1, ods. 4 písm. a), b), e) Trestného zákona a iné na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného A. D. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 26. októbra 2015, sp. zn. 4T/66/2012, bol obvinený A. D. uznaný za vinného v bodoch 5) a 7) obžaloby z jednočinného súbehu zločinu krádeže sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu
1, § 212 ods. 1, ods. 4 písm. a),
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v bode 5) obvinení S. D., A. D. a S. Ď. ako členovia organizovanej skupiny (§ 129 ods. 2 Trestného zákona), spolu s K. I.Í., W. Ď. a K. J. dňa
4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h), § 41 ods. 1 a § 46 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov a šiestich mesiacov, na ktorého výkon ho
2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň
1 Trestného poriadku obvinenému A. D. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne s obvinenými S. Š. a Ľ. K. nahradiť poškodenej spoločnosti SLOVNAFT, a. s. škodu v celkovej výške 19.365,74 eura. Uvedený rozsudok okresného súdu napadli prokurátor a obvinený A. D. (spolu s ďalšími obvinenými) odvolaniami, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 8. novembra 2017, sp. zn. 4To/22/2016,
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo obvinenému A. D. doručené
1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu je vo vzťahu k jeho osobe založené na dubióznych právnych záveroch, absentuje v ňom logika právnych záverov, ako aj relevantné usvedčujúce dôkazy. V priebehu konania nebol
neho vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval jeho vinu. Vzhľadom na absenciu priamych alebo nepriamych dôkazov mu súd
jeho názoru odňal právo na spravodlivý súdny proces, pričom rovnakými nedostatkami trpí aj napadnuté uznesenie krajského súdu, ktoré len nekriticky prevzalo právny názor prvostupňového súdu a vôbec sa nezaoberalo argumentmi uvedenými v jeho odvolaní. Zároveň tvrdí, že ani jeden zo súdov sa v pôvodnom konaní nevysporiadal s jeho obhajobou a len nepresvedčivo bez akéhokoľvek odôvodnenia uznali jeho vinu a to napriek úplnej dôkaznej tiesni na strane žaloby. Nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie smerujúce k uznaniu viny predstavuje v končenom dôsledku flagrantné a zásadné porušenie jeho práva na obhajobu a spravodlivý proces. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený uviedol, že vzhľadom na existenciu pochybností o jeho vine došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku, keďže pri pretrvávajúcich pochybnostiach o niektorej zo skutkových okolností dôležitých pre posúdenie jeho zavinenia mali konajúce súdy pristúpiť k aplikácii zásady „in dubio pro reo.“ Následne, prostredníctvom obhajcu uvedenú argumentáciu doplnil tak, že
jeho názoru bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu aj z toho dôvodu, že v konaní opakovane navrhoval vypočuť svedka I., avšak prvostupňový súd jeho výsluch nevykonal a dokonca ani v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ako sa s týmto návrhom na doplnenie dokazovania vysporiadal.
obvineného je napadnuté rozhodnutie taktiež založené na nesprávnom právnom posúdení skutku, pretože hoci v právnej vete rozsudku je uvedené, že mal spôsobiť väčšiu škodu, čomu zodpovedá aj zistený skutkový stav (škoda vo výške 6.640,20 eura a neodcudzená hotovosť vo výške 13.270 eur), jeho konanie bolo kvalifikované okrem iného aj
4 písm. a) Trestného zákona, ktoré ustanovenie predpokladá spôsobenie značnej škody, čo však v predmetnom konaní naplnené nebolo. Ďalej tvrdí, že na rozdiel od obvinených S. D., S. Š. a O. S. nebol uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu krádeže a prečinu poškodzovania cudzej veci, avšak aj napriek tomu prvostupňový súd pravdepodobne pristúpil k sčítaniu výšky škôd [škoda v bode 7) bola
neho stanovená na 19.365,74 eura], a z toho okresný súd vyvodil, že sa mal okrem iného dopustiť aj zločinu krádeže
4 písm. a) Trestného zákona. Zdôraznil pritom, že nebolo zistené, že by jeho trestná činnosť mala znaky pokračovania, keďže tieto prvostupňový súd vo svojom rozsudku vôbec neuviedol. Na základe uvedeného sa obvinený domnieva, že súd nesprávne právne posúdil zistený skutok v dôsledku sčítania výšky škody ako pri pokračovacom trestnom čine, hoci škoda mala byť
jeho názoru pri každom skutku vyčíslená samostatne a následne
toho mala byť určená právna kvalifikácia. Uvedený nedostatok neodstránil ani krajský súd, ktorý sa len nekriticky stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a prevzal jeho nesprávny právny názor. V podstate z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu bol porušený zákon z dôvodov
1 písm. c),
4 Trestného poriadku prerušil jeho výkon trestu odňatia slobody. K dovolaniu obvineného sa podaním z 29. mája 2019 vyjadril prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“), v ktorom uviedol, že rozhodnutia prvostupňového súdu i odvolacieho súdu vo vzťahu k obvinenému A. D. považuje za zákonné a odôvodnené. Konajúce súdy vykonali
prokurátora náležité dokazovanie vo vzťahu ku všetkým čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, na ktorých mal obvinený A. D. účasť, pričom vykonané dôkazy vyhodnotili v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Výsledky vyhodnotenia vykonaných dôkazov v jednotlivostiach, ako aj vo vzájomnom súhrne oba súdy podrobne popísali v odôvodnení svojich rozhodnutí. Konajúce súdy sa
prokurátora dostatočne vysporiadali s protiprávnym konaním a účasťou obvineného A. D. na páchaní predmetnej trestnej činnosti v organizovanej skupine. Prokurátor sa preto stotožnil s právnym posúdením skutkov pod bodmi 5) a 7), ako aj s trestom uloženým obvinenému A. D.. Zároveň je toho názoru, že postupom konajúcich súdov nedošlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu, a to ani v prípravnom konaní, ani na hlavnom pojednávaní. Konajúce súdy
prokurátora nepostupovali v rozpore so zákonom, ak nevykonali výsluch svedka I., ktorý mal v prípravnom konaní v postavení obvineného odmietnuť vypovedať. Na základe uvedeného nie sú
prokurátora v predmetnej veci dané dovolacie dôvody
1 písm. c), i) Trestného poriadku a preto navrhol, aby najvyšší súd dovolanie obvineného A. D.
c) Trestného poriadku odmietol. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným A. D. ako oprávnenou osobou
2 písm.
1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodov dovolania
odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené. Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné najprv vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
120/2012]. Povedané inými slovami, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie
Súčasne treba zdôrazniť, že
1 Trestného poriadku musí byť dovolanie už pri jeho podaní odôvodnené tak, aby bolo zrejmé nielen to, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda, ale tiež to aké chyby sa rozhodnutiu alebo jemu predchádzajúcemu konaniu vytýkajú. Nestačí preto, ak dovolateľ len všeobecne tvrdí, že napadnutým rozhodnutím boli naplnené ním označené dovolacie dôvody, ale namietané chyby musí konkretizovať spôsobom umožňujúcim ich vecné posúdenie. Dovolaciemu súdu totiž neprináleží domýšľať si, resp. hľadať, v čom by mohli teoreticky spočívať dôvody jednotlivých tvrdení dovolateľa (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2019, sp. zn. I. ÚS 518/2019). Takýto všeobecný charakter, nespĺňajúci zákonné (obsahové) náležitosti dovolania, majú obvineným priamo uplatnené neurčité námietky,
ktorých sú napadnuté rozhodnutia založené na dubióznych právnych záveroch, bez logických právnych záverov a relevantných usvedčujúcich dôkazov, resp.
ktorých sa súdy nevysporiadali s jeho obhajobou ale bez akéhokoľvek odôvodnenia uznali jeho vinu a ktoré navyše zjavne smerujú k revízii skutkových záverov, ktorá je však (ako už bolo uvedené) v dovolacom konaní iniciovanom obvineným vylúčená. Najvyšší súd sa preto v ďalšej časti zaoberal iba prostredníctvom obhajcu vecne špecifikovanými námietkami, ktoré Trestným poriadkom stanovené požiadavky na obsah dovolania spĺňajú.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. To vidí obvinený v tom, že napriek jeho opakovaným návrhom na výsluch svedka K. I. súdy jeho výsluch nevykonali, ani sa oň nepokúsili a v odôvodnení rozhodnutí neuviedli, ako sa s týmto návrhom vysporiadali. K tomu je potrebné najskôr vo všeobecnosti uviesť, že tento dovolací dôvod vyžaduje, aby bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Nie je ním len všeobecné právo obvineného zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní a súdom (§ 34 Trestného poriadku), ale aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným alebo prostredníctvom obhajcu (§ 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Trestného poriadku). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (272 ods. 3 Trestného poriadku), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku). Zároveň platí, že za porušenie práva na obhajobu
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011 a 116/2014). Vychádzajúc z uvedeného je v posudzovanej veci podstatným zistenie najvyššieho súdu, že výsluch svedka K. I. navrhol vykonať obhajca dovolateľa na hlavnom pojednávaní 3. júna 2015, kedy bol tento jeho návrh na doplnenie dokazovania
3 Trestného poriadku odmietnutý s odôvodnením, že výpoveď tohto svedka už bola na hlavnom pojednávaní prečítaná a obvinený a jeho obhajca mali možnosť sa k nej vyjadriť (č. l. 3563 spisu). Tento návrh zopakoval obhajca aj na hlavnom pojednávaní 21. októbra 2015 s odôvodnením, že tento svedok mal byť osobne prítomný pri niekoľkých skutkoch a jeho výsluch môže pomôcť objasneniu veci, pričom čítaná bola jeho výpoveď v procesnom postavení obvineného. Aj tento opakovaný návrh obvineného bol na tomto hlavnom pojednávaní okresným súdom odmietnutý s tým, že výpoveď tohto svedka už bola prečítaná a navyše takýto návrh bol už raz odmietnutý (č. l. 3606 spisu). Okrem toho, v reakcii aj na odvolaciu námietku dovolateľa, sa krajský súd stotožnil s procesným postupom okresného súdu, ktorý neakceptoval návrhy na vypočutie osôb, ktoré sa
poznatkov obžalovaných a orgánov činných v trestnom konaní mali pri jednotlivých skutkoch tiež podieľať na páchaní trestnej činnosti a ktoré v počiatkoch trestného konania využili svoje právo a nevypovedali (medzi inými aj K. I.), s odôvodnením, že niet žiadneho zákonného dôvodu alebo prostriedku prinútiť takýchto potencionálnych svedkov vypovedať (pozri strana 30 uznesenia krajského súdu). Je teda zrejmé, že súdy oboch stupňov neponechali dôkazný návrh obvineného bez povšimnutia, ale sa ním vecne zaoberali a s primeraným odôvodnením ho odmietli. Ako už bolo uvedené vyššie, len samotné odmietnutie dôkazného návrhu obvineného nie je porušením práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Treba pritom zdôrazniť, že súčasťou tohto práva ale ani práva na spravodlivé súdne konanie, nie je právo obvineného na rozhodnutie v súlade s jeho návrhom, predstavami alebo očakávaniami.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený obsahovo namieta, že konanie, za ktoré bol odsúdený, nemalo byť právne posúdené aj
4 písm. a) Trestného zákona, pretože nebol uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu krádeže a prečinu poškodzovania cudzej veci. Škoda spôsobená jednotlivými skutkami tak nemala byť sčítaná, ale táto mala byť posudzovaná samostatne u každého skutku a
toho mala byť určená právna kvalifikácia. K tomu treba v prvom rade uviesť, že najmä tzv. právne vety a nadväzujúce právne kvalifikácie sú vo výroku rozsudku okresného súdu uvedené značne neprehľadne a nedôsledne (až diletantsky), čo výrazne znižuje kvalitu tohto rozhodnutia, ktoré v tomto smere nenapravil ani krajský súd. V prípade dovolateľa sa to prejavilo tým, že hoci v právnej vete okresný súd konštatuje, že v bodoch 5) a 7) obžaloby „... prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, čin spáchal vlámaním... a spôsobil tak väčšiu škodu... ,“ v použitej právnej kvalifikácii sa naplnenie vlámania ako znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty [§ 212 ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení s § 138 písm. e) Trestného zákona)] vôbec neodrazilo a namiesto väčšej škody
3 písm. a) Trestného zákona bola použitá kvalifikácia zodpovedajúca značnej škode
4 písm. a) Trestného zákona. Pokiaľ ide o výšku spôsobenej škody, možno uvedený nesúlad interpretovať aj ako pisársku chybu. Bez toho, aby najvyšší súd v tomto smere ďalej akokoľvek špekuloval, z pohľadu uplatnenej dovolacej námietky, ktorou je viazaný (§ 385 ods. 1 Trestného poriadku), je podstatné, že aj keď okresný súd pri právnej kvalifikácii konania dovolateľa (na rozdiel od spoluobvinených) výslovne neuviedol, že spáchal v jednočinnom súbehu dva pokračovacie trestné činy, z výroku o treste vyplýva, že jeho konanie popísané v bodoch 5) a 7) obžaloby považoval za jeden skutok, keďže mu uložil úhrnný trest
1 Trestného zákona. Ak by totiž posúdil konanie dovolateľa ako dva skutky, postupoval by pri ukladaní trestu
2 Trestného zákona, ktorý sa vzťahuje na ukladanie úhrnného trestu za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami. To, že tak súd prvého stupňa nepostupoval, je zrejmé aj z odôvodnenia jeho rozsudku, keď pri určení výmery trestu vychádzal z trestnej sadzby päť rokov a štyri mesiace až desať rokov, teda nepristúpil k zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby
2 Trestného zákona o 1/3 [hoci v súvislosti s priťažujúcou okolnosťou
h) Trestného zákona v rozpore s týmto ustanovením nesprávne uvádza, že spáchal viac skutkov namiesto viac trestných činov]. Z uvedeného vyplýva, že akceptovanie dovolateľom uplatnenej námietky, že v jeho prípade nejde o pokračovacie trestné činy, by síce na jednej strane znamenalo, že jednotlivými čiastkovými útokmi spôsobené škody nemožno sčítať, na strane druhej, by to ale viedlo k tomu, že jeho konania by boli posúdené ako dva samostatné skutky (namiesto jedného) a právne kvalifikované ako štyri trestné činy (namiesto dvoch) sčasti spáchané v jednočinnom a sčasti vo viacčinnom súbehu. Konkrétne skutok popísaný v bode 5) obžaloby by mal byť v takom prípade správne právne posúdený ako pokus zločinu krádeže
1, ods. 3 písm.
e) Trestného zákona a organizovanou skupinou
i) Trestného zákona] Trestného zákona spáchaný v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci
1, ods. 2 písm. a) [väčšia škoda vo výške 6.670,20 eura] Trestného zákona a skutok v bode 7) obžaloby ako zločin krádeže
1, ods. 3 písm.
e) Trestného zákona] Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci
1, ods. 2 písm. a) [väčšia škoda vo výške 7.571,37 eura] Trestného zákona. Z pohľadu ukladania trestu by sa to následne prejavilo tým, že
1, ods. 2 Trestného zákona (z dôvodu viacčinného súbehu) v spojení s § 38 ods. 4 Trestného zákona prihliadajúc na priťažujúcu okolnosť
h) Trestného zákona (vo vzťahu k jednočinnému súbehu), by mu bol trest ukladaný v rámci trestnej sadzby päť rokov a štyri mesiace až trinásť rokov a štyri mesiace. Je teda zjavné, že akceptovanie dovolateľom uplatnenej argumentácie by znamenalo zmenu rozhodnutia v jeho neprospech, čo je na základe dovolania podaného v jeho prospech vylúčené (§ 385 ods. 2 Trestného poriadku). To by platilo aj v prípade, ak by okresný súd (rovnako ako v napadnutom rozsudku) v rozpore s v čase rozhodovania účinným Trestným zákonom opomenul predmetné skutky právne posúdiť aj ako spáchané vlámaním
4 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku je určujúci právny stav v čase právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. Za nesprávne právne posúdenie skutku totiž nemožno pokladať neskoršiu zmenu ustanovení Trestného zákona, hoci by aj bola v prospech páchateľa. Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne splnené, a preto dovolanie obvineného A. D.
c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.