Nemal pochybnosť o tom, že účelom právneho úkonu realizovaného žalobkyňou z 18. júna 2013 bolo vytvorenie možnosti exekučného uspokojenia pohľadávky veriteľa z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Obdobne prejudiciálne posúdil aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného 1/, ktoré bolo napadnuté jeho manželkou v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/118/2015.
názoru súdu sa ručiteľským vyhlásením neprimerane zasiahlo do práv a oprávnených záujmov manželky žalovaného 1/, nakoľko medzi stranami nebolo sporným ani to, že žalovaní nedisponujú takým majetkom, aby v prípade jeho predaja za účelom uspokojenia pohľadávky žalobkyne mohla byť uspokojená celá pohľadávka žalobkyne a zároveň neboli ohrozené základné životné potreby žalovaných a ich rodín. Nestotožnil sa s názorom žalovaných, že vyhlásenie bolo urobené v tiesni. Vzhľadom na to, že súd prejudiciálne skonštatoval, že ručiteľské vyhlásenia žalovaných sú neplatné, zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie, aby svoje rozhodnutie dôkladne odôvodnil v zmysle § 220 CSP a vysporiadal sa s možným porušením zásady dodržania právnej istoty v otázke očakávania výsledku súdneho rozhodnutia. Žalobkyňa poukázala na ustálenú súdnu prax, najmä na judikát najvyššieho súdu vedený pod R 61/1973, kde súd konštatoval, že k ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Ďalej na judikát R 1/1998 a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/123/2008, kde súd konštatoval, že samotná možnosť exekučného postihu celého majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov na vymoženie pohľadávky len jedného z manželov nezakladá rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi, pretože ide o zákonom výslovne predpokladanú možnosť konštituovanú v § 147 ods. 1 OZ. Uviedol, že žalovaní poukázali na nález ÚS SR sp. zn. ÚS 26/2010 z 8. decembra 2010 a na závery z neho vyplývajúce a s odkazom na tento nález predložili viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, z ktorých súd vybral uvedené právne vety. Z predložených rozhodnutí je
súdu zrejmé, že judikatúra z roku 1973 je čiastočne prekonaná a odklon od tejto ustálenej judikatúry je možné použiť aj v tomto konkrétnom prípade. Konštatoval, že jeho rozhodnutie nie je ani prekvapivé, keď v konaní bolo predložených minimálne päť obdobných rozhodnutí s obdobným právnym záverom, ktoré sú aj časovo „mladšie“ ako predchádzajúca súdna prax. Pre úplnosť uviedol, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení nevyslovil žiadny právny názor ako má súd prvej inštancie vec hmotnoprávne posúdiť, pričom vec bola zrušená z procesnoprávnych dôvodov, teda súd prvej inštancie mal za to, že sa riadil pri novom rozhodnutí názorom odvolacieho súdu, riadne sa vysporiadal s prejudiciálnymi otázkami a odklon od judikatúry náležite odôvodnil. O trovách konania rozhodol
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Uviedla, že odvolací súd sa odchýlil od publikovaných záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutiach R 61/1973, R 1/1998 pri posúdení predbežnej otázky, či na platné prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov je potrebný súhlas druhého manžela v zmysle § 145 ods. 1 OZ. Judikatúra dovolacieho súdu v obdobných prípadoch stabilne konštatuje, že k platnému prevzatiu ručiteľského záväzku, zmluvy o výpožičke alebo dohody o pristúpení k záväzku nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručenia vzniká záväzok výlučne jednému z manželov, keďže nejde o dispozíciu so spoločnou vecou resp. výkon správy spoločných vecí obidvoch manželov. Medzičasom nedošlo k relevantnej zmene právnej úpravy. Nález ÚS SR nepredstavuje odklon od judikatúry dovolacieho súdu pri posúdení spornej právnej otázky, keď následne citoval právnu vetu tohto nálezu a z jeho odôvodnenia a konštatoval, že právna veta nálezu ani pri extenzívnom výklade neneguje právne závery prezentované v uvedených judikátoch. Namiesto toho apeluje na povinnosť súdu zohľadniť individuálne okolnosti prípadu a prihliadať na ne aj cez prizmu dobrých mravov. Ústavný súd teda vytkol dovolaciemu súdu len to, že v individuálnom prípade opomenul preskúmateľne posúdiť, či sa sporné právne úkony nepriečia dobrým mravom. Nie je akceptovateľný uvedený zjednodušený právny záver odvolacieho súdu. Poukázala na závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu a na odôvodnenie odvolacieho súdu, keď z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd účelovo použil vo svojom odôvodnení iba „výňatky“ z nálezu ústavného súdu, bez zohľadnenia celého kontextu rozhodnutia. Pokiaľ ide o odklon od ustálenej rozhodovacej praxe v odvolaní poukazovala na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, založenú práve na publikovaných rozhodnutiach R 61/1973 a R 1/1998 i pred vydaním nálezu ústavného súdu v rozhodnutiach dovolacích súdov (sp. zn. 4Cdo/123/2008, 3Cdo/330/2006, 2Cdo/99/2009) a po vydaní nálezu (sp. zn. 4Cdo/234/2010 a odvolacích súdov). Napriek tomu odvolací súd zdôvodňoval odklon od početne citovanej judikatúry iba poukazom na jediný nález ústavného súdu, ktorého závery navyše dezinterpretoval. Následne poukázala na to, že k povinnosti zohľadňovania vlastnej judikatúry všeobecnými súdmi a k odlišnej rozhodovacej činnosti súdov o tej istej otázke sa viackrát vyjadril aj ústavný súd, a to aj v uvedených nálezoch. Vychádzajúc z citovaných nálezov sa žalobkyňa domnievala, že odvolací súd pri posudzovaní platnosti prevzatia ručiteľských záväzkov žalovanými svojvoľne nezohľadnil doterajšiu neprekonanú judikatúru najvyššieho súdu a argumentačne sa s ňou nevysporiadal. Takýmto postupom neposkytol stranám dôkladné odôvodnenie
3 CSP v spojení s čl. 2 ods. 3 CSP. Racionálna a vecná argumentácia odvolacieho súdu v rovine konštruktívnej odbornej polemiky s ustálenými závermi dovolacieho súdu v odôvodnení absentuje. Vyjadril sa aj k nereálnej možnosti banky objektívne preveriť osobný stav ručiteľa z rozvedených dôvodov. Uzavrel, že ak má právo slúžiť potrebám praktického života, nemožno ani pri eventuálnom zvažovaní odklonu od pôvodných a stále aktuálnych záverov dovolacieho súdu v uvedených judikátoch nechať bez povšimnutia, že postup manželov môže byť v niektorých prípadoch špekulatívny, koordinovaný a účelový. Nemá možnosť preverenia, či konkrétny ručiteľ uzavrel manželstvo. Ak by sa pripustilo, že na ručenie je vždy potrebný súhlas druhého manžela, viedlo by to k absurdnému záveru, že každé ručenie fyzickej osoby bude vopred právne neisté. To je v podmienkach materiálneho právneho štátu absurdný následok, ktorý nemožno akceptovať.
1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Aby na základe dovolania podaného
1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016 a 6Cdo/113/2017).
1 CSP musí byť preto v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý dovolaciemu súdu umožňuje prijať záver o tom, konkrétne o ktorú otázku dovolateľovi ide a či vo vzťahu k nej je daná prípustnosť (a v prípade prípustnosti aj dôvodnosť) dovolania. Je pritom potrebné si uvedomiť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“ (2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší „odvolací súd“, resp. súd, ktorý by mohol a mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy oboch inštancií; nemôže preto posudzovať všetky otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi prvoinštančným, odvolacím a dovolacím konaním). Treba tiež zdôrazniť, že dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať rovnako, ako odvolací dôvod
1 písm. h/ CSP (8Cdo/140/2018, 8Cdo/157/2018). Dovolací súd už opakovane vo svojich rozhodnutiach uviedol, že v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania nie je oprávnený a ani povinný zakladať svoje úvahy na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli pri svojej argumentácii, že ide o právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017). 13. Preskúmaním obsahu dovolania dovolací súd konštatuje, že dovolateľ si túto povinnosť splnil; v dovolaní právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, vymedzil dostatočne určito. Súdiac
obsahu dovolania (čl. 11, § 124 ods. 1 CSP) v nadväznosti na dovolaciu argumentáciu nastolenú v dovolaní, a tým tvoriacu materiálny predmet samotného dovolacieho konania a vychádzajúc z poznania vlastnej rozhodovacej praxe (teda aj to, či daná právna otázka bola (nebola) dovolacím súdom riešená, dovolací súd prípustnosť dovolania vyvodil z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
žalobkyne sa odvolací súd svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej súdnej praxe, za ktorú pokladala rozhodnutia pod č. R 61/1973,
ktorého „K ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov“. Tiež od rozhodnutia pod č. R1/1998,
ktorého odôvodnenia „Ale i keby bola podaná žaloba včas, k ručiteľskému zväzku žalovaného v druhom rade nebol potrebný súhlas žalobkyne, lebo právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok, nevzniká spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, ale samotný záväzok manžela, ktorý záväzok prevzal (viď rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené pod č. 61/1973Zb. rozhodnutí ). Druhý manžel bude prípadne povinný trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku“. 14. V danej veci sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným zaplatenia 50 000 € s príslušenstvom z dôvodu, že medzi ňou ako veriteľom a obchodnou spoločnosťou K.. bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej bol tejto spoločnosti poskytnutý úver v určenej výške. K úverovej zmluve bol uzavretý dodatok č. 20,
ktorého sa žalovaní v celom rozsahu zaručili ako fyzické osoby na zaplatenie úverovej pohľadávky a uznesením Okresného súdu Trenčín sa voči dlžníkom začalo konkurzné konanie a pohľadávka žalobkyne sa stala splatnou. Súd sa preto prejudiciálne zaoberal otázkou platnosti ručiteľského vyhlásenia žalovaných, na ktoré nebol daný súhlas ich manželiek. Dospel k záveru, že ručiteľské vyhlásenia sú neplatné, preto žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaných. S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa s takýmto záverom nesúhlasila a argumentovala práve závermi vyplývajúcimi z ustálenej rozhodovacej praxe, a to najmä judikátom najvyššieho súdu vedeného pod č. R 61/1973 a tiež judikátom pod č. R 1/
dovolateľa odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) odklonil, poukazuje na závery vyslovené v uznesení najvyššieho súdu z 27. mája 2020 sp. zn. 1Cdo/27/2017, z odôvodnenia ktorého vyplýva: „11.
Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 12.
1, 2 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. 13. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka upravuje právny vzťah bezpodielových spoluvlastníkov k tretím osobám, pokiaľ ide o spoločné veci.
tohto ustanovenia môže bežné veci týkajúce sa spoločnej veci vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon v zmysle ustanovenia § 40a neplatný, avšak za predpokladu, že druhý z manželov sa tejto neplatnosti dovolá. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú voči tretím osobám oprávnení a povinní obaja manželia solidárne. Pojem "bežná vec" nie je v Občianskom zákonníku definovaný a zákon neuvádza ani hľadiská rozhodujúce pre jeho odlíšenie od pojmu "ostatná vec". Preto pri ich posudzovaní treba vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, s prihliadnutím na povahu a hodnotu veci, na účel, na ktorý obvykle slúži, na zamýšľanú dispozíciu ňou a pod. 14. Súdna prax je dlhodobo ustálená v názore,
ktorého vybavovanie spoločných vecí manželov zahŕňa tak správu, ako aj dispozíciu s majetkom, napr. dispozíciu s úsporami (R 46/1966, R 104/1967). Tento záver bol potvrdený vysvetľujúcim rozborom Najvyššieho súdu ČSR (R 42/1972) a zosumarizovaný Najvyšším súdom SSR (R 61/1973), ktorý jasne zadefinoval, že vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu spoločnými vecami, ako aj ich správu. Táto argumentácia viedla súdy k tomu, že ručiteľský záväzok len jedného z manželov nepovažovali za vybavovanie veci týkajúcich sa spoločných vecí, a teda, že k ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. Vychádzalo sa zo záveru, že prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. 14.
záveru krajského súdu nezaložili sťažovateľke žiadne práva ani povinnosti a primárne sa netýkajú spoločných vecí, tak ako to predpokladá § 145 ods. 1 Obč. zákonníka.
krajského súdu sa veriteľ môže domáhať splnenia záväzku len od manžela sťažovateľky, a nie od nej samotnej. Proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom napadnutým sťažnosťou zamietol, pričom sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu. Ústavný súd sa v uvedenom náleze odklonil od dovtedajších rozhodnutí súdov SR a dovtedy uznávanú zásadu,
ktorej nejde o spoločnú vec, ak jeden z manželov uzatvára úverovú zmluvu, či zmluvu o pôžičke, prípadne uzatvára zmluvu o ručení. 18.
názoru krajského súdu v danej veci bolo potrebné vychádzať z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z
konštantnej judikatúry Ústavného súdu treba pri interpretácii právnych noriem v prvom rade vychádzať z jazykového výkladu, ktorý sa musí následne konfrontovať so systematickými súvislosťami, účelom zákona a požiadavkou ústavne súladného výkladu. Až v prípade, ak si to vyžaduje niektorá z týchto okolností, sa treba od znenia zákona odkloniť (napr. III. ÚS 341/07). 22. Ustanovenie § 145 Obč. zákonníka sa vzťahuje na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov nie je existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Ustálená prax dovolacieho súdu hovorí, že tieto úkony sa priamo netýkajú už nadobudnutého majetku v BSM. Uzavretím takýchto zmlúv len jedným z manželov teda nevzniká spoločný záväzok manželov, ale iba individuálny záväzok toho manžela, ktorý zmluvu sám uzatvoril. V širšom kontexte existencie spoločného majetku manželov sa však takáto pôžička, či úver dotýka spoločného majetku manželov, nakoľko
zákonníka platí, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nepriaznivé dopady vyplývajúce z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu manželov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov riešiť len zmenou rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom. 23. Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 145 Obč. zákonníka a z ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe všeobecných súdov; ktorej zásadnú zmenu v danej otázke neprinieslo ani rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010, ktorým nižšie súdy v danej veci argumentovali; dovolací súd za udržateľný považuje iba taký výklad ustanovenia § 145 Obč. zákonníka,
ktorého zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia citovaného ustanovenia je v tomto prípade vylúčená. V tomto smere odkazuje na konštantnú judikatúru, od ktorej nemal dôvod sa odkloniť, keďže pri nezmenenej právnej úprave je stále použiteľná; a zo záverov ktorej vyplýva, že za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom
zákonníka môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva; a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov; sa nepovažujú pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov
zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva - ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle. 24. Na rozdiel od individuálnych okolností prípadu prejednávaného Ústavným súdom v danom prípade bola vytvorená možnosť eliminovať a vyhnúť sa nepriaznivému dopadu pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, zánikom a vyporiadaním, bezpodielového spoluvlastníctva manželov dohodou, súdnym rozhodnutím alebo fikciou vyporiadania
4 Obč. zákonníka. Účinky ručiteľského vyhlásenia jedného z manželov sa tak nemuseli prejaviť vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, prevzatý záväzok by neviedol k likvidácii spoločného majetku a súčasne by sa docielila spravodlivá rovnováha pri kolízii práv, a to práva žalobkyne ako subjektu, ktorý neprevzal záväzok voči veriteľovi, ktorý by sa mohol v exekučnom konaní domáhať uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM a práva veriteľa na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej ručením. Len na základe tej skutočnosti, že žalovaný 1/ nemal výlučný majetok, ktorým by uspokojil pohľadávku svojho veriteľa, nemožno v súvislosti s predmetným právnym úkonom hodnotiť ako správanie v rozpore s dobrými mravmi. Výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú, že v súvislosti s konaním žalovaných bolo predpokladaným cieľom ich konania vytvoriť možnosť uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM. V priebehu konania výslovne žalovaný 1/ uviedol, že mal za to a veril tomu, že spoločnosti sa bude dariť, k ručiteľskému záväzku pristúpil preto lebo chcel, aby spoločnosť mohla v danom smere podnikať a uskutočniť podnikateľský zámer. Za pozornosť stojí, že žalobkyňa a žalovaný 1/ svoje BSM zrušili v roku 2009 a keďže toto už netrvá, nie je možné v súlade s § 147 Obč. zákonníka pohľadávku veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, pri výkone rozhodnutia uspokojiť z majetku patriaceho do BSM. V súčasnej dobe totiž platí, že ak nedošlo k dohode o vyporiadaní BSM, po troch rokoch platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali
stavu v akom každý z nich veci v BSM pre svoju potrebu, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa, v ostatných platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve. Z okolností daného prípadu nemožno vyvodiť extrémne nespravodlivý následok právneho úkonu (ručiteľský záväzok), ku ktorému sa zaviazal žalovaný 1/, prípadne konanie, ktoré by odporovalo dobrým mravom. Pri hodnotení konania cez prizmu dobrých mravov je potrebné posudzovať správanie vo vzťahu k všetkým dotknutým subjektom.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.