1 Trestného zákona a iné o dovolaní obvineného P. W. podanom proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 2To/32/2019 z 23. apríla 2019 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného P. W. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 2T/12/2018 zo 16. januára 2019 bol obvinený P. W., uznaný za vinného zo spáchania zločinu sexuálneho násilia
1 Trestného zákona v súbehu so zločinom vydierania
1 Trestného zákona, prečinu krádeže
2 písm. c) Trestného zákona a prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty
1 Trestného zákona, ktorých sa dopustil na skutkovom základe, že dňa 9. októbra 2017 okolo 20.15 h. vošiel za P. M. do vchodu č. XX bytového domu č. XXXX na ulici F. v F. a následne aj do výťahu a po tom ako sa ho opýtala, na ktoré poschodie ide a chcela stlačiť príslušné tlačidlo jej neodpovedal, chytil ju zozadu rukou pod krk takým spôsobom, že jej krk zovrel medzi svoj biceps a predlaktie, takto ju vytiahol z výťahu do kúta chodby až pod schody, pričom jej povedal, aby bola kľudná, lebo inak ju zabije a následne si rozopol nohavice a pod vyhrážkami zabitím jej prikázal, aby ho orálne uspokojila, čo zo strachu urobila, pričom počas toho ako ho orálne uspokojovala sa rozplakala, na čo sa jej opätovne vyhrážal zabitím, približne po minúte ju odsunul nabok, zobral jej kabelku, ktorej obsah vysypal na zem, odkiaľ jej z peňaženky zobral bankovku v nominálnej hodnote 5,00 Euro, presne nezistený počet mincí a platobnú kartu vydanú k účtu č. XXXXXXXXXX, vedenému v Č., Y..X.. W. na meno P. M. a pod vyhrážkami zabitím od nej žiadal, aby mu povedala PIN kód k platobnej karte, čo zo strachu aj urobila, následne jej zobral aj občiansky preukaz s tým, že ak ho ohľadne PIN kódu klame, tak ju nájde a zabije, potom jej prikázal, aby sa vyzliekla a keď si P. M. vyzliekla nohavice aj s nohavičkami na úroveň kolien, chytil ju a stiahol na zem, kde si na ňu ľahol, pričom ležala chrbtom na zemi a obžalovaný P. W. ležal na nej, po čom jej strčil prsty do pošvy a povedal jej aká je krásna a po tom ako začul, že po schodoch bytového domu smerom ku nim niekto kráča, jej prikázal, aby bola ticho, lebo inak ju zabije a následne z miesta činu s odcudzenými peniazmi, platobnou kartou a občianskym preukazom ušiel, čím svojím konaním poškodenej P. M., bytom F., F. XXXX/XX nespôsobil žiadne zranenia a odcudzením finančnej hotovosti jej spôsobil škodu vo výške 5,00 Euro. Za to súd prvého stupňa obvinenému uložil
1 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 5 Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov a 6 (šesť) mesiacov;
2 písm. b) Trestného zákona súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
2 písm. a), písm. b), písm. d), ods. 4 Trestného zákona súd prvého stupňa obvinenému uložil aj ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou a ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2To/32/2019 z 23. apríla 2019, postupom
P. W. podané proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 2T/12/2018 zo 16. januára 2019. Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 2To/32/2019 z 23. apríla 2019 podal obvinený P. W., prostredníctvom svojho obhajcu, dovolanie z dôvodu, že: Zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu - § 371 ods. 1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený uviedol, že odvolací súd nie dostatočným a objektívnym spôsobom preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa a bez zákonných dôvodov zamietol odvolanie obvineného. Z toho dôvodu je rozsudok súdu prvého stupňa nedostatočne odôvodnený. Súd sa takisto nedostatočne vysporiadal s jeho obhajobou a súdy sa vo všeobecnosti k jeho námietkam voči vykonávaným dôkazom nevyjadrili, pričom ignorovali aj jeho konkrétne výhrady proti interpretácii dôkazov. Obvinený totiž namietal rozpor vo výpovediach poškodenej P. M., čo sa týka opisu osoby páchateľa, pričom výhrady a rozpory uviedol už v podanom odvolaní. Čo sa týka dôvodu dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku, obvinený namietol nezákonnosť rekognície, ktorá bola vykonaná
1 písm. i) Trestného poriadku uviedol, že v konaní vypracoval znalecký posudok znalec z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a sexuológia MUDr. X. O.. Z jeho znaleckého posudku vyplýva, že tak v minulosti ako aj v dobe spáchania trestného činu i v súčasnosti obvinený trpí sexuálnou deviáciou - sexuálnou agresivitou. Jeho trestné konanie bolo
znalca patologicky (chorobne) motivované sexuálnou deviáciou, kedy došlo k aktivácii pokročilých fáz sexuálneho motivačného systému v neerotickom kontexte s následným sexuálnym agresívnym správaním a scenár inkriminovaného sexuálneho agresívneho konania obvineného bol podaný jeho minulým trestným skutkom, z ktorých bol uznaný za vinného.
znalca rozpoznávacie schopnosti obvineného boli v čase skutku zachované, jeho ovládacie schopnosti boli v čase spáchania skutku následkom deviácie znížené v podstatnej miere. Jeho ovládacie schopnosti však neboli vymiznuté - obvinený mohol rozpoznať protiprávnosť svojho konania pre spoločnosť, avšak toto svoje konanie mohol ovládať len v podstatne zmenšenej miere. Znalec konštatoval, že pobyt obžalovaného na slobode je z medicínskeho hľadiska nebezpečný a navrhol uložiť ochranné sexuologické a protitoxikomanické liečenie v ústavnej forme. Obvinený vytkol odvolaciemu súdu, že takisto ako súd prvého stupňa nevenoval označenému znaleckému posudku s uvedeným obsahom dostatočnú pozornosť. Ide pritom o elementárnu otázku v trestnom konaní - príčetnosť a teda aj trestnú zodpovednosť obvineného. Nie je pritom rozhodujúce, že obvinený aj v súčasnosti popiera spáchanie trestnej činnosti, za ktorú bol uznaný za vinného. Ak však súdy rozhodli o jeho vine, mali sa podrobne zaoberať aj otázkou jeho trestnej zodpovednosti a v tejto súvislosti mali dospieť k primeranej sankcii.
presvedčenia obvineného mal súd z vlastnej iniciatívy vykonať výsluch znalca MUDr. X. O. a vyčerpávajúco sa zaoberať závermi znaleckého posudku. Znalec MUDr. O. vyslovil závažný záver, že v dôsledku patologickej sexuálnej deviácie boli jeho ovládacie schopnosti znížené v podstatnej miere. Súd mal preto povinnosť zníženie ovládacích schopností označených ako ,,v podstatnej miere" podrobnejšie skúmať, vypočuť znalca a požadovať od neho vysvetlenie v tom smere, čo znamená pojem zníženie ovládacích schopností v podstatnej miere. Znalec mal
svojich odborných vedomostí a skúseností pojem v podstatnej miere špecifikovať a odborne odôvodniť, avšak zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že obvinený mohol svoje konanie ovládať len v podstatne zmenšenej miere. Táto ,,miera" sa ale mala skúmať a potom po dôslednom výsluchu znalca mal súd ustáliť trestnú zodpovednosť obvineného a zohľadniť ju pri rozhodovaní o treste. Z uznesenia odvolacieho súdu však vôbec nie je zrejmé, ako sa krajský súd vysporiadal so závermi znaleckého posudku MUDr. O.. Pravdepodobne ich vôbec nebral do úvahy a obvineného odsúdil ako plne trestne zodpovedného a psychicky zdravého páchateľa a jeho podstatne zníženú ovládaciu schopnosť nevzal do úvahy, pričom nedostatočne odôvodnil výšku uloženého trestu. Namietol tiež, že súdy mali pri ukladaní trestu aplikovať ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s ohľadom na okolnosť, že konal v stave zmenšenej príčetnosti a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že: „-
1 Trestného poriadku rozsudkom vysloví porušenie zákona v príslušných ustanoveniach Trestného zákona a Trestného poriadku, -
2 Trestného poriadku zruší rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/32/2019 z
1 Trestného poriadku prikáže Okresnému súdu Považská Bystrica, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol a napokon, -
2 Trestného poriadku rozhodne tak, že obvineného neberie do väzby". Prokurátorka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že pokiaľ ide o dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, s námietkami obvineného sa nemožno stotožniť. Súd prvého stupňa aj odvolací súd sa dôsledne zaoberali námietkami obvineného v odôvodneniach svojich rozhodnutí. Pokiaľ ide o výpoveď poškodenej M. a namietaný detail, kedy poškodená v poslednej výpovedi v prípravnom konaní uviedla, že páchateľ mal oblečenú čiernu bundu a predtým tvrdila, že mal oblečenú čiernu mikinu a na hlavnom pojednávaní opätovne uviedla, že to bola čierna mikina a tento rozpor nevedela vysvetliť má prokurátorka za to, že s prihliadnutím na situáciu, v ktorej sa poškodená ocitla je pochopiteľné, že nemusela úplne registrovať, čo presne mal páchateľ oblečené. Uvedený rozpor nijak neznižuje dôveryhodnosť poškodenej, nakoľko podstatným je fakt, že poškodená opakovane uviedla, že páchateľ mal na hornej časti tela čierne oblečenie a najmä uviedla, že páchateľa si dobre zapamätala
jeho tváre, ktorú si nezakrýval a v dôsledku toho, že na mieste spáchania skutku bolo svetlo tohto aj dobre videla. Na hlavnom pojednávaní počas toho, ako obvinený prostredníctvom zvukového prenosu kládol poškodenej otázky ho poškodená okamžite
hlasu spoznala, čo ju značne rozrušilo. Pokiaľ ide o dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - konkrétne o namietanú nezákonnosť procesného úkonu rekognície prokurátorka skonštatovala, že rekognícia bola vykonaná zákonne. Napriek tomu, že poškodená páchateľa nepopísala v rámci rekognície, resp. bezprostredne pred ňou, opakovane ho popísala do zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného. Práve na základe jej predchádzajúceho popisu páchateľa boli ako figuranti k úkonu pribraté osoby zodpovedajúce popisu páchateľa, a to mladí muži približne rovnakej výšky a veku s tmavými krátkymi vlasmi. Pokiaľ ide o námietku, že jeden z figurantov stojacich pri obvinenom si mal z vrecka vybrať mobilný telefón, čím mal zmariť rekogníciu, tak k tomu prokurátorka uviedla, že keby aj mala poškodená vedomosť, že zadržaná osoba nemôže mať pri sebe mobilný telefón, stále sa pri obvinenom nachádzali ďalšie štyri osoby, ktoré mohli byť potenciálnym páchateľom, pričom poškodená M. ako páchateľa skutku jednoznačne označila práve obvineného. Je naviac otázne, či poškodená ako laik mala v čase rekognície vedomosť o tom, že zadržané osoby odovzdávajú policajnému orgánu svoje osobné veci a teda obvinený nemal mať v čase vykonávania úkonu pri sebe mobilný telefón. K tomu je však potrebné uviesť, že obvinený nebol v čase rekognície zadržanou osobou a k jeho zadržaniu došlo až po rekognícii a preto mohol mať v čase uskutočňovania dotknutého procesného úkonu pri sebe aj mobilný telefón. Z písomného vyjadrenia vyšetrovateľa PZ vykonávajúceho rekogníciu, ktoré je súčasťou vyšetrovacieho spisu vyplýva, že nikto z figurantov počas rekognície ani raz nevytiahol mobilný telefón a neurobil nič, čo by zmarilo účel rekognície. Čo sa týka dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku v zmysle stabilnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom konštatovala, že žiaden z dovolacích dôvodov namietaný obvineným v posudzovanej veci nie je naplnený. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného odmietol postupom
Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012). K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného, a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm.
3 Trestného poriadku, (ktoré uznesenie sa len vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje), resp. minimálne v odsudzujúcom rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku zrozumiteľným, úplným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté
3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôkazu
1 písm. c) Trestného poriadku. V predmetnej veci však takýto stav nenastal, pretože okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom
jeho predstáv, nevyvolalo pre obvineného negatívne ovplyvnenie práva na spravodlivý proces tak, aby tento postup súdu mohol byť považovaný za taký nedostatok súdneho konania, ktorý by oprávňoval najvyšší súd vysloviť naplnenie dovolacieho dôvodu. K námietke obvineného, že odvolací súd sa nevyrovnal s jeho odvolacími námietkami, najvyšší súd poukazuje na str. 7 a nasl. uznesenia odvolacieho súdu, z ktorej vyplýva, že odvolací súd sa podrobne zaoberal všetkými jeho odvolacími námietkami a tieto zodpovedal jasným, presvedčivým a úplným spôsobom. Najvyšší súd poznamenáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia najmä v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. S podstatnými a pre vec rozhodujúcimi právnymi námietkami obhajoby sa riadne vysporiadal už súd prvého stupňa a pokiaľ nechal otvorenú nejakú spornú otázku, táto bola s konečnou platnosťou v miere zodpovedajúcej „fér" procesu, vyriešená na odvolacom súde.
názoru dovolacieho súdu rozsudok okresného súdu a jeho odôvodnenie zodpovedá kritériám ust. § 168 Trestného poriadku a uznesenie krajského súdu ust. § 176 ods. 2 Trestného poriadku. Najvyšší súd uzatvára, že z postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale i súdov nižších stupňov počas celého doterajšieho trestného konania nevyplýva, že by tieto neprejavili rešpekt k právam obvineného, najmä v súhrne k právu na spravodlivý proces a konanie uskutočňovali účelovo v jeho neprospech, pričom nezistil ani len v hypotetickej rovine náznak takého postupu súdov, ktorý by mal za následok ukrátenie práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom a preto dospel k záveru, že dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku označený obvineným nebol naplnený. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solely or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs. č. 36110/03 z
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.) aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom do právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolania aplikovať iba v prípadoch ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov. Z toho dôvodu možno dovolanie aplikovať iba v prípadoch ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov. Ako je zrejmé z vyššie podrobne uvádzaného opisu dovolacích námietok obvineného, v tejto súvislosti obvinený namieta nezákonnosť procesného úkonu rekognície a to jednak z dôvodu, že poškodená pred vykonaním rekognície nebola vyzvaná na opis páchateľa, pričom zároveň boli osoby figurantov v porovnaní s obvineným tak rozdielneho vzhľadu, že nemožno hovoriť o zákonnom priebehu rekognície. Naviac, jeden z figurantov počas rekognície vytiahol z vrecka mobilný telefón, čím zmaril riadny priebeh dotknutého procesného úkonu, nakoľko z uvedeného bolo pre poškodenú zrejmé, že nejde o obvineného, ktorého aj následne opoznala. K rekognícii je potrebné uviesť nasledovné: Podstatou rekognície je, aby opoznávajúca osoba opätovne opoznala osobu, alebo vec, ktorú v minulosti vnímala svojimi zmyslami, a tak zistila totožnosť osoby, resp. veci dôležitej pre trestné konanie. Objektmi rekognície sú osoby a veci, je možné ňou identifikovať všetky objekty materiálneho sveta, pokiaľ je človek schopný ich zmyslovo vnímať, uchovať v pamäti, vybaviť si ich a porovnať svoju predstavu s objektmi, ktoré vníma pri rekognícii. O rekognícii sa spisuje zápisnica a priberie sa k nej nezúčastnená osoba. Rekognícia prebieha tak, že sa opoznávajúca osoba vyzve, aby opoznávanú osobu alebo vec hodnoverne opísala a až následne ukáže opoznávanú osobu alebo vec medzi viacerými osobami podobného zovňajšku alebo vecami toho istého druhu. Je nevyhnutné zo strany vypočúvajúceho zabezpečiť, aby sa opoznávajúca osoba s figurantami, opoznávanou osobou pre rekogníciou nestretla, nevidela ich. Samotnou podstatou rekognície v zmysle § 126 Trestného poriadku a podobne § 138 Trestného poriadku je zistiť totožnosť nejakej osoby alebo veci. Ide teda o procesný úkon spravidla vyhradený prípravnému konaniu, za účelom najmä zistenia osoby páchateľa a slúžiaci v ďalšom na vznesenie obvinenia opoznanej osobe a následné podanie obžaloby.
1 Trestného poriadku, ak sa má výsluchom zistiť totožnosť nejakej osoby alebo veci, vyzve sa obvinený, aby ju opísal. Až potom sa mu má osoba alebo vec ukázať, a to medzi viacerými osobami podobného zovňajšku alebo vecami toho istého druhu. Uvedené ustanovenie sa primerane použije aj na výkon procesného úkonu rekognície, ak je opoznávajúcou osobou svedok - poškodený, ktorým v predmetnej trestnej veci bola poškodená M.. Najvyšší súd prezretím príslušnej časti predloženého spisu zistil, že hoci poškodená nebola vyzvaná bezprostredne pred samotnou rekogníciou na opis osoby, ktorá má byť opoznávaná, urobila tak niekoľkokrát predtým vo svojich výpovediach. Uvedené vyplýva najmä z výsluchu poškodenej z
1 Trestného poriadku po predchádzajúcom súhlase prokurátora o 17.20 hod. toho istého dňa - viď č.l. 21 a nasl. spisu). Preto mohol mobilným telefónom disponovať aj obvinený, nakoľko sa v čase výkonu rekognície nenachádzal v procesnom postavení zadržanej osoby. Najvyšší súd dodáva, že výsledky procesného úkonu rekognície rozhodne nepredstavujú v kontexte trestnej veci obvineného jediný usvedčujúci dôkaz. K tomu je nutné poznamenať, že uvedené konštatoval už súd prvého stupňa, ktorý na str. 8 štvrtý odsek rozsudku podrobne rozviedol, že obvinený bol usvedčovaný výpoveďami ďalších svedkov, SMS komunikáciou medzi poškodenou a jej bratom ako aj správou Č. (z ktorej vyšlo najavo, že z odcudzenej bankomatovej karty poškodenej bol bezprostredne po jej odcudzení vykonaný pokus o výber finančnej hotovosti). S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že ani dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku nebol v trestnej veci obvineného naplnený. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku.
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený predovšetkým odvodzuje od nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia, konkrétne ustanovení Trestného zákona upravujúcich spôsobilosť byť páchateľom trestného činu s poukazom na nedostatočne zaoberanie sa možnou nepríčetnosťou obvineného
2 písm. c) Trestného zákona podmieňujúceho prípadné mimoriadne zníženie trestu uloženého obvinenému (nakoľko sa skutku dopustil v stave zmenšenej príčetnosti). Najvyšší súd preskúmal obsah dovolacích námietok obvineného vzťahujúcich sa k údajnému naplneniu skutkovej podstaty označeného dovolacieho dôvodu a dospel k nasledovnému:
Trestného zákona, kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný, ak tento zákon neustanovuje inak. Príčetnosť je jednou z podmienok trestnej zodpovednosti. Hoci Trestný zákon príčetnosť priamo nedefinuje, možno ju s poukazom na § 23 Trestného zákona, ktorý definuje nepríčetnosť, zadefinovať ako spôsobilosť fyzickej osoby byť páchateľom trestného činu, pokiaľ táto (spôsobilosť) závisí na jeho duševnom stave. Príčetnosť je závislá na schopnosti páchateľa rozpoznať protiprávnosť svojho konania a toto konanie ovládať. V prvom rade najvyšší súd konštatuje, že tak otázka nepríčetnosti, ako aj otázka zmenšenej príčetnosti sú právnymi otázkami, posúdenie ktorých prináleží orgánom činným v trestnom konaní a súdu na základe skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Ich povaha vyžaduje, aby takéto finálne posúdenie bolo založené na odborných znalostiach plynúcich zo znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychiatrie. Súd pritom nezisťuje otázku príčetnosti páchateľa vo všeobecnosti, ale vždy len príčetnosť páchateľa vo vzťahu k určitému trestnému činu. Nepríčetnosťou treba rozumieť stav, ktorý z právneho hľadiska vyvoláva neschopnosť páchateľa rozpoznať nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť, resp. že nemôže svoje konanie ovládať. Na ustálenie nepríčetnosti postačuje absencia čo i len jednej z uvedených eventualít. Posudzovanie možnej nepríčetnosti, resp. zmenšenej príčetnosti obvineného nie je možné realizovať len prostredníctvom ,,laickej" úvahy súdu. Na jej zodpovedanie, za účelom zistenia objektívnej pravdy, je nutné použitie odborných zistení získaných formou znaleckého dokazovania. Inak tomu nebolo ani v trestnej veci obvineného. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje súčasná (kumulatívna) danosť rozpoznávacích a ovládacích schopností. Absencia ktorejkoľvek z nich trestnú zodpovednosť vylučuje. Príčetnosť páchateľa sa posudzuje vždy z hľadiska konkrétneho trestného činu, a to v čase jeho spáchania. Pri posudzovaní príčetnosti sa vychádza z premisy, že páchateľ je duševne príčetný. Inak povedané, príčetnosť sa predpokladá, naproti tomu nepríčetnosť páchateľa sa musí dokazovať pribratím znalca z odboru psychiatrie. Ustanovenie § 23 Trestného zákona vyžaduje u páchateľa aj existenciu duševnej poruchy. Pod týmto pojmom sa skrýva celý rad porúch v najrôznejších podobách. Avšak len skutočnosť, že páchateľ trpí duševnou poruchou, sama o sebe príčetnosť resp. trestnú zodpovednosť páchateľa nevylučuje. K tomu je treba, aby ako dôsledok duševnej poruchy pristúpila buď neschopnosť rozpoznať protiprávnosť činu, ktorá sa v teórii označuje ako neschopnosť rozumová, alebo neschopnosť ovládať svoje konanie, ktorá sa nazýva neschopnosťou určovacou, prípadne obe. Naproti tomu pojem zmenšenej príčetnosti síce Trestný zákon vo viacerých svojich ustanoveniach výslovne spomína, ale obsahovo ho nedefinuje. Túto otázku prenecháva právnej teórii a súdnej praxi. Tie ustálili, že páchateľ konal v stave zmenšenej príčetnosti vtedy, ak pre duševnú poruchu v čase skutku mal podstatne (forenzne významne) zníženú schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho konania alebo schopnosť svoje konanie ovládať, prípadne boli podstatne znížené obe schopnosti súčasne. Ako uviedol v odsudzujúcom rozsudku už súd prvého stupňa, zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom MUDr. X. O. vyplýva okrem iného ten záver, že rozpoznávacie schopnosti obvineného boli v čase spáchania skutku zachované; jeho ovládacie schopnosti boli znížené v podstatnej miere, avšak neboli vymiznuté a obvinený mohol rozpoznať protiprávnosť svojho konania pre spoločnosť, ktoré však mohol ovládať len v podstatne zníženej miere. Ak je ale uvedené súčasťou odôvodnenia rozhodnutí tak súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, tak v konečnom dôsledku je nutné konštatovať, že obvinený v dovolaní spochybňuje súdmi oboch stupňov ustálené zistenia o jeho duševnom stave. Toto všetko sú potom zistenia, ktoré sú v každom prípade zisteniami skutkovými, ktoré nie je možné v dovolacom konaní namietať, lebo dovolací súd správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže skúmať a meniť. Vyplýva to explicitne zo znenia § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Striktne vzaté totiž platí, že dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Skutkovými zisteniami sú v tomto prípade zistenia súdu o duševnom stave obvineného v čase spáchania činu, konkrétne o zachovaní jeho ovládacej aj rozpoznávacej schopnosti, hoci podstatne zníženej, avšak prítomnej. Tieto zistenia sú potom relevantné pre právny záver na podklade § 23 Trestného zákona. Keďže žiadna z oboch vyššie uvedených schopností úplne neabsentovala (naopak, je konštatované, že len ovládacia schopnosť obvineného bola znížená vo forenzne významnej miere) výsledkom aplikačnej úvahy je, že obvinený nebol úplne nepríčetný (jeho príčetnosť bola ,,len" zmenšená) a je za svoj čin trestne zodpovedný. Obsahovo popisnejšie vyjadrené, obvinený primárne namieta skutkové zistenia súdov o jeho duševnom stave v čase spáchania skutku s tým, že predostiera vlastnú verziu o svojej zmenšenej príčetnosti a následne, na podklade tejto „inej", pre neho priaznivejšej verzie, vyvodzuje aj „iný" právny záver v otázke jednak konštatovania viny, ako aj uloženia trestu. Obvinenému teda nešlo o „iné" právne posúdenie tejto otázky vo vzťahu k súdom ustáleným skutkovým zisteniam, ako to predpokladá ním uplatnený dovolací dôvod. Naopak, jeho snaha smerovala výlučne k zvráteniu (revízii) pre neho nepriaznivých skutkových zistení, čo však ním uplatnený dovolací dôvod výslovne vylučuje. Povedané inými slovami, v trestnej veci obvineného by bol dovolací dôvod
1 písm.
1, ods. 3, ods. 4 a nasl. Trestného zákona, pričom naproti nemu stoja napríklad ustanovenia § 41, resp. § 42 Trestného zákona upravujúce postup súdu pri ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu, respektíve § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré predstavujú naopak ustanovenia kogentnej povahy. Z toho dôvodu nemožno,
subjektívneho názoru obvineného nespravodlivú absenciu aplikácie § 39 Trestného zákona podradiť dokonca ani pod nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia zakladajúce dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. Pokiaľ totiž súd prvého stupňa využil niektoré z citovaných zákonných ustanovení zakladajúce jeho moderačné oprávnenie tak, ako tomu je vo veci predstavujúcej predmet dovolacieho prieskumu a uložený trest v konečnom dôsledku vymeral v rámci zákonom predpokladanej trestnej sadzby nemožno tvrdiť, že by trest bol uložený mimo sadzbu upravenú v Trestnom zákone za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Najvyšší súd navyše dodáva, že ani dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného poriadku nemôže byť naplnený v smere argumentácie obvineného tým, že mu nebol uložený trest aj za súčasného použitia § 39 a nasl. Trestného zákona, v dôsledku čoho obvinený zrejme subjektívne pociťuje uložený trest ako neprimerane prísny. Naopak, už zo skôr prezentovaných právnych úvah najvyššieho súdu je zrejmé, že takto neprimerane vysoká výmera trestu odňatia slobody nezakladá žiaden z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že v trestnej veci obvineného nebol naplnený ani zostávajúci dovolací dôvod, a síce dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku. Riadiac sa vyššie vyjadreným s poukazom na to, že dôvody dovolania uplatňované obvineným v podanom dovolaní neboli naplnené rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.