1, ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného K.X.O. J.O. sa odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 19. októbra 2017, sp. zn. 2T/64/2017, bol obvinený K. J. uznaný za vinného zo spáchania zločinu znásilnenia
1, ods. 2 písm.
2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného zákona bol za to obvinený K. J. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
2 písm. a) Trestného zákona bol na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Na podklade odvolania námestníčky okresnej prokurátorky Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom a obvineného K. J. voči uvedenému rozsudku okresného súdu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 10. januára 2018, sp. zn. 3To/129/2017, rozhodol tak, že
1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu a zároveň, rozhodujúc sám na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku, obvineného K. J. odsúdil
2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm. m) a § 38 ods. 4 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov a 8 (osem) mesiacov.
2 písm. a) Trestného zákona zaradil krajský súd obvineného K. J. na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň,
J. ako nedôvodné zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený K. J. prostredníctvom obhajkyne prom. práv. Jany Kurucovej dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm.
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený vychádzal zo skutočnosti, že zločin znásilnenia je úmyselným trestným činom, a teda že by muselo byť nepochybne preukázané, že spôsobom uvedeným v zákone, t.j. násilím, chcel donútiť ženu k súloži alebo vedel, že svojím konaním môže takéto porušenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, s tým bol uzrozumený. S ohľadom na svoje konanie, ale najmä konanie svojej manželky preto považoval za zrejmé, že mu nemôže byť podsúvaný úmysel, a to priamy ani nepriamy. Poukazujúc na to, že donútením ženy k súloži sa rozumie prekonanie vážne mieneného odporu ženy alebo
hnutie ženy pri zistení beznádejnosti odporu so zreteľom na to, že jej páchateľ za použitia násilia nedal žiadnu možnosť odpor prejaviť, konštatoval, že to sa v danom prípade nestalo, keďže poškodená mala možnosť prejaviť svoj odpor aj fyzicky, a to v čase, keď ju niesol na rukách do obývačky. Ruky i nohy mala voľné, vedela o jeho zdravotnom stave a napriek tomu neprejavila odpor. Slová „daj mi pokoj, nechaj ma“ považoval za obyčajné zdráhanie a tento odpor z jeho pohľadu nebol mienený vážne, ale bol iba predstieraný. Zopakoval, že 16. júla 2017 si počínal presne tak ako niekoľkokrát predtým, keď mal s poškodenou pohlavný styk - vždy ju odniesol na rukách do obývačky, vyzliekol ju, súložili zboku, pričom mal pocit, že takýto scenár súlože sa poškodenej páči. Tvrdil, že o tom, že ho „oznámi za znásilnenie“, sa dozvedel až po skutku s tým, že keby mu niečo také povedala pred súložou alebo mu nejakým iným spôsobom, napríklad úderom do tváre či poškriabaním, dala najavo svoj nesúhlas, prestal by. Pripustil, že manželka bola slabá, ľahko ju odniesol, no trval na tom, že keďže mal operovanú chrbticu a máva bolesti, o čom manželka vedela, tak ak by ho kopla do nohy alebo sa iným spôsobom fyzicky bránila, k styku by nedošlo.
neho boli ich fyzické sily vyrovnané a z jeho strany išlo o bežné úsilie o styk, a nie o násilie. O tom
jeho názoru svedčí i lekárska správa gynekológa,
ktorej na genitáliách u poškodenej neboli zistené žiadne oderky alebo násilie. Za dôkaz použitia násilia voči poškodenej nepovažoval zistenia lekára, ktorého poškodená navštívila až nasledujúci deň, t.j. 17. júla 2017, o modrinách na jej rukách a stehnách. Dovolateľ upriamil pozornosť aj na to, že to nebola poškodená, ktorá volala políciu. Poškodená najskôr zavolala syna, s ktorým išli za jeho matkou, a až potom bola zavolaná polícia. Doplnil, že so synom sa stretol na chodbe domu a na jeho otázku, či poškodenú znásilnil, mu povedal, že s ňou súložil, avšak nepriznal sa k jej znásilneniu. Záverom vyslovil presvedčenie, že poškodená podala trestné oznámenie len preto, aby sa ho zbavila, keďže dom je jeho. Z vyššie uvedených dôvodov obvinený K. J. žiadal, aby bolo jeho dovolaniu vyhovené. V súlade s ustanovením § 376 Trestného poriadku prvostupňový súd dovolanie obvineného K.O. J.O. doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. Námestníčka okresnej prokurátorky Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného považovala, v reakcii na jeho dovolacie námietky subsumované pod dovolací dôvod
1 písm.
až 132 a § 140 Trestného poriadku, pričom uviedla, že obžalobe a poučeniu porozumela, je manželkou obvineného a bude vypovedať, a súčasne,
2 Trestného poriadku zložila prísahu. Napokon, na margo dovolacieho dôvodu uplatneného obvineným v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, námestníčka okresnej prokurátorky konštatovala, že na jeho podporu prezentované námietky nespočívajú v nesprávnom právnom posúdení skutku či nesprávnej aplikácii hmotnoprávneho predpisu, ale v posudzovaní vierohodnosti dôkazov a v hodnotení skutkového stavu zisteného okresným a krajským súdom. Vyslovila presvedčenie, že vyhodnotením vykonaných dôkazov možno formulovať záver, že obvinený sa dopustil zločinu znásilnenia
1, ods. 2 písm.
nej zrejmé, že samotný obvinený si uvedomoval následky svojho konania, keďže po tom, ako mu manželka povedala, že jeho konanie oznámi na polícii, sa pokúsil o samovraždu. S poukazom na uvedené mala za to, že dovolanie obvineného K. J. je potrebné v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuť z dôvodu, že nie sú splnené dôvody dovolania
1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku. Na jednotlivé tvrdenia uvádzané obvineným v dovolaní reagovala písomným podaním aj poškodená C. J., ktorá úvodom svojho vyjadrenia zdôraznila, že zotrváva na svojej výpovedi. Poprela, že by ona a jej syn boli v prípravnom konaní vypočutí dvakrát, a spresnila, že v ten „druhý raz“, t.j. okolo 20:00 hod., im len brali otlačky prstov. Potvrdila, že bola poučená a s výpoveďou súhlasila. Zároveň pripustila, že u lekára bola až v pondelok po skutku, čo odôvodnila tým, že skutok sa stal počas víkendu, kedy lekári nepracujú. Zopakovala, že keď synovi povedala, že ju obvinený znásilnil, a ten sa ho opýtal, či to urobil, obvinený odpovedal iba „áno“. Obvineného obvinila z toho, že už na prvom hlavnom pojednávaní klamal, keď tvrdil, že žijú v harmonickom manželstve, čo mu
nej aj bolo dokázané. Zdôraznila, že obvinený neabstinoval, ďalej pil a fyzicky napadol ju i dcéru. Dodala, že klamal aj o zdravotnom stave. Hoci bol dvakrát operovaný na chrbticu, má veľkú silu, čo ilustrovala odkazom na to, že po operácii urobil izbu z povaly, vyniesol a doniesol vaňu z kúpeľne, dokázal ju aj osadiť a obložiť, vymaľoval obývačku aj kuchyňu, opravil čerpadlo v priestore, ktorý je tak malý, že sa tam ťažko dostane aj zdravý človek, porezal vlečku dreva. Záverom, rovnako ako námestníčka okresnej prokurátorky, poukázala na chýbajúci motív jeho pokusu o samovraždu v prípade, že, ako tvrdil, nič neurobil. V písomnom vyjadrení dovolateľa k vyjadreniam okresnej prokuratúry a poškodenej, ktoré mu a jeho obhajkyni boli súdom prvého stupňa doručené, dovolateľ nad rámec toho, čo uviedol už v samotnom dovolaní, konštatoval, že tvrdenie poškodenej, že bol víkend a lekári nepracujú, neobstojí. Mal za to, že ak by došlo k znásilneniu, polícia mala poškodenú zaviesť na pohotovosť, kde by zistili, či má nejaké vonkajšie zranenia, oderky, modriny, a taktiež bola potrebná okamžitá kontrola o gynekológa, či prišlo k násilnému pohlavnému styku. Pripomenul, že gynekologické vyšetrenie bolo negatívne a bolo nepochybne preukázané, že k znásilneniu nedošlo, pričom žiadne známky násilia neboli ani na jeho tele, čo
neho preukazuje, že poškodená sa nebránila tak, ako to tvrdila vo svojej výpovedi. Dodal, že modriny, ktoré sa našli na rukách poškodenej ďalší deň po údajnom spáchaní skutku, nepreukazovali jeho násilie ani že vznikli pri ich styku. Poukázal na to, že dôvod, pre ktorý ho poškodená udala za znásilnenie, táto sama uviedla vo svojej výpovedi, a to, že ho nenávidí a nemôže ho ani cítiť. Za dôkaz svojej viny nepovažoval skutočnosť, že sa chcel zabiť. Vysvetlil, že nožom sa pichol preto, lebo bol zúfalý, že ho poškodená neprávom, nespravodlivo a krivo obvinila. Dovolateľ vyslovil názor, že jediný usvedčujúci dôkaz - výpoveď samotnej poškodenej - vyznieva v kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi nepresvedčivo a nevierohodne. Trval na tom, že jeho vina nebola v konaní bezpochyby a spoľahlivo preukázaná. Súdy obvinil z toho, že dôkazy nehodnotili objektívne, ale vyššiu relevanciu prikladali dôkazom svedčiacim proti nemu, zatiaľ čo dôkazy spochybňujúce jeho vinu neakceptovali. Považoval za jednoznačne preukázané, že skutok nie je trestným činom a že súdy mali použiť zásadu in dubio pro reo. Zo strany Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom, ktorej bolo vyjadrenie dovolateľa k ňou podanému vyjadreniu k jeho dovolaniu doručené, už toto ostalo bez odozvy. Po predložení veci súdom prvého stupňa dovolaciemu súdu naň však stručným písomným podaním zareagovala poškodená C. J., ktorá zotrvávajúc na svojej výpovedi i skoršom podaní, pre upresnenie uviedla, že podliatiny sa jej neurobili hneď, pretože veľmi schudla a vážila len 42 kg, ale začali sa jej objavovať až pri odoberaní otlačkov prstov. Skutočnosť, že sa primerane nebránila, ako to tvrdil dovolateľ, odôvodnila svojou práceneschopnosťou, vyvolanou operáciou lakťa pravej ruky. Dodala, že v tom čase bola zároveň pred operáciou ľavej ruky a že trpí osteoporózou a koxartrózou. Najvyšší súd zistil, že dovolanie proti napadnutému rozsudku je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. h) Trestného poriadku a § 566 ods. 3 Trestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372 a § 373 Trestného poriadku, ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného poriadku, a nie je daný dôvod na postup súdu
a), písm. b), písm. d), písm.
1 Trestného poriadku dovolanie možno podať ak:
ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm.
1 písm. c) Trestného poriadku. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod
1 písm.
1 písm.
4 prvá veta Trestného poriadku dôvody
odseku 1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku a spočívajúce v spochybňovaní splnenia procesných a formálnych náležitostí predpísaných pre výsluch svedka na hlavnom pojednávaní, a teda samotnej zákonnosti tohto dôkazu vykonaného súdom prvého stupňa, neboli ani v konaní pred súdom prvého stupňa, a to či už na predmetnom hlavnom pojednávaní, na ktorom mohlo k zisteniu týchto skutočností dôjsť, alebo v čase po ňom, a ani následne v odvolacom konaní vznesené, hoci z ich povahy vyplýva, že skutočnosti, na ktorých dovolateľ založil uvedené dovolacie námietky, mu tak, ako ich prezentoval, museli byť známe najneskôr od výsluchu svedkyne poškodenej C. J. realizovaného na hlavnom pojednávaní 19. októbra 2017 za prítomnosti jeho i jeho obhajcu JUDr. Jozefa Šimka. Napriek účasti na predmetnom hlavnom pojednávaní ani obvinený ani jeho obhajca nevzniesli námietky, ktoré
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku, tieto svojím obsahom zodpovedajú výhradám obvineného realizovaným v priebehu konania pred súdom, a teda spĺňajú podmienky vyžadované ustanovením § 371 ods. 4 Trestného poriadku. Dovolací súd preto v ďalšej časti pristúpil k posúdeniu dôvodnosti týchto námietok obvineného a tiež námietok subsumovaných obvineným pod dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, ktorého uplatnenie v dovolacom konaní nie je viazané na splnenie podmienok uvedených v § 371 ods. 4 Trestného poriadku. Oboznámením sa s obsahom predloženého spisu najvyšší súd zistil nasledovné skutočnosti: Dovolateľ namietal čítanie jeho výpovede z prípravného konania zo
4 Trestného poriadku na návrh prokurátorky, nedošlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu. Dovolateľ v dotknutej zápisnici z prípravného konania uviedol, že jeho zdravotný stav je uspokojivý, pričom nežiadal ani o odklad výsluchu. K samotnému skutku vypovedal v podstate zhodne ako na hlavnom pojednávaní. Rozpor, pre ktorý súd pristúpil k prečítaniu zápisnice o jeho skoršom výsluchu spočíval len v ustálení okamihu, kedy mu poškodená mala povedať, že ho udá na polícii - v zmysle výpovede na hlavnom pojednávaní to vyhlásila až po skutku,
zápisnice o jeho skoršom výsluchu ešte pred skutkom. V ostatnej časti zostali jeho tvrdenia nezmenené. Poprel použitie sily voči poškodenej, zotrval na tvrdení, že sa fyzicky nebránila, a počas oboch výpovedí pripustil, že voči styku namietala slovne, avšak túto jej obranu nebral vážne. Napokon, hoci obhajca dovolateľa na hlavnom pojednávaní po prečítaní relevantnej časti zápisnice o jeho skoršom výsluchu žiadal brať zreteľ na okolnosti, za akých bol v prípravnom konaní vypočutý, a z týchto dôvodov citlivo pristupovať k predmetnému dôkazu, samotný obvinený svoju skoršiu výpoveď nepoprel, naopak, že pred vyšetrovateľom vyhlásil: „Ja si myslím, že sa nemám pýtať, či súhlasí, ona nesúhlasila, ale tiež sa moc nevzpierala, proste prišlo k sexu a tak to je.“ na hlavnom pojednávaní výslovne potvrdil. Samotnú zápisnicu o svojom výsluchu zo
1 písm. i) Trestného poriadku, z podaného dovolania vyplýva, že obvinený tento vzhliadol v absencii dvoch obligatórnych znakov skutkovej podstaty zločinu znásilnenia
1, ods. 2 písm.
hnutí ženy pri zistení beznádejnosti odporu, a jeho subjektívnej stránky, vo vzťahu ku ktorej sa pre naplnenie skutkovej podstaty daného trestného činu vyžaduje priamy alebo nepriamy úmysel. V týchto súvislostiach trval na tom, že v danom prípade poškodená, vediac o jeho nepriaznivom zdravotnom stave, mala možnosť prejaviť odpor aj fyzicky, pričom jej slovne vyjadrený nesúhlas považoval, ako už niekoľkokrát v minulosti, za iba predstieraný. Trestného činu znásilnenia
1 Trestného zákona sa dopustí, kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť.
2 písm. b) Trestného zákona odňatím slobody na sedem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe. Chránenou osobou sa
1 písm. c) Trestného zákona rozumie blízka osoba.
4 Trestného zákona sa blízkou osobou na účely tohto zákona rozumie príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú. Blízkou osobou sa na účely trestných činov vydierania
, znásilnenia
2, sexuálneho násilia
2, sexuálneho zneužívania
2, týrania blízkej osoby a zverenej osoby
, nebezpečného vyhrážania
2, nebezpečného prenasledovania
alebo financovania terorizmu
2 rozumie
5 Trestného zákona aj bývalý manžel, druh, bývalý druh, rodič spoločného dieťaťa a osoba, ktorá je vo vzťahu k nim blízkou osobou
odseku 4, ako aj osoba, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti. Objektom trestného činu znásilnenia je právo ženy slobodne rozhodovať o svojom pohlavnom živote. Predmetom útoku v oboch alternatívach jeho spáchania je osoba ženského pohlavia, pričom môže ísť aj o ženu, s ktorou páchateľ v minulosti mal pohlavný styk, prípadne s ňou žije v manželstve alebo ako druh. Objektívna stránka tohto trestného činu predpokladá použitie násilie alebo hrozby bezprostredného násilia za účelom donútenia ženy k súloži alebo zneužitie bezbrannosti ženy za účelom súlože s ňou. Donútením ženy k súloži sa rozumie prekonanie vážne mieneného odporu ženy alebo
hnutie ženy pri zistení beznádejnosti odporu, so zreteľom na to, že jej páchateľ za použitia násilia alebo hrozby bezprostredného násilia nedal žiadnu možnosť odpor prejaviť. Výsledkom takého konania je, že žena po vyjadrení vážne mieneného nesúhlasu a po prejavenom odpore upustí od ďalšieho odporu pre svoju vyčerpanosť, zrejmú beznádejnosť alebo z odôvodneného strachu, že páchateľ svoju hrozbu bezprostredného násilia vykoná. Ak však odpor ženy nebol mienený vážne a ak bol len predstieraný, nejde o donútenie. O donútenie nejde ani v tom prípade, ak síce žena spočiatku odpor kladie, ale neskôr so súložou súhlasí. O zneužitie bezbrannosti ide vtedy, ak sa žena bez pričinenia páchateľa nachádza v takom stave, v ktorom vzhľadom na okolnosti činu nie je schopná prejaviť svoju vôľu, pokiaľ ide o pohlavný styk s páchateľom, prípadne v ktorom nie je schopná klásť odpor proti jeho konaniu. Ide predovšetkým o stav bezvedomia, mdlobu, požitie alkoholických nápojov alebo omamných látok, stav choroby, ale aj stav, keď je žena spútaná alebo keď sa pre svoju fyzickú neschopnosť nemôže brániť, ďalej ak pre duševnú chorobu nechápe význam páchateľovho konania. Za stav bezbrannosti možno považovať aj hlboký spánok. Z hľadiska subjektívnej stránky jeho skutkovej podstaty predstavuje trestný čin znásilnenia úmyselný trestný čin. Zo skutkových zistení ustálených v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že obvinený K. J. dňa 16. júla 2017 v kuchyni rodinného domu chytil a pritlačil poškodenú C. J. k lavici pri kuchynskom stole, chytil ju za ruky v oblasti zápästia, opakovane jej povedal „si moja žena a musíš si plniť svoje povinnosti“, napriek tomu, že ho prosila, aby s tým prestal, hovorila mu, že s ním nebude spať, že jej je odporný, že zavolá políciu, odťahovala sa, zdvihol ju do vzduchu a preniesol ju do obývacej izby, kde ju hodil na gauč, napriek tomu, že sa bránila, jej dal dolu pyžamové nohavice a roztiahol jej nohy svojimi nohami, pričom jej stále pridržiaval ruky, vyzliekol si svoje nohavice a trenírky a vnikol svojím pohlavným údom do jej pošvy, vykonal s ňou súlož, hoci ona stále žiadala, aby prestal. V danom prípade je z opisu skutkovej vety zrejmé, že obvinený K. J. použil voči poškodenej, ktorá sa odťahovala, bránila a najmä slovne prejavovala svoj nesúhlas, fyzické násilie, keď jej chytil a držal ruky a zodvihol ju zo zeme a premiestnil do inej časti domu, a tak dosiahol súlož proti vôli brániacej sa poškodenej. Obvinený teda svojím konaním tak, ako bolo vyjadrené v skutkovej vete výrokovej časti prvostupňového rozsudku, ktorej znením je dovolací súd viazaný, nepochybne naplnil znaky objektívnej i subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia. K jeho spáchaniu totiž môže v zmysle vyššie konštatovaného dôjsť aj v dôsledku
hnutia ženy, ktorá po vyjadrení vážne mieneného nesúhlasu a prejavení odporu upustí po zistení beznádejnosti jej odporu od jeho ďalšieho kladenia tak, ako k tomu došlo aj v posudzovanom prípade a ako to v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval už súd prvého stupňa. Preto pokiaľ obvinený v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne k náprave hmotnoprávnych chýb. Z toho vyplýva, že na podklade tohto dovolacieho dôvodu nie je možné posudzovať a hodnotiť správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ani preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov
12 Trestného poriadku, ako sa toho de facto domáhal obvinený. Uvedené otázky sú upravené normami procesného práva, a nie hmotným právom. Je preto zrejmé, že predmetom dovolacieho dôvodu vzneseného
1 písm. i) Trestného poriadku môže byť len nesprávne právne posúdenie skutku uvedeného v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré už nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. S ohľadom na uvedené sa v prejednávanej veci dovolací súd, limitovaný v rámci prieskumu z dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku posúdením správnosti právnej kvalifikácie vo vzťahu ku skutku zistenému napadnutým rozhodnutím, nezaoberal obvineným vznesenými námietkami, že s ohľadom na jeho zdravotný stav boli jeho a poškodenej fyzické sily vyrovnané, a teda že poškodená mala priestor a príležitosť prejaviť odpor aj fyzicky, ďalej že jej slovne vyjadrený nesúhlas nebol mienený vážne, že
lekárskej správy gynekológa u nej neboli zistené známky násilia, že lekárske zistenia z jej vyšetrenia v deň nasledujúci po dni skutku nie sú dôkazom, že jeho syn - svedok K. J. nevypovedal pravdivo a napokon, že jeho trestné stíhanie je dôsledkom vypočítavého správania sa poškodenej, keďže z ich obsahu je zrejmé, že obvinený nimi namietal len nesprávne, respektíve nedostatočné hodnotenie vykonaných dôkazov a tieto zároveň sám hodnotil zo svojho uhla pohľadu, ponúkajúc vlastnú interpretáciu udalostí odohrávajúcich sa v deň skutku. Tento druh vád však nespadá pod citovaný ani žiaden iný dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, keďže prostredníctvom uvedených námietok obvinený súdom vytýkal procesný postup, ktorý zvolili pri aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a domáhal sa iného spôsobu hodnotenia súdom vykonaných dôkazov, na čo však najvyšší súd v rámci konania o dovolaní nie je oprávnený. Vo vzťahu k vyššie zhrnutým námietkam obvineného tak dovolací súd musel konštatovať, že podané dovolanie v danom prípade len formálne odkazuje na ustanovenie upravujúce označený dôvod dovolania. Pokiaľ sa pre naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku vyžaduje nesprávne hmotnoprávne posúdenie skutku, respektíve nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, už z povahy veci nemôže byť daný prípadným (hoci aj preukázaným) porušením procesnoprávneho ustanovenia regulujúceho postup súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa toho v predmetnej veci domáhal obvinený. Uvádzané dovolacie námietky tak v skutočnosti obsahujú argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu. Ako už totiž bolo uvedené, v rámci skúmania danosti dovolacieho dôvodu
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, t. j. či dovolaním napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení, dovolací súd nemôže skúmať alebo meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku, ale je vždy viazaný konečným skutkovým zistením a oprávnený posudzovať len, či súdy nižšieho stupňa na pevne a nemenne zistený skutkový stav aplikovali správne ustanovenia Trestného zákona. To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, ale aj proti rozsahu vykonaného dokazovania a hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Ako to už najvyšší súd uviedol vyššie, medzi skutkové zistenia prvostupňového súdu, poňaté do skutkovej vety výrokovej časti jeho rozsudku, pritom patrí aj konštatovanie, v zmysle ktorého obvinený K. J. v rozsudkom ustálenom čase spáchania skutku na rozsudkom vymedzenom mieste chytil poškodenú C. J. za ruky v oblasti zápästia a napriek tomu, že ho prosila, aby s tým prestal, hovorila mu, že s ním nebude spať, že jej je odporný, že zavolá políciu, a odťahovala sa, ju zdvihol do vzduchu a preniesol do obývacej izby, kde ju hodil na gauč a napriek tomu, že sa bránila, jej dal dolu pyžamové nohavice a roztiahol jej nohy svojimi nohami, pričom jej stále pridržiaval ruky, vyzliekol si svoje nohavice a trenírky a vnikol svojím pohlavným údom do jej pošvy a vykonal s ňou súlož, hoci ona stále žiadala, aby prestal. Viazaný uvedenými skutkovými závermi, dovolací súd nemohol akceptovať tvrdenia obvineného o tom, že poškodenú nechcel donútiť k súloži, že tá mala možnosť prejaviť svoj odpor aj fyzicky, keďže poznala jeho zdravotný stav, a že pohlavný styk bol aj z jej strany dobrovoľný, o čom by
jeho názoru mala svedčiť lekárska správa gynekológa, keďže v skutkovej vete (jej vyššie parafrázovaných častiach) výrokovej časti dovolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa je nepochybne a celkom jednoznačne vyjadrené, že napriek tomu, že poškodená sa bránila fyzicky (odťahovaním) i slovne (prosbami, žiadosťami, vyhrážkami), obvinený využil svoju fyzickú prevahu a za použitia násilia (pritlačením, chytením, držaním, roztiahnutím nôh poškodenej) na nej vykonal súlož. Z opisu skutkových zistení zároveň vyplýva priamy úmysel obvineného dosiahnuť pohlavný styk s poškodenou aj napriek jej výslovne vyjadrenému nesúhlasu a prejavenému odporu. Nielen vymedzenie samotného konania, ale aj ustálenie konkrétnej formy zavinenia pritom patria do okruhu skutkových (a nie právnych) zistení a záverov, ktoré sú z prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu vylúčené. Ich revízia v danom konaní preto neprichádza do úvahy. Záverom sa žiada zhrnúť, že námietky obvineného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdov k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá jeho predstavám, svojím obsahom nenapĺňajú nielen obvineným označený dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, ale ani žiaden iný dôvod dovolania
1 Trestného poriadku. Ak by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. K tomu je len pre úplnosť potrebné dodať, že uvedené sa netýka dovolania ministra spravodlivosti podaného
3 Trestného poriadku. Na základe konštatovaného nemohol dovolací súd považovať za daný ani dôvod dovolania uplatnený
1 písm. i) Trestného poriadku. Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.