Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sžak/11/2020 Identifikačné číslo spisu: 7020200008 Dátum vydania rozhodnutia: 18.11.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hatalová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 9

zákona o azyle, ktorý navrhla udeliť súdom ustanovená poručníčka maloletého, žalovaný konštatoval, že u žalobcu neboli zistené žiadne zdravotné a ani iné problémy, ktoré by bolo možné zvažovať vo svetle dôvodov pre udelenie azylu z humanitných dôvodov. Poukázal pritom na stanovisko poručníčky, podľa ktorého je maloletý spoločenský, aktívne sa integruje v novom prostredí, v škole patrí k vzorným žiakom a javí záujem o vzdelanie. Uvedené indície svedčia podľa žalovaného o reálnej adaptácii žalobcu v novom prostredí, čo môže byť pozitívne využité pri užívaní doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Žalovaný sa nestotožnil so stanoviskom poručníčky maloletého, že v prípade návratu do krajiny pôvodu by bol vystavený prenasledovaniu protivládnymi zložkami, pretože v priebehu konania žalobca neuviedol žiadnu indíciu nasvedčujúcu tomu, že sa počas pobytu v domovskej krajine dostal do kontaktu s príslušníkmi protivládnych zložiek - Talibanom, alebo že by ním bol nejakým spôsobom ohrozovaný.

1. Krajský súd v Košiciach vo svetle žalobných námietok preskúmal rozhodnutie žalovaného a dospel k záveru o jeho zákonnosti. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd poukázal na to, že z výpovede žalobcu vyplynulo, že v Afganistane nemal žiadne problémy s políciou, armádou či inými oficiálnymi orgánmi krajiny, nebol ani členom žiadnej politickej strany a nevyvíjal žiadne politické aktivity. Svoje obavy vyvodzoval iba zo zlej bezpečnostnej situácie v krajine a z toho, že v januári 2017 bol unesený neidentifikovanou skupinou osôb za účelom získania výkupného. Pokiaľ išlo o skutočnosť, že žalobca sa identifikoval ako príslušník majetnejšej vrstvy obyvateľstva, pretože jeho otec v pôvodnom mieste bydliska vlastnil zmenáreň a jeho rodina je finančne zabezpečená, krajský súd uviedol, že v prípade bohatých ľudí nejde o úplne identickú skupinu osôb majúcu vrodenú a nezmeniteľnú podobu, ktorá by všetkých bohatých ľudí charakterizovala. Majetkové rozdiely sú charakteristické pre väčšinu spoločenských zriadení v ľudskej populácii, majetkový status nie je nezmeniteľný, a preto nie je možné označovať majetných ľudí za sociálnu skupinu, tak ako to má na mysli § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že v prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu.
2. Vo vzťahu k inštitútu udelenia

§ 9

zákona o azyle krajský súd uviedol, že tento druh ochrany nemožno odvodiť od Ženevského dohovoru z roku 1951, ani z Ústavy Slovenskej republiky. Nejde ani o formu ochrany, ktorá by podliehala harmonizácii v rámci práva Európskej únie. Možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva Slovenskej republiky poskytnúť medzinárodnú ochranu ako výraz humanity. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok, takže nie sú taxatívne určené prípady, na základe ktorých by bolo možné udeliť azyl z humanitných dôvodov. Krajský súd poukázal na to, že žalovaný považoval za humanitné dôvody najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Vo svetle týchto kritérií žalovaný nepristúpil k udeleniu azylu žalobcovi z humanitných dôvodov. V tejto súvislosti krajský súd zdôraznil, že sám žalobca tvrdil, že jeho rodina je ekonomicky zabezpečená a v Afganistane bývajú jeho rodičia, viacerí bratia aj sestry. V prípade jeho návratu do domovskej krajiny, tak môžu teraz už plnoletému žalobcovi pomôcť so začlenením do spoločnosti, teda ani návrat žalobcu by nebol problematický. Žalobcovi naviac bola poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany a v prípade, ak žalobca deklaruje svoj záujem naďalej zostať na území Slovenskej republiky, svoj záujem musí prejaviť uplatnením iných inštitútov platného práva, než formou udelenia azylu, na ktorý mu nárok ani z humanitných dôvodov nevznikol.

1. Rozsudok krajského súdu napadol žalobca kasačnou sťažnosťou z dôvodu ustanoveného v § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku, pretože krajský súd rozhodol podľa názoru sťažovateľa na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
2. Sťažovateľ poukázal na to, že o azyl žiadal z dôvodu obavy o svoj život, pretože v Afganistane sa stal obeťou únosu a mučenia únoscami. Jeho rodina je majetná a rôzne skupiny unášajú v Afganistane majetných ľudí za účelom získania výkupného. Žalovaný považoval únos žalobcu len za kriminálny čin a nie za naplnenie podmienok § 8 zákona o azyle, s čím sťažovateľ nesúhlasil a rozhodnutie žalovaného napadol správnou žalobou.
3. Sťažovateľ poukazoval na konanie uskutočnené na krajskom súde, v ktorom sťažovateľ predkladal svoje tvrdenia, že neznáma skupina útok voči nemu uskutočnila z dôvodu jeho príslušnosti k bohatej sociálnej vrstve, pričom túto majetnú spoločenskú vrstvu Afganistanu možno považovať za sociálnu skupinu v zmysle jej definície v zákone o azyle. Podľa sťažovateľa žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď sťažovateľovi neudelil azyl podľa § 8 zákona o azyle, pričom dôvody uvádzané sťažovateľom zároveň zakladajú dôvod na udelenie

§ 9zákona o azyle.

1. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že príslušnosť sťažovateľa k majetnej spoločenskej vrstve, ktorá sa stáva terčom útokov a únosov, nemožno klasifikovať ako príslušnosť k sociálnej skupine (definovanej v zákone o azyle). Krajský súd rovnako dospel k záveru, že žalovaný nepochybil, keď sťažovateľovi neudelil azyl z humanitných dôvodov.
2. S rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ nesúhlasil vo vzťahu k jeho záveru o tom, že nesplnil podmienky pre udelenie azylu z humanitných dôvodov. Poukázal na § 9 zákona o azyle, článok 13 nariadenia ministra vnútra SR č. 34 z
3. februára 2014 o postupe migračného úradu pri vykonávaní zákona o azyle, ako aj na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža/7/2008, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že právo na udelenie azylu z humanitných dôvodov sa bude spravidla týkať osôb, ktorých obavy o svoj život budú blízke dôvodom na udelenie azylu (napríklad, ak bola osoba mučená, znásilnená alebo vystavená iným závažným podobám psychického alebo fyzického násilia).
4. Samotný žalovaný zadefinoval sťažovateľa ako žiadateľa v zraniteľnom postavení, keďže ide o maloletého žiadateľa o azyl bez sprievodu rodiča. Sťažovateľ bol v čase rozhodovania žalovaného maloletý, pričom princíp najlepšieho záujmu dieťaťa vyžaduje, aby bola ujma hroziaca maloletému žiadateľovi o azyl posudzovaná z pohľadu dieťaťa. Dieťa má právo na svoj ďalší rozvoj a psychická ujma je obzvlášť relevantný faktor, ktorý musí byť zohľadnený v konaní o azyle. Sťažovateľ sa stal v krajine pôvodu ako maloletý obeťou fyzického násilia, rovnako zažil útrapy vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, záver žalovaného o neudelení azylu z humanitných dôvodov, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, je preto podľa jeho názoru nedôvodný.
5. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojom názore, že únos sťažovateľa v krajine pôvodu bol kriminálnym činom s cieľom dosiahnutia zisku, nie však aktom prenasledovania z dôvodu príslušnosti sťažovateľa k sociálnej skupine majetných. V tejto súvislosti tiež žalovaný zotrval na svojom názore vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí, že v prípade bohatých ľudí nejde o sociálnu skupinu v zmysle jej definície obsiahnutej v zákone o azyle.
6. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa voči neudeleniu azylu z humanitných dôvodov žalovaný uviedol, že v prípade sťažovateľa nie sú naplnené kritériá podľa článku 13 nariadenia ministra vnútra SR č. 34/2014 o postupe migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, útvarov Policajného zboru a centier podpory pri vykonávaní zákona o azyle. Poukázal na to, že sťažovateľ má v krajine pôvodu svoju rodinu, preto jeho návrat by nebol problematický. V prípade sťažovateľa nejde o traumatizovanú osobu, nakoľko u neho neboli zistené žiadne zdravotné a ani iné problémy. Sťažovateľovi nehrozí ani smrť z dôvodov uvedených vo vykonávacom nariadením ministra vnútra, ale z dôvodu prebiehajúceho vnútroštátneho konfliktu a zlej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu. Inštitút humanitného azylu nie je upravený v medzinárodných zmluvách o ľudských právach. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na Dohovor o právach dieťaťa, poskytnutím doplnkovej ochrany bola ochrana práv garantovaných dohovorom saturovaná.
7. Žalovaný navrhol, aby najvyšší súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.
8. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 Správneho súdneho poriadku) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 Správneho súdneho poriadku preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 Správneho súdneho poriadku), je prípustná (§ 439 Správneho súdneho poriadku) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 Správneho súdneho poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 Správneho súdneho poriadku) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
9. novembra 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).
10. Predmetom súdneho preskúmania v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým sťažovateľovi podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl, nakoľko dospel k záveru, že nebol daný žiadny z dôvodov na udelenie azylu ustanovených v § 8 a neboli splnené ani podmienky pre udelenie azylu za účelom zlúčenia rodiny podľa § 10 zákona o azyle. Žalovaný súčasne rozhodol o poskytnutí doplnkovej ochrany sťažovateľovi na dobu jedného roka podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle.
11. Žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí zaoberal aj možnosťou udelenia

§ 9

zákona o azyle, nevzhliadol však v prípade sťažovateľa žiadne okolnosti odôvodňujúce jeho udelenie. Poukázal pritom na to, že za humanitné dôvody udelenia azylu, ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu z dôvodu prenasledovania, sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Takéto dôvody však u sťažovateľa absentujú, nakoľko uňho neboli zistené žiadne zdravotné a ani iné problémy, ktoré by bolo možné zvažovať vo svetle dôvodov pre udelenie azylu z humanitných dôvodov. Žalovaný poukázal na stanovisko poručníčky, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ je spoločenský, aktívne sa integruje v novom prostredí, v škole patrí k vzorným žiakom a javí záujem o vzdelanie. Uvedené indície svedčia podľa žalovaného o reálnej adaptácii sťažovateľa v novom prostredí, čo môže byť pozitívne využité pri užívaní doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Žalovaný sa nestotožnil so stanoviskom poručníčky maloletého, že v prípade návratu do krajiny pôvodu by bol vystavený prenasledovaniu protivládnymi zložkami (hnutím Taliban), pretože v priebehu konania žalobca neuviedol žiadnu indíciu nasvedčujúcu tomu, že sa počas pobytu v domovskej krajine dostal do kontaktu s príslušníkmi Talibanu, alebo že by ním bol nejakým spôsobom ohrozovaný. 22. Úlohou najvyššieho súdu v kasačnom konaní bolo v rozsahu kasačných námietok preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po oboznámení sa s dôvodmi, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, so skutkovým stavom veci, ako aj s relevantnou právnou úpravou vzťahujúcou sa na prejednávanú vec, dospel najvyšší súd k záveru, že dôvody kasačnej sťažnosti nie sú spôsobilé vyvrátiť správnosť záverov krajského súdu. 23. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

1. a)má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
2. b)je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 24. Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. 25. Ako vyplýva z námietok vznesených v kasačnej sťažnosti, sťažovateľ nesúhlasil so závermi krajského súdu v časti posúdenia nároku sťažovateľa na udelenie azylu z humanitných dôvodov, keď krajský súd dospel k záveru, že žalovaný pri voľnej úvahe nevybočil z medzí zákona, ak zohľadniac zvolené kritériá rozhodol, že situácia sťažovateľa neodôvodňuje udelenie azylu z humanitných dôvodov. 26. Ako už správne uviedol krajský súd v napadnutom rozsudku, a najvyšší súd to na tomto mieste zdôrazňuje, možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva Slovenskej republiky (premietnutého do ustanovenia § 9 zákona o azyle), pričom poskytnutie tohto druhu ochrany nevyplýva ani z medzinárodných dohovorov ani z komunitárneho práva. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok, ustanovenie § 9 zákona o azyle zakotvuje len možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov aj v prípade, keď sa u žiadateľa o azyl nezistia dôvody podľa § 8 zákona o azyle (v ktorom sú premietnuté dôvody na udelenie azylu obsiahnuté v Ženevskom dohovore o právnom postavení utečencov z roku 1951). 27. V dôvodovej správe k ustanoveniu § 9 zákona o azyle sa uvádza, že „zákon umožňuje ministerstvu udeliť azyl cudzincovi z humanitných dôvodov. V praxi môže ísť napríklad o prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické či psychické útrapy, prípadne až smrť. Vzhľadom na skutočnosť, že nie je možné predvídať všetky prípady, v ktorých je možné vziať do úvahy humanitný aspekt, toto ustanovenie nevymedzuje príkladmo ani taxatívne dôvody, na základe ktorých ministerstvo môže rozhodnúť o udelení azylu. O udelenie azylu z humanitných dôvodov však nie je možné požiadať.“ 28. Podľa názoru najvyššieho súdu inštitút azylu z humanitných dôvodov možno považovať za špecifický druh ochrany, umožňujúci správnemu orgánu poskytnúť azyl vo výnimočných prípadoch, keď sa na žiadateľa síce nevzťahuje žiaden z taxatívne uvedených dôvodov obsiahnutých v ustanoveniach § a § 10 zákona o azyl e, avšak individuálna situácia žiadateľa je takého charakteru, že správny orgán by považoval za takpovediac „nehumánne“ azyl neposkytnúť. Možno povedať, že by malo ísť o vypuklé, do oči bijúce prípady, vyčnievajúce nad bežný charakter prípadov žiadateľov o azyl, pri ktorých posúdení bude absolútne odôvodnené uplatniť humanitný aspekt. 29. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je nárok, je na uvážení správneho orgánu, či tento inštitút v tom - ktorom prípade využije. Miera voľnosti jeho úvahy je však samozrejme obmedzená zákazom ľubovôle. Správny súd preskúmava voľnú úvahu správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Správny orgán musí pri použití voľnej úvahy rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť jeho postupu. 30. V prejednávanej veci dospel najvyšší súd k záveru, že uvedené princípy sú zachované a žalovaný sa možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov riadne zaoberal a dôvody svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil. Z podkladov prejednávanej veci a rovnako ani z rozhodovacej praxe známej najvyššiemu súdu, ako ani z námietok sťažovateľa nevyplýva, žeby prístup žalovaného a jeho náhľad na otázku humanitného azylu zvolený v tomto prípade bol odlišný od iných obdobných prípadov, ktoré boli predmetom jeho rozhodovania. Najvyšší súd preto konštatuje, že v prejednávanej veci neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať tomu, že zo strany konajúceho správneho orgánu došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti a právnej istoty. 31. Vzhľadom na to, že pojem „humanitné dôvody“ nie je zákonodarcom definovaný a ide o neurčitý právny pojem, je dôležité, aby pri jeho aplikácii správny orgán definoval, čo pod týmto právnym pojmom rozumie a aké znaky a kritéria sú určujúce pri uvážení, či skúmaný skutkový stav podlieha, resp. nepodlieha pod daný právny pojem. V nadväznosti na to je potom úlohou súdu v správnom súdnictve posúdiť, či žalovaným zvolené kritériá sú logické a všeobecne akceptovateľné vo vzťahu k neurčitému právnemu pojmu a či ich následná aplikácia na daný skutkový stav nevybočila z medzí a hľadísk zákona. V tomto smere musí najvyšší súd konštatovať, že žalovaným zvolené hľadiská a kritériá pre posúdenie možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov, je potrebné považovať za logické a akceptovateľné, zodpovedajúce všeobecnej spoločenskej predstave o obsahu pojmu „humanitné dôvody“. 32. Žalovaný za humanitné dôvody udelenia azylu považoval najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Voči takto zadefinovaným kritériám posudzovania možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov nemožno nič namietať, nakoľko podľa názoru najvyššieho súdu napĺňajú obsah pojmu humanita a správne tento pojem premietajú do konkrétnych zložitých situácií žiadateľov o azyl. Žalovaný skúmal prítomnosť uvedených dôvodov v situácii sťažovateľa. Pokiaľ žalovaný zistil, že u sťažovateľa neboli zistené žiadne zdravotné a ani iné problémy, ktoré by bolo možné zvažovať vo svetle humanitných dôvodov pre udelenie azylu, pokiaľ sťažovateľ je spoločenský, aktívne sa integruje v novom prostredí, je vzorným žiakom v škole, javí záujem o vzdelanie, nemožno potom v medziach súdneho prieskumu považovať za nelogický alebo z medzí zákona vybočujúci záver žalovaného, že uvedené indície svedčia podľa žalovaného o reálnej adaptácii sťažovateľa v novom prostredí. Žalovaný sa tiež vysporiadal so stanoviskom poručníčky maloletého žiadateľa, že v prípade návratu do krajiny pôvodu by bol vystavený prenasledovaniu protivládnymi zložkami (hnutím Taliban), pričom žalovaný poukázal na to, že sťažovateľ neuviedol žiadnu indíciu nasvedčujúcu tomu, že sa počas pobytu v domovskej krajine dostal do kontaktu s príslušníkmi Talibanu, alebo že by ním bol nejakým spôsobom ohrozovaný. 33. Pokiaľ krajský súd v medziach súdneho prieskumu voľnej úvahy správneho orgánu dospel k záveru, že táto bola aplikovaná v medziach zákona a v súlade s logickým úsudkom, že žalovaný svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, situáciu sťažovateľa posúdil akceptovateľnými kritériami, potom ani najvyšší súd nenašiel dôvod tieto závery krajského súdu spochybňovať, nakoľko v postupe a rozhodnutí žalovaného nezistil žiadne vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. 34. Uvedené závery relevantne nespochybnil ani sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti. Jeho argumentácia ničím konkrétne nespochybnila správnosť a zákonnosť záverov krajského súdu vo svetle pravidiel platných pre súdny prieskum rozhodovania správneho orgánu v rámci zákonom dovolenej správnej úvahy. Najvyšší súd na základe kasačných námietok nevzhliadol v situácii sťažovateľa také výnimočné a vypuklé okolnosti, ktoré by boli spôsobilé naštrbiť argumentáciu žalovaného správneho orgánu. Vo vzťahu k skúmaniu naplnenia znakov humanitných dôvodov azylu najvyšší súd považuje za zákonné odôvodnenie žalovaného, ktorý vzal do úvahy, že sťažovateľ má v krajine pôvodu svoju rodinu, nejde o traumatizovanú osobu, neboli u neho zistené žiadne zdravotné a ani iné problémy, a na základe týchto skutočností sa nerozhodol pre možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov. 35. Len na okraj najvyšší súd poznamenáva, že situácia sťažovateľa bola zohľadnená v tom smere, že mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany. 36. Ako vyplýva z uvedeného, kasačný súd nezistil vo svetle kasačných námietok v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nedostatky právneho posúdenia v merite veci, preto, ak krajský súd dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov sťažovateľa, tento jeho názor považoval aj kasačný súd z vyššie uvedených dôvodov za správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol. 37. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 Správneho súdneho poriadku tak, že sťažovateľovi právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko v tomto konaní nemal úspech (§ 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku) a u žalovaného nezistil existenciu zákonného dôvodu na ich priznanie (§ 168 Správneho súdneho poriadku). 38. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 Správneho súdneho poriadku). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.