zák.). Na základe analýzy právneho statusu právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov, ako aj právnej úpravy vzťahujúcej sa na reguláciu postavenia cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike je potrebné konštatovať, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje osobitnú právnu úpravu konania v mene cirkví, náboženských spoločností, ako ani právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu subjektivitu od cirkví a náboženských spoločností (do tejto kategórie spadá aj Rád premonštrátov - Opátstvo Jasov). Z uvedeného dôvodu je potrebné konanie v mene týchto právnických osôb posudzovať v zmysle všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Pokiaľ ide o postavenie cirkevného práva v právnom poriadku Slovenskej republiky, je nepochybné, že toto netvorí súčasť právneho systému Slovenskej republiky, interné predpisy katolíckej cirkvi nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a z uvedeného dôvodu nie sú ani vynútiteľné štátnou mocou. Hoci v zmysle článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava medzinárodné zmluvy, ku ktorým patrí aj základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (ďalej len „Zmluva“), je potrebné zdôrazniť, že z obsahu predmetnej zmluvy nevyplýva, že by ňou došlo k implementácii cirkevného práva do právneho poriadku Slovenskej republiky nad rámec ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, resp. čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Následne pri samotnom výklade čl. 2 ods. 1 Zmluvy nemožno opomenúť tú skutočnosť, že Slovenská republika sa síce zaviazala uznávať právo katolíckej cirkvi a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa okrem iného aj vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom, avšak tento je nevyhnutné vykladať vo vzájomnej súvsťažnosti s čl. 19 Zmluvy, zo znenia ktorého vyplýva, že výkon vlastníckeho práva, vrátane práva hnuteľné i nehnuteľné veci scudzovať, môže katolícka cirkev (aj právnické osoby ňou zriadené v zmysle čl. 3 ods. 4 Zmluvy) uplatňovať výlučne v súlade s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky, t. j. bez akýchkoľvek ďalších podmienok stanovených cirkevným právom, resp. internými cirkevnými predpisy katolíckej cirkvi, ktoré v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie sú vynútiteľné štátnou mocou. Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom špecializovaného súdu, že právo katolíckej cirkvi na vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom vyplývajúce z čl. 2 ods. 1 Zmluvy je potrebné vykladať v súlade s ostatnými ustanoveniami Zmluvy a okrem iného, aj spolu s článkom 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v tom zmysle, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, čo znamená, že kánonické právo je platným právom len v cirkvi v rámci vnútornej správy jej záležitostí. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že podmienky stanovené kánonickým právom v oblasti scudzovania hnuteľných i nehnuteľných hmotných vecí vo vlastníctve katolíckej cirkvi, ako právnickej osoby a právnických osôb ňou zriadených sú pre Slovenskú republiku irelevantné. Vo vzťahu k samotnému konaniu obžalovaných najvyšší súd uvádza, že títo pri scudzovaní majetku Rádu premonštrátov - Opátstva Jasov nevystupovali ako fyzické osoby, ale v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka konali v pozícii štatutárneho orgánu tejto právnickej osoby a splnomocnenca štatutárneho orgánu, aj v rozsahu disponovania s majetkom právnickej osoby. Vychádzajúc z ustanovenia § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka bol obžalovaný W. X. ako štatutárny orgán právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov oprávnený (bez obmedzení stanovených internými cirkevnými predpismi), konať za túto právnickú osobu v jej mene, pričom z tohto zastúpenia vznikali práva a povinnosti priamo dotknutej právnickej osobe. Pokiaľ ide o osobu obžalovaného O. A., tento v prejednávanej veci vystupoval v pozícii splnomocnenca štatutárneho orgánu právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov, ustanoveného zákonným spôsobom v súlade s § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorý bol v rozsahu udeleného plnomocenstva taktiež oprávnený disponovať s majetkom danej právnickej osoby. Na tomto mieste sa žiada opätovne zdôrazniť, že obaja obžalovaní boli pri udelení a prijatí plnomocenstva, ako aj následnom scudzovaní majetku právnickej osoby povinní sa riadiť príslušnými ustanoveniami právneho poriadku Slovenskej republiky, a nie predpismi kánonického práva. Bez ohľadu na obsah predpisov kánonického práva a vyššie riešenú otázku ich záväznosti, resp. vynútiteľnosti plnenia povinností z nich vyplývajúcich prostriedkami štátnej moci je zrejmé, že v zmysle obžaloby mali obžalovaný W. X. v postavení štatutárneho orgánu právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov a obžalovaný O. A. v postavení splnomocnenca štatutárneho orgánu právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov, svojim konaním, bližšie špecifikovaným v samotnej obžalobe, naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Prokurátor v odvolaní podanom proti rozsudku špecializovaného súdu, obdobne ako v obžalobe uvádza, že protiprávnosť konania obžalovaných mala spočívať v prisvojení si cudzej veci - nehnuteľného majetku právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov, ktorý im mal byť zverený a jeho následnom scudzení, čím mali spôsobiť na cudzom majetku, t. j. majetku uvedenej právnickej osoby škodu, ktorá bola kvalifikovaná ako škoda veľkého rozsahu. Najvyšší súd na podklade ustálených skutkových okolností konania obžalovaných dospel k záveru, že predmetné konanie nie je trestným činom z dôvodu absencie obligatórnych pojmových znakov trestného činu sprenevery. Pre možnosť kvalifikácie určitého konania ako trestného činu sa vyžaduje, aby páchateľ svojim konaním naplnil po formálnej, ako aj materiálnej stránke všetky pojmové znaky konkrétnej skutkovej podstaty. Trestného činu sprenevery sa dopustí páchateľ, ktorý v príčinnej súvislosti so svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v prisvojení si cudzej veci, ktorá mu bola zverená, spôsobí trestnoprávne relevantný následok, ktorým je vznik škody na majetku poškodeného. Prisvojením si cudzej veci sa pritom rozumie naloženie so zverenou vecou v rozpore s účelom, na ktorý bola vec poskytnutá do dispozície a to takým spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia. Ako už bolo vyššie zmieňované, v skutkovej vete výrokovej časti obžaloby bolo obžalovaným kladené za vinu, že títo, konajúc v pozícii štatutárneho zástupcu (obžalovaný W. X.) a v pozícii splnomocnenca štatutárneho zástupcu (obžalovaný O. A.) verejnej právnickej osoby v Cirkvi, Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov, povinní riadiť sa internými cirkevnými predpismi, v rozpore s podmienkami stanovenými Kánonmi CIC 1983 a článkami Konštitúcie pre scudzovanie majetku, podpísali zmluvy o prevode nehnuteľností, kúpne zmluvy a darovacie zmluvy s kupujúcimi resp. obdarovanými (jednotlivé skutky sú bližšie špecifikované v bodoch A/ 1), 2) a 3) a B/ 7), 24.4), 4), 5), 18.9), 25.5), 8), 9) a 19.10) obžaloby), čím spôsobili poškodenému Rádu Premonštrátov - Opátstvo Jasov v bodoch A/ 1), 2) a 3) obžaloby škodu vo výške 10.211.177,44 Eur ( 307.621.931,56 Sk) a v bodoch B/ 7), 24.4), 4), 5), 18.9), 25.5), 8), 9) a 19.10) obžaloby škodu vo výške 378.224,94 Eur (11.394.404,54 Sk). V predmetnom kontexte sa žiada v prvom rade zdôrazniť, že dotknutý majetok, ktorý bol scudzený, sa v rozhodujúcom čase nachádzal vo výlučnom vlastníctve právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov, a teda predmetná právnická osoba nebola iba správcom cudzieho majetku, t. j. majetku katolíckej cirkvi. Z uvedeného potom vyplýva, že nehnuteľný majetok, ktorý bol prevedený na základe scudzovacích zmlúv bližšie špecifikovaných v jednotlivých bodoch obžaloby, nemožno považovať za cudziu vec, ktorá by bola v zmysle § 130 ods. 3 Tr. zák. zverená právnickej osobe Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov, ako ani jej štatutárnemu orgánu, jeho splnomocnencovi, resp. obžalovaným ako fyzickým osobám. V zmysle § 123 Občianskeho zákonníka bol výlučný vlastník dotknutých nehnuteľností, právnická osoba Rád premonštrátov - Opátstvo Jasov v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, t. j. ho aj scudzovať prostredníctvom na to oprávnených osôb, ktorými boli v rozhodujúcom čase práve štatutárny orgán právnickej osoby - obžalovaný W. X. a splnomocnenec štatutárneho orgánu právnickej osoby - obžalovaný O. A.. Ako špecializovaný súd v napadnutom rozsudku správne podotkol, obžalovaní W. X. a O. A. nescudzili dotknuté nehnuteľnosti ako fyzické osoby, ale v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka konali z pozície štatutárneho orgánu právnickej osoby (X.), resp. splnomocneného zástupcu štatutárneho orgánu právnickej osoby (A.) v medziach zákonom stanovených, resp. na základe splnomocnenia určených oprávnení scudzovať majetok právnickej osoby, pričom scudzovacie zmluvy špecifikované v obžalobe boli uzavreté medzi zmluvnými stranami v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Konanie obžalovaných je preto potrebné posudzovať ako konanie samotnej právnickej osoby, ktorého realizáciou nedošlo k prisvojeniu si cudzej veci v zmysle § 213 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 130 ods. 4 Tr. zák. Z vyššie špecifikovaných dôvodov nemal najvyšší súd pochybnosti o správnosti špecializovaným súdom formulovaných záverov o absencii naplnenia znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. Najvyšší súd považoval za potrebné, s prihliadnutím na jednotlivé znaky konania obžalovaných vymedzené v obžalobe, dôkladnejšie zvážiť taktiež eventuálnu možnosť právnej kvalifikácie skutkov, ako trestného činu porušovania povinnosti
zák. Uvedenú otázku neopomenul ani špecializovaný súd, ktorý jej venoval vymedzený priestor v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku. Špecializovaný súd v tejto súvislosti konštatoval, že v predmetnom trestnom konaní nebolo dokázané, že by obžalovaní v postavení štatutárneho orgánu právnickej osoby a splnomocnenca štatutárneho orgánu právnickej osoby porušili povinnosť ustanovenú všeobecne záväzným právnym predpisom, povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu, ako ani povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, relevantnej z hľadiska právneho poriadku Slovenskej republiky, opatrovať a spravovať cudzí majetok. V danom kontexte je dôležité poukázať na skutočnosť, že trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku predstavuje typickú blanketovú skutkovú podstatu, resp. skutkovú podstatu s blanketovou dispozíciou, ktorá viaže vznik trestnej zodpovednosti na porušenie takej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, ktorá bola páchateľovi uložená všeobecne záväzným právnym predpisom (teda sa dovoláva mimotrestnej právnej úpravy a jej porušením podmieňuje trestnú zodpovednosť), resp. právoplatným rozhodnutím súdu alebo vyplývajúcu zo zmluvy. S prihliadnutím na konštrukciu skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku bolo preto prioritne nevyhnutné identifikovať konkrétnu povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, porušenie ktorej by eventuálne smerovalo k naplneniu objektívnej stránky danej skutkovej podstaty. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok majú osoby, ktoré sú povinné spravovať záležitosti iných osôb, pokiaľ je v tom zahrnutá aj povinnosť starostlivosti o ich majetok alebo nakladanie s ním. Predmetná povinnosť nemusí byť výslovne nazvaná ako povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok. Podstatné je, že jej obsahom je to, čo sa rozumie pod opatrovaním a správou cudzieho majetku. Povinnosť môže byť formulovaná napríklad ako starostlivosť o majetok, starostlivosť riadneho hospodára, odborná starostlivosť, náležitá starostlivosť, atď. K porušeniu predmetnej povinnosti relevantnému z hľadiska eventuálneho naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti
zák. dochádza v prípade, ak osoba koná v rozpore so všeobecným alebo konkrétnym vymedzením obsahu takej povinnosti, čím spôsobí inému malú škodu. Podstatou trestného činu podľa § 237 Tr. zák. je teda konanie, ktorým vznikla škoda na cudzom majetku, bez ohľadu na skutočnosť, či sa páchateľ alebo niekto iný obohatil, resp. získal inú výhodu alebo nie. O vzniku škody v intenciách naplnenia znakov predmetného zákonného ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona možno hovoriť napríklad vtedy, pokiaľ pri dispozícii so spravovaným alebo opatrovaným majetkom páchateľ v dôsledku porušenia povinnosti neobdržal za jeho scudzenie zodpovedajúcu protihodnotu, ktorú by bolo možné za daných okolností získať, teda došlo k predaju spravovaného majetku za nižšiu kúpnu cenu, za akú by ho bolo možné reálne predať, alebo bol realizovaný bezdôvodný bezplatný prevod takéhoto majetku, hoci by pri jeho predaji bolo možné obdržať kúpnu cenu. Z uvedeného vyplýva, že skutková podstata trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku umožňuje postihovať práve konania spočívajúce v odčerpávaní majetku právnickej osoby (najmä prostredníctvom vonkajších zmluvných vzťahov) fyzickými osobami s výkonnou alebo priamou rozhodovacou pôsobnosťou v jej rámci, teda konania vykazujúce obdobné znaky, ako tie, ktorých sa mali podľa znenia obžaloby dopustiť obžalovaní v postavení štatutárneho orgánu právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov (obžalovaný X.) a splnomocneného zástupcu štatutárneho orgánu menovanej právnickej osoby (obžalovaný A.). Ako už bolo načrtnuté, nevyhnutnou podmienkou pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie zmieňovaného trestného činu je jednak existencia povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, v spojení s konaním páchateľa, ktorým túto povinnosť poruší a tým spôsobí malú škodu. Aplikujúc vyššie prezentované na prejednávaný prípad najvyšší súd uvádza, že z obsahu obžaloby jednoznačne vyplýva, že povinnosti, ktorých porušenie pri scudzovaní majetku tzv. verejnej právnickej osoby v cirkvi - Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov, bolo obžalovaným kladené za vinu („povinnosť plniť svoje úlohy so starostlivosťou dobrého hospodára, dozerať, aby majetky zverené do ich starostlivosti nijakým spôsobom nestratili a neutrpeli škodu.....“), nenachádzajú svoj zákonný rámec podľa práva Slovenskej republiky v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise. Tieto sú zakotvené výlučne v cirkevných predpisoch a interných normách katolíckej cirkvi, ktoré netvoria súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky a nie sú vynútiteľné štátnou mocou. Je potrebné konštatovať, že najvyšší súd nad rámec povinností, ktoré boli obžalovaným stanovené internými cirkevnými predpismi neidentifikoval, zohľadňujúc špecifické postavenie právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstva Jasov, v mene ktorej obžalovaní konali, existenciu všeobecnej právnej povinnosti, vyplývajúcej zo všeobecne záväzného predpisu, zmluvy alebo právoplatného rozhodnutia súdu, ktorá by obžalovaným prikazovala, resp. ich zaväzovala postupovať určitým špecifikovaným spôsobom pri nakladaním s majetkom danej právnickej osoby. Povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok v danom prípade nemožno odvodiť ani zo všeobecnej právnej úpravy právnických osôb, obsiahnutej v Občianskom zákonníku, keďže táto ani rámcovo neupravuje takéto povinnosti členov orgánov právnickej osoby, na rozdiel od právnej úpravy obsiahnutej v českom Občanskom zákoníku (zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník), ktorý v ustanovení §159 ods. 1 explicitne stanovuje „Kdo přijme funkci člena voleného orgánu, zavazuje se, že ji bude vykonávat s nezbytnou loajalitou i s potřebnými znalostmi a pečlivostí. Má se za to, že jedná nedbale, kdo není této péče řádného hospodáře schopen, ač to musel zjistit při přijetí funkce nebo při jejím výkonu, a nevyvodí z toho pro sebe důsledky.“ Vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaným nebola povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok, konkrétne nehnuteľnosti vo vlastníctve Rádu premonštrátov - Opátstva Jasov, uložená spôsobom predpokladaným v skutkovej podstate trestného činu porušovania povinnosti
zák., t. j. všeobecne záväzným právnym predpisom, zmluvou ani právoplatným rozhodnutím súdu, zohľadniac neprípustnosť extenzívneho výkladu Trestného zákona a použitia analógie v neprospech obvineného, najvyšší súd dospel k záveru, že v danom prípade nemožno konštatovať naplnenie znakov skutkovej podstaty predmetného trestného činu. Namietané porušenie povinností vyplývajúcich výlučne z cirkevných predpisov, je v danom prípade (reflektujúc na aktuálnu právnu úpravu) pre súd právne irelevantné. Najvyšší súd považuje na tomto mieste za potrebné zdôrazniť, že vyššie prezentovanými závermi nijakým spôsobom nespochybňuje oprávnenie katolíckej cirkvi spravovať svoje vnútorné záležitosti a v rámci toho zaväzovať príslušníkov cirkvi k plneniu povinností stanovených internými predpismi cirkvi, avšak zároveň dodáva, že vynucovanie plnenia takýchto povinností, ktoré sú stanovené výlučne cirkevnými predpismi a to nielen v súvislosti s otázkou scudzovania cirkevného majetku, hoci tieto nijakým spôsobom neodporujú právnemu poriadku Slovenskej republiky, nemožno realizovať prostredníctvom štátnej moci. Najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou špecializovaného súdu, obsiahnutou v odôvodnení napadnutého rozsudku, v zmysle ktorej mala právnická osoba Rád premonštrátov - Opátstvo Jasov právo dotknutý nehnuteľný majetok scudziť, rešpektujúc výlučne podmienky ustanovené právnym poriadkom Slovenskej republiky, t. j. aj bez splnenia podmienok ustanovených kánonickým právom a internými cirkevnými predpismi, nakoľko tieto netvoria súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky, nie sú všeobecne záväzným právnym predpisom a nie sú vynútiteľné štátnou mocou. Obdobný záver platí aj vo vzťahu k otázke splnomocnenia inej osoby štatutárnym orgánom právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov na konanie v mene tejto právnickej osoby, kedy postačuje, aby takéto splnomocnenie bolo udelené v súlade s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky (príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Nedodržanie ustanovení kánonického práva a interných cirkevných noriem pri scudzovaní hnuteľných i nehnuteľných hmotných vecí i nehmotných vecí patriacich do vlastníctva cirkevnej právnickej osoby štatutárnym orgánom tejto právnickej osoby alebo jeho splnomocnencom na to písomne splnomocneným v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky preto bez ďalšieho nie je možné považovať za trestný čin s poukazom na čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a § 8 Tr. zák. Najvyšší súd zároveň uvádza, že mu nie je známe, že by v rámci jeho rozhodovacej činnosti, resp. rozhodovacej činnosti ústavného súdu, prípadne všeobecných súdov nižšieho stupňa bola v minulosti riešená právna otázka trestnoprávnej zodpovednosti príslušníkov cirkvi v súvislosti s porušením predpisov cirkevného práva. Ako špecializovaný súd správne poukázal, samotnej problematike postavenia kánonického práva v právnom poriadku Slovenskej republiky, resp. jeho vzťahu k právnemu poriadku Slovenskej republiky venoval pozornosť Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 31. januára 2001, sp. zn. III. 64/2000, pričom vychádzal zo základnej tézy, že súdy v Slovenskej republike sú povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem tvoriacich súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní iba zákonom, čo je podľa názoru ústavného súdu potrebné chápať tak, že nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a tento ani ich použitie zvlášť neumožňuje, teda nie sú viazaní ani kánonickým právom. Pripustenie aplikácie noriem, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe vnútorných predpisov cirkvi by znamenalo akceptáciu prednosti kánonického práva pred právnym poriadkom Slovenskej republiky. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel najvyšší súd k obdobnému záveru, ako špecializovaný súd, a to, že v prejednávanej veci nie je možné zistený skutkový stav subsumovať pod žiadne ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona, a teda konštatovať naplnenie znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu. Z daného dôvodu, považujúc rozhodnutie špecializovaného súdu za správne a súladné so zákonom, najvyšší súd odvolanie prokurátora podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.