1 písm. d) Trestného zákona, o dovolaní obvineného X. N. podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 4. decembra 2018, sp. zn. 3To/66/2018 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného X. N. s a o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj len ,,okresný súd" alebo ,,súd prvého stupňa") z 12. júna 2018, sp. zn. 3T/15/2018 bol obvinený X. N., nar. X. Y. XXXX v X., naposledy trvale bytom v X., Ľ. X (ďalej aj len ,,obvinený") uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
1 písm. d) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že dňa
1 písm. d) Trestného zákona uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu tri roky, teda od
1 Trestného zákona s poukazom na § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 a § 41 ods. 1, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
2 písm. b) Trestného zákona zaradil okresný súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia.
1, ods. 2 a § 57 ods. 1 Trestného zákona okresný súd uložil obvinenému takisto aj peňažný trest vo výške 2.700,00 (dve tisíc sedem sto) Eur s tým, že
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť obvineným úmyselne zmarený ustanovil obvinenému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.
1, ods. 2 Trestného zákona uložil okresný súd obvinenému aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 4 (štyri) roky.
2 Trestného zákona napokon okresný súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava V z
Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený prostredníctvom ustanovenej obhajkyne dovolanie (pozn.: formálne označené ako ,,Doplnenie dovolania"), podaniu ktorého predchádzalo niekoľko čo do rozsahu vskutku obsiahlych a vlastnoručne spísaných podaní obvineného, resp. jeho otca označených ako ,,Dovolanie". Z obsahu dovolania podaného prostredníctvom ustanovenej obhajkyne naostatok vyplýva, že obvinený sa domáha naplnenia dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm. d), písm.
c) Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd" alebo ,,dovolací súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Trestného poriadku), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), obsahuje odôvodnenie (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že nie je možné o dovolaní rozhodnúť v súlade s návrhom obvineného, pretože je zrejmé, dôvody dovolania
Trestného poriadku splnené neboli, a to riadiac sa nasledovným: K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm. c) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany a ochranou práv obvineného. Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného : - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Naviac, konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to spravidla znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Najvyšší súd dospel po oboznámení sa s rozhodnutiami tak okresného ako aj odvolacieho súdu k záveru, že v konaní predchádzajúcom podaniu dovolania nemožno konštatovať porušenie práva obvineného na obhajobu. Z uvedeného je takisto zrejmé, že ani po zbežnom prezretí predloženého spisu dovolacím súdom v trestnej veci obvineného tvoriacej predmet prieskumu dovolacím súdom nedošlo ani k takému porušeniu práva na obhajobu, ktoré by bolo možné označiť ako zásadné, a to s poukazom na nasledujúce skutočnosti: Podstatou dovolacích námietok obvineného vzťahujúcich sa k ním predpokladanému naplneniu dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku je ním uvádzané substitučné splnomocnenie náhradnej obhajkyne, ktorá bola obvinenému ustanovená opatrením okresného súdu z dôvodu avizovanej neprítomnosti zvoleného obhajcu obvineného na nariadenom termíne hlavného pojednávania. V tejto súvislosti obvinený dôvodí, že náhradný obhajca ustanovený opatrením predsedu senátu nie je oprávnený dať sa substitučne zastúpiť, pričom rovnako tak obvinený náhradnému obhajcovi nikdy neudelil ústny alebo písomný súhlas s jeho substitučným zastúpením. Substituent nemal dostatočný čas na prípravu na hlavné pojednávanie, v ktorého rámci bolo z hľadiska obsahu a významu pre rozhodnutie vo veci samej pristúpené k vykonaniu kľúčových dôkazov a teda obvinenému nemohla byť poskytnutá náležitá právna pomoc zo strany substituenta. K tomu najvyšší súd v prvom rade poukazuje na znenie § 42 ods. 2 veta pred bodkočiarkou Trestného poriadku,
ktorého má náhradný obhajca rovnaké práva a povinnosti ako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca. Naviac, v ods. 3 naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku je explicitne daná súvzťažnosť ustanovení § 40 a 41 a nasl. Trestného poriadku a síce tak, že tieto sa vo vzťahu k náhradného obhajcovi vzťahujú primerane. Dovolací súd takisto považuje za potrebné poznamenať, že k rovnakému záveru dospela aj doktrinálna prax. Procesný význam subjektu náhradného obhajcu je totiž potrebné nepochybne vykladať v zmysle jeho primárneho účelu vyjadreného v § 42 ods. 1 Trestného poriadku,
ktorého ak je dôvodná obava, že by mohol byť zmarený v prípravnom konaní výsluch obvineného, ktorý trvá na prítomnosti obhajcu, hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom obhajcovi alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca. Dotknutý procesný prostriedok je dôležitý najmä v prípadoch, keď je potrebné zabezpečiť právo obvineného na obhajobu a objektivitu vykonania jeho výsluchu nielen v prípravnom konaní, ale aj v rámci súdneho konania a tým (okrem iného) zabrániť zmareniu vykonania procesného úkonu na hlavnom pojednávaní, ku ktorému by došlo v dôsledku neprítomnosti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu. Ustanovenie náhradného obhajcu v sebe nevyhnutne poníma aj ohľad na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, pričom takisto rešpektuje aj zásadu primeranosti vykonávania úkonov trestného konania, pričom v konečnom dôsledku garantuje dodržanie obhajobných práv obvinenej osoby prostredníctvom zabezpečenia prítomnosti náhradného obhajcu na dotknutom procesnom úkone bez ohľadu na to, či obvinený alebo jeho obhajca trvajú na osobnej prítomnosti obhajcu na výsluchu obvineného, hlavnom pojednávaní alebo prípadne na verejnom zasadnutí. Zároveň ustanovenie náhradného obhajcu predstavuje aj praktickú potrebu zákonného vyriešenia situácie, keď v priebehu toho - ktorého úkonu trestného konania (nevynímajúc hlavné pojednávanie) hrozí v dôsledku neprítomnosti ustanoveného alebo zvoleného obhajcu zmarenie takéhoto úkonu, čo ostatne v sebe poníma aj vymedzenie práv a povinností náhradného obhajcu. Tieto sú totiž koncipované tak, že sú obsahovo totožné a čo do významu rovnaké s právami a povinnosťami zvoleného alebo ustanoveného obhajcu, pričom jediným obmedzením ich výkonu je požiadavka neprítomnosti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu na dotknutom procesnom úkone trestného konania. Z toho dôvodu je koncepciu procesného prostriedku ustanovenia náhradného obhajcu potrebné vnímať subsidiárne; inak povedané, v prípade prítomnosti zvoleného alebo ustanoveného obhajcu na príslušnom úkone trestného konania náhradný obhajca práva skôr označených subjektov nevykonáva. Ak potom obvinený namieta nemožnosť substitučného zastúpenia náhradného obhajcu iným obhajcom (advokátom) je v tejto súvislosti potrebné bezprostredne poukázať na § 16 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii (ďalej len ,,zákon o advokácii"),
ktorého sa advokát v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom. Prekážkou pre takéto zastúpenie je v zmysle § 16 ods. 3 zákona o advokácii nesúhlasný prejav vôle klienta vo vzťahu k substitučnému zastúpeniu advokáta iným advokátom. Dovolací súd vo vzťahu k obsahu predchádzajúcich odsekov považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov rovnakej právnej sily, ktorým by v predkladanej procesnej situácii bol vzájomný (hypotetický) nesúlad ustanovení § 42 a nasl. Trestného poriadku s § 16 ods. 1 a nasl. zákona o advokácii. Ak by napriek uvedenému dovolací súd pristúpil k hodnoteniu súladu dotknutých ustanovení uvedených právnych predpisov a dospel by k prípadnému záveru o ich nesúlade a nemožnosti aplikácie toho - ktorého právneho predpisu, atrahoval by si tak neoprávnene jemu neprináležiacu kompetenciu v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keď potom prejde najvyšší súd znova k podstate veci tvoriacej predmet dovolacieho prieskumu musí skonštatovať, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s uznesením odvolacieho súdu je zrejmé, že obvinený takýto negatívny prejav vôle vo vzťahu k substitučnému zastúpeniu náhradného obhajcu iným obhajcom nijak neprejavil. Najvyšší súd prezretím súvisiacej časti predloženého spisu naviac zistil, že obvinený v tejto súvislosti na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom dňa
1 písm.
3 Trestného poriadku (ktoré sa spravidla vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje) zrozumiteľným, úplným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania za súčasnej existencie iných skutočností naznačujúcich, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. Výlučne v takom prípade by bolo možné konštatovať porušenie práva na obhajobu obvineného tzv. arbitrárnym rozhodnutím súdu
3 Trestného poriadku. Takáto situácia však v posudzovanom prípade nenastala. Uvedené je rovnako zrkadlovo vyjadrené aj v znení dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, ktorý môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal (a contrario nie vtedy, ak súd niektorý dôkaz nevykonal) dôkazy nezákonným spôsobom, čiže pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd ďalej nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy, ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Tiež si treba uvedomiť, že súd nie je povinný vyhovieť návrhom strán na doplnenie dokazovania, lebo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a § 2 ods. 11 Trestného poriadku má v rámci rozsahu vlastnej úvahy možnosť zvoliť vhodné dôkazné prostriedky na spravodlivé rozhodnutie. Pre záver o tom, či sa odvolací súd v kontexte trestnej veci obvineného dostatočne vysporiadal s jeho návrhom na doplnenie dokazovania, je v tejto súvislosti relevantný obsah odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Vo veci predstavujúcej predmet dovolacieho prieskumu z neho zreteľne vyplýva, že odvolací súd sa (čo sa zisteného skutkového stavu týka) v úplnostiach stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s tam obsiahnutými právnymi úvahami. O tom svedčí aj skutočnosť, že odvolací súd v celosti odkázal na skutkový stav zistený pred súdom prvého stupňa, pričom osobitne zvýraznil správnosť, podrobnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu, na podklade ktorého dospel následne aj odvolací súd k identickým skutkovým záverom, ako súd prvého stupňa, pričom z už vymedzenej časti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zreteľne a zrozumiteľným spôsobom zrejmé, prečo nebolo návrhu obvineného na doplnenie dokazovania v ním označenom rozsahu vyhovené. Napokon, ak dovolacia námietka obvineného spočíva v tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, pri vykonávaní ktorých údajne malo dôjsť k porušeniu práva obvineného na obhajobu, tento záver nemožno vyvodzovať na základe toho, že by sa mali inak vyhodnocovať existujúce a už vykonané dôkazy. Ak totiž súd vyhodnotí vykonaný dôkaz inak než
predstáv niektorej z procesných strán nemožno z toho vyvodiť automatický záver, že ide o dôkazy, ktoré nie sú vykonané zákonným spôsobom, teda vysloviť záver o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. V tejto súvislosti musí najvyšší súd len okrajovo poznamenať, že ak sa v súvislosti so skôr označeným dôvodom dovolania - s poukazom na princíp viazanosti dovolacieho súdu dovolacími námietkami a nie formálne označenými dovolacími dôvodmi, ktoré nie sú obsahovo súladné so skutočným zmyslom predkladaných námietok - dovolateľ v skutočnosti obsahovo domáha aj súčasnej existencie iného dovolacieho dôvodu (v kontexte prejednávanej veci po preskúmaní obsahu podaného dovolania ide o dovolacie námietky vzájomne sa prekrývajúce najmä so skutkovými podstatami dovolacích dôvodov
1 písm. c/ a písm. i//Trestného poriadku) kumuláciu jednej a tej istej skutočnosti na odôvodnenie dvoch, resp. viacerých dovolacích dôvodov nemožno akceptovať. Inak povedané, ak subjekt oprávnený podať dovolanie z hľadiska právnej kvalifikácie raz označí určitý procesný postup OČTK alebo súdu ako chybný a podradí ho pod určitý dovolací dôvod, nie je ďalej z právneho hľadiska možné, aby sa s odkazom na ten istý predchádzajúci a už skôr namietaný procesný postup (čo i len nepriamo) automaticky domáhal zároveň aj existencie iného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedené je totiž pokryté platnosťou princípu špeciality, teda prednosti konkrétneho zákonného ustanovenia, ktorým je dovolacie konanie ovládané. Ak by totiž dovolací súd takto formulovanú argumentáciu obvineného prijal, nastal by tak právne neudržateľný a účel dovolacieho konania popierajúci právny stav, ktorý by bol v jednoznačnom rozpore aj s procesnými oprávneniami toho - ktorého dovolateľa tak, ako sú tieto koncipované v § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Na ilustráciu možno uviesť hypotetický príklad, keď by rozhodnutie súdu v nezákonnom zložení (dovolací dôvod
1 písm. b/ Trestného poriadku) zároveň odôvodňovalo i dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku a
1 písm. g) Trestného poriadku. V dovolacom konaní pritom platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu
Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, resp. toto síce formálne označenie dôvodu dovolania neobsahuje, ale z hľadiska povahy dovolacích námietok obsahovo nezodpovedá konštrukcii vo veci aplikovateľných dovolacích dôvodov a v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
c) Trestného poriadku. Najvyšší súd preto opakuje, že pokiaľ obvinený v podanom dovolaní neuvedie námietku právneho charakteru, nie je pri viazanosti uplatnenými vecnými námietkami (a nie dôvodmi dovolania
Trestného poriadku) nielen povinnosťou, ale ani možnosťou dovolacieho súdu sa následne akokoľvek vyjadrovať k otázke samotnej správnosti právnej kvalifikácie ustáleného konania. Z obsahu podaného dovolania je však vo svetle skôr uvedeného zrejmé - aj keď treba zároveň povedať, že uvedené je žiaľ v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sústavne pomerne častým javom - že v tejto súvislosti dovolateľ vôbec nerozlišuje skutkové námietky od námietok právnych. Výlučne právne námietky by pritom bolo možné považovať za relevantné, a teda bolo by potrebné sa nimi zo strany konajúceho dovolacieho súdu zaoberať. Bezprostredným následkom uvedeného je okrem iného to, že podané dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok) je koncipované tak vecne, ako aj obsahovo ako len ďalšie odvolanie (riadny opravný prostriedok), o čom ostatne svedčí skutočnosť, že po preskúmaní uznesenia odvolacieho súdu je zrejmé, že tento reagoval bezprostredne na totožné odvolacie námietky obsiahnuté už v skôr podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Priamym prejavom takto opísaného obsahu podaného dovolania je následne skutočnosť, že obvinený len ďalej pokračuje vo svojej obhajobe, opakuje námietky predložené v predchádzajúcom konaní a napokon vôbec neprihliada na právnu konštrukciu ním uplatňovaného dôvodu dovolania, čo možno primerane vztiahnuť aj na obsah dovolania podaného v jeho prospech jeho synom. Povedané inými slovami, obvinený namieta nedostatky, resp. ,,medzery" v skutkových zisteniach, ktoré ustálili vo veci skôr činné súdy a tieto pochybenia odvíjajú vo všeobecnosti od nesprávneho postupu súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu vo vykonanom hodnotení dôkazov, pričom predkladá ich vlastnú interpretáciu. Napokon sa prirodzene domáha výlučne pozitívnej zmeny skutkových záverov svedčiacich v prospech obvineného, čo by viedlo ku konštatovaniu, že stíhaný skutok nespáchal a to napriek tomu že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru, čím porušili jeho právo na obhajobu. V dovolacom konaní na podklade mimoriadneho opravného prostriedku však v zásade nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. Výnimkou je len už naposledy označené ustanovenie Trestného poriadku upravujúce odlišnosti spočívajúce v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti. Je tomu tak z dôvodu, že otázka vykonaného dokazovania tak z pohľadu jeho úplnosti, ako aj správnosti jeho hodnotenia predstavujú otázky upravené normami procesného práva, ktoré nie sú hmotnoprávnej povahy. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na citované nemôže najvyšší súd teda ani ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie, nakoľko uvedená činnosť je doménou konania pred súdmi nižšej inštancie. O to viac, ak je dovolanie prípustné proti už právoplatným rozhodnutiam súdu za účelom možnosti nápravy v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení a nie revízie a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy nižších stupňov, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania (výnimkou je len už zmieňovaný dôvod dovolania dostupný iba pre ministra spravodlivosti). Najvyšší súd v tomto kontexte uzatvára, že nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku namietaného obvineným a preto argumentáciu obvineného vo vzťahu k dotknutému dôvodu dovolania odmietol ako nedôvodnú. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. d) Trestného poriadku.
1 písm. d) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je ako dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb vytýkaných napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia. Z argumentácie obvineného obsiahnutej v podaných dovolaniach však vyplýva, že v nich nie sú zrozumiteľne uvedené dovolacie námietky vzťahujúce sa obsahovo a vecne pod dotknutý dovolací dôvod. Naviac, zo skôr opísaného priebehu konania pred súdom prvého stupňa ako aj odvolacím súdom je zrejmé, že obvinený sa zúčastnil hlavného pojednávania; verejného zasadnutia sa síce nezúčastnil, avšak tohto sa zúčastnila náhradná obhajkyňa. K uvedenému najvyšší súd konštatuje nasledovné:
1 Trestného poriadku veta prvá a druhá predseda senátu predvolá na verejné zasadnutie osoby, ktorých osobná účasť na ňom je nevyhnutná. O verejnom zasadnutí upovedomí prokurátora, ako aj osobu, ktorá svojím návrhom dala na verejné zasadnutie podnet, a osobu, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím.
4 Trestného poriadku deň, čas a miesto verejného zasadnutia určí predseda senátu tak, aby osobe, ktorá na verejné zasadnutie dala svojím návrhom podnet, osobe, ktorá môže byť rozhodnutím priamo dotknutá, obhajcovi a prokurátorovi zostala od doručenia predvolania na verejné zasadnutie alebo od upovedomenia lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu; to neplatí pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Skrátiť lehotu možno len so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená. U ostatných osôb, ktoré sa na verejné zasadnutie predvolávajú alebo o ňom upovedomujú, treba zachovať spravidla trojdňovú lehotu.
3 Trestného poriadku verejné zasadnutie sa koná za prítomnosti obvineného.
4 Trestného poriadku verejné zasadnutie sa môže vykonať v neprítomnosti obvineného, ak nie je možné doručiť mu predvolanie na verejné zasadnutie a z toho dôvodu ustanovený obhajca bol o verejnom zasadnutí riadne upovedomený.
5 Trestného poriadku verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obvineného aj vtedy, ak mu upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo riadne a včas doručené a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5.
6 Trestného poriadku verejné zasadnutie v neprítomnosti obvineného nemožno konať, ak je obvinený vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov.
7 Trestného poriadku ustanovenie odseku 6 sa nepoužije, ak sa obvinený odmietol zúčastniť verejného zasadnutia alebo výslovne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti.
8 Trestného poriadku ak obvinený hodnoverným spôsobom ospravedlní svoju neúčasť na verejnom zasadnutí a súčasne písomne požiada súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti, súd odročí verejné zasadnutie a určí deň, čas a miesto ďalšieho verejného zasadnutia.
10 Trestného poriadku obhajca obvineného sa vždy zúčastní verejného zasadnutia, na ktorom sa koná o odvolaní, ako aj verejného zasadnutia, na ktoré dal podnet svojím návrhom obvinený.
2 Trestného poriadku v prípade ospravedlnenej neúčasti obvineného na úkone orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu zo zdravotných dôvodov je obvinený povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu vyplýva, že obvinený bol v pôvodnom konaní - v štádiu konania pred súdom - trestne stíhaný na podklade obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia
1 písm. d) Trestného zákona, pre ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere až do 2 (dvoch) rokov. Obvinený v čase odvolacieho konania nebol vo väzbe ani vo výkone trestu odňatia slobody. O verejnom zasadnutí odvolacieho súdu bol písomne upovedomený na adresu ním určenú ako adresa na doručovanie písomností (Ľ. XXXX/X, XXX XX X.) s tým, že zásielka nebola v odbernej lehote prevzatá, bola uložená na pošte a následne vrátená súdu ako nedoručená. Súhrnne vzaté teda platí, že upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo obvinenému doručované na adresu, ktorú na tento účel uviedol (č.l. 24 a nasl., č.l. 180 spisu), pričom zásielka sa vrátila odvolaciemu súdu ako nedoručená (č.l. 184 spisu), nakoľko obvinený si ju v odbernej lehote nevyzdvihol a bola uložená na pošte; po uplynutí troch pracovných dní od jej uloženia si obvinený zásielku nevyzdvihol, v dôsledku čoho dňom 31. októbrom 2018 sa má za to, že vo veci boli naplnené predpoklady pre uplatnenie fikcie doručenia
1 a nasl. Trestného poriadku. Z naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku okrem iného vyplýva, že práve
5 Trestného poriadku sa verejné zasadnutie vykoná v neprítomnosti obvineného (v tom čase z procesného hľadiska nesúceho postavenie obžalovaného), ktorého upovedomenie na verejné zasadnutie bolo doručené uložením na pošte dňa
1 písm. d) Trestného poriadku v kontexte trestnej veci obvineného nedošlo. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku: Dovolacím dôvodom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
uvedeného ustanovenia možno dovolanie podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (obdobne 2 Tdo 29/2012). Najvyšší súd znova ani v tomto smere nemohol akceptovať argumentáciu obvineného obsiahnutú v podanom dovolaní. Obvinený sa (síce vecne správne) domáhal konštatovania existencie pochybenia okresného súdu pri ukladaní súhrnného trestu, avšak najvyšší súd tejto námietke nemohol vyhovieť, a to riadiac sa nasledovným: Ako je zrejmé z výroku o treste obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, okresný súd
2 Trestného zákona zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 11. apríla 2018, sp. zn. 1T/92/2017, právoplatného toho istého dňa, ktorým bol obžalovanému uložený peňažný trest vo výške 2.700,00 (dve tisíc sedem sto) Eur, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov, trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 3 (tri) roky) ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
1, ods. 2 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest
zásad na uloženie úhrnného trestu. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest, trest prepadnutia veci, trest zákazu činnosti alebo trest zákazu účasti na verejných podujatiach, ak bol taký trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7 . Vyplývajúc z vyššie uvedeného platí, že súhrnný trest sa uloží iba v prípade viacčinného súbehu a to len vtedy, ak páchateľ bol za časť zbiehajúcej sa trestnej činnosti odsúdený a ak možno na takéto odsúdenie prihliadať. Súd teda páchateľa odsudzuje a ukladá mu súhrnný trest za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, pričom prejednávaný trestný čin musí byť vo viacčinnom súbehu so skorším trestným činom, za ktorý už bol páchateľ odsúdený. Na tomto mieste najvyšší súd poznamenáva, že zo znenia § 353 ods. 6 Trestného poriadku je zrejmé, že aj trestný rozkaz má povahu odsudzujúceho rozsudku; účinky spojené s vyhlásením rozsudku pritom nastávajú doručením trestného rozkazu obvinenému. Viacčinný súbeh trestných činov existuje z časového hľadiska vtedy, ak v období medzi prvým zo spáchaných trestných činov a posledným z nich nedošlo k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za nejaký trestný čin toho istého páchateľa, a to bez ohľadu na to, či sa odsudzujúci rozsudok týkal niektorého z týchto trestných činov alebo trestného činu spáchaného ešte skôr mimo okruhu týchto skúmaných trestných činov. Pod odsudzujúcim rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, ktorý bol ako prvý odsudzujúci rozsudok v trestnom stíhaní pre tento trestný čin vyhlásený a ktorý potom svojho času aj nadobudol právoplatnosť a možno naň dosiaľ prihliadať. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že okamih vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku spôsobuje, že vo vzájomnom pomere viacčinného súbehu nemôže byť trestný čin spáchaný pred týmto okamihom a trestný čin spáchaný po tomto okamihu. Okresný súd v rámci vyššie opísaného chybného postupu spočívajúceho v nesprávnom posúdení zbiehajúcej sa trestnej činnosti obvineného dopustil pochybenia, ktoré správne identifikoval už odvolací súd. Označené pochybenie spočívalo v tom, že okresný súd uložil súhrnný trest vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 11. apríla 2018, sp. zn. 1T/92/2017, právoplatným toho istého dňa za súčasného zrušenia výroku o treste i napriek tomu, že označeným rozsudkom už bol obvinenému pred jeho vyhlásením uložený súhrnný trest, a síce peňažný trest vo výške 2.700,00 (dve tisíc sedem sto) Eur, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov a rovnako tak mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 3 (tri) roky a zároveň bol vo výroku o treste zrušený trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V z 18. septembra 2017, sp. zn. 0T/166/2017. V konkrétnom prípade obvinený spáchal skutok právne kvalifikovaný ako prečin
1 Trestného zákona (vo veci vedenej pod sp. zn. 1T/92/2017) a o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom z
1 písm. d/ Trestného zákona), vo veci bol súdom vydaný trestný rozkaz, ktorý bol obvinenému doručený dňa
1 písm. d) Trestného zákona. V posudzovanej veci bol však súbeh trestných činov bol v posudzovanej trestnej veci prerušený doručením trestného rozkazu sp. zn. 0T/166/2017 dňa 18. septembra 2017 (porovnaj s § 353 ods. 8 Trestného poriadku). To znamená, že v prípade trestného činu
1 Trestného zákona spáchaného dňa 14. novembra 2016 (sp. zn. 1T/92/2017), trestného činu
1 písm. d) Trestného zákona spáchaného
1 písm. h) Trestného poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd v súhrne nezistil naplnenie žiadneho z dovolacích dôvodov namietaných obvineným, rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.