Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/141/2020 Identifikačné číslo spisu: 5113243149 Dátum vydania rozhodnutia: 21.10.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Milan Ľalík Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 450C.s.p.).

9.

1. Podľa ustanovenia § 420 C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.
2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 C.s.p. nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
3. Pokiaľ žalovaná prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. a/ a d/ C.s.p., dovolací súd uvádza, že s týmito dôvodmi prípustnosti sa už vysporiadal vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vydaných v prejednávanej veci (4 Cdo 223/2016 a 4 Cdo 148/2018) a od svojho vysloveného názoru, ktorý ústavný súd vyhodnotil ako ústavne akceptovateľný, sa nemá dôvod odchýliť a naďalej sa s ním plne stotožňuje. Podľa názoru dovolacieho súdu tieto namietané vady nie sú spôsobilé založiť prípustnosť dovolania, a to ani z hľadiska procesného (pretože tým, že ich žalovaná nenamietla v odvolaní, a tak ich svojou procesnou aktivitou nevymedzila ako predmet odvolacieho prieskumu, racionálne nemôžu byť ani predmetom dovolacieho prieskumu, ktorý je ako mimoriadny opravný prieskum subsidiárny k riadnemu opravnému prieskumu v odvolacom konaní; preto sa žalovaná musí uspokojiť s ich posúdením v rozsahu, v akom na ne v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p. prihliadol odvolací súd), ani z hľadiska vecného (pretože právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť predmetný spor neexistuje, lebo rozhodcovská zmluva dojednaná v predmetnej úverovej zmluve, na základe ktorej mala byť právomoc rozhodcovského súdu založená, a navyše uzavretá iba žalobcom 1/ a nie aj žalobkyňou 2/, je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a prekážku veci právoplatne rozsúdenej môže založiť len právoplatné meritórne rozhodnutie, a nie procesné rozhodnutie o zastavení konania pre nedostatok právomoci).
4. Žalovaná prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala tiež z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. a namietala, že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, a to tým, že odvolací súd jej doručil vyjadrenie žalobcov k možnému použitiu doteraz neaplikovaného ustanovenia právneho predpisu len dva dni pred verejným vyhlásením rozsudku, a tak jej znemožnil možnosť zaujať k nemu stanovisko, ako aj tým, že jej odvolací súd elektronickými prostriedkami neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, hoci ho o to výslovne požiadala. 12.
5. Pokiaľ ide o námietku porušenia povinnosti súdu oznámiť strane na jej výslovnú žiadosť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami v zmysle § 219 ods. 3 druhej vety C.s.p., z doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. II. ÚS 169/2019, II. ÚS 152/2020, II. ÚS 162/2020) vyplýva, že ústavný súd rozlišuje ústavnoprávny a procesnoprávny rozmer tejto námietky. Podľa jeho názoru opomenutie takéhoto oznámenia je zjavne nezákonným postupom súdu, ktorým dochádza k odňatiu možnosti strany sporu konať pred súdom a tým aj k naplneniu prípustnosti dovolania z dôvodu v zmysle § 420 C.s.p., avšak sám osebe nemusí dosahovať intenzitu porušenia ústavných práv tejto strany sporu, pretože pre posúdenie ústavnosti takéhoto síce zjavne nezákonného postupu súdu je rozhodujúce, či sa do dispozičnej sféry a vedomia strany dostalo v dostatočnom časovom predstihu (t. j. v lehote najmenej päť dní) riadne upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (na úradnej tabuli súdu či na jeho internetovej stránke), aj keď nie elektronickými prostriedkami. Z uvedenej argumentácie teda vyplýva, že neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami strane na jej žiadosť je nesprávnym procesným postupom súdu dosahujúcim takú intenzitu, že ním dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., ale nie aj práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (hoci právo na spravodlivý proces je ich imanentným komponentom), pretože v danom prípade nemožno uzavrieť, že by konaním súdu bol celkom odignorovaný princíp verejnosti konania, zahrňujúci i verejné vyhlasovanie meritórnych rozhodnutí, a že by strana nemala vôbec žiadnu možnosť dozvedieť sa o mieste a čase vyhlásenia rozsudku. Záver, v zmysle ktorého by sa strana nemohla účinne domáhať nápravy uvedenej vady - ak teda nie z ústavnoprávneho hľadiska, tak aspoň z procesnoprávneho hľadiska v rámci inštančného postupu pred všeobecnými súdmi -, by znamenal, že ustanovenie § 219 ods. 3 druhá veta C.s.p. je v právnom poriadku samoúčelné a nadbytočné. 12.
6. So zreteľom na uvedené dovolací súd, súc viazaný právnym názorom ústavného súdu, uzatvára, že neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu, hoci o to žalovaná výslovne požiadala, treba považovať za nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým bolo porušené právo žalovanej na spravodlivý proces a ktorým došlo k založeniu prípustnosti jej dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. a robí jej dovolanie v zmysle § 431 ods. 1 C.s.p. dôvodným. Keďže tento procesný nedostatok odvolacieho súdu, spočívajúci v neuskutočnení ustanovenia § 219 ods. 3 druhej vety C.s.p., je z procesného hľadiska nenapraviteľný a nedá sa zhojiť (porov. 3 Cdo 254/2018, 4 Cdo 132/2017, 5 Cdo 14/2018, 5 Cdo 58/2019), nezostáva dovolaciemu súdu iná možnosť, než napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 449 ods.

§ 450C.s.p.).

13.

1. K námietke žalovanej týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia stanoviska žalobcov k jej vyjadreniu k možnému použitiu dovtedy neaplikovaného právneho predpisu (§ 382 C.s.p.) dovolací súd uvádza, že svojím uznesením sp. zn. 4 Cdo 223/2016 zrušil v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu ako prekvapivý a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vzhľadom na právny názor dovolacieho súdu, ktorým bol viazaný, v ďalšom konaní postupoval v zmysle ustanovenia § 382 C.s.p. a vyzval strany k možnému použitiu doteraz neaplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré podľa jeho názoru na meritórne posúdenie veci dopadajú. Vade prekvapivosti rozhodnutia sa predchádza už samotným doručením tejto výzvy súdu stranám, pretože ňou si súd plní osobitný druh mandukčnej (poučovacej) povinnosti oboznámiť strany so svojím právnym názorom na vec. Ustanovenie § 382 C.s.p. žiadnu ďalšiu povinnosť súdu výslovne neukladá, a teda ani povinnosť vzájomne doručiť stranám ich vyjadrenia podané na uvedenú výzvu súdu, ani povinnosť poskytnúť stranám lehotu na protivyjadrenie k tomuto podaniu protistrany a následne toto protivyjadrenie opäť doručiť protistrane. Tento ďalší procesný postup súdu je ovládaný princípom kontradiktórnosti konania, vrátane jeho materiálneho korektívu spočívajúceho v tom, že ďalšie podania strán sa doručujú, len ak je to potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces. Podľa názoru dovolacieho súdu princíp kontradiktórnosti konania musí byť korigovaný zásadou efektivity a racionality, pretože inak by sa z konania stal neustály, opakujúci sa a nikdy nekončiaci proces vyjadrovania sa jednej strany k vyjadreniu druhej strany. Účelom poskytnutia súdnej ochrany totiž nie je len poskytnutie prístupu k súdu a možnosť vedenia súdneho konania, ale predovšetkým vydanie súdneho rozhodnutia v primeranom čase, ktorým sa poskytnutie súdnej ochrany završuje. Z toho vyplýva, že súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania a je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. 13.
2. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že na výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 382 C.s.p. svoje právo vyjadriť sa k možnému použitiu doteraz neaplikovaných ustanovení využila len žalovaná, a to podaním zo
3. marca
4. Odvolací súd následne postupoval správne (t. j. v súlade s princípom kontradiktórnosti konania), ak toto vyjadrenie žalovanej doručil žalobcom, avšak podľa názoru dovolacieho súdu s ohľadom na dovtedajšie vedenie sporu a substancovanie skutkových tvrdení a právnych argumentov už nad rámec zásady efektivity a racionality vyzýval žalobcov na protivyjadrenie k podaniu žalovanej a určoval im na to lehotu. Žalobcovia, ktorí vyjadriť sa na výzvu súdu v zmysle § 382 C.s.p. nepovažovali za potrebné, zareagovali až na vyjadrenie žalovanej podaním z
5. apríla 2018, ktoré následne na základe tzv. súdneho referátu odvolacieho súdu z
6. apríla 2018 bolo elektronicky zaslané žalovanej a zároveň bol určený termín verejného vyhlásenia rozsudku na deň
7. apríla
8. 13.
9. K vyjadreniu žalovanej k možnému použitiu doteraz neaplikovaných právnych predpisov zo
10. marca 2018 a k následnému protivyjadreniu žalobcov z
11. apríla 2018 je predovšetkým potrebné uviesť, že ich podstatný obsah sa ani tak netýkal samotného predmetu výzvy odvolacieho súdu k možnému použitiu doteraz neaplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, čiže právnej otázky zákonnej možnosti určenia nielen neplatnosti, ale aj neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred
12. marcom 2010 (t. j. pred prijatím zákona č. 575/2009 Z. z.) vo výroku rozsudku, ku ktorej výzva odvolacieho súdu v zmysle § 382 C.s.p. smerovala, ale otázky, či žalobou napadnuté ustanovenie bodu 4.
13. zmluvy o poskytnutí úveru obstojí v teste neprijateľnosti, a teda či je platné alebo nie. Z obsahu týchto podaní teda vyplýva, že samé strany nepripisovali relevanciu otázke možného použitia doteraz neaplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, na vyjadrenie ku ktorej boli vyzvané, ale argumentácii, či uvedené ustanovenie zmluvy spôsobuje alebo nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľov. Dovolací súd zastáva názor, že žalovaná mala v konaní dostatočný priestor na to, aby zareagovala na otázku neplatnosti ustanovenia bodu 4.
14. zmluvy o poskytnutí úveru z dôvodu jeho neprijateľnosti a aktívne aj tak učinila, a to nielen v konaní pred súdom prvej inštancie, ale najmä vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov, ktorým namietali nesprávne právne posúdenie tejto čiastkovej otázky súdom prvej inštancie, následne aj v dovolaní proti v poradí prvému rozsudku odvolacieho súdu, a priestor na reakciu využila aj vo vyjadrení na výzvu súdu v zmysle § 382 C.s.p., a preto dovolací súd na rozdiel od ústavného súdu je toho názoru, že za daných okolností bolo aplikovanie materiálneho korektívu princípu kontradiktórnosti odôvodnené. S názorom ústavného súdu sa možno stotožniť v tom smere, že ak odvolací sú poskytol možnosť žalobcom reagovať na vyjadrenie žalovanej a určil im na to lehotu, rovnakú možnosť mal dať i žalovanej a poskytnúť jej lehotu na protivyjadrenie k podaniu žalobcov. Pokiaľ tak odvolací súd neurobil, v rozpore s princípom rovnosti účastníkov konania zvýhodnil žalobcov pri uplatňovaní ich procesných práv oproti žalovanej, čím bol naplnený dôvod prípustnosti dovolania žalovanej podľa § 420 písm. f/ C.s.p. a zároveň dovolací dôvod v zmysle § 431 ods. 1 C.s.p.
15. Žalovaná ďalej vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 15.
16. K námietke žalovanej, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení, keď sa odvolací súd pri riešení právnej otázky, či žalobcovia ako spotrebitelia majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti a neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve bez toho, aby tieto zmluvné podmienky boli voči nim aplikované, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), podľa ktorej tam, kde je možné žalovať o splnenie povinnosti, nie je daný naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, dovolací súd uvádza, že zastáva názor, že naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení je daný, a to (i) jednak so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávaného prípadu, keďže žalobou úspešne napadnuté ustanovenia zmluvy o úvere spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov, neprimerane zasahujú do ich vlastníckej a zmluvnej slobody alebo sú vo svojej podstate sankciami za porušenie zmluvných povinností, vrátane porušenia povinností zo záväzkových vzťahov s tretími osobami, ktoré s predmetným úverovým vzťahom nijako nesúvisia. Podaná žaloba teda napĺňa svoj preventívny účel, predchádza porušovaniu práv a povinností a možno ňou dosiahnuť zamedzenie ďalších sporov, ku ktorým by uplatnenie týchto neprijateľných a v tom dôsledku neplatných zmluvných podmienok mohlo viesť. Postavenie žalobcov v predmetnom právnom vzťahu sa tak stane istejším, pretože nebudú neprimerane obmedzovaní na svojich právach a slobodách a vystavení protiprávnej hrozbe sankciami, ktoré sú dojednané v rozpore s platným právom (za ktoré treba považovať aj sankcie v podobe neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách; § 53 ods.

5 Občianskeho zákonníka), ktorú nikto nie je povinný znášať. (

1. ii)a jednak vyplýva z práva spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, garantovaného zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (porov. 1 M Cdo 1/2009, 8 Cdo 483/2014, 2 Cdo 233/2017). 15.2. Právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom je teda správne a v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, preto táto dovolacia námietka žalovanej nemôže byť spôsobilá založiť prípustnosť jej dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. Zároveň je potrebné dodať, že aj ústavný súd takéto riešenie považoval za ústavne konformné, a preto dovolací súd nemá dôvod sa odchýliť od svojho predchádzajúceho názoru, ktorý uviedol vo svojom rozsudku sp. zn. 4 Cdo 148/2018 v bodoch 22 až 25. 16.1. Dovolací súd zotrváva na svojom predchádzajúcom názore - ktorý tiež ústavný súd vyhodnotil za ústavne akceptovateľný - aj pokiaľ ide o riešenie právnej otázky, či možno vysloviť (určiť) neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá pred tým, ako bola zákonom č. 575/2009 Z. z. prvýkrát zavedená možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, t. j. pred 1. marcom 2010 (porov. body 26 až 29 rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 148/2018). Keďže od tejto právnej otázky záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešenou, dovolanie žalovanej je v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. prípustné, ale nie je dôvodné, pretože právne posúdenie veci odvolacím súdom, pokiaľ išlo o túto otázku, bolo správne (§ 432 ods. 1 C.s.p.). 16.2. Spotrebiteľské zmluvy boli v slovenskom právnom poriadku zadefinované na základe ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 25. novembra 2004 tak, že spotrebiteľskou zmluvou je o. i. aj zmluva uzavretá podľa Obchodného zákonníka, vrátane zmluvy o úvere. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a zákaz ich používania v spotrebiteľských zmluvách boli do Občianskeho zákonníka inkorporované s účinnosťou od 1. apríla 2004, ktorý ich počnúc týmto dňom sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka; teraz § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Ak teda predmetná zmluva o úvere bola medzi stranami uzavretá až 29. septembra 2005, dopadajú na ňu spomenuté zákonné ustanovenia, a preto vo vzťahu k nej možno deklarovať neprijateľnosť zmluvných podmienok, zvlášť keď sama strana takéto určenie žalobou vymedzí ako predmet súdneho konania. Z tohto dôvodu argumentáciu žalovanej, že až prijatím zákona č. 575/2009 Z. z. bolo procesne možné určiť neprijateľnosť podmienky v spotrebiteľských zmluvách, treba považovať - ako uviedol ústavný súd - za tendenčnú, striktne formalistickú, a teda nesprávnu. 17. Žalovaná napokon vyvodzovala prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania tiež z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky - či je banka oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu voči spotrebiteľovi v prípade existencie objektívnych okolností mimo dôvodov spôsobených klientom (spotrebiteľom), ak takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o úvere - ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), a vytýkala, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pretože podľa ustanovenia § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje, že zmena úrokovej sadzby z vážnych objektívnych dôvodov bez jej oznámenia spotrebiteľovi nie je neprijateľnou zmluvou podmienkou, pokiaľ spotrebiteľ bol o nej riadne informovaný a bola mu daná možnosť vypovedať poskytovanú finančnú službu, a preto ustanovenie bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru nemôže byť z tohto dôvodu neplatným. 18. Pokiaľ ide o samotnú dovolateľkou nastolenú právnu otázku, podľa názoru dovolacieho súdu niet sporu o tom, že zmluvná podmienka, ktorá oprávňuje dodávateľa finančných služieb z vážneho objektívneho dôvodu zmeniť úrokovú sadzbu, ak sa súčasne zaviaže bez zbytočného odkladu o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne spotrebiteľa informovať a ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu, nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže ju spod skutkovej podstaty neprijateľnosti výslovne vyčleňuje ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka (zavedené do Občianskeho zákonníka zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov s účinnosťou od 1. júna 2010, ktorým sa v zmysle § 879m Občianskeho zákonníka spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2010) a ustanovenie čl. 3 ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s bodom 1 písm. j/ a bodom 2 písm. b/ prílohy k tejto smernici. Predmetom právneho posúdenia v prejednávanej veci však nebola otázka, tak ako bola nastolená žalovanou, ale otázka, či ustanovenie bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru tak, ako je formulované, spĺňa alebo nespĺňa podmienky výnimky uvedenej v ustanovení § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka (tzv. negatívne znaky skutkovej podstaty neprijateľnosti), pretože podľa doslovného textu ustanovenia bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru sa oprávnenie banky jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu nepriznáva v prípade existencie „vážneho objektívneho dôvodu“, ale v prípade, „ak dôjde k zmene miery rizika klienta“. Inými slovami, právne posúdenie veci záviselo od interpretácie jazykového vyjadrenia ustanovenia bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru, či možno „zmenu miery rizika klienta“ subsumovať pod „vážny objektívny dôvod“ tak, ako to má na mysli ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka, resp. či „zmena miery rizika klienta“ je alebo nie je tou „objektívnou okolnosťou mimo dôvodov spôsobených klientom“ tak, ako to tvrdí žalovaná. 19. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci ohľadne tejto časti sporu nezáviselo od právnej otázky formulovanej žalovanou, lebo táto otázka nedopadá na skutkový stav veci (nie je dostatočne priliehavá k skutkovému stavu veci), a preto nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti jej dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. Navyše, samotná žalovanou nastolená otázka obsahuje v sebe istú formu sugestívnosti, ktorou sa podsúva záver, že ustanovenie bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru nepochybne napĺňa znaky uvedené v ustanovení § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka a že je platné. V skutočnosti ale ide o záver, ktorý je potrebné z vykonaných dôkazov zistiť, pričom toto zistenie a následné právne posúdenie, či predmetná zmluvná podmienka je alebo nie je prijateľná a platná, je povinný vykonať nezávisle súd. 20. Na druhej strane však žalovanej treba prisvedčiť v tom, že odôvodnenie neprijateľnosti a neplatnosti ustanovenia bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru odvolacím súdom je nedostatočné a nedáva dostatočnú odpoveď na jej rozsiahlu argumentáciu, že spadá pod ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka, a preto je vylúčené spod neprijateľnosti, pričom práve špecifická odpoveď na túto argumentáciu sa javí ako potrebná pre riadne odôvodnenie rozhodnutia a zachovanie práva žalovanej na spravodlivý proces. Právne posúdenie (ne)prijateľnosti a (ne)platnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa jednostrannej zmeny úrokovej sadzby je potrebné posúdiť v širšom kontexte, teda nielen z pohľadu Občianskeho zákonníka ako všeobecného súkromnoprávneho predpisu, ale aj z pohľadu osobitných právnych predpisov z oblasti bankového a finančného práva. Dovolací súd týmto rozhodnutím pre výskyt procesných vád zmätočnosti napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušuje a vec sa tak vracia od štádia odvolacieho konania na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Aby však nové rozhodnutie odvolacieho súdu netrpelo vadou nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti v tejto právnej otázke, bude povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa nielen s tvrdením žalobcov, že pojem „zmena miery rizika klienta“ a jeho odvodzovanie od „behaviorálneho skóringu“ (t. j. skóringu správania
2. sa)klienta skôr evokujú, že sa vzťahujú nie na objektívne skutočnosti, ale na subjektívnu stránku (individuálne hodnotenie) klienta - spotrebiteľa, pričom hodnotené okolnosti sú vopred žalobcom ako spotrebiteľom neznáme, a preto netransparentné, ale aj so skutočnosťou tvrdenou žalovanou, že osobitné právne predpisy predpokladajú a oprávňujú banku na jednostranné vykonanie zmeny (fixnej či variabilnej) úrokovej sadzby úverov na bývanie bez nutnosti uzatvoriť dodatok k zmluve o úvere, a to aj s prihliadnutím na kreditnú kvalitu klienta (schopnosť spotrebiteľa splácať úver), ktorej hodnotenie vždy v sebe zahŕňa aj subjektívny a individuálny prvok. 21.1. Sumarizujúc uvedené, pokiaľ žalovaná vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p., dovolací súd uzatvára, že jej dovolanie je v zmysle tohto ustanovenia nielen prípustné, ale aj dôvodné (§ 431 ods. 1 C.s.p.), pretože opodstatnene vytýka, že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu jej bolo znemožnené uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (porov. body 12 a 13 tohto uznesenia). Z tohto dôvodu dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods.

§ 450

C.s.p.) s tým, že odvolací súd je právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení viazaný (§ 455 C.s.p.) a v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.). 21.

1. Dovolací súd zároveň zrušil aj uznesenie Okresného súdu Žilina z
2. septembra 2019 č. k. 18 C 341/2013-607 a uznesenie Okresného súdu Žilina z
3. decembra 2019 č. k. 18 C 341/2013-642, ktorým bolo rozhodnuté o výške náhrady trov konania, pretože ide o závislý výrok od dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a jeho zrušením stratili svoj podklad (§ 439 písm. a/ C.s.p.); v opačnom prípade by tieto rozhodnutia o trovách konania bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie vo veci samej zostali osamotené a strácali by rozumný zmysel, čo by odporovalo princípu právnej istoty (I. ÚS 549/2015). V tejto súvislosti sa žiada už len dodať, že závislým výrokom môže byť nielen (opravným prostriedkom nedotknutý) výrok tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).
4. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
5. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.