1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného N. T. Z. odmieta. Odôvodnenie Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 21. septembra 2017, sp. zn. 4T/33/2016, uznal obvineného N. T. Z. vinným z obzvlášť závažného zločinu podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
pokynu obvineného N. T. Z. začali písať posledné tri číslice sériových čísel 100, 200 a 500 eurových bankoviek v celkovej hodnote 200.000 eur, ktoré obvinený po prevzatí už odpísaných bankoviek prekladal na kôpku s bielymi pripravenými papierikmi vo veľkosti formátu uvedených bankoviek, z ktorých takto vytvoril balík a tento balík zabalil do alobalovej fólie, ktorú nakoniec prelepil hnedou lepiacou páskou, a takto zabalený balík, využijúc odpútanie pozornosti K. X. a J. F. nezisteným spôsobom zamenil za vopred pripravený balík, ktorý priniesol do priestoru hotelovej izby a vydávajúc ho za balík pravých bankoviek pochádzajúcich od K. X. preložených bielymi papierikmi, tento podložil pod sedačku za účelom jeho zaťaženia pre potreby procesu tzv. čistenia bankoviek, kde následne uviedol, že toto zaťaženie má trvať aspoň 12 hodín a pod touto zámienkou obvinený opustil priestor hotelovej izby spolu s osobami K. X. a J. F., kde bol následne obvinený N. T. Z. zadržaný príslušníkmi ÚOU Prezídia PZ a pri následnej prehliadke tela obvineného N. T. Z. bola vyšetrovateľom PZ zaistená finančná hotovosť v celkovej výške 200.000 eur, z toho 500 kusov 100 eurových bankoviek, 250 kusov 250 eurových bankoviek a 200 kusov 500 eurových bankoviek, ktorá sa nachádzala ukrytá v oblečení obvineného. Za to mu okresný súd uložil
4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) a § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov, na ktorého výkon ho
4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu
1, ods. 4 Trestného zákona uložil trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu pätnásť rokov, a
1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad na dobu jeden rok. Obvinený a prokurátor napadli uvedený rozsudok okresného súdu odvolaniami, o ktorých rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 18. januára 2018, sp. zn. 4To/122/2017, tak, že na podklade odvolania obvineného
1 písm. d), e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a
3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že na rovnakom skutkovom základe uznal obvineného vinným z pokusu o obzvlášť závažný zločin podvodu
1, § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, za ktorý mu
4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm.
4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, a zároveň mu
1, ods. 4 Trestného zákona uložil trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu desať rokov. Odvolanie prokurátora krajský súd
Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený N. T. Z. prostredníctvom pre dovolacie konanie ustanovenej obhajkyne 6. novembra 2018 dovolanie, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
neho agent K. X., ktorý navýšil sumu na 200.000 eur. Pokiaľ sa krajský súd s odvolacou námietkou v tomto smere nestotožnil s odôvodnením, že on sám urobil agentovi vystupujúcemu pod menom Oto prezentáciu s 50-eurovými bankovkami, pričom mu povedal, že má k dispozícii 2 milióny eur a následne agent určil sumu 200.000 eur, a teda
odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nevyplývajú žiadne také okolnosti, ktoré by sa dali podradiť pod neprípustné vyprovokovanie trestnej činnosti zo strany agenta, s týmto záverom odvolacieho súdu sa dovolateľ nestotožňuje. V tejto súvislosti zdôraznil, že on agentovi opakovane navrhoval, aby priniesol sumu 100.000 eur, avšak on sám (agent, pozn.) rozhodol, že prinesie 200.000 eur. Táto skutočnosť nie je
obvineného spornou, počas výsluchu v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní to potvrdil samotný agent, pričom je táto skutočnosť jednoznačne preukazovaná aj odposluchmi. Preto má naďalej za to, že v danom prípade postup agenta odporoval ustanoveniu § 117 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko v priamej príčinnej súvislosti s konaním agenta došlo k zvýšeniu požadovanej sumy zo 100 000 eur na 200 000 eur, a teda sa dopustil trestného činu vo väčšom rozsahu, než mal v úmysle, v dôsledku konania agenta. Vzhľadom na uvedené je odsudzujúci rozsudok založený na nezákonnom konaní agenta, odporujúcom ustanoveniu § 117 ods. 2 Trestného poriadku, a teda je
neho daný dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku vidí obvinený v tom, že jeho konanie nemôže napĺňať objektívnu stránku trestného činu podvodu, nakoľko nedošlo k uvedeniu do omylu žiadnych osôb a ani nedošlo k využitiu omylu žiadnych osôb. Vo veci vystupujúci agenti mali od začiatku vedomosť, že procesom tzv. „čistenia“ peňazí nemôže dôjsť k výrobe pravých bankoviek. Obvinený sa pritom nestotožňuje ani so záverom krajského súdu, ktorý vyhodnotil jeho odvolanie v tomto smere ako čiastočne dôvodné, keď jeho konanie hodnotil ako pokus obzvlášť závažného zločinu podvodu
1, § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z presvedčenia, že trestný čin podvodu nemohol byť v danom prípade dokonaný, nakoľko agent K. X. pri vykonávaní majetkovej dispozície už poznal všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, a teda jeho vstupom do skutkového deja sa pretrhla príčinná súvislosť medzi uvádzaním do omylu a prípadným vznikom škody v dôsledku majetkovej dispozície v omyle, dovolateľ namieta, že agenti vstúpili do konania už od počiatku a už od počiatku im bolo zrejmé, že nie je možné na základe prezentovaného procesu „čistenia“ bankoviek vyrobiť peniaze. Osobitne pritom poukázal na konštatovanie súdu prvého stupňa, že spôsob spáchania trestného činu bol vyslovene amatérsky, a teda
dovolateľa ani nebolo možné do omylu uviesť osobu zachovávajúcu potrebnú mieru opatrnosti. Preto rovnako ako v podanom odvolaní má za to, že žiadna iná osoba, s výnimkou agenta, by mu na základe jeho prezentácie „čistenia“ peňazí nepriniesla tak vysokú sumu. Zo strany agentov tak nemožno hovoriť ani o zachovaní minimálnej miery opatrnosti a táto skutočnosť je o to závažnejšia, že to bol práve agent, kto určil sumu na „čistenie“ bankoviek, a teda sám agent vopred určil aj výšku škody. V danom prípade tak agenti neodhalili jeho podvodný úmysel v priebehu skutku, tento im bol zrejmý od prvého momentu, ale cielene vytvorili podmienky na dokonanie trestného činu. V nadväznosti na to dovolateľ zopakoval, že pri posudzovaní, či došlo ku spáchaniu trestného činu podvodu, je potrebné prihliadnuť vždy aj na stranu poškodeného a dôsledne skúmať, či poškodený dodržal potrebnú mieru opatrnosti a či bolo možné podvod eliminovať. Poukázal pritom na to, že z vykonaného dokazovania (predovšetkým z výsluchov samotných agentov) je zrejmé, že v skutočnosti nekonali v omyle, ale naopak omyl predstierali. Zároveň vyslovil názor, že za predpokladu, že poškodená strana jednoznačne mohla a mala predvídať (čo v tomto prípade aj predvídala), že sa ju páchateľ snaží uviesť do omylu, nemožno hovoriť o trestnom čine. Na základe uvedeného dovolateľ uzatvára, že jeho konanie nenapĺňa objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu podvodu, nakoľko tu absentuje omyl na strane poškodeného, čím je
neho naplnený dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. V podstate z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom okresného súdu z
2 Trestného poriadku oba rozsudky a
1 Trestného poriadku prikázal predmetnú vec znovu v potrebnom rozsahu prerokovať a rozhodnúť. Prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava (ďalej len „prokurátorka“) v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedla, že s uvedeným dôvodom dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku sa nestotožňuje. Závery ohľadne právnej kvalifikácie, a teda i rozsahu skutku, sú
prokurátorky vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané. Konkrétne poukazuje na výpovede obvineného pri jeho výsluchoch vykonaných
prokurátorky je pravdou, že agenti vedeli, že dôjde k spáchaniu trestného činu, veď preto boli v tejto veci nasadení a preto súd rozhodol, že na odhalenie tejto trestnej činnosti bude použitý inštitút agenta. Vyslovila pritom názor, že akceptovanie argumentácie obvineného, že nemohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu, pretože agenti vedeli, že bude spáchaný trestný čin, by viedlo k absurdnému záveru, že v žiadnom prípade kde došlo k použitiu agentov by nemohlo dôjsť k odsúdeniu páchateľov, keďže agenti vždy vedia, že sú nasadzovaní v trestnom konaní pri odhaľovaní páchania a páchateľov trestného činu. S poukazom na uvedené skutočnosti prokurátorka považuje dovolanie za nedôvodné a navrhuje, aby bolo v súlade s ustanovením § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté. Obvinený N. T. Z. v písomnej reakcii na vyjadrenie prokurátorky prostredníctvom obhajkyne zopakoval, že agentovi opakovane navrhoval, aby priniesol sumu 100.000 eur, pričom on sám rozhodol, že prinesie 200.000 eur. Uvedené potvrdil nielen agent ale táto skutočnosť je preukazovaná aj odposluchmi, čo okresný ani krajský súd nezohľadnili. Opätovne tiež zdôraznil, že jeho konaním nedošlo k uvedeniu do omylu žiadnych osôb a ani nedošlo k využitiu ich omylu, keďže agenti mali od začiatku vedomosť, že procesom tzv. „čistenia“ peňazí nemôže dôjsť k výrobe pravých bankoviek. To
neho potvrdzuje aj vyjadrenie prokurátorky,
ktorej údajné čistenie malo byť spôsobom na vylákanie hotovosti a agenti nevedeli len akým spôsobom a pokúsi prinesených bankoviek zmocniť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným N. T. Z. ako oprávnenou osobou
2 písm.
1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania
odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku možno dovolanie podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Tomuto dovolaciemu dôvodu vecne zodpovedá námietka obvineného, ktorej podstata je založená na tvrdení, že jeho odsúdenie sa opiera o dôkazy, ktoré boli získané neprípustnou policajnou provokáciou. O takúto situáciu však v posudzovanej veci nejde, a s jeho obhajobou v tomto smere, ktorú v podanom dovolaní iba opakuje, sa náležite vysporiadali súdy oboch stupňov už v pôvodnom konaní (pozri najmä str. 20 a 21 rozsudku okresného súdu a str. 8 a 9 rozsudku krajského súdu). Dovolací súd si ich výstižnú argumentáciu v celom rozsahu osvojil bez toho, aby považoval za nutné ju na tomto mieste reprodukovať, a k veci dodáva:
1 Trestného poriadku na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupcie, trestných činov extrémizmu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno použiť agenta. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný taký trestný čin.
2 Trestného poriadku konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že agent je legálnym a legitímnym prostriedkom operatívno-pátracej činnosti pri vyšetrovaní taxatívne vymedzených trestných činov. Jeho použitie pritom ani
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) samo o sebe nevedie k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) za predpokladu, že je sprevádzané jasnými zárukami a obmedzeniami. K zásahu do práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 6 dohovoru dôjde iba v prípade tzv. policajnej provokácie, ktorou sa rozumie situácia, keď agent ako člen bezpečnostných zložiek alebo osoba jednajúca na základe ich pokynov, sa neobmedzí na čisto pasívne vyšetrovanie trestnej činnosti, ale za účelom obstarania dôkazov potrebných k zahájeniu trestného stíhania vyvinie taký vplyv, že dotyčnú osobu podnieti k spáchaniu trestného činu, ku ktorému by inak nebolo došlo (pozri napr. rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci Ramanauskas proti Litve z 5. februára 2008, č. 74420/01, bod 55). Uvedené reflektuje aj judikatúra najvyššieho súdu,
ktorej treba pod policajnou provokáciou rozumieť zámerné, aktívne podnecovanie alebo navádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti vedené snahou, aby osoba, ktorá by inak protiprávne nekonala, spáchala trestný čin. Naproti tomu skrytou aktivitou polície, ktorá je prípustná, je činnosť zameraná na zistenie skutočností dôležitých pre trestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazov o jeho trestno-právne postihnuteľnom konaní, zabránenie mu v jeho pokračovaní a na minimalizáciu spôsobených škôd. Kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie charakterizuje skutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. neovplyvňuje u osoby vôľu spáchať trestný čin, ale takýmto zámerom vytvára u nej podmienky na dokonanie trestného činu, ktoré však nesmú byť výnimočné, ale objektívne možné, v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo sa páchateľ rozhodol spáchať trestný čin a preukázateľne urobil kroky k jeho spáchaniu [pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 52/2014]. V kontexte týchto všeobecných východísk a so zreteľom na dovolateľom uplatnené námietky poukazuje najvyšší súd na to, že k nasadeniu agentov došlo až potom, čo obvinený kontaktoval s ponukou „čiernej roboty“ utajeného svedka č. 1, ktorý o tom následne informoval políciu. Obvinený bol už ihneď pri prvom stretnutí s agentom pripravený predviesť mu proces „čistenia“ bankoviek s tým, že na otázku agenta akú sumu vie takto „vyrobiť“ spontánne uviedol, že dva milióny, a hoci vzápätí navrhol, že môžu začať so sumou stotisíc, zároveň zopakoval, že takto môžu postupne „vyrobiť“ až dva milióny, a na informáciu agenta, že má k dispozícii sumu dvestotisíc, bez otáľania reagoval, že to nie je problém (č. l. 713 až 715). Relevantný je v tomto smere aj fakt, že pri ďalšom stretnutí s agentom mal obvinený pripravené prostriedky na „vyrobenie“ väčšieho než agentom požadovaného množstva peňazí (pozri tiež str. 21 rozsudku okresného súdu) Z týchto skutočností, na ktoré správne poukázali už súdy oboch stupňov vo svojich rozhodnutiach, vyplýva, že v čase nasadenia agentov existovalo objektívne podozrenie, že dovolateľ je rozhodnutý spáchať majetkový zločin, ktorý agenti v posudzovanej veci nijak neiniciovali, a to ani pokiaľ ide o jeho rozsah, ale iba vytvorili podmienky na jeho zdokumentovanie, ktoré so zreteľom na okolnosti tohto prípadu neboli v ničom výnimočné. Obvineným uplatnený dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku tak nie je v posudzovanej veci zjavne splnený. Pokiaľ ide o dovolací dôvod
1 písm.
c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.