 461/2003 Z. z. nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“

1. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že k zrušeniu rozhodnutia žalovanej došlo o.i. z dôvodu, že došlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. (§ 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p.). Krajský súd mal za to, že v danom prípade bolo právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania postupom správnych orgánov vo veci porušené. Skonštatoval, že žalobkyni nebolo pobočkou Sociálnej poisťovne oznámené začatie konania a nebolo jej umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a) zák. č. 461/2003 Z. z. by malo ísť o sporný prípad zániku sociálneho poistenia.
2. Podľa názoru kasačného súdu pri posudzovaní namietaného porušenia zákonnosti postupu správneho orgánu treba mať na zreteli právnu úpravu zakotvenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorej každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uvedenou právnou úpravou ústava zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Súčasne kasačný súd upriamuje pozornosť na právnu úpravu obsiahnutú v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, dojednaný v Ríme
3. novembra 1950, a ďalšie zmluvné dokumenty na tento Dohovor nadväzujúce publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“), ktorý v súlade s právnou úpravou ustanovenou v čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi. Dohovor v čl. 6 stanoví, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Dohovor v čl. 13 ustanovuje, že každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
4. Vychádzajúc z citovanej úpravy ustanovenej tak v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore plynie záver, že každému sa zaručuje právo na súdnu a inú právnu ochranu a teda tým sa mu zaručuje právo na prejednanie jeho veci a s tým aj jeho právo vyjadriť sa v konaní ku všetkým vykonávaným dôkazom v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Citovanú právnu úpravu ustanovenú tak v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore nie je možné opomenúť ani v konaní v zmysle právnej úpravy ustanovenej v §§ 172 a nasl. zákona o sociálnom poistení začatého z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 184 ods.

§ 185ods.

4 zákona o sociálnom poistení. 41. Kasačný súd zastáva názor, že konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods.

§ 185ods.

4 uvedeného zákona nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Hoci žalobkyňa mala možnosť v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa uplatniť svoje námietky, čo v danej veci aj využila a žalovaná sa v rozhodnutí o námietkach žalobkyne vysporiadala, nemožno súhlasiť s tým, že k porušeniu procesných práv žalobkyne nedošlo.

1. Vzhľadom na uvedené sa kasačný súd stotožnil s rozhodnutím krajského súdu v otázke konštatovaného porušenia procesných práv žalobkyne (§ 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p.), a preto kasačnú sťažnosť žalovanej ako nedôvodnú zamietol.
2. Ďalším dôvodom, na základe ktorého došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovanej bola jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ S.s.p.). S uvedeným sa však kasačný súd nestotožnil. Podľa názoru kasačného súdu rozhodnutie žalovanej obsahovalo podstatné náležitosti rozhodnutia a taktiež dôvody, ktoré viedli správny orgán k vydaniu správneho rozhodnutia.
3. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
4. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.