← Slovensko

§ 270/2, 4b Tr.zák. a iné

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4To/7/2020 Identifikačné číslo spisu: 9519100068 Dátum vydania rozhodnutia: 12.01.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Šišková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:9519100068.6 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Šiškovej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Martiny Zeleňakovej v trestnej veci proti obžalovanému Mgr. Q. S. a spol. pre obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 4 písm.

  1. b)Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a iné, na verejnom zasadnutí konanom 12. januára 2021 v Bratislave, o odvolaniach obžalovaných Mgr. Q. S. a PhDr. V. Y., prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a poškodeného MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 27. februára 2020, sp. zn. PK-1T/9/2019, takto rozhodol: Podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obžalovaných Mgr. Q. S. a PhDr. V. Y., prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a poškodeného MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o. z a m i e t a. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej tiež „Špecializovaný trestný súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom z 27. februára 2020, sp. zn. PK-1T/9/2019 uznal obžalovaných Mgr. Q. S. a PhDr. V. Y. vinnými z obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 4 písm.
  2. b)Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona a zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
  3. a)Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, ktorých sa dopustili na tom skutkovom základe, že Mgr. Q. S. a PhDr. V. Y. po vzájomnej dohode s obvineným JUDr. B.. U.., ktorého trestná vec bola dňa 08. 11. 2018 vylúčená na samostatné konanie, v čase po roku 2013, najneskôr v deň spísania notárskej zápisnice číslo N 331/2016, Nz 11932/2016, NCRLs 12305/2016 dňa 07.04.2016 v Bratislave, vyhotovili štyri sfalšované zmenky s deklarovaným, avšak v skutočnosti nezodpovedajúcim dátumom ich vystavenia 11. 06. 2000 a s ďalej uvedenými, v skutočnosti neexistujúcimi zmenkovými sumami a indosamentmi, ktoré predložili ako prílohy k návrhom na vydanie platobných rozkazov podaných v roku 2016 a 2017 Okresnému súdu Bratislava V, a to - vlastnú zmenku bez protestu vystaviteľa PhDr. V. Y., I.. E. XX, O., na rad Q. S., bytom D. XX, O., s miestom a dátumom vystavenia v Bratislave, dňa 11. júna 2000 so zmenkovou sumou 250.000.000,- Sk, platobným miestom Bratislava, dátumom splatnosti 11. júna 2015, avalom zmenky obchodnou spoločnosťou MARKÍZA - SLOVAKIA, s r.o., Blatné č. 334, 900 82, IČO: 31 444 873, zastúpená konateľom PhDr. V. Y. a uvedením troch indosamentov, počnúc Inkasným servisom, a. s., Kollárovo námestie 20, 811 06 Bratislava, IČO: 35808551, dátumom prevodu 04. 05. 2001 s uvedením mena a podpisu Q. S., ktorá bola predložená dňa 21.06.2016 na Okresný súd Bratislava V spoločne s návrhom na vydanie platobného rozkazu na zmenkovú sumu 8.298.479,72 eur navrhovateľom Správa a inkaso zmeniek, s. r. o., so sídlom Trenčianska 57, 821 09 Bratislava, IČO: 50335839, v zastúpení AK slc partners, s. r. o., Hviezdoslavovo nám. 16, 811 02 Bratislava, proti odporcom I. PhDr. V. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom I.. E. XX, XXX XX O., a II. MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava, IČO: 31444873, pričom Okresný súd Bratislava V pod sp. zn. 1 CbZm 59/2016 dňa 26. 04. 2018 rozhodol tak, že žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanú zmenkovú sumu 8.298.479,72 eur spolu so 6% ročným úrokom od 12. 06. 2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, pričom vo vzťahu k obv. PhDr. V.. Y. tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27. 06. 2018, a vo vzťahu k spoločnosti MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislava, Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 2CoZm 60/2016 dňa 14.12.2018 toto konanie prerušil, - vlastnú zmenku bez protestu vystaviteľa PhDr. V. Y., I.. E. XX, O., na rad JUDr. B. M., bytom O. XX, O., s miestom a dátumom vystavenia v Bratislave, dňa 11. júna 2000, so zmenkovou sumou 250.000.000.- Sk, platobným miestom Bratislava, dátumom splatnosti 11. júna 2015, avalom zmenky obchodnou spoločnosťou MARKÍZA - SLOVAKIA, s. r. o., Blatné č. 334, 900 82, IČO: 31 444 873, zastúpená konateľom PhDr. V. Y., s uvedením troch indosamentov, počnúc Inkasným servisom, a. s., Kollárovo námestie 20, 811 06 Bratislava, IČO: 35808551, dátumom prevodu 04.05.2001, s uvedením mena a podpisu JUDr. B. M., ktorá bola predložená dňa 21.06.2016 na Okresný súd Bratislava V spoločne s návrhom na vydanie platobného rozkazu na zmenkovú sumu 8.298.479,72 eur navrhovateľom Správa a inkaso zmeniek, s. r. o., so sídlom Trenčianska 57, 821 09 Bratislava, IČO: 50335839, v zastúpení AK slc partners, s. r. o., Hviezdoslavovo nám. 16, 811 02 Bratislava, proti odporcom I. PhDr. V. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom I.. E. XX, XXX XX O., a II. MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r. o., so sídlom Bratislavská 1/a, 84356 Bratislava, IČO: 31444873, pričom Okresný súd Bratislava V konajúci pod sp. zn. 2CbZm/60/2016 doposiaľ meritórne nerozhodol, - vlastnú zmenku bez protestu vystaviteľa PhDr. V. Y., I.. E. XX, O., na rad Q. S., bytom D. XX, O., s miestom a dátumom vystavenia v Bratislave 11. júna 2000, platobným miestom Bratislava, bez pôvodného vypísania zmenkovej sumy, meny a dátumu splatnosti, avalom zmenky obchodnou spoločnosťou MARKÍZA - SLOVAKIA, s. r. o., Blatné č. 334, 900 82, IČO: 31 444 873, zastúpená konateľom PhDr. V. Y., ku ktorej bola 11. júna 2000 spísaná „Dohoda o vyplňovacom práve k blankozmenke" medzi zmenkovým veriteľom Q. S. a zmenkovým dlžníkom PhDr. V. Y., na základe ktorej bol zmenkový veriteľ oprávnený doplniť do zmenky chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu, menu a dátum splatnosti zmenky, s uvedením troch indosamentov, počnúc Inkasným servisom, a.s., Kollárovo námestie 20, 811 06 Bratislava, IČO: 35808551, dátumom prevodu 04. 05. 2001, s uvedením mena a podpisu Q. S., ktorá bola predložená po dopísaní zmenkovej sumy a meny 26.190.002,- eur a dátumu splatnosti 14. mája 2016 dňa 22. 06. 2016 na Okresný súd Bratislava V spoločne s návrhom na vydanie platobného rozkazu na zmenkovú sumu 26.190.002,- eur navrhovateľom Správa a inkaso zmeniek, s. r. o., so sídlom Trenčianska 57, 821 09 Bratislava, IČO: 50335839, v zastúpení AK slc partners, s. r.o., Hviezdoslavovo nám. 16, 811 02 Bratislava, proti odporcom I. PhDr. V. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom I.. E. XX, XXX XX O., a II. MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r. o., so sídlom Bratislavská 1/a, 84356 Bratislava, IČO: 31444873, pričom Okresný súd Bratislava V konajúci pod sp. zn. 2CbZm 61/2016 doposiaľ meritórne nerozhodol, - vlastnú zmenku bez protestu vystaviteľa PhDr. V. Y., I.. E. XX, O., na rad JUDr. B. M., bytom O. XX, O., s miestom a dátumom vystavenia v Bratislave, dňa 11. júna 2000, platobným miestom Bratislava, bez pôvodného vypísania zmenkovej sumy, meny a dátumu splatnosti, avalom zmenky obchodnou spoločnosťou MARKÍZA - SLOVAKIA, s. r. o., Blatné č. 334, 90082, IČO: 31 444 873, zastúpená konateľom PhDr. V. Y., ku ktorej bola 11. júna 2000 spísaná „Dohoda o vyplňovacom práve k blankozmenke" medzi zmenkovým veriteľom JUDr. B. M. a zmenkovým dlžníkom PhDr. V. Y., na základe ktorej bol zmenkový veriteľ oprávnený doplniť do zmenky chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu, menu a dátum splatnosti zmenky, s uvedením troch indosamentov, počnúc Inkasným servisom, a. s., Kollárovo námestie 20, 811 06 Bratislava, IČO: 35808551, dátumom prevodu 04. 05. 2001 s uvedením mena a podpisu Q. S., ktorá bola predložená po dopísaní zmenkovej sumy a meny 26.190.002,- eur a dátumu splatnosti 14. mája 2016, dňa 22. 06. 2016 a následne 05. 06. 2017 na Okresný súd Bratislava V spoločne s návrhom na vydanie platobného rozkazu na zmenkovú sumu 26.190.002,- eur navrhovateľom Správa a inkaso zmeniek, s. r. o., so sídlom Trenčianska 57, 821 09 Bratislava, IČO: 50335839, v zastúpení AK slc partners, s. r. o., Hviezdoslavovo nám. 16, 811 02 Bratislava, proti odporcom I. PhDr. V. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom I.. E. XX, XXX XX O., a II. MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava, IČO: 31444873, pričom tieto konania vedené na Okresnom súde Bratislava V sp. zn. 1CbZm 131/2016 a 2CbZm/34/2017 o zaplatenie 26.190.002,- eur s príslušenstvom zo zmenky boli právoplatnými uzneseniami dňa 26.01.2017 a 06.10.2017 pre nezaplatenie súdneho poplatku opakovane zastavené, pričom vystavením týchto štyroch sfalšovaných zmeniek v hodnote spolu 68.976.963,44 eur (pôvodných 2.078.000.000,59 Sk), mali obžalovaní deklarovať urovnanie skoršieho vzájomného sporu medzi spoločnosťami Gamatex, s. r. o., Bratislava, a Markíza - Slovakia, s. r. o., Blatné, hoci tento spor bol v skutočnosti v celom rozsahu urovnaný už Zmluvou o kúpe cenných papierov uzavretou dňa 30. 06. 2000 medzi Mgr. Q.. S., JUDr. B.. M. a STS, s.r.o., Blatné, emitenta - spoločnosti A.D.A.M., a. s., Bratislava, ktorá bola jediným spoločníkom spoločnosti Gamatex, s. r. o., Bratislava, spolu za 80 mil. Sk, zaplatenej po 40 mil. Sk obv. Mgr. Q.. S. a JUDr. B.. M.. v roku 2000. Za to Špecializovaný trestný súd uložil obžalovaným: - 1) Mgr. Q. S. podľa § 270 ods. 4 Trestného zákona a § 41 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 19 (devätnásť) rokov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 3 písm.
  4. b)Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona mu zároveň uložil peňažný trest vo výmere 10.000,-Eur (desaťtisíc eur) a podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovil pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody na 10 (desať) mesiacov. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil aj ochranný dohľad na 2 (dva) roky. -2) PhDr. V. Y. podľa § 270 ods. 4 Trestného zákona a § 41 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 19 (devätnásť) rokov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 3 písm.
  5. b)Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona mu zároveň uložil aj ochranný dohľad na 2 (dva) roky. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd prvého stupňa odkázal poškodeného - MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislavská 1/A, 843 56 Bratislava-Záhorská Bystrica, IČO: 31 444 873, s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali obaja obžalovaní, čo do výroku o vine a treste, prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej tiež „prokurátor"), čo do výroku o treste u obžalovaného Mgr. Q. S. a poškodený MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislavská 1/A, 843 56 Bratislava-Záhorská Bystrica, IČO: 31 444 873 (ďalej tiež „poškodený"), čo do výroku o náhrade škody, odvolania. V písomných dôvodoch podaného odvolania prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky namietal v prvom rade neuloženie trestu prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému Mgr. Q. S.. Poukazujúc na znenie uvedeného ustanovenia (§ 58 ods. 1 Trestného zákona) vyjadril názor, že v prípade naposledy spomínaného obžalovaného boli naplnené všetky podmienky pre uloženie tohto trestu tým, že Špecializovaný trestný súd odsúdil dotknutého obžalovaného na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 19 rokov za obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 4 písm.
  6. b)Trestného zákona, ktorým sa tak, ako je to špecifikované v takzvanej skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa, mal snažiť získať majetkový prospech veľkého rozsahu spolu v hodnote 68.976.963,44 Eur. Z hľadiska okolností spáchaného trestného činu poukázal prokurátor v tejto súvislosti najmä na to, že štyri inkriminované sfalšované zmenky boli predložené Okresnému súdu Bratislava V spoločne s návrhom na vydanie platobného rozkazu, pričom ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, tento súdny proces mal byť obžalovaným Mgr. Q. S. zjavne zmanipulovaný a ovplyvňovaný, v dôsledku čoho Okresný súd Bratislava V rozhodnutím sp. zn. 1CbZm/59/2016 z 26. apríla 2018 rozhodol tak, že žalovaní PhDr. V. Y. a Markíza - Slovakia, spol. s r.o. Bratislava sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanú zmenkovú sumu vo výške 8.298.479,72 Eur spolu so 6% ročným úrokom od 12. júna 2015 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že vo vzťahu k obžalovanému PhDr. V. Y. tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. júna 2018, avšak vo vzťahu k druhému žalovanému, poškodenej spoločnosti, Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo 14. decembra 2018, sp. zn. 2CoZm/60/2016 spomínané konanie o zmenkách do rozhodnutia v prejednávanej trestnej veci prerušil. V súvislosti s pomermi obžalovaného Mgr. Q. S., na ktoré je taktiež potrebné v zmysle § 58 ods. 1 Trestného zákona pri ukladaní trestu prepadnutia majetku prihliadať, poukázal prokurátor na priložené uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 6. februára 2020, 28. januára 2020, 19. decembra 2019 a 23. júla 2018 v spojení s uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. 5Tp/11/2018 zo 7. augusta 2018, ktorými bol zaistený majetok spomínaného obžalovaného podľa § 425 ods. 1 Trestného poriadku, konkrétne peňažné prostriedky, pohľadávky, cenné papiere, zbrane, osobné motorové vozidlá a nehnuteľný majetok tak, ako sú špecifikované v uvádzaných rozhodnutiach prokurátora a sudcu pre prípravné konanie, a z ktorých vyplývajú jeho majetkové pomery umožňujúce, podľa názoru prokurátora, charakterizovať dotknutého obžalovaného ako vysoko solventného s tým, že súčasťou predmetných príloh sú aj výsledky finančného preverovania tohto obžalovaného v rozsahu 51 strán, z ktorých je celkom zreteľne evidentná jeho solventnosť a rozsah jeho hnuteľného a nehnuteľného majetku. Poukazujúc na účel trestu plynúci z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona a zásady ukladania trestov prokurátor ďalej v podanom odvolaní vyjadril názor, že na obžalovaného Mgr. Q. S. je nevyhnutné pôsobiť aj trestom prepadnutia majetku, aby mu bolo zabránené v páchaní ďalšej trestnej činnosti, a aby sa zabezpečila ochrana spoločnosti pred týmto páchateľom, pričom mimoriadne dôležitým je v tejto súvislosti, podľa názoru prokurátora, tiež aspekt takzvanej generálnej prevencie, teda, aby spomínaný trest odradil iných od páchania trestných činov. Za daných okolností považoval prokurátor za zváženia hodné uloženie obžalovanému Mgr. Q. S. prísnejšieho nepodmienečného trestu odňatia slobody, a to vo výmere 20 rokov tak, ako to už bolo prokurátorom navrhované v jeho záverečnej reči, s prihliadnutím na všetky skutočnosti v nej detailne uvádzané. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu prokurátor v podanom odvolaní navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 321 ods. 1 písm.
  7. e)Trestného poriadku a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku zrušil odvolaním prokurátora napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu, čo do výroku o treste u obžalovaného Mgr. Q. S. a sám mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov so zradením ho pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ďalej trest prepadnutia majetku a ochranný dohľad na dva roky. K odvolaniu prokurátora, sa prostredníctvom splnomocnenca, vyjadril poškodený, ktorý súhlasil s názorom prokurátora, že v prejednávanej trestnej veci sú splnené všetky podmienky pre uloženie trestu prepadnutia majetku v zmysle § 58 ods. 1 Trestného zákona. Osobitne poukázal na súdom prvého stupňa viackrát zdôrazňovaný rozsah spáchaných trestných činov, ktorý mnohonásobne prevyšuje sumu potrebnú pre naplnenie znaku veľkého rozsahu, rádovo asi 500-krát, na spôsob spáchania trestných činov, ktorý súd prvého stupňa charakterizoval ako veľmi arogantný a na skutočnosť, že k vzniku škody nedošlo len preto, že poškodený sa účinne bránil a orgány činné v trestnom konaní po úkladnej vražde X. S. a Q. S. včas zasiahli. Poškodený v tejto súvislosti vyjadril nesúhlas s argumentáciou Špecializovaného trestného súdu spočívajúcou v tom, že už v minulosti uvedený súd v prípade obzvlášť závažného zločinu podľa § 270 Trestného zákona so škodou, respektíve prospechom veľkého rozsahu trest prepadnutia majetku neuložil s tým, že nebol ani navrhovaný, dôvodiac, že postup súdu prvého stupňa v inej trestnej veci (aj keď pri rovnakej právnej kvalifikácii žalovaného skutku) pri ukladaní, respektíve neuložení trestu prepadnutia majetku nemá právnu relevanciu pre uloženie tohto trestu v prejednávanom prípade. Práve fakultatívnosť trestu prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 1 Trestného zákona, podľa názoru poškodeného, umožňuje súdu zvážiť uloženie tohto trestu, a to vzhľadom k rôznym okolnostiam činu, napríklad k jeho rozsahu, spôsobu jeho spáchania, či motivácii páchateľov. Závažnosť prejednávaného prípadu, podľa názoru poškodeného, mimoriadne zvyšujú jednotlivé okolnosti spáchaných skutkov, a to najmä snaha priamo manipulovať súdy, ktoré prejednávali civilné zmenkové žaloby, snaha ovplyvňovať orgány činné v trestnom konaní, ktoré preverovali trestnú činnosť obžalovaných, ako aj znalcov, ktorí boli v daných veciach činní a vytvorenie legendy o mŕtvom advokátovi (bývalom predsedovi Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky), ktorý mal byť spiritus rector vzniku zmeniek, a ktorý už nijak nemohol brániť svoju profesijnú česť a reputáciu. Dôkazy, ktoré boli produkované na hlavnom pojednávaní, podľa názoru poškodeného, preukázali, že trestná činnosť bola zo strany obžalovaného Mgr. Q. S. motivovaná jeho neriadenou túžbou po bohatstve, moci a rešpekte. Poškodený ďalej vo svojom podaní, ktorým reagoval na odvolanie prokurátora, vyjadril názor, že z hľadiska dosiahnutia účelu trestu sú zmienené okolnosti vysoko relevantné vo vzťahu k intenzite potreby ochrany spoločnosti pred páchateľmi trestných činov a potreby výchovného pôsobenia na ostatných členov spoločnosti, a to zvlášť v tomto čase a v tejto spoločenskej situácii, preto uloženie trestu prepadnutia majetku v prejednávanej veci by bolo v súlade s princípmi individuálnej a generálnej prevencie vyplývajúcimi z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona. Poukazujúc na obsah odvolania prokurátora a jeho prílohy vyjadril poškodený presvedčenie, že osobné a majetkové pomery dotknutého obžalovaného, odôvodňujú uloženie trestu prepadnutia majetku. V tejto súvislosti poškodený upozornil na možnosť splnenia podmienok pre uloženie obligatórneho trestu prepadnutia majetku v zmysle § 58 ods. 2 Trestného zákona, keďže dotknutá právna úprava sa neviaže, podľa názoru poškodeného, na nadobudnutie majetku v značnom rozsahu výlučne konkrétnym trestným činom, za ktorý sa ukladá trest prepadnutia majetku, ale takýto majetok páchateľa môže byť získaný aj iným trestným činom, či z príjmov za iný trestný čin (na rozdiel od napríklad úpravy v § 66 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky), pritom prokurátorom priložené uznesenia o zaistení veci v zmysle § 425 ods. 1 Trestného poriadku v inej trestnej veci, podľa názoru poškodeného, potvrdzujú, že obžalovaný Mgr. Q. S. nadobudol svoj majetok (aspoň v značnom rozsahu) z trestnej činnosti. Vo vzťahu k výroku o treste odňatia slobody poškodený súhlasil s odôvodnením odvolania prokurátora, pretože vzhľadom na závažnosť spáchaných skutkov by bolo namieste uvažovať o treste prísnejšom. V tejto súvislosti poškodený vyjadril názor, že súd prvého stupňa nesprávne upravil hornú hranicu trestnej sadzby v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona na 22 rokov a 8 mesiacov (strana 52 rozsudku Špecializovaného trestného súdu), pretože zo znenia citovaného ustanovenia Trestného zákona, ale aj z ustálenej súdnej praxe (R 32/2009), plynie, že pri použití asperačnej zásady sa zvyšuje samotná horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, pričom základom pre jej zvýšenie nie je rozdiel medzi jej hornou a dolnou hranicou, ktorý je relevantný len pre úpravu trestnej sadzby v zmysle § 38 Trestného zákona. Preto upravenou trestnou sadzbou v prejednávanom prípade mala byť sadzba 12-25 rokov, čo znamená, že uložený trest odňatia slobody vo výmere 19 rokov je potom len veľmi mierne nad polovicou upravenej trestnej sadzby (18 rokov a 6 mesiacov), ktorá by odôvodňovala vychádzajúc z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona, uloženie o niečo prísnejšieho trestu odňatia slobody. K odvolaniu prokurátora sa vyjadrili aj obaja obžalovaní, prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Michala Mandzáka, v rámci odôvodnenia svojho odvolania zo 4. mája 2020 poukazujúc na skutočnosť, že podaným odvolaním sa prokurátor v podstate dožaduje sprísnenia trestu oproti svojmu návrhu v záverečnej reči, pritom s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti konania a obžalovaciu zásadu, by prokurátor mal mať, podľa názoru obžalovaných, ujasnenú i maximálnu výšku trestu, ktorú bude v záverečnej reči navrhovať. Prípadný sprísňujúci charakter trestu (navrhovaného v odvolaní oproti návrhu v záverečnej reči) by bol, podľa názoru obžalovaných, namieste len v tom prípade, ak by sa po záverečnej reči prokurátora objavila nová okolnosť, ktorá by toto sprísnenie odôvodnila, čo sa však v prejednávanej veci nestalo. Obžalovaní preto navrhli odvolanie prokurátora zamietnuť. Poškodený v dôvodoch ním podaného odvolania a v jeho doplnení, prostredníctvom svojho splnomocnenca, uviedol, že v prejednávanej trestnej veci si uplatnil nárok na náhradu škody celkovo v sume 2.391.877 Eur, ktorá predstavuje sumu vynaloženú poškodeným na účelnú obranu jeho práv voči nárokom uplatneným z antedatovaných zmeniek v súdnych konaniach, ktoré sú predmetom takzvanej skutkovej vety napadnutého rozsudku. Uplatnená náhrada škody pozostáva z nákladov na právne služby poskytnuté poškodenému v civilných konaniach na Okresnom súde Bratislava V a v trestnom konaní do momentu preštudovania spisov a zahŕňa aj poškodeným účelne vynaložené náklady (podrobne vyčíslené v spise) na konzultačné služby a na vypracovanie znaleckých posudkov, odborných vyjadrení slúžiacich na obranu proti nárokom vychádzajúcim zo súdených trestných činov. Poškodený v podanom odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa okrem iného neuvedenie výšky trestným činom skutočne spôsobenej a poškodeným vyčíslenej škody v popise skutku obsiahnutého vo výroku napadnutého rozsudku a nepriznanie jej náhrady poškodenému, hoci jednoznačne vyplýva z dôkazov zadokumentovaných v spisovom materiáli. Vo vzťahu k argumentácii Špecializovaného trestného súdu spočívajúcej v tom, že v prejednávanej veci nejde o prípad v zmysle § 287 ods. 1 Trestného poriadku, pretože škoda vyčíslená v skutku reálne nevznikla, poškodený namietal, že dotknutým trestným činom mu bola reálne spôsobená škoda, ktorú riadne vyčíslil a zdokumentoval, a preto mala byť vyčíslená aj v takzvanej skutkovej vete rozsudku a následne súdom prvého stupňa podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku aj priznaná. Pokiaľ Špecializovaný trestný súd uviedol, že nemá právomoc rozhodovať o nákladoch právneho zastúpenia v civilných konaniach, pretože o nich bude rozhodovať civilný súd, k tomu poškodený uviedol, že uplatňovanie náhrady škody spôsobenej trestným činom v civilnom a v trestnom konaní je, podľa jeho názoru, rovnocenné a je výhradne na poškodenom, či si uplatní nárok v civilnom alebo trestnom konaní. Vzťah adhézneho a civilného konania už bol viackrát súdnou praxou riešený s tým, že ak si poškodený uplatňuje ten istý nárok v civilnom konaní a v trestnom konaní, potom je nutné preskúmavať, či existuje prekážka litispendencie alebo prekážka veci rozhodnutej (napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 481/19, body 89 a 90). Vo vzťahu k prekážke rei iudicatae (veci rozhodnutej) poškodený v podanom odvolaní poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky z 30. mája 2006, sp. zn. 25 Cdo/1166/2006, z 23. novembra 2010, sp. zn. 26 Cdo 3591/2009, z ktorých plynie, že prekážku rozsúdenej veci predstavujú nielen právoplatné rozhodnutia vynesené v občianskoprávnom konaní, ale aj v konaní trestnom (v rámci adhézneho konania), priestupkovom, či rozhodcovskom, z čoho poškodený výkladom opakom vyvodil záver, že v prejednávanej veci uvedená prekážka neexistuje, pretože o náhrade trov civilného konania, trov znaleckých posudkov a odborných vyjadrení nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté v civilnom konaní. O prekážke litispendencie možno, podľa názoru poškodeného, uvažovať len v prípade, ak sporovými stranami sú tie isté subjekty a zároveň predmet konania je totožný, pričom totožnosť nároku je daná len vtedy, ak uplatňovaný nárok pochádza z rovnakého skutkového základu alebo skutkového deja. V tejto súvislosti poškodený uviedol, že ak si uplatní svoj nárok v trestnom konaní skôr ako v občianskom súdnom konaní, z pohľadu civilného procesu pôjde o začatie konania a prekážku prejednávanej veci - litispendencie. Poškodený si však, podľa jeho vyjadrenia, v civilnom konaní svoj nárok na náhradu trov konania dosiaľ neuplatnil a v prípade, že v prejednávanej veci teda v trestnom konaní mu odvolací súd prizná náhradu škody vo forme trov civilného konania, pôjde o rei iudicatae a civilný súd už (čo do výšky priznanej náhrady škody) nebude môcť rozhodnúť o náhrade tých istých trov. Podľa názoru poškodeného v prejednávanom prípade nie je možné hovoriť ani o totožnosti subjektov, voči ktorým sa nárok na náhradu škody (náhrady trov konania) uplatňuje, keďže v občianskom súdnom konaní si v prípade úspechu bude možné uplatniť náhradu trov konania len voči žalobcovi - spoločnosti Správa a inkaso zmeniek, s.r.o., ktorá však nevlastní žiaden majetok, formálne jej jedinými aktívami sú falšované zmenky v hodnote takmer 69 miliónov Eur a v trestnom konaní si poškodený uplatnil nárok na náhradu škody voči obžalovaným, teda nie voči tzv. škrupinkovej spoločnosti, ktorá v civilných konaniach plnila, podľa názoru poškodeného, iba akúsi funkciu „nárazníka" pre obžalovaného Q. S.. V tejto súvislosti poškodený poukázal na skutočnosť, že aj keby v civilných konaniach nebol obžalovaný Q. S. úspešný, je zjavné, že ním použitý žalobca - Správa a inkaso zmeniek, s.r.o. nebude schopný akékoľvek trovy poškodenému uhradiť, a teda obžalovanému Q. S. by nevznikli takmer žiadne finančné straty (žalobca - Správa a inkaso zmeniek, s.r.o. v civilných sporoch požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku), v trestnom konaní si však poškodený uplatnil náhradu spôsobenej škody voči fyzickým osobám, ktoré boli, podľa jeho názoru, skutočnými hýbateľmi udalostí, ktorými mu bola škoda spôsobená, keďže v konečnom dôsledku uplatňovaná škoda má svoj pôvod v činnosti obžalovaných, a to v spáchaní žalovaných trestných činov. V podanom odvolaní poškodený ďalej poukázal aj na skutočnosť, že pri rozhodovaní o náhrade trov civilného konania súd nepriznáva náhradu trov právneho zastúpenia v ich skutočnej výške, ale nanajvýš v tarifnej výške podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, naproti tomu škodou uplatnenou poškodeným v trestnom konaní je suma zodpovedajúca nákladom na obranu proti neoprávneným nárokom, ktoré musel poškodený skutočne vynaložiť, a ktoré by mu civilný súd v plnej výške nepriznal. Za nesprávny považoval poškodený výrok o náhrade škody aj vo vzťahu k nákladom na právne zastúpenie v trestnom konaní namietajúc, že súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 557 ods. 2 Trestného poriadku ako dôvod nepriznania náhrady škody v tomto smere sa má, podľa názoru poškodeného, uplatniť len v prípade, ak súd neprizná nárok na náhradu škody poškodenému v trestnom konaní, a to ani čiastočne. V podstate na podklade vyššie uvedených dôvodov, poškodený navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm.
  8. f)Trestného poriadku, zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody a postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, že poškodenému prizná náhradu škody vo výške 2.391.877,- Eur. Obžalovaní vo vyjadrení k odvolaniu poškodeného, prostredníctvom svojho obhajcu (JUDr. Michala Mandzáka), uviedli, že poškodený, podľa ich názoru, zjavne nerozlišuje medzi povinnosťou náhrady škody, ktorá je priamym dôsledkom spáchaného trestného činu a je vyvolaná v priamej príčinnej súvislosti s jeho spáchaním a trovami konania, či už civilného alebo trestného. Obžalovaní v podanom vyjadrení ďalej považovali za notorietu, že záväzok na náhradu škody je potrebné dôsledne odlišovať od náhrady trov konania s tým, že zatiaľ čo náhrada škody je inštitútom hmotného práva, tak náhrada trov konania je inštitútom procesného práva. Dôsledkom toho je i to, že normy procesného práva upravujú náhradu trov konania a normy hmotného práva upravujú náhradu škody. Kým záväzok na náhradu trov konania vzniká právoplatnosťou súdneho rozhodnutia (konštitutívny charakter), tak nárok na náhradu škody vzniká po splnení predpokladov pre jej vznik a súd rozhodujúci o náhrade škody vydáva len deklaratórne rozhodnutie. Preto v trestnom konaní, podľa názoru obžalovaných, nie je možné v odsudzujúcom rozsudku priznať nárok na náhradu trov konania, pričom na uvedených záveroch nič nemenia ani poukazy na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 481/19 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 1901/2018, ktoré na prejednávanú vec vôbec nedopadajú (ich predmetom je skôr posúdenie kolízie uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom a v civilnom konaní a nie posúdenie toho, či trovy civilného konania možno subsumovať pod škodu spôsobenú trestným činom). V podstate na základe vyššie uvedeného obžalovaní navrhli odvolanie poškodeného ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť. V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaní, prostredníctvom svojho obhajcu (JUDr. Michala Mandzáka), namietali v prvom rade porušenie svojho práva na obhajobu vrátane práva byť oboznámený s obvinením, ku ktorému malo dôjsť tým, že obžalovaní neboli, podľa ich názoru, oboznámení s prísnejšou právnou kvalifikáciou, ku ktorej pristúpil súd prvého stupňa. V tejto súvislosti obžalovaní poukázali na znenie ustanovenia § 258 ods. 1 Trestného poriadku (správne § 284 ods. 2 Trestného poriadku - poznámka najvyššieho súdu) a namietali, že prísnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa spočíva v tom, že kým obžaloba kvalifikovala prejednávaný skutok ako jednočinný súbeh stíhaných trestných činov (takzvaná ideálna konkurencia skutkov), Špecializovaný trestný súd pristúpil k jeho kvalifikácii ako viacčinného súbehu (tzv. reálna konkurencia skutkov), tým však, podľa názoru obžalovaných, nepochybne došlo i k sprísneniu trestnej sadzby, a to bez toho, aby obžalovaní mali možnosť pred rozhodnutím súdu prvého stupňa reagovať na túto sprísnenú právnu kvalifikáciu, čím Špecializovaný trestný súd, podľa názoru obžalovaných, zásadným spôsobom porušil ich právo na obhajobu. V tejto súvislosti obžalovaní poukázali na Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. júna 2019, Tpj 28/2019, podľa ktorého posúdenie konania ako viacčinný súbeh oproti jednočinnému súbehu je nepochybne v neprospech obvineného, keď zjavný je predovšetkým tomu zodpovedajúci následok v podobe nevyhnutnosti použitia takzvanej asperačnej zásady uvedenej v § 41 ods. 2 Trestného zákona. Povinnosť súdu prvého stupňa upozorniť na zmenu sprísnenej právnej kvalifikácie nevyplýva, podľa názoru obžalovaných, len z ustanovenia § 258 ods. 1 Trestného poriadku (správne § 284 ods. 2 Trestného poriadku), ale i z článku 6 ods. 3 písm.
  9. a)Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež „Dohovor"). Obvinený má v zmysle uvedeného ustanovenia Dohovoru právo byť informovaný o podstate obvinenia nielen pri vznesení obvinenia, ale i v priebehu celého trestného konania, ak dôjde k akejkoľvek zmene podstaty obvinenia, pričom uvedené platí bezpodmienečne i v prípade, ak sa vymedzený skutok nemenil, ale došlo k zmene právnej kvalifikácie, a to napríklad i v tom prípade, ak by táto zmena spočívala len v zmene formy zavinenia z úmyslu na nedbanlivosť alebo opačne. V tejto súvislosti obžalovaní poukázali na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP") vo veci Penev proti Bulharsku - rozsudok zo 7. januára 2010, č. 20494/04, § 42, Adrian Constantin proti Rumunsku - rozsudok z 12. apríla 2011, č. 21175/03, § 23-25. Pritom k porušeniu označeného článku Dohovoru, podľa názoru obžalovaných, dochádza nielen v prípade sprísnenia právnej kvalifikácie [čo by bolo možné dovodiť z jazykového výkladu ustanovenia § 258 ods. 1 Trestného poriadku (správne § 284 ods. 2 Trestného poriadku)], ale dokonca i v prípade zmiernenia kvalifikácie. V tejto súvislosti obžalovaní poukázali na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 7 Tdo 975/2017 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo 14. novembra 2007, sp. zn. IV. ÚS 826/07. Vyššie uvedené závery vyvodzovali obžalovaní v podanom dovolaní aj zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (ďalej tiež „Smernica 2012/13/EÚ"), poukazujúc pritom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SDEÚ") vo veci C-612/15 Kolev a iní z 5. júna 2018, podľa ktorého sa článok 6 ods. 3 Smernice 2012/13/EÚ má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby boli podrobné informácie o obvinení oznámené obhajobe po podaní obžaloby súdu, ale ešte predtým, ako tento súd začne posudzovať dôvodnosť obvinenia a nezačne pojednávať o veci, či dokonca po začatí týchto pojednávaní, ale ešte pred rozhodnutím súdu, ak neskôr došlo k zmene takto oznámených informácií, s výhradou, že súd prijme všetky potrebné opatrenia na zaručenie dodržiavania práva na obhajobu a spravodlivý proces. Okrem toho uvedená požiadavka nevylučuje možnosť neskorších zmien informácií týkajúcich sa obvinenia a poskytnutých obhajobe, najmä pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu spáchaných skutkov, a to aj v priebehu pojednávaní. Takéto zmeny však musia byť oznámené obvinenej osobe alebo jej obhajcovi v čase, keď sa ešte môžu účinne brániť, a to pred rozhodnutím súdu. Táto možnosť je navyše upravená v článku 6 ods. 4 a v článku 7 ods. 3 tejto Smernice 2012/13/EÚ. V tomto smere považovali obžalovaní v podanom dovolaní za relevantné i úvahy generálneho advokáta Yves Botta prednesené 4. apríla 2017 vo veci C-612/15 vedenej proti Nikolajovi Kolevovi a Stefanovi Kostadinovovi, podľa ktorého sa v článku 6 ods. 3 a článku 7 ods. 3 tejto Smernice 2012/13/EÚ neuvádza, v ktorom konkrétnom momente konania musia byť informácie o obvinení a prístupe k spisovému materiálu poskytnuté osobe podozrivej zo spáchania trestného činu. Tieto články sa totiž, podľa názoru vyššie uvedeného generálneho advokáta, obmedzujú len na ustanovenie, že podrobné informácie o obvinení sa musia poskytnúť najneskôr v okamihu, keď sa súd vyjadruje k dôvodnosti obžaloby, respektíve, že prístup k spisovému materiálu sa poskytne včas, aby sa tým umožnilo účinné uplatnenie práva na obhajobu a najneskôr v okamihu, keď sa súd vyjadruje k dôvodnosti obžaloby. Vznesené obvinenie má rovnako ako prístup k spisovému materiálu za cieľ podrobne informovať podozrivú osobu o skutkoch, ktoré sa jej vytýkajú a umožniť tejto podozrivej osobe pripraviť a účinne vykonať svoju obhajobu, čo sú podmienky spravodlivého konania s tým, že súd sa vyjadruje k dôvodnosti obžaloby počas porady. Tomuto ustanoveniu je teda, podľa názoru spomínaného generálneho advokáta, potrebné rozumieť tak, že ukladá povinnosť oznámiť obvinenie, právnu kvalifikáciu, dôkazy a spisový materiál najneskôr v čase začatia prejednávania veci pred súdom. Z uvedeného dôvodu preto došlo, podľa názoru obžalovaných vyjadreného v podanom odvolaní, k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom. Porušenie vyššie uvedeného práva na obhajobu ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm.
  10. d)Dohovoru namietali obžalovaní v podanom odvolaní aj z dôvodu, že v konaní pred súdom nemohli vypočuť, podľa ich názoru, kľúčových svedkov, a to E. S. a W. B. a rovnako tak nemali možnosť sa s nimi konfrontovať. Zdôraznili, že v priebehu celého konania túto skutočnosť namietali, napriek tomu súd prvého stupňa spomínaných svedkov na hlavnom pojednávaní nevypočul, ale postupom podľa § 263 ods. 3 písm.
  11. a)Trestného poriadku, ktorého použitie považovali obžalovaní za výnimočné, len prečítal výpovede dotknutých svedkov z prípravného konania s tým, že dôvod pre takýto postup vzhliadol Špecializovaný trestný súd v skutočnosti, že spomínaní svedkovia sa mali dlhodobo zdržiavať v zahraničí, čo však obžalovaní nepovažovali za postačujúci a legitímny dôvod opodstatňujúci vyššie uvedený postup, preto súd prvého stupňa, podľa ich názoru, porušil článok 6 ods. 1 v spojení s ods. 3 písm.
  12. d)Dohovoru. V tejto súvislosti obžalovaní v podanom odvolaní poukázali na judikatúru ESĽP, konkrétne rozhodnutie č. 37617/10 z 28. augusta 2018 Cabral proti Holandsku, § 31, v zmysle ktorého právo na vypočutie svedkov podľa článku 6 ods. 3 písm.
  13. d)Dohovoru je úzko spojené s právom na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, preto porušenie týchto práv je potrebné skúmať vždy spoločne a rozhodnutie Veľkého senátu vo veci AI-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu č. 26766/05 a 22228/06, ktoré definuje kritériá na posúdenie toho, či nevykonanie výsluchu svedka je zlučiteľné s článkom 6 ods. 1, ods. 3 písm.
  14. d)Dohovoru, pričom ESĽP v tejto súvislosti považoval za relevantné odpovede na otázky: (
  15. i)či sa jedná o dostatočný dôvod, ktorý by odôvodňoval neprítomnosť svedkov v konaní pred súdom, (
  16. ii)či výpoveď svedka je podstatným usvedčujúcim dôkazom, (iii) a či existovali dostatočné „vyvažovacie" faktory. Vo vzťahu k posúdeniu dôvodu, ktorý viedol súd prvého stupňa k nevypočutiu dotknutých svedkov obžalovaní v podanom odvolaní namietali, že podľa ustálenej rozhodovacej činnosti ESĽP samotná okolnosť, že svedok sa nachádza v zahraničí, nemôže ospravedlniť jeho neúčasť na pojednávaní. Súd je povinný skúmať, či existuje závažný a dostatočný dôvod odôvodňujúci nenariadenie výsluchu svedka, akým je úmrtie svedka, jeho zdravotný stav, osobitná zraniteľnosť alebo obavy. V prejednávanej veci sa však súd prvého stupňa, podľa názoru obžalovaných, nevysporiadal s ich námietkou, že nevyužil niektorú z možností na zabezpečenie svedkov, respektíve na vykonanie ich výsluchu [napríklad vykonanie výsluchu prostredníctvom telemostu (svedkyňa W. B. s takouto formou výsluchu súhlasila), alebo prostredníctvom využitia prostriedkov medzinárodnej právnej pomoci]. V dotknutej veci považovali obžalovaní za podstatné to, že uvedení svedkovia vo veci aktívne komunikovali so súdom a na území Slovenskej republiky mali i svojich právnych zástupcov, prostredníctvom ktorých bolo možné s nimi komunikovať, teda svedkovia boli kontaktovateľní. V tejto súvislosti obžalovaní poukázali na rozhodnutia ESĽP vo veci Kachan proti Poľsku a vo veci Zhukovskij proti Ukrajine. Vo vzťahu k posúdeniu dôležitosti výpovedí dotknutých svedkov obžalovaní vyjadrili názor, že výpovede tak svedka S., ako aj svedkyne B., ktorá sa v podstate odmietla zúčastniť hlavného pojednávania z dôvodov, ktoré, podľa názoru obžalovaných, nemožno považovať za ospravedlniteľné a legitímne, sú kľúčové, mimoriadne dôležité a významné, a to nielen z ich pohľadu, ale aj z pohľadu súdu. Výpoveď svedkyne B. bola pritom relevantná práve z dôvodu, že spomínaná svedkyňa bola v rozhodnom čase konateľom spoločnosti MARKÍZA - SLOVAKIA, s.r.o. K posúdeniu existencie „vyvažovacích faktorov" obvinení uviedli, že takýmto faktorom môže byť napríklad to, či boli na účely podpory výpovede svedka predložené aj iné dôkazy, ako sú napríklad znalecké posudky týkajúce sa jeho dôveryhodnosti alebo to, či mal obvinený alebo jeho obhajca príležitosť vypočúvať osobu v prípravnom konaní; či sa vzdal tohto práva, prípadne aký bol jeho postoj pri čítaní svedeckej výpovede na hlavnom pojednávaní (primerane rozhodnutie ESĽP vo veci Šmajgl proti Slovinsku, č. 29187/10, § 72 zo dňa 04.10.2016). V prejednávanej veci však obžalovaní nemali možnosť osobne sa zúčastniť výsluchu týchto svedkov v prípravnom konaní, a preto sa ani logicky nemohli tohto práva vzdať. Vzhľadom na to, že ústrednou „postavou" trestného konania je obvinený (a nie jeho obhajca), mal by to byť hlavne obžalovaný, kto by mal byť v prvom rade oprávnený klásť svedkovi otázky aspoň v jednom štádiu konania. V prejednávanej veci v prípravnom konaní však nebolo ani jednému z obžalovaných umožnené zúčastniť sa výsluchov svedka S. a svedkyne B.. Policajt neumožnil obžalovaným zúčastňovať sa úkonov prípravného konania paušálne, bez toho, aby takéto konanie sledovalo, podľa názoru obžalovaných, legitímny cieľ. Obžalovaní zaujali k dotknutým prečítaným svedeckým výpovediam z prípravného konania aktívny postoj, ich výpovede komentovali a obžalovaný PhDr. V. Y. navrhol aj konfrontáciu. Navyše tieto výpovede boli, podľa názoru obžalovaných, nezákonne zabezpečené, a preto ani nemohli byť vykonané ich prečítaním na hlavnom pojednávaní. Pri výsluchu svedkyne B. boli síce prítomní obhajcovia oboch obžalovaných, avšak pri tomto úkone nebol zabezpečený tlmočník, obhajcovia oboch obžalovaných nemohli klásť tejto svedkyni žiadne otázky, čo znamená, že výsluch nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom, neboli pripustené ani všetky otázky policajta a výsluch vykonávaný prostredníctvom telemostu technicky zlyhal, preto bol nahradený iba zvukovým prenosom. Za nezákonne vykonaný považovali obžalovaní aj výsluch svedka S. z dôvodu nekvalitného tlmočenia zo strany tlmočníka pribratého opatrením orgánov činných v trestnom konaní, ktorý nebol spôsobilý tlmočiť odborné výrazy, do tlmočenia zasahoval prítomný zástupca svedka s tým, že chyby tlmočenia vytýkané obhajcom boli prítomným tlmočníkom uznané. Z uvedeného dôvodu preto prítomný obhajca (ktorý v čase úkonu obhajoval len obžalovaného Mgr. Q. S.) nepokračoval vo výsluchu a žiadal o výmenu tlmočníka. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti poukázali obžalovaní v podanom odvolaní aj na Návrhy Generálneho advokáta SDEÚ Yvesa Bota zo 14. marca 2019 k veci C-38/18, ktorý okrem iného poukázal na skutočnosť, že podľa ESĽP spravodlivé súdne konanie v zásade vyžaduje, aby osoby zodpovedné za rozhodnutie o vine alebo nevine vypočuli svedkov osobne, pričom obžalovanému sa tým musí umožniť konfrontovať sa so svedkom svedčiacim proti nemu a spochybniť jeho svedeckú výpoveď za prítomnosti sudcu, ktorý musí v konečnom dôsledku vydať svoje rozhodnutie. Takýto postup vyjadrujúci zásadu bezprostrednosti umožňuje súdu posúdiť vierohodnosť a spoľahlivosť usvedčujúcich vyhlásení a tým aj dôvodnosť obvinení, čo môže mať pre obžalovaného rozhodujúce dôsledky. Nevypočutím dotknutých svedkov preto súd prvého stupňa, podľa názoru obžalovaných, porušil zásadu bezprostrednosti súdneho konania, čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 3 písm.
  17. d)Dohovoru, obžalovaní pritom mali v úmysle vypočuť svedkov nielen k okolnostiam, ku ktorým vypovedali v prípravnom konaní, ale tak isto i k takým, ku ktorým vypočutí neboli, a ktoré by jednoznačne podporovali ich nevinu (v tomto smere obžalovaní poukázali na rozhodnutie ESĽP vo veci Pello proti Estónsku, č. 11423/03 zo dňa 10. decembra 2007). Svedkyňu B. chceli obžalovaní vypočuť aj ohľadom toho, či jej V. E. ukazoval podpísané zmenky, a či spomínaná svedkyňa z odmeny vo výške 170.000.000,- Sk, ktorú po podpísaní zmeniek zinkasovala za predaj obchodného podielu, poukázala V. E. určitú sumu. Za bezprecedentný označili obžalovaní postup Špecializovaného trestného súdu spočívajúci v tom, že pred čítaním zápisnice o výsluchu svedkyne B. na hlavnom pojednávaní konanom 28. októbra 2019 súd prvého stupňa odmietol hodnotiť zákonnosť tohto dôkazu, hoci ustanovenie § 263 ods. 3 písm.
  18. a)Trestného poriadku umožňuje prečítanie zápisnice o predchádzajúcom výsluchu svedka až po tom, čo súd vyhodnotí, že predchádzajúci výsluch bol vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku. Obhajoba sa pritom dozvedela, že predmetný výsluch bol vykonaný zákonným spôsobom až z odôvodnenia rozsudku, čo znamená, že až do tohto momentu nemala vedomosť, či súd prvého stupňa hodnotí tento výsluch za zákonne získaný, a teda či ho aj zahrnie do rozsahu dokazovania. V ďalšej časti podaného odvolania obžalovaní namietali, že im zo strany súdu prvého stupňa nebolo umožnené vykonávať znalecké dokazovanie, pričom znalecké posudky (zabezpečené obhajobou s výnimkou znaleckého posudku znalca Nouzovského) neboli pripustené, vrátane znaleckého posudku Mgr. A. Saxovej predloženého 10. júla 2018 (správne 2019 - poznámka najvyššieho súdu), ktorý vyhodnotil znalecké skúmanie znalkyne PhDr. E. Strakovej ako nesprávne. V tejto súvislosti obžalovaní namietali, že práve obžalovaný Mgr. Q. S. dobrovoľne vydal inkriminované zmenky za účelom znaleckého skúmania, avšak tieto mu súd prvého stupňa ďalej neumožnil skúmať a rovnako mu nezabezpečil súčinnosť. Návrh na vykonanie tohto znaleckého dokazovania súd prvého stupňa zamietol až 12. februára 2020 (t.j. tesne pred vyhlásením napadnutého rozsudku), pričom nerozhodol ani o návrhu obhajoby na poskytnutie súčinnosti, čím podľa názoru obžalovaných došlo k zásahu do ich práva na obhajobu. Porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 3 písm.
  19. d)Dohovoru vzhliadli obžalovaní aj v tom, že im súd prvého stupňa neposkytol súčinnosť pri zabezpečovaní porovnávacieho materiálu na účely znaleckého skúmania podpisov JUDr. B. M. na inkriminovaných zmenkách, čo spôsobilo, že toto znalecké skúmanie nemohlo byť dokončené, keďže obhajobou zabezpečený porovnávací materiál nebol dostatočný a ďalší materiál nebolo možné bez súčinnosti súdu zabezpečiť. V tejto súvislosti obžalovaní poukázali na rozhodnutie ESĽP vo veci Bönisch proti Rakúsku zo 6. mája 1985, č. 8658/79, § 29-32. Vzhľadom na to, že ustanovenie čl. 6 ods. 3 písm.
  20. d)Dohovoru sa vzťahuje aj na znalcov, nielen na svedkov, mal súd prvého stupňa obhajobe výsluch znalkyne Mgr. A. Saxovej umožniť. Za samostatný zásah do obhajobných práv považovali obžalovaní aj to, že súd prvého stupňa nielenže neposkytol súčinnosť nevyhnutnú pre znalecké dokazovanie, ale o nej ani doposiaľ nerozhodol. Špecializovaný trestný súd, podľa názoru obžalovaných, zjavne favorizoval znalca prokuratúry ako znalca protistrany. Vo vzťahu k záveru súdu prvého stupňa o netransparentnosti znalcov obhajoby obžalovaní namietali, že z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní nevyplynula žiadna okolnosť o netransparentnosti znalkyne Mgr. A. Saxovej (o tejto znalkyni nie je žiadna zmienka, ani v čítaných aplikáciách a konkrétne výhrady neuvádza ani súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku). Navyše, ak mal Špecializovaný trestný súd pochybnosti o tejto znalkyni, mohol obhajobu oboznámiť s tým, ktorých znalcov bude považovať za „transparentných" (t.j. ktorých znalecké skúmanie bude akceptovať) tak, aby ich obhajoba mohla požiadať o znalecké skúmanie. Alternatívne mohol súd prvého stupňa sám nariadiť znalecké dokazovanie a vybrať znalca podľa vlastnej úvahy. Uvedenými opatreniami by sa, podľa názoru obhajoby, aspoň čiastočne nastolila spravodlivosť súdneho konania a vyvážilo nerovnoprávne postavenie obžalovaných oproti „privilegovanému" postaveniu prokuratúry. Navyše obhajoba sa dozvedela postoj súdu k jej znalcom až z odôvodnenia napadnutého rozsudku, a teda v priebehu konania nemohla uplatňovať svoje obhajobné práva, pritom takýto postup súdu prvého stupňa nesledoval žiaden legitímny cieľ, lebo svoje výhrady k transparentnosti znalcov mohol a mal formulovať už v štádiu pribratia znalcov. Takýmto spôsobom teda došlo k tomu, že Špecializovaný trestný súd založil svoje závery (a najmä relevantné skutkové zistenie o podpise obžalovaného PhDr. V. Y. v časovom úseku „po roku 2013" na inkriminovaných zmenkách) len na základe znalcov protistrany, čím bola narušená rovnosť zbraní strán konania. Uvedený postup (zakladajúci porušenie práva na obhajobu) sa prejavil, podľa názoru obžalovaných, aj v prípade ďalších znalcov zabezpečených obhajobou, a to znalca prof. Ing. Jaroslav Ďaďa, PhD., znalcov z Baskickej univerzity v Španielsku a La PORTE. Dokazovanie v tomto smere súd prvého stupňa nevykonal a jeho vykonanie odmietol v krátkom časovom odstupe pred vyhlásením napadnutého rozsudku bez legitímneho odôvodnenia, čím došlo, podľa názoru obžalovaných, opätovne k tomu, že len znalci žalujúceho prokurátora (ako protistrany) boli favorizovaní oproti znalcom obhajoby, pričom takýto postup súdu nemožno považovať za spravodlivý. V súvislosti s právnou kvalifikáciou ustálených skutkov obžalovaní, poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV/8/2017 z 22. februára 2018, sp. zn. 6 Tdo/18/2019 zo dňa 28. mája 2019, 4 Tdo/63/2019 zo dňa 21. januára 2020, zdôraznili, že rozsudok súdu prvého stupňa prokurátor napadol len čo do výroku o treste, čo znamená, že v ďalších štádiách trestného konania už nemožno takzvanú skutkovú vetu napadnutého rozhodnutia meniť v neprospech obžalovaných. Rozsudku súdu prvého stupňa obžalovaní v podanom odvolaní ďalej vyčítali, že z formulácie takzvanej skutkovej vety nie je zrejmé vymedzenie dvoch samostatných skutkov (tak, aby každý zo stíhaných skutkov nemohol byť v zmysle § 163 ods. 3 Trestného poriadku zameniteľný s iným), hoci súd prvého stupňa posúdil konanie odvolateľov ako konanie vo viacčinnom súbehu. Vymedzenie takzvanej skutkovej vety, podľa názoru obžalovaných pripomína skôr jednočinný súbeh tak, ako konanie obžalovaných napokon pôvodne prokurátor zažaloval. Zo spomínanej takzvanej skutkovej vety napadnutého rozsudku nie je zrejmé skutkové vymedzenie skutku právne kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 4, písm.
  21. b)Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva a ani vymedzenie skutku právne kvalifikovaného ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
  22. a)Trestného zákona spáchaný taktiež formou spolupáchateľstva. Už len táto okolnosť spôsobuje, podľa názoru obžalovaných, podstatnú vadu napadnutého rozsudku, ktorá odôvodňuje jeho zrušenie. Obžalovaní preto v podanom odvolaní len „intuitívne" dedukovali, že skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 4 písm.
  23. b)Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona sa mal stať v období „po roku 2013" a „najneskôr v deň spísania notárskej zápisnice zo 7. apríla 2016". Zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
  24. a)Trestného zákona mal byť zrejme spáchaný 21. júna 2016, kedy mali byť 1. a 2. zmenka predložené na Okresný súd Bratislava V, 22. júna 2016, kedy mala byť 3. a 4. zmenka predložené na spomínaný súd a 5. júna 2017, kedy mala byť na dotknutý súd opätovne predložená 4. zmenka. Vo vzťahu k trestnému činu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov obžalovaní uviedli, že ustanovenie § 270 ods. 2 Trestného zákona predstavuje alternatívnu zloženú skutkovú podstatu, ktorá je charakterizovaná pluralitou normatívnych znakov, a ktorej objektívna stránka je naplnená tromi rôznymi alternatívami, a to (
  25. i)falšovaním, pozmeňovaním alebo neoprávneným vyrobením peňazí alebo cenných papierov, (
  26. ii)falšovaním, pozmeňovaním alebo neoprávneným vyrobením peňazí alebo cenných papierov v úmysle dať ich ako pravé alebo ako cenné papiere vyššej hodnoty, alebo (iii) predložením falošných, pozmenených alebo neoprávnene vyrobených peňazí alebo cenných papierov ako pravých, pričom z takzvanej právnej vety napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa posúdil tento skutok podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona v zmysle druhej alternatívy teda, že obžalovaní mali trestný čin spáchať falšovaním cenných papierov v úmysle dať ich ako pravé. V tejto súvislosti obžalovaní vyjadrili názor, že skutok tak, ako ho Špecializovaný trestný súd ustálil, nemožno podradiť pod stíhaný trestný čin. Okrem vymedzenia formy falšovania v podobe, že konaním obžalovaných sa na zmenkách deklaroval: (
  27. i)v skutočnosti nezodpovedajúci dátum vystavenia - 11. jún 2000, (
  28. ii)neexistujúce zmenkové sumy a (iii) neexistujúce indosamenty, iné skutkové konštatovania, ktoré by bolo možné podradiť pod zákonný znak falšovanie, takzvaná skutková veta napadnutého rozhodnutia neobsahuje, pritom pojem falšovanie je pojmom právnym, ktorý by sa v spomínanej skutkovej vete nemal ani objaviť, ale mal by byť skutkovo vymedzený. Trestnoprávna ochrana stíhaného trestného činu sa však, podľa názoru obžalovaných, nevzťahuje na to, ak oprávnený vystaviteľ zmenky, v danom prípade obžalovaný PhDr. V. Y., vystavil zmenky v iný deň, než ako uviedol na zmenke. V prejednávanej veci nie je sporné, že naposledy spomínaný obžalovaný bol a je oprávnený vystavovať vlastné zmenky ako vystaviteľ. Uvedenie iného dátumu vystavenia zmenky oprávnenou osobou teda vystaviteľom zmenky však nemá žiaden vplyv na platnosť zmenky a už rozhodne nemožno takéto konanie oprávnenej osoby, podľa názoru obžalovaných, penalizovať prostriedkami trestného práva a kvalifikovať ako falšovanie. V tejto súvislosti dotknutí odvolatelia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo/151/2007 zo 14. októbra 2008, na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 03. novembra 2010, sp. zn. 28 Cdo 3071/2010, z 30. septembra 2014, sp. zn. 29 Cdo 2854/2012, z 3. novembra 2010, sp. zn. 28 Cdo 3071/2010 a z 20. januára 2011, sp. zn. 29 Cdo 3106/2009, z ktorých plynie, že civilné súdy priznávajú nároky z antedatovaných a postdatovaných zmeniek, preto je podľa názoru obžalovaných, neprípustné, aby takéto uvedenie dátumu vystaviteľom zmenky (hoc i zjavne nezodpovedajúceho realite) bolo postihované prostriedkami trestného práva a právne kvalifikované ako falšovanie, pretože by to znamenalo, že civilné súdy priznávajú nárok na základe falošného dôkazu a tak priznávajú legitimitu nároku, ktorý je zabezpečený spáchaním trestného činu. Obdobne tak, podľa názoru dotknutých odvolateľov, nemôže uvedenie neexistujúcej zmenkovej sumy požívať trestnoprávnu ochranu v zmysle ustanovenia § 270 Trestného zákona. Okrem toho, že tento pojem uvádzaný súdom prvého stupňa je neurčitý (súd prvého stupňa zrejme mieril na to, že zmenková suma nezodpovedala kauze), v danom prípade oprávnená osoba (t.j. vystaviteľ zmeniek PhDr. V. Y.) nespochybňuje, že táto suma je oprávnená, pritom o falšovanie cenného papiera by sa jednalo len v tomto prípade, ak by osoba odlišná od vystaviteľa zmenky vyplnila zmenkovú sumu, a to aj vtedy, ak by táto zmenková suma zodpovedala kauze (napríklad veriteľ by za dlžníka vystavil zmenku vyhotovením jeho falošného podpisu, hoci nebolo sporné, že dlh z pôžičky je reálny). Ak však túto zmenkovú sumu vyplní oprávnený vystaviteľ, nemôže sa jednať o falšovanie zmenky, a to z dôvodu, že zmenka je abstraktným cenným papierom a prípadné nesprávne alebo vymyslené uvedenie zmenkovej sumy na zmenke nespôsobuje jej neplatnosť, a to ani na úrovni civilného práva. Preto trestnoprávnu ochranu, podľa názoru obžalovaných, nepožíva ani vyplnenie takzvanej biankozmenky v rozpore s dohodou s vystaviteľom zmenky ohľadom zmenkovej sumy. V tejto súvislosti dotknutí odvolatelia poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6Tdo/1576/2010, sp. zn. 9 Tz 114/2000. Vymedzeniu takzvanej skutkovej vety v rozsudku súdu prvého stupňa obžalovaní v podanom odvolaní ďalej vyčítali, že neobsahuje žiaden popis, z ktorého by bolo zrejmé, že ručiteľské vyhlásenie na inkriminovaných zmenkách bolo vykonané za spoločnosť MARKÍZA - SLOVAKIA, s.r.o. obžalovaným PhDr. V. Y. v čase, kedy už nebol oprávnený za dotknutú spoločnosť konať, a to ani poukazom na to, že je neoprávnený. Takto ustálený skutok v takzvanej skutkovej vete napadnutého rozsudku nemôže byť preto, podľa názoru obžalovaných, trestným činom. Osobitne vo vzťahu k 3. a 4. zmenke obžalovaní namietali, že sa jednalo o takzvané biankozmenky, teda zmenky, ktoré v čase spísania notárskej zápisnice 7. apríla 2016 neboli vyplnené, čo znamená, že nemali právnu povahu cenného papiera, a preto sa v momente spísania spomínanej zápisnice nemohlo jednať o falošné zmenky, pritom z takzvanej skutkovej vety napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani to, že by sa obžalovaní mali podieľať na doplnení údajov do týchto zmeniek (či už osobne alebo prostredníctvom tretej osoby). Dotknutej skutkovej vete obžalovaní v podanom odvolaní ďalej vyčítali, že sa v nej žiadnym spôsobom nespochybňuje ani dátum uzavretia Dohody o vyplňovacom oprávnení biankozmenky (3. a 4. zmenka), ktorá mala byť uzatvorená 11. júna 2000, v dôsledku čoho je nutné spomínanú skutkovú vetu hodnotiť ako rozporuplnú, pretože na strane jednej 3. a 4. zmenku označuje ako antedatované a na strane druhej dohody o vyplňovacom oprávnení považuje za podpísané 11. júna 2000. V uvedenej skutkovej vete, podľa názoru obžalovaných absentuje aj fakultatívny znak subjektívnej stránky trestného činu vo forme pohnútky, normatívne vyjadrený slovným spojením „v úmysle dať ich ako pravé", pritom sa jedná sa o obligatórnu zložku skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, ktorá musí byť vyjadrená v skutkovej vete. Vo vzťahu k trestnému činu marenia spravodlivosti obžalovaní namietali, že sa ho nemohli dopustiť už z dôvodu, že normatívnym predpokladom tohto trestného činu je existencia falošného dôkazu, pričom inkriminované zmenky nemožno jednoznačne subsumovať pod vyššie uvedený trestný čin. Z dotknutej, opakovane spomínanej, skutkovej vety napadnutého rozsudku nie je ďalej možné, podľa názoru obžalovaných, ani náznakovo identifikovať skutkový opis, z ktorého by bolo zrejmé naplnenie kvalifikačného znaku v zmysle ustanovenia § 344 ods. 2 písm.
  29. b)Trestného zákona, vyjadreného slovným spojením „v úmysle sebe zadovážiť prospech a spôsobiť značnú škodu", pritom takýto takzvaný druhý úmysel nemožno dovodiť z právnej vety. Poukazujúc na ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku, § 168 ods. 1, veta prvá, Trestného poriadku obžalovaní v podanom odvolaní namietali, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je, podľa ich názoru, zjavne nepreskúmateľné, neodôvodnené a v mnohých smeroch aj vnútorne protirečivé s tým, že niektoré skutkové zistenia si vzájomne odporujú a dôkazný stav z nich vyplývajúci nevytvára logickú niť potrebnú pre ustálenie viny. Namietali ďalej, že Špecializovaný trestný súd nekriticky prijal všetky skutkové závery žalujúceho prokurátora a poškodenej strany. Považovali za nesprávne skutkové zistenie „razené" prokurátorom spočívajúce v tom, že nikto z tých, čo zmenky mohol a mal vidieť, ich nevidel, a preto zmenky nemohli existovať a boli antedatované, pretože zmenky mohol a mal vidieť len zmenkový veriteľ a zmenkový dlžník, pričom tieto osoby existenciu zmeniek nepopierajú. Nie je, podľa názoru obžalovaných, zrejmé, z akého dôvodu by mal mať napríklad svedok PhDr. B. Y. akúkoľvek vedomosť o sporných zmenkách, keďže nekonal za zmenkového dlžníka, ani za zmenkového veriteľa a ani za zmenkového avalistu, uvedené pritom možno vztiahnuť aj k ostatným svedkom, ktorí vypovedali na hlavnom pojednávaní, keďže ani u jedného z vypočutých svedkov nevyplynul taký dôvod, ktorý by nevyhnutne preukazoval to, že daný svedok zmenky „vidieť" musel a mal. Obdobne tak obžalovaní namietali, že niet dôvodu prečo by mala mať vedomosť o zmenkách (t.j. „mala zmenky vidieť") manželka nebohého JUDr. A. B., svedkyňa JUDr. R. B., teda manželka advokáta, u ktorého sa predpokladá prísne dodržiavanie povinnosti mlčanlivosti. Uvedené logicky nevysvetľuje ani súd prvého stupňa (t. j. neuvádza prečo by inkriminované zmenky „musela a mala vidieť"), ak nevzal do úvahy špekulatívnu konštrukciu, že ich „musela a mala vidieť" preto, lebo sa dalo dôvodne predpokladať, že jej

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.