1, ods. 2, ods. 3 písm. c) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného U. Q. podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/69/2019, zo 6. novembra 2019 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného U. Q. o d m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/74/2018, z
1, ods. 2, ods. 3 písm.
3, § 38 ods. 4, § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, pričom na výkon trestu odňatia slobody bol
2 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
1 Trestného poriadku súd prvého stupňa uložil obvinenému povinnosť nahradiť škodu poškodeným: - M. E., nar. XX. R. XXXX, bytom N. V. XX, okres N. Y., vo výške 100,- Eur; - H. M., nar. X. R. XXXX, bytom R. XX, okres N. Y., vo výške 100,- Eur; - K. Y., nar. X. E. XXXX, bytom A. T. XXX, okres N. Y., vo výške 2.900,- Eur; - A. T., nar. XX. L. XXXX, bytom H. E. U. XXX/XX, N. Q., vo výške 250,- Eur; - PaedDr. Y. U., nar. X. L. XXXX, bytom Q. XXX/XXX, A. T., okres N. Y., vo výške 570,- Eur; - A. J., nar. XX. E. XXXX, bytom A. T. XXX, okres N. Y., vo výške 100,- Eur. Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený U. Q. prostredníctvom obhajcu dovolanie z dôvodov, že: „Zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm.
Pri výsluchu na OR PZ mu ako obvinenému nebolo zo strany vyšetrovateľa PZ umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu ani do výpovedí svedkov, pričom mu toto právo explicitne vyplýva z ustanovenia § 69 Trestného poriadku. Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku uviedol, že obvinený mal možnosť konať o dohode o vine a treste na začiatku hlavného pojednávania
Trestného poriadku o možnosti konania o dohode o vine a treste, ku ktorému sa jednoznačne vyjadril, že s týmto konaním súhlasí. Tento súhlas nemožno opomenúť, keďže ho udelil ešte počas prípravného konania v rámci preštudovania vyšetrovacieho spisu. Obvinený mal ďalej za to, že v odvolacom konaní bolo porušené jeho zákonom ustanovené právo na spravodlivý súdny proces, keď na verejnom zasadnutí 6. novembra 2019 nebol osobne prítomný. Prostredníctvom svojej obhajkyne doručil súdu ospravedlnenie svojej neúčasti, ktoré bolo zaprotokolované do zápisnice. Týmto podaním prejavil vôľu zúčastniť sa ho a zároveň prejavil svoj nesúhlas s verejným zasadnutím bez jeho prítomnosti. K dovolacím dôvodom
1 písm.
4 Trestného zákona nestotožnil. Obdobným spôsobom sa totiž upravuje dolná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu postupom
4 Trestného zákona, avšak nie nad, ale pod túto hranicu. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu právnemu posúdeniu i k nesprávnemu rozhodnutiu čo do výroku o vine a treste. Obvinený upriamil pozornosť na skutočnosť, že sa v žiadnom prípade nechcel obohatiť na úkor poškodených a dopustiť sa tak trestného činu podvodu, pričom všetkým poškodeným mal v úmysle požičané peniaze vrátiť. Nešlo z jeho strany o podvodné konanie, požičané finančné prostriedky chcel vrátiť, nakoľko bol zamestnaný v penzióne A. u poškodeného K. Y. a jeho príjem sa pohyboval od 70,- Eur do 80,- Eur denne. Mal dostatočné finančné prostriedky, aby poškodeným peniaze v stanovenom termíne vrátil. Avšak z dôvodu, že bol zo zamestnania prepustený, nebolo v jeho finančných možnostiach požičané peniaze vrátiť všetkým veriteľom naraz. Keď nastupoval do zamestnania majiteľ penziónu vedel o jeho osobných a finančných problémoch. Pokiaľ mu to finančná situácia dovoľovala, finančné prostriedky poškodeným vždy vrátil. V danom trestnom konaní teda nie je preukázaný základný predpoklad pre spáchanie trestného činu podvodu - úmysel obvineného bezdôvodne sa obohatiť na úkor poškodených. Vyžaduje sa, aby už v čase uzavretia určitého zmluvného záväzku konal páchateľ v úmysle, že záväzok v čase dohodnutom na splnenie nesplní, alebo mal vedomosť o skutočnosti, že ho nebude môcť v budúcnosti splniť, čo sa však v prípade obvineného nestalo, pretože počas toho, ako si finančné prostriedky požičiaval, mal pravidelný mesačný príjem, z ktorého poškodeným A. J., A. T. a K. Y. aj peniaze vrátil. Keď si znovu požičal, tak ich mal opäť záujem vrátiť tak, ako pri prvom požičaní. O jeho úmysle svedčia aj písomne vypracované a uzatvorené zmluvy o pôžičke. Na hlavnom pojednávaní 22. mája 2019 vyhlásil, že je pripravený všetky nesplatené dlhy v mesačných splátkach vrátiť. Jeho príjem v tom čase bol okolo 1000,- Eur až 1500,- Eur mesačne, o čom súdu predložil k nahliadnutiu dohodu o vykonaní práce. Pokiaľ odvolací súd v napadnutom uznesení argumentuje, že rozhodujúce sú objektívne skutočnosti, t. j. či v čase, kedy obvinený prijímal peňažné prostriedky, ako pôžičku bol schopný splniť svoj záväzok, tak mal pri svojom rozhodovaní jednoznačne zobrať do úvahy skutočnosť, že počas tohto obdobia pracoval v penzióne A., kde mal pravidelný mesačný príjem a nie je potom pravdivé tvrdenie súdu, že nebolo v jeho schopnostiach a možnostiach v čase prevzatia pôžičiek tieto peňažné prostriedky i vrátiť. V zmysle ustálenej judikatúry R 57/1978 sa pre naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu zo subjektívnej stránky vyžaduje, aby páchateľ už v čase pôžičky konal v úmysle vypožičané peniaze nevrátiť vôbec, alebo ich nevrátiť v dohodnutej lehote, prípadne konať s vedomím, že peniaze nebude môcť v dohodnutej lehote vrátiť a že tým uvádza veriteľa do omylu. Nestačí len skutočnosť, že páchateľ nevrátil požičané peňažné prostriedky v dohodnutej lehote. Ide teda o úmyselné konanie páchateľa. Rovnako sa pre naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu vyžaduje kumulatívne naplnenie oboch zákonných požiadaviek, teda vylákanie pôžičky od druhého, avšak súčasne toto vylákanie sa musí uskutočniť na tom základe, že ten, od ktorého sa pôžička vyláka, bol súčasne uvedený do omylu. Nakoľko v danom prípade nedošlo ku kumulatívnemu splneniu oboch zákonných podmienok, nedošlo tak k naplneniu objektívnej stránky trestného činu podvodu. V danom kontexte je potrebné pripomenúť, že trestný čin je dokonaný, ak sú splnené všetky znaky skutkovej podstaty. Rozhodnou skutočnosťou, ktorej sa súdu nevenovali, je prvotná príčina vzniku skutku medzi obvineným a poškodenými. Boli to predovšetkým jeho dlhy a exekúcie, pričom musel jednými požičanými peniazmi splácať iné dlhy a pôžičky. Pri ukladaní trestu súd neprihliadal čo do výmery uloženého trestu na celkový dopad na rodinu obvineného a jeho zdravotný stav. Na doplnenie k uloženému trestu ešte uviedol, že hoci sa ku skutku priznal v plnom rozsahu a zároveň, že nemal úmysel ukrátiť poškodených na vrátení pôžičiek, ktoré im naďalej chce vrátiť, tak túto skutočnosť súd vyhodnotil, akoby sa ku skutku nepriznal a neaplikoval poľahčujúcu okolnosť
l) Trestného zákona. S poukazom na uvedené obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na podklade ním podaného dovolania tak, že postupom
2 Trestného poriadku zruší uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/69/2019, zo
1 Trestného poriadku vec vráti súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor nasledovne: „Argumentácia obhajoby má v zásade všeobecný charakter. Dovolaním napadnutý rozsudok (v spojení s uznesením krajského súdu) vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a skutkové zistenia, založené na zákonne vykonaných dôkazoch, boli pretavené do výrokov rozsudku, pričom rozsudok súdu plne rešpektuje nároky naň kladené aj z hľadiska formálnych náležitostí (v zmysle ust. § 163 Trestného poriadku). Skutok formulovaný v napadnutom rozsudku dovolateľa je riadne formulovaný, z neho možno jednoznačne a bez pochybností ustáliť konanie páchateľa predpokladané v skutkovej podstate zločinu podvodu
1, ods. 2, ods. 3 písm.
Trestného poriadku (dohoda o vine a treste) daný v rámci preštudovania vyšetrovacieho spisu, dávam do pozornosti fakt, že na hlavnom pojednávaní takýto postup odsúdený sám zmaril, svojou neospravedlnenou neúčasťou na pojednávaní. Tvrdenie o porušení práva na spravodlivý súdny proces, ku ktorému malo dôjsť v rámci odvolacieho konania na Krajskom súde v Žiline, je tiež neopodstatnené. Už odvolací súd presvedčivo odôvodnil, prečo nebolo možné akceptovať lekárske správy, ktorými sa odsúdený evidentne snažil zvrátiť konanie verejného zasadnutia odvolacieho súdu a s argumentáciou odvolacieho súdu sa v plnej miere stotožňujem". ,,Jediným dovolacím argumentom, ktorý odsúdený použil aj v odvolacom konaní je ten, že trest bol ukladaný v rozpore s ust. § 38 ods. 4 Trestného zákona. Ustálená súdna prax však v plnom rozsahu tvrdenia obhajoby o nezákonnosti aplikácie tohto zákonného ustanovenia neguje. Obhajoba evidentne potiera rozdiel v podstate výpočtu zvýšenej dolnej hranice takej sadzby o jednu tretinu pod dolnú hranicu v postupe
4 Trestného zákona. Akceptujúc tvrdenia obhajoby pri použití logického argumentu ad absurdum by pri ukladaní trest s použitím § 38 ods. 4 Trestného zákona pri základnej sadbe vymedzenej zákonodarcom slovným spojením „až na šesť mesiacov", „až na jeden rok", „až na dva roky", „až na tri roky", ustanovenie § 38 ods. 4 Trestného zákona bolo nepoužiteľné. V závere dodávam, že dôkaznú situáciu v danom prípade treba hodnotiť v komplexe zhromaždených dôkazov, nie iba jednotlivo, sledujúc účelovo spochybňovanie konkrétneho dôkazu". ,,Z uvedených dôvodov mám za to, že o podanom dovolaní je potrebné rozhodnúť
ust. § 382 písm.
Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012). K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ako obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného, a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku, najvyšší súd sa bude zaoberať len tými, ktoré podeň aj reálne spadajú. Uvedené primerane platí o všetkých nesprávne označených dôvodoch a námietkach naprieč celým dovolaním a to s poukazom na R 120/2012. Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku argumentoval vecne (nie však relevantne), že jeho právo na obhajobu bolo porušené už v prípravnom konaní, a to pri výsluchu
Trestného poriadku. V zápisnici, ktorú riadne podpísal, okrem iného výslovne uviedol: „Obhajcu si nevolím...", čo je v zrejmom logickom rozpore s tvrdením, že svoje právo nevypovedať využil z dôvodu, že sa chcel najprv poradiť s obhajcom. Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu z 23. júla 2018 (č. l. 101 a nasl. spisu), ktorý obvinený rovnako (vyjadrujúc súhlas) podpísal, je zrejmé, že bol s obsahom spisu oboznámený, vrátane výsluchov svedkov - poškodených). Nie je teda pravdou že právo obvineného na obhajobu bolo v prípravnom konaní porušené. O to viac, ak obvinený uvedené konštatovanie ďalej ozrejmil a fakticky konkretizoval. Čo sa týka namietaných porušení práv obvineného v časti týkajúcej sa konania o dohode o vine a treste, k tomu najvyšší súd uvádza nasledovné: V zázname o preštudovaní vyšetrovacieho spisu po poučení o možnosti konania o dohode o vine a treste
l. 103 spisu). Na začiatku hlavného pojednávania konaného 18. marca 2019 predseda senátu zistil, že sa naň obvinený bez dostatočného ospravedlnenia nedostavil, pričom predvolanie na dotknuté hlavné pojednávanie mal riadne a včas doručené.
2 v spojení s § 255 ods. 2 Trestného poriadku následne súd vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti U. Q. (č. l. 161 spisu).
1 Trestného poriadku ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený, ktorý sa k spáchaniu skutku priznal, uznal vinu a dôkazy nasvedčujú pravdivosti jeho priznania, môže prokurátor začať konanie o dohode o vine a treste na podnet obvineného alebo aj bez takého podnetu. Samotné konanie o dohode o vine a treste je konaním fakultatívnym, na ktoré nemá obvinený právny nárok. Podstatou dohody o vine a treste je uzavretie obojstranne výhodnej dohody, medzi prokurátorom na strane jednej a obvineným na strane druhej, o spôsobe skončenia trestnej veci. V prípade, ak dosiahnu konsenzus vo všetkých podstatných otázkach predstavujúcich náležitosti dohody o vine a treste, túto uzatvoria a následne ju predloží prokurátor na miestne a vecne príslušný súd s návrhom na jej schválenie, keďže uzavretá dohoda podlieha schváleniu súdom. Na hlavnom pojednávaní
1 písm. d) Trestného poriadku. S ohľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že v trestnej veci obvineného nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. d) Trestného poriadku:
1 písm. d) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Uvedený dovolací dôvod v kontexte trestnej veci obvineného nachádza svoj odraz v tom, že súd je povinný zabezpečiť obvinenému dodržanie všetkých jeho práv, ktoré mu ako obvinenému priznáva Trestný poriadok so zvláštnym dôrazom na právo obvineného na prejednanie jeho trestnej veci v jeho prítomnosti, teda v kontexte ústavných práv a práv zabezpečených medzinárodnými dohovormi, predovšetkým Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na jednej strane pritom stojí právo, no nie povinnosť obvineného zúčastniť sa prejednania jeho veci pred súdom, pokryté príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku o práve obvineného odmietnuť sa zúčastniť hlavného pojednávania či verejného zasadnutia o odvolaní, resp. právo obvineného výslovne požiadať súd, aby sa hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti. V úzkej korelácii s uvedeným je naopak povinnosť obvineného rešpektovať zákonom stanovené pravidlá nevyhnutné pre vykonanie zákonného a spravodlivého súdneho konania za súčasného rešpektovania zásady rýchlosti a hospodárnosti trestného konania v úmysle zákonodarcu vyhnúť sa zbytočným prieťahom pri vykonávaní úkonov trestného konania, vrátania konania pred súdom. Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada vyjadrená v § 2 ods. 7 Trestného poriadku, a síce právo každého, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Trestný poriadok tak priamo nadväzuje na článok 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Naviac, právo obvineného na prejednanie veci pred súdom v jeho prítomnosti takisto vyplýva aj z článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorého dikciu je potrebné okrem iného vykladať aj tak, že každý, o právach a povinnostiach ktorého má byť v rámci konania pred súdom rozhodované, má mať v rámci práva na súdnu ochranu možnosť osobne sa na takom konaní zúčastniť; musí mu byť pritom reálne umožnená účasť na konaní, právo vyjadriť sa pred súdom k tomu, čo mu je kladené za vinu a k dôkazom, na ktorých je založená obžaloba. Z tejto zásady sú výnimky prípustné len za splnenia zákonom predpísaných tak formálnych ako aj materiálnych podmienok, ktoré minimalizujú negatívny dopad na spravodlivý súdny proces vyvolaný neprítomnosťou obvineného. Súdy musia zároveň zabezpečiť včasné a riadne doručenie predvolania spolu s termínom hlavného pojednávania obvinenému, pričom musia dôsledne zvážiť hodnovernosť ospravedlnenia neprítomnosti obvineného na hlavnom pojednávaní, resp. v odôvodnených prípadoch hlavné pojednávanie odročiť. Zároveň musia obvineného v zmysle predchádzajúceho odseku poučiť o možnosti vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti, a tak umožniť v plnom rozsahu realizovať jeho právo na spravodlivý súdny proces. Ďalej je potrebné poukázať na § 252 ods. 2 Trestného poriadku,
ktorého v neprítomnosti obžalovaného môže súd hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného a pritom
1 Trestného poriadku veta prvá a druhá predseda senátu predvolá na verejné zasadnutie osoby, ktorých osobná účasť na ňom je nevyhnutná. O verejnom zasadnutí upovedomí prokurátora ako aj osobu, ktorá svojím návrhom dala na verejné zasadnutie podnet a osobu, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím.
4 Trestného poriadku deň, čas a miesto verejného zasadnutia určí predseda senátu tak, aby osobe, ktorá na verejné zasadnutie dala svojím návrhom podnet, ktorá môže byť rozhodnutím priamo dotknutá, obhajcovi a prokurátorovi zostala od doručenia predvolania na verejné zasadnutie alebo od upovedomenia lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu; to neplatí pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Skrátiť lehotu možno len so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená. U ostatných osôb, ktoré sa na verejné zasadnutie predvolávajú, alebo o ňom upovedomujú, treba zachovať spravidla trojdňovú lehotu.
3 Trestného poriadku verejné zasadnutie sa koná za prítomnosti obvineného.
4 Trestného poriadku verejné zasadnutie sa môže vykonať v neprítomnosti obvineného, ak nie je možné doručiť mu predvolanie na verejné zasadnutie a z toho dôvodu ustanovený obhajca bol o verejnom zasadnutí riadne upovedomený.
5 Trestného poriadku verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obvineného aj vtedy, ak mu upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo riadne a včas doručené a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5.
6 Trestného poriadku verejné zasadnutie v neprítomnosti obvineného nemožno konať, ak je obvinený vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov.
7 Trestného poriadku ustanovenie odseku 6 sa nepoužije, ak sa obvinený odmietol zúčastniť verejného zasadnutia, alebo výslovne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti.
8 Trestného poriadku ak obvinený hodnoverným spôsobom ospravedlní svoju neúčasť na verejnom zasadnutí a súčasne písomne požiada súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti, súd odročí verejné zasadnutie a určí deň, čas a miesto ďalšieho verejného zasadnutia.
10 Trestného poriadku obhajca obvineného sa vždy zúčastní verejného zasadnutia, na ktorom sa koná o odvolaní ako aj verejného zasadnutia, na ktoré dal podnet svojím návrhom obvinený. Krajský súd postupoval správne, keď
5 Trestného poriadku verejné zasadnutie 6. novembra 2019 vykonal v neprítomnosti obvineného U. Q. (č. l. 264 spisu). Je tomu tak z dôvodu, že upovedomenie o konaní verejného zasadnutia (č. l. 251 spisu) bolo obvinenému doručené riadne a včas a bol tiež poučený o možnosti vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti (viď doručenka pripojená k č. l. 234 spisu). Tým boli splnené podmienky pre konanie verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného v zmysle naposledy citovaného ustanovenia, nakoľko tomu nebránilo ani ust. § 293 ods. 6 Trestného poriadku.
2 Trestného poriadku v prípade ospravedlnenej neúčasti obvineného na úkone orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu zo zdravotných dôvodov je obvinený povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Trestný poriadok pre ospravedlnenie neúčasti na procesnom úkone ustanovuje obvinenému povinnosť dokladovať neschopnosť dostaviť sa na výsluch z dôvodu, že zdravotný stav mu neumožňuje účasť na procesnom úkone bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu. Na ospravedlnenie neúčasti obvineného na úkone súdu zo zdravotných dôvodov nepostačujú bežné zdravotné problémy alebo ochorenie, ale musí ísť o taký objektívne negatívny zdravotný stav obvineného, ktorý by v prípade jeho účasti na úkone súdu ohrozil jeho život, alebo závažne zhoršil jeho zdravotný stav, resp. vyvolal reálnu možnosť vzniku nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby (nebezpečnou nákazlivou chorobou sa spravidla rozumie choroba, ktorá je uvedená vo vyhláške č. 105/1987 Zb., ktorou sa určuje, ktoré choroby sa považujú za nákazlivé v zmysle Trestného zákona). O dostatočnosti ospravedlnenia obvineného rozhoduje vždy súd, ktorý obvineného na konkrétny úkon predvolal, a to s poukazom na okolnosti konkrétneho prípadu. Najvyšší súd si pritom neodpustí poznámku, že práve doklady o práceneschopnosti predkladané obžalovanými sú pomerne rozšírenou praxou a jednou z najčastejších príčin odročení buď hlavných pojednávaní alebo verejných zasadnutí. Práve z dôvodu zabránenia zbytočných prieťahov častými a neodôvodnenými absenciami obžalovaného z dôvodov práceneschopnosti je pritom obzvlášť dôležitého významu § 120 ods. 2 Trestného poriadku, z obsahu ktorého nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že na odročenie hlavného pojednávania, resp. verejného zasadnutia stačí práve a len to, že obžalovaný predloží doklad o práceneschopnosti, resp. inak dá súdu na vedomie informáciu o tom, že sa mu ,,zhoršil zdravotný stav" bez toho, aby súčasne predložil aj písomné vyjadrenie ošetrujúceho lekára o tom, že zdravotný stav obžalovaného neumožňuje jeho účasť na hlavnom pojednávaní, resp. neverejnom zasadnutí tak, ako to predpokladá naposledy označené ustanovenie Trestného poriadku. Ak sa teda obvinený nedostavil na verejné zasadnutie, pričom odvolaciemu súdu len prostredníctvom obhajkyne pretlmočil svoje údajné zdravotné problémy bez vyjadrenia ošetrujúceho lekára ohľadom skutočností predpokladaných v § 120 ods. 2 Trestného poriadku, v žiadnom prípade nejde o riadne ospravedlnenie, bez ohľadu na to, či obžalovaný s vykonaním verejného zasadnutia súhlasí alebo nie (s poukazom na skôr vyjadrené právne úvahy najvyššieho súdu viažuce sa k výkladu pojmov predvolanie vs. upovedomenie na verejné zasadnutie). Z uvedeného jednoznačne plynie záver, že ak sú splnené aj ďalšie zákonné podmienky nič nebráni vykonaniu verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaného. Je samozrejme pravdou, že súd sa síce určitým spôsobom vystavuje teoreticky hroziacemu riziku, že obvinený takýto doklad od ošetrujúceho lekára zašle odvolaciemu súdu bez zbytočného odkladu dodatočne a následne (v dovolacom konaní) dôjde k naplneniu dôvodu dovolania
1 písm. d) Trestného poriadku; takáto procesná situácia však v posudzovanej trestnej veci napokon nenastala. Na podklade vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení najvyšší súd konštatuje že odvolací súd nepochybil, pokiaľ za vyššie popísaných okolností vykonal verejné zasadnutie o odvolaní obvineného bez jeho prítomnosti, pretože na takýto procesný postup boli splnené zákonné podmienky. Na verejné zasadnutie bol obvinený (v štádiu odvolacieho konania v procesnom postavení obžalovaného) predsedníčkou senátu upovedomený (nie predvolaný), čím predsedníčka senátu vyjadrila, že účasť obvineného na verejnom zasadnutí nie je nevyhnutná (pokiaľ by považovala jeho účasť za nevyhnutnú, išlo by o dôvod na jeho predvolanie - § 292 ods. 1 Trestného poriadku veta prvá a druhá). Súčasne neboli naplnené zákonné podmienky určujúce prípady, kedy nemožno vykonať verejné zasadnutie v neprítomnosti obvineného - tento nebol vo väzbe ani vo výkone trestu odňatia slobody a ani nebol stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov - do úvahy prichádzajúca trestná sadzba odňatia slobody bola 5 (päť) rokov a 4 (štyri) mesiace až 10 (desať) rokov (§ 293 ods. 6 Trestného poriadku). Obvinený taktiež bol na verejnom zasadnutí konanom o jeho odvolaní zastúpený obhajcom (§ 293 ods. 10 Trestného poriadku). Z toho dôvodu možno bez akýchkoľvek pochybností a ďalších konštatovaní uzavrieť, že k naplneniu dôvodu dovolania
1 písm. d) Trestného poriadku v kontexte trestnej veci obvineného nedošlo. V tomto smere najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu (str. 4 a nasl.), ktorý jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nepovažoval ospravedlnenie obvineného za dostatočné a konal v jeho neprítomnosti. Najvyšší súd sa s právnym záverom odvolacieho súdu stotožňuje a ďalej naň v úplnostiach odkazuje. So zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, že žiadny obvineným predložený argument nespĺňa predpoklady na vyslovenie pozitívneho záveru o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm. d) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku:
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté
3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c), resp. písm. g) Trestného poriadku. Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku, a preto v tejto časti dovolaciu argumentáciu obvineného najvyšší súd odmietol ako zjavne nedôvodnú. K dôvodu dovolania
1 písm. h) Trestného poriadku:
1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku najvyšší súd uvádza, že trest bol obvinenému uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby a bol mu uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon pripúšťa za prejednávaný trestný čin uložiť. Všetko nasledovalo za správnej aplikácie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Z rozsudku súdu prvého stupňa (potvrdeného uznesením krajského súdu) je zrejmé, že súd prvého stupňa zistil u obvineného jednu priťažujúcu okolnosť
m) Trestného zákona; naopak, nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Okresný súd následne postupoval zákonným spôsobom, keď s poukazom na § 38 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 8 Trestného zákona z dôvodu prevahy pomeru priťažujúcich okolnosti zvýšil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu a následne tak rozhodoval v rozpätí 5 (päť) rokov a 4 (štyri) mesiace až 10 (desať) rokov. Najvyšší súd v tomto smere bližšie odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (konkrétne na str. 8 a nasl.), s ktorým sa ako vecne i zákonne správnym v úplnostiach stotožnil. S poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku. K dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku:
1 písm.
1 Trestného poriadku (prvá veta v odseku 2 § 369 Trestného poriadku) a pokiaľ ide o dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku (tento prípad), naviac vetou za bodkočiarkou - ,,správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť". Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nemôže už v tretej inštancii opätovne hodnotiť dôkazy, a tak (ako sa to domáha dovolateľ) dokonca dospieť k iným, nepochybne skutkovým záverom, spočívajúcim v tom či boli, resp. neboli konaním uvedeným v skutkovej vete obžaloby naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Hodnotenie dôkazov a vyvodenie z toho právnych záverov je celkom nepochybne kategóriou procesného práva - § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Je potom bez významu, či dospeli skôr konajúce a rozhodujúce súdy pri použití ich zákonom zverenej povinnosti tak, ako je táto vymedzená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku k záverom markantne odlišným od tých, ktoré v podanom dovolaní predkladá subjekt podávajúci dovolanie. Ustálenie záveru o naplnení, či nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu (v posudzovanom prípade o to viac aktuálne, keď obvinený namietal predovšetkým subjektívnu stránku skutkovej podstaty podvodu) vždy podlieha rozboru dôkaznej situácie a okolností prípadu, pričom postup
1 Trestného poriadku (čo je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom konaní najmä
3 Trestného poriadku). Najvyšší súd preto pripomína, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie - viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Pre dov
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.