1, ods. 4 Trestného zákona v znení zákona č. 100/1996 Z. z. o dovolaní obvineného Ing. A. Ď. podanom proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5To/7/2018 z 27. septembra 2018 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Ing. A. Ď. o d m i e t a. Odôvodnenie Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 16T/1/2017 zo 16. marca 2018 uznal obvineného Ing. A. Ď. za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu
1, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu
1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (pozn.: ak nie je uvedené inak, v tejto súvislosti ďalej aj len ,,Trestného zákona“), ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti Y., Z..F..P.. so sídlom na C. X.. č. XX v N. v období od 27.05.1996 v úmysle uviesť do omylu pracovníkov Daňového úradu Bratislava IV a neoprávnene sa obohatiť podal Daňovému úradu Bratislava IV so sídlom na Ž. X.. č. XX v N., daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty, dňa
ustanovení zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty nemala spoločnosť Y., Z..F..P.. nárok. Celkovo si uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za obdobie mesiacov apríl až september 1996 v sume 15.673.114,-Sk(520.252,07 Eur), z tejto sumy Daňový úrad Bratislava IV vyplatil spolu 8.769.177,-Sk (291.083,35 Eur) ako vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiace apríl až august 1996 poukázaním platieb na účty spoločnosti Y., Z..F..P.. na účet č. XXXXXXX/XXXX vedený vo S. Ú. N., V..Z.. dňa
4 Trestného zákona za použitia § 35 ods. 2 Trestného zákona, § 40 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, 4 (štyri) mesiace a 18 (osemnásť) dní.
3 Trestného zákona bol obvinený na výkon uloženého trestu zaradený do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
1, § 50 ods. 1 Trestného zákona bol obvinenému uložený aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 (šesť) rokov.
2 Trestného zákona krajský súd zároveň zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z
januára 2006 odvolanie obvineného zamietol. Proti označenému uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený Ing. A. Ď. prostredníctvom obhajcu dovolanie, a to s poukazom na naplnenie dovolacích dôvodov
1 písm. c/ (zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu), písm. g/ (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom), písm. h/ (bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa) a napokon písm. i/ Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia). Obvinený v podanom dovolaní chronologicky zrekapituloval predchádzajúci priebeh trestného konania najmä s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov v jeho veci, pričom dodal, že úlohou krajského súdu bolo v zmysle záväzného pokynu súdov vyššieho stupňa zabezpečenie originálov daňových priznaní (nie ich overených kópií) za mesiac apríl až september 1996. Ako však vyplýva z rozsudku krajského súdu, ten túto úlohu nesplnil, pričom nezabezpečil ani iné originály dokladov, ktoré žiadal od daňového úradu. Obsahom spisu teda nie je daňové priznanie za obdobie september 1996, nakoľko sa nenachádza v zložke daňového úradu a nie je ním ani žiadny iný originál listiny z pôvodného spisu z daňového konania (pretože boli skartované). Ak považoval odvolací súd takéto námietky obhajoby za neopodstatnené, obvinený nepovažuje s tým súvisiacu argumentáciu odvolacieho súdu za relevantnú. Nezabezpečením originálov dotknutých listín za uvedené obdobie totiž došlo k zjavnému porušeniu záväzného právneho pokynu
skoršieho zrušujúceho rozsudku dovolacieho súdu, čo má za následok nezákonnosť uznesenia napadnutého dovolaním. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu, že za danej situácie
jeho názoru nebolo potrebné ďalšie doklady vyžadovať, poukázal na to, že tieto si predsa vyžiadal krajský súd a zjavne tak urobil výlučne v dôsledku záväzného pokynu dovolacieho súdu prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli vykonané v súlade s Trestným poriadkom za súčasného dodržania zásady ústnosti a bezprostrednosti a doklady začal považovať za nepotrebné až potom, ako sa dozvedel, že došlo k ich skartácii. A contrario by potom bolo možné dospieť k absurdnému záveru, že súd, ktorý má konať rýchlo a hospodárne, dopytuje štátne orgány kvôli dokladom, ktoré vlastne vôbec nepotrebuje. Odvolací súd sa takisto žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou vznesenou tak v konaní pred krajským súdom, ako aj v odvolaní a to spočívajúcou v neoprávnenej manipulácii so spisom, ktorá je dôvodom absencie označených písomností. Tieto skutočnosti sú pritom relevantné aj z toho dôvodu, že súd v konaní vykonal aj dôkazy, ktoré sú obsahom vyšetrovacieho spisu (napr. výpovede svedkov z prípravného konania). Keďže má obvinený za to, že došlo k neoprávnenej manipulácii s vyšetrovacím spisom, považuje za neprípustné, aby boli v konaní ďalej vykonané akékoľvek ďalšie dôkazy tvoriace obsah spisu, na podklade ktorých vo veci skôr konajúce a rozhodujúce súdy dospeli k rozhodnutiu o vine obvineného. Súhrnne má takto formulované porušenie povinnosti skôr vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov rešpektovať záväzný pokyn dovolacieho súdu za následok, že tak rozsudok krajského súdu ako aj uznesenie odvolacieho súdu sú založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Okrem iného má uvedené za následok arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť oboch označených rozhodnutí. Naviac, keby aj boli súčasťou spisu absentujúce originály daňových priznaní, tieto samotné nepreukazujú a nemôžu preukazovať, že došlo k spáchaniu trestného činu, nakoľko pre posúdenie objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu, ktorý mal obvinený spáchať, bolo potrebné zaobstarať aj ostatné doklady (ktoré však boli
vyjadrenia pracovníčky daňového úradu skartované). Práve tieto mohli preukázať alebo vyvrátiť protiprávnosť konania obvineného, nakoľko samotný obsah daňového priznania pre tieto účely nepostačuje bez ohľadu na to, aké údaje sú v ňom uvedené, pričom je ich potrebné navyše ďalej verifikovať. Obvinený v dovolaní namietol aj nesprávnosť právnej kvalifikácie zisteného skutku, s ktorou sa napriek tomu, že ju namietal už v priebehu konania predchádzajúcom podaniu dovolania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy dostatočne nevysporiadali. Túto nesprávnosť v podstate formuloval tak, že obvinený svojim konaním nemohol uviesť pracovníkov daňového úradu do omylu, nakoľko títo predstavujú štátny orgán, u ktorého je takto definované naplnenie objektívnej stránky konania vylúčené. K tomu poukázal na súdnu prax ako aj názory plynúce z odbornej publikačnej činnosti, resp. súvisiacu doktrinálnu prax. Samotné podanie daňového priznania či už s oprávneným alebo neoprávneným nárokom na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty je absolútne nespôsobilým pokusom spáchania trestného činu podvodu, nakoľko znovu platí predpoklad, že tak súd, ako ani daňový úrad nie je možné uviesť do omylu a to z dôvodu, že tieto sú rovnako povinné skúmať skutkový i právny stav, hodnotiť dôkazy a skutkový stav zistiť v rozsahu potrebnom pre vydanie rozhodnutia v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov. Ak teda určitý subjekt podá daňové priznanie s nárokom na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, je následne daňový úrad povinný skúmať oprávnenosť takto uplatňovaného nároku a v prípade, že dospeje k negatívnemu záveru nadmerný odpočet DPH skrátka nevráti a vice versa. Z rozsudku krajského súdu v spojení s uznesením odvolacieho súdu taktiež nevyplýva, ktorí konkrétni pracovníci daňového úradu mali byť uvedení do omylu, pričom nie je zrejmé ani to, ako súd skúmal vnímanie týchto nešpecifikovaných pracovníkov k dotknutým skutočnostiam a ako dospeli k záveru, že ten - ktorý pracovník bol uvedený do omylu. Ak odvolací súd poznamenal, že by prijatie takéhoto výkladu viedlo k nemožnosti trestného postihu akéhokoľvek subjektu postupujúcemu pri uplatnení nároku na vrátenie DPH podvodným spôsobom, je takéto konštatovanie v rozpore so zásadou nullum crimen sine lege a nulla poena sine lege. Názor prezentovaný krajským a odvolacím súdom,
ktorých sa konania, ktorými páchatelia úmyselne neoprávnenie uplatňovali nároky na vrátenie nadmerného odpočtu DPH trestne postihovali ako trestný čin podvodu
Trestného zákona, považuje obvinený za bezpredmetný, nakoľko súdy neodkázali na čo i len jedno súdne rozhodnutie svedčiace o správnosti takéhoto záveru. Pokiaľ by sa navyše takéto konania skutočne posudzovali ako trestný čin podvodu, mal by si súd urobiť ohľadom právnej kvalifikácie zisteného skutku vlastný záver, v rámci ktorého by reagoval aj na námietky obhajoby a nie len bez ďalšieho konštatoval, že ,,takto sa to robilo, takto to je správne“. Obvinený ďalej namietol aj výšku a druh uloženého trestu, pričom znova poukázal na nerešpektovanie záväzného právneho názoru a s tým súvisiaceho pokynu dovolacieho súdu súdom nižšieho stupňa v spojení s uvedeným. Samotný krajský súd konštatoval, že vo vzťahu k trestnej veci obvineného ide o neprimeranú dĺžku trestného konania, ktorá nielen odporuje právu obvineného (a aj poškodeného) na spravodlivý súdny proces, no je navyše v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania ako celku. Napriek uvedenému krajský súd tieto skutočnosti pri ukladaní trestu obvinenému nezohľadnil a zmiernil ich len minimálne, a síce s poukazom na § 40 ods. 1 Trestného zákona a to tak, že obvinenému uložil maximálne možnú výmeru trestu. Konštatovanie odvolacieho súdu o neprimeranej miernosti uloženého trestu vyznie potom absurdne napriek tomu, že mal vedomosť o skutočnosti, že v konaní bolo rozhodnuté po 22 (dvadsiatich dvoch) rokoch od spáchania skutku a 13 (trinástich) rokoch po podaní obžaloby. Z uvedeného je zrejmé, že sa oba súdy nevysporiadali s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva a naň nadväzujúcou judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré ako za neprimeranú označili dĺžku trestného konania prevyšujúcu časové obdobie 6 (šesť) rokov s tým, že prípadný presah je potrebné zohľadniť uložením trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, resp. zastavením trestného stíhania. Krajský súd sa naproti tomu obmedzil iba na otázku prípustnosti, resp. neprípustnosti trestného stíhania, pričom obvinený očakával, že sa s jeho relevantnou argumentáciou vo vzťahu k uvedenému vysporiada aspoň odvolací súd, avšak nestalo sa tak. Otázka, či v prípade obvineného prichádza vôbec do úvahy uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu zostala aj v odvolacom konaní nezodpovedaná. Naviac, ak by v opätovnom konaní došlo k uloženiu akéhokoľvek prísnejšieho nepodmienečného trestu odňatia slobody než tri roky, štyri mesiace a osemnásť dní, došlo by nepochybne k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius. Keďže obvinený podal po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody tak dovolanie, ako aj ústavnú sťažnosť, ktorým bolo vyhovené, nemohlo sa jeho postavenie v ich dôsledku zmeniť k horšiemu. Uloženie akéhokoľvek prísnejšieho trestu než toho, ktorý bol na základe pôvodného rozsudku uložený, je naplnené aj v tom prípade, ak bol uložený prísnejší trest, ako bol na základe pôvodného rozsudku aj fakticky vykonaný. Inak povedané, ak by v opätovnom konaní došlo k uloženiu akéhokoľvek vyššieho nepodmienečného trestu odňatia slobody ako toho, ktorý bol obvineným už fakticky vykonaný, došlo by k zhoršeniu jeho postavenia, nakoľko opätovné konanie bolo vyvolané výlučne jeho činnosťou. Ak by totiž obvinený po podmienečnom prepustení zostal nečinný a nepodal by dovolanie, resp. ústavnú sťažnosť, jeho faktický výkon trestu by bol práve tri roky, štyri mesiace a osemnásť dní. Akýkoľvek prísnejší trest uložený v opätovnom konaní za splnenia vyššie uvedeného by spôsobil zhoršenie jeho postavenia a malo by za následok, že by musel nastúpiť na ďalší výkon trestu odňatia slobody. Odvolací súd však na takúto argumentáciu ani náznakom nereagoval, pričom jeho citované konštatovanie svedčí o tom, že túto argumentáciu úplne opomenul. K porušeniu zásady zákazu reformatio in peius došlo už samotným uložením trestu v uvedenej výmere krajským súdom. V tomto prípade bol navyše obvinenému uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 6 (šesť) rokov a to napriek tomu, že tento trest už bol obžalovaným vykonaný - uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T/2/2006 z 31. januára 2014 bolo podmienečne upustené od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá so skúšobnou dobou v trvaní 2 a pol roka, ktorá už uplynula, ale nevedno kedy. Vykonanie tohto trestu malo za následok jeho zahladenie tak, ako to predpokladá § 92 ods. 2 Trestného zákona v platnom a účinnom znení. Rozsudkom krajského súdu však došlo k jeho opätovnému uloženiu a obvinený ho bude mať znovu uvedený vo výpise z registra trestov, k čomu by znova neprišlo, ak by nepodal dovolanie, resp. ústavnú sťažnosť. Toto by bolo možné primerane vztiahnuť i na uložený trest odňatia slobody, samozrejme za predpokladu, že by obvinený vedel presný dátum, kedy došlo k zahladeniu atď. Odvolací súd sa ďalej ani náznakom nezaoberal odvolacími námietkami obvineného vo vzťahu k porušeniu zásady individualizácie trestu a námietkou nemožnosti uloženia trestu v citovanom prípade, nakoľko obvinený trest uložený pôvodným rozsudkom už vykonal. Ďalej obvinený namietol aj neprípustnosť čítania jeho výpovede pred krajským súdom z prípravného konania a z hlavného pojednávania konaného 5. decembra 2005 pre rozpor s Trestným poriadkom, nakoľko jej čítanie nebolo možné s poukazom na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu. Konanie sa tým vrátilo do fázy po podaní obžaloby a pred vykonaním hlavného pojednávania. Na všetky pred rozhodnutím dovolacieho súdu vykonané hlavné pojednávania by sa malo pozerať ako keby sa vôbec neuskutočnili a preto nebolo možné oboznamovať žiadne výpovede ani dôkazy, ktoré na nich boli vykonané. Uvedené vyplýva zo systematiky § 207 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré nadväzuje na prípravné konanie. Nevysporiadanie sa s námietkou obvineného vo vzťahu k neprípustnosti použitia takýchto dôkazov zároveň predstavuje porušenie práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom a to tak zo strany krajského súdu, ako aj odvolacieho súdu. Výpovede svedkov z prípravného konania navyše neboli vykonané zákonným spôsobom, nakoľko vtedajší obhajca obvineného nebol o ich konaní upovedomený vyšetrovateľom, čo vyplýva z obsahu spisu, v ktorom sa nenachádza žiadna doručenka resp. záznam preukazujúci oboznamovanie vtedajšieho obhajcu o úkonoch. Krajský súd vo vzťahu k tejto námietke iba uviedol, že obhajca ani obžalovaný túto skutočnosť nenamietali, čo je však vo vzťahu k možnej konvalidácii vykonaných výpovedí irelevantné. Rovnako na totožnú námietku nereagoval ani odvolací súd. Nevysporiadanie sa s touto námietkou zakladá
názoru obvineného porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom, pričom o uvedenom svedčí aj ním namietané nesprávne poučenie
Trestného poriadku účinného od
Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2017 bolo zloženie senátu: JUDr. Magdaléna Blažová ako predsedníčka senátu a JUDr. Iveta Zelenayová a JUDr. Richard Molnár ako členovia senátu. JUDr. Zelenayová bola z rozhodovania vo veci vylúčená, nakoľko už skôr rozhodovala o návrhu obvineného na povolenie obnovy konania v tejto veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 1Ntok/1/
obvineného to, že JUDr. Molnár bol členom senátu, ktorý rozhodoval o povolení obnovy konania a preto mal byť vylúčený z rozhodovania v tejto veci rovnako, ako JUDr. Zelenayová. S poukazom na uvedené obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd na podklade dovolania rozhodol tak, že vysloví porušenie zákona v príslušných ustanoveniach tak Trestného zákona, ako aj Trestného poriadku, pričom zruší napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5To/7/2018 z
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu. Právo na obhajobu tak, ako je zakotvené v článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v článku 40 ods. 3 Listiny základných právd a slobôd i v článku 6 ods. 3 písm. b/, písm. c/, písm. d/ Dohovoru a v neposlednom rade v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov, činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu, je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcií orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom. Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany a ochranou práv obvineného. Zásada „práva na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Preto najvyšší súd opakuje, že zo znenia tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Osobitne vo vzťahu k námietkam obvineného tak, ako sú formulované v podanom dovolaní najvyšší súd pre prehľadnosť uvádza, že tieto je možné zoradiť do niekoľkých samostatných okruhov: - nesprávne poučenie obvineného, - nedodržanie päťdňovej lehoty na prípravu na hlavné pojednávanie a napokon - neupovedomenie obhajcu obvineného o výsluchoch svedkov. K namietaným porušeniam zákona pri poučení obvineného o jeho práve zvoliť si obhajcu najvyšší súd poznamenáva, že už v skoršom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 2TdoV/19/2015 z 28. februára 2017 najvyšší súd jasne skonštatoval, že obvinený mal dostatočný priestor a čas na uplatnenie obhajobných práv. Rovnako tak neobstojí tvrdenie obvineného o údajnej absencii riadneho poučenia zo strany vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov, pričom v tejto súvislosti najvyšší súd v označenom rozsudku výslovne zdôraznil, že poučovacia povinnosť súdu tak, ako je upravená v § 2 ods. 13 Trestného poriadku nie je neohraničenou povinnosťou, t. j. nemožno z nej vyvodiť povinnosť súdu oboznámiť obvineného so všetkými do úvahy prichádzajúcimi právami a povinnosťami bez zreteľa na aktuálnu procesnú situáciu, v ktorej sa obvinený nachádza a či vôbec tá - ktorá procesná situácia v budúcnosti eventuálne nastane. Podstatné totiž je, aby bol obvinený riadne poučený v čase, kedy to je
stavu konania pre obvineného aj skutočne potrebné. V rozpore s uvedeným by bol napríklad taký postup, ak by obvinený nebol zreteľne poučený o možnosti podania opraveného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, avšak žiadna taká a ani iná obdobná procesná situácia porovnateľnej závažnosti v posudzovanej trestnej veci nenastala. Naopak, obvinený bol už v rozhodnutiach vedených na najvyššom súde pod sp. zn. 4To/2/2008, 4Tost/35/2007 a napokon 4Ndt/10/2008 riadne a správne poučený. Vo vzťahu k druhému označenému okruhu dovolacích námietok najvyšší súd poukazuje na právny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 5To/7/2018,
ktorého nemohlo pri nedodržaní lehoty na prípravu v trvaní aspoň piatich pracovných dní v prípade, ak sa jedná o pokračovanie v odročenom hlavnom pojednávaní dôjsť k porušeniu práva obvineného na obhajobu. K tomu najvyšší súd dopĺňa, že obsah a zmysel § 198 ods. 1 Trestného poriadku v znení platnom a účinnom do
1 písm. c) Trestného poriadku naplnený nebol. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku: Ako vyplýva z vyššie podrobne uvedeného opisu dovolacích námietok formulovaných obvineným v podanom dovolaní, tento v bodoch 63/ až 66/ písomných dôvodov dovolania namieta aj nezákonné zloženie senátu krajského súdu s poukazom na skutočnosť, že JUDr. Richard Molnár bol členom senátu, ktorý rozhodoval o návrhu obvineného o povolenie obnovy konania a preto mal byť z prejednávania trestnej veci obvineného na krajskom súde vylúčený. Obvinený tak konštatuje bez toho, aby dotknutú okolnosť akýmkoľvek spôsobom subsumoval pod tomu formálne zodpovedajúci dovolací dôvod, ako sú tieto inak explicitne v zmysle skôr uvedeného konštatované vyššie v úvodnej časti podaného dovolania. K tomu najvyšší súd poznamenáva, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku uvedené, sa týka výsostne len vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo v zmysle obsahu § 374 ods. 1 Trestného poriadku a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Ak chybám vytýkaným v podanom dovolaní nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
1 Trestného poriadku, ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označeného dovolateľom
2 Trestného poriadku. Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom v dovolacích námietkach a nie ich podradenie pod konkrétne alternatívy v § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku (R 120/2012). V posudzovanej veci je pritom zrejmé, že podmienka vecných argumentov je v konkrétnom prípade splnená a preto najvyšší súd s tým súvisiace dovolacie námietky obvineného podradil pod dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku.
1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Najvyšší súd sa však s argumentmi obvineného nestotožnil, nakoľko už z odôvodnení rozhodnutí súdov konajúcich a rozhodujúcich v procesných fázach predchádzajúcich dovolaciemu konaniu zistil presný opak. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že už senát 5T tunajšieho súdu v rámci odvolacieho konania iniciovaného odvolaním obvineného v uznesení sp. zn. 5To/7/2018 z
1 písm. e) Trestného poriadku tak, ako to predpokladá obvinený naplnený nebol. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 a nasl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“ a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom“, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro“ (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. V rámci dovolacieho konania môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd ďalej nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy, ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Najvyšší súd pre prehľadnosť argumentáciu obvineného rozdelil na niekoľko samostatných okruhov:
2 Trestného poriadku v znení platnom a účinnom do
1 písm. g) Trestného poriadku len na vyššie označené konštatovania. Riadiac sa vyššie uvedeným najvyšší súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku tak, ako je tento namietaný obvineným v podanom dovolaní. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku. Dotknutý dovolací dôvod môže byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, že obvinenému bol uložený za trestný čin zo spáchania, ktorého bol uznaný vinným - trest vo výmere mimo trestnej sadzby alebo - taký druh trestu, ktorý trestný zákon nepripúšťa. Uloženie trestu mimo trestnej sadzby sa týka len tých odstupňovateľných trestných činov, ktoré majú určitú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody (§ 46 Trestného zákona), trest domáceho väzenia (§ 53 Trestného zákona), trest povinnej práce (§ 54 Trestného zákona), peňažný trest (§ 56 Trestného zákona), náhradný trest odňatia slobody za peňažný trest (§ 57 ods. 3 Trestného zákona), trest zákazu činnosti (§ 61 Trestného zákona), trest zákazu pobytu (§ 62 Trestného zákona), trest zákazu účasti na verejných podujatiach (§ 62 Trestného zákona), trest vyhostenia (§ 65 Trestného zákona). Trest odňatia slobody (o ktorý ide aj v predmetnej veci) má konkrétne hranice trestnej sadzby určené v príslušnom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona,
toho, o aký trestný čin ide, prípadne v akej alternatíve bol spáchaný. Dovolacím dôvodom
1 písm. h) Trestného poriadku nemôže byť len neprimeranosť trestu pociťovaná, či už ako prísna alebo mierna, ak bol trest vymeraný v rozmedzí určitej trestnej sadzby. Tak isto neuloženie žiadneho trestu pri upustení od potrestania, resp. pri upustení od uloženia súhrnného trestu nemôže napĺňať tento dovolací dôvod. Najvyšší súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obvinený v podstate svojimi dovolacími námietkami súvisiacimi s dôvodom dovolania upravenom v naposledy uvedenom ustanovení Trestného poriadku sleduje práve ním subjektívne pociťovanú neprimeranosť uloženého trestu, čo však samo o sebe nenapĺňa žiaden dovolací dôvod. K tomu je potrebné odkázať na odôvodnenie posledného uznesenia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, keď tento jasne a zrozumiteľne vo vzťahu k dotknutému okruhu námietok vyslovene konštatoval, že trestný čin neodvedenia dane a poistného zaviedla do Trestného zákona až novela zákonom č. 183/1999 Z. z. zo 6. júla 1993 účinného od 1. septembra 1999. Novelu si vyžiadala práve skutočnosť, že sa množili prípady neoprávneného uplatňovania nadmerného odpočtu z dane pridanej hodnoty a do Trestného zákona pribudlo nové ustanovenie § 148a Trestného zákona, ktoré znie : ods. 1 - kto vo väčšom rozsahu nezaplatí splatnú daň, potresce sa odňatím slobody až na tri roky alebo peňažným trestom, ods. 4 - odňatím slobody na päť rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1 vo veľkom rozsahu.
1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný;
neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. V konkrétnom prípade vzhľadom na to, že trestná sadzba pri trestnom čine podvodu
4 Trestného zákona i trestnom čine neodvedenia dane a poistného
4 Trestného zákona je rovnaká, páchateľovi je možné uložiť trest odňatia slobody od 5 do 12 rokov, pričom podmienečné prepustenie páchateľa z výkonu trestu bolo možné až po odpykaní 2/3-ín trestu, tak bolo namieste použitie zákona účinného v čase spáchania činu. Čo sa týka trestu, krajský súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody
4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku s použitím zmierňovacieho ustanovenia § 40 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona vo výmere 3 roky, 4 mesiace a 18 dní, so zaradením na výkon trestu do I. nápravnovýchovnej skupiny, pričom ukladal trest súhrnný za použitia § 35 ods. 2 Trestného zákona. Uložil mu aj trest zákazu činnosti
1, § 50 ods. 1 Trestného zákona riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov. Keďže ukladal súhrnný trest, potom zrušil aj výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava I z
1 písm. h) Trestného poriadku ako aj skutočnosti, že obvinený sa existencie označeného dovolacieho dôvodu domáha práve s poukazom na údajné nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s obdobne formulovanými odvolacími námietkami obvineného, najvyšší súd pre úplnosť rekapituluje nasledovné konštatovania odvolacieho súdu tak, ako sú tieto doslova uvedené v uznesení sp. zn. 5To/7/2018 z 27. septembra 2018: ,,
čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
4 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo o sebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania. Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) je potrebné v prvom rade považovať za pokyn či apel signatárskym štátom, aby organizovali svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva v Dohovore zakotvené, boli rešpektované. Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke viny a trestu. Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia
zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spolužitia i čestného plnenia povinností k štátu a spoločnosti (§ 1 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006). Trestné konanie je pritom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu samotného obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán trestného konania. Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov, prípadne strán na trestnom konaní zúčastnených je akceptácia záveru o možnosti orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom neprijateľná. Týmto postupom by bola celkom nežiaducim spôsobom modifikovaná zásada oficiality, ktorá stanovuje, že každý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania, a zároveň by sa tak oslabovala funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná. Odvolací súd navyše považuje za potrebné zdôrazniť, že namietaný čl. 6 ods.1 Dohovoru vôbec nestanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote. Primeranosť dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len Súd) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. Súd v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať. Porušenie pravidla plynúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru je sankcionované vyvodením zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady a konštatované porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme zastavenia trestného stíhania Súd z čl. 6 Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich rozhodnutí nevyvodil. Naopak judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere, že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu, že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie Dohovoru a uskutočnia nápravu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade obžalovaného neprichádza do úvahy zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie obžalovaného spod obžaloby“. K takto koncipovaným právnym záverom odvolacieho senátu 5To potom ani dovolací senát najvyššieho súdu nemôže uviesť nič iné ako len to, že si tieto v plnom rozsahu osvojil ako vecne i právne správne a súladné so zákonom. To isté platí aj vo vzťahu k námietkam obvineného ohľadom porušenia zásady zákazu reformatio in peius, ako aj nejasnosti ohľadom potreby uloženia súhrnného trestu, resp. s tým súvisiacich otázok predkladaných obvineným (k tomu viď napr. prípadné zahladenie odsúdenia resp. nemožnosť určenia okamihu uplynutia skúšobnej doby a i.). Z obsahu odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu je pritom jasné, že sa už odvolací senát precízne vysporiadal s námietkami obvineného, čo je v rozpore so skutočnosťami uvádzanými obvineným v podanom dovolaní. Najvyšší súd vo vzťahu k námietke obvineného ohľadom neprípustnosti opätovného uloženia trestu zákazu činnosti z dôvodu uplynutia skúšobnej doby podmienečného upustenia od jeho zvyšku uvádza nasledovné:
2 Trestného zákona, spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest, trest prepadnutia veci, trest zákazu činnosti alebo trest účasti na verejných podujatiach, ak bol taký trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7. Z uvedeného vyplýva, že súd musí uložiť niektorý z trestov vymenovaných v § 42 ods. 2 veta tretia Trestného zákona, ak boli uložené predchádzajúcim rozsudkom a nebráni tomu ich vzájomná nezlučiteľnosť. Uvedené je totiž praktickým dôsledkom obligatórneho postupu súdu pri ukladaní súhrnného trestu predpokladanému v prvej vete označeného ustanovenia Trestného zákona, v zmysle ktorého ,,novému“ uloženiu totožného trestu (resp. trestov, ak tieto boli uložené predchádzajúcim rozsudkom, ktorý je zrušený v novom rozsudku v časti celého výroku o treste predchádzajúceho rozsudku) predchádza zrušenie výroku o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom. Ak by totiž v ,,novom“ výroku o súhrnnom treste niektorý z do úvahy prichádzajúcich trestov, ktoré boli uložené už zrušeným výrokom o treste niektorý z uložených trestov absentoval a nebol by žiadnym spôsobom premietnutý do výroku o súhrnnom treste, neexistoval by z materiálneho hľadiska právny dôvod na výkon toho - ktorého trestu uloženého pôvodným rozsudkom zrušeným postupom
2 a nasl. Trestného zákona. Inak povedané, obvinený by v podstate vykonával (alebo vykonal) trest na podklade nulitného právneho aktu - rozhodnutia, čo by okrem iného odôvodňovalo jeho prípadný nárok na náhradu škody spôsobenú výko
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.