1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona a iné na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného K. N. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 26. októbra 2015, sp. zn. 4T/66/2012, bol obvinený K. N. uznaný za vinného v bode 6) obžaloby zo zločinu krádeže v štádiu prípravy
1, § 212 ods. 1, ods. 4 písm.
4 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 a § 46 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, na výkon ktorého ho
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Naproti tomu prvostupňový súd obvineného K. N.
c) Trestného poriadku oslobodil spod bodu 3) obžaloby prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 21. júna 2012, sp. zn. XIV Gv 16/11, pre skutok kvalifikovaný ako zločin krádeže
2 písm. a), ods. 4 písm.
1 písm. a) Trestného zákona a prečin poškodzovania cudzej veci
1 Trestného zákona, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obvinený. Uvedený rozsudok okresného súdu napadli prokurátor a obvinený K. N.Á. (spolu s ďalšími obvinenými) odvolaniami, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 8. novembra 2017, sp. zn. 4To/22/2016,
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo obvinenému K. N. doručené
obvineného v celom rozsahu pozmenený a nie je z neho zrejmé, kto ho vypracoval. Súd mal k dispozícii oba tieto listinné dôkazy, pričom prokurátorka na hlavnom pojednávaní uviedla, že nevie, odkiaľ úradný záznam na č. l. 1596-1567 spisu pochádza ani kto ho vypracoval. Obvinený je taktiež toho názoru, že skutok, pre ktorý bol uznaný za vinného, nemohol spáchať, pričom v predmetnom trestnom konaní sa ako dôkaz v jeho neprospech použila „viera,“ na čo poukázal v podanom odvolaní, avšak krajský súd sa s týmito skutočnosťami v napadnutom uznesení nijako nevysporiadal.
obvineného skutok pod bodom 6) obžaloby bol vo vzťahu k jeho osobe uvádzaný ako „náhradný delikt“ so snahou orgánov činných v trestnom konaní dostať ho aspoň do štádia prípravy, ak by sa im nepodarilo preukázať obžalovanému spáchanie trestného činu pod bodom 3) obžaloby. Obvinený K. N. spolu s obvinenými S. Š., O. S.Á. a K. N. svoju vinu vo vzťahu ku skutku pod bodom 6) obžaloby od začiatku popierali. Obvineného K. N. mal pritom usvedčovať len jediný svedok, a to aktívny recidivista a spolupracujúci obvinený W. Ď., ktorý vedel, že ak nebude spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, hrozí mu ako recidivistovi vysoký trest.
názoru obvineného K. N. bola porušená zásada rovnosti zbraní vo vzťahu k bodu 6) obžaloby, pretože prokurátor uprednostnil spolupracujúceho obvineného W. Ď. pred ním, hoci naňho bol povinný hľadieť ako na osobu, ktorá akoby nebola odsúdená. Tvrdenie okresného súdu o tom, že obvineného K. N. usvedčujú veliaci dôstojníci polície J. a K., je
obvineného v rozpore s objektívnou realitou, pretože títo svedkovia
jeho názoru usvedčujú len seba, pretože policajnú akciu v predmetnej veci nezvládli. Svedkovia K. a J. vypovedali na súde v rozpore s úradným záznamom, ktorý spísali, opakovane si odporovali s obvineným Ď., pričom okresný súd sa vo svojom rozsudku týmito rozpormi vôbec nezaoberal. Obvinený taktiež má za to, že konajúce súdy nevzali na vedomie judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že riadiaci operatívni pracovníci polície nemôžu byť svedkami pred orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi, ak akciu riadia, čo znamená, že ich výpoveď nemožno považovať za dôkaz v zmysle § 119 Trestného poriadku. Napriek uvedenému ich výpovede konajúce súdy použili ako usvedčujúci dôkaz. Okrem uvedených skutočností obvinený upriamil pozornosť na skutočnosť, že v konaní boli závažným spôsobom porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby, na ktoré poukázal vo svojom odvolaní, a z tohto dôvodu ich v dovolaní opätovne neuvádzal a požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby sa s uvedenými skutočnosťami oboznámil. V ďalšej časti podaného dovolania obvinený poukázal na to, že senát krajského súdu v odôvodnení svojho uznesenia zo 4. júla 2012, sp. zn. 3Tos/58/2012, prejudikoval jeho vinu, keď uviedol „obvinený spáchal trestnú činnosť v snahe získať nezákonnou formou majetkový prospech“ a „ako pred spáchaním predmetnej trestnej činnosti“, pri absencii výroku, že obvinený je podozrivý zo spáchania trestného činu. Obvinený taktiež dal do pozornosti, že viackrát písomne upozorňoval konajúce súdy na porušenie jeho práva na obhajobu, na nesprávny postup okresného súdu pri preskúmaní obžaloby
Trestného poriadku a na postup okresného súdu, ako aj krajského súdu vo vzťahu k jeho podaniam týkajúcim sa vylúčenia
, § 32 Trestného poriadku.
názoru obvineného rozhodnutiu vo veci samej musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky vylúčenia namietaného sudcu, resp. sudcov. Zároveň poukázal na to, že okresný súd postupoval v rozpore s § 271 ods. 1 Trestného poriadku, pretože po vykonaní každého dôkazu mal povinnosť opýtať sa obvineného, poškodeného, zúčastnenej osoby, či sa chcú k vykonanému dôkazu vyjadriť, pričom toto vyjadrenie mal zapísať do zápisnice. Uvedený postup zo strany súdu však absentuje pri výsluchu svedka Ing. Q.. A., S.. A., K.. Z., ako aj pri vykonávaní ďalších dôkazov, pričom v podrobnostiach poukázal na zápisnice z hlavných pojednávaní. V podstate z týchto dôvodov obvinený K. N. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací rozsudkom rozhodol o tom, že napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 317 ods. 1, § 319, § 2 ods. 1, § 119 ods. 2 Trestného poriadku a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v jeho neprospech. Zároveň navrhol, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie zrušil a zrušil aj rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2015, sp. zn. 4T/66/2012, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa podaním z 26. augusta 2019 vyjadril prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“), ktorý uviedol, že rozhodnutia prvostupňového súdu i odvolacieho súdu vo vzťahu k obvinenému K. N. považuje za zákonné a odôvodnené. Konajúce súdy vykonali
jeho názoru náležité dokazovanie vo vzťahu ku skutku pod bodom 6) obžaloby, vykonané dôkazy vyhodnotili v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku a výsledky vyhodnotenia vykonaných dôkazov v jednotlivostiach, ako aj vo vzájomnom súhrne podrobne popísali v odôvodnení svojich rozhodnutí. Konajúce súdy sa
prokurátora dostatočne vysporiadali s protiprávnym konaním a účasťou obvineného K. N. na páchaní predmetnej trestnej činnosti, ako i s údajnou manipuláciou spisu. Prokurátor sa pritom stotožnil s právnym posúdením skutku, ako aj s trestom uloženým obvinenému K. N.. Zároveň je toho názoru, že postupom konajúcich súdov nedošlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu ani zásady prezumpcie neviny vo vzťahu k obvinenému. Konajúce súdy
prokurátora nepostupovali v rozpore so zákonom, keď prihliadli na výpoveď svedka W. Ď., ktorý spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní pri odhaľovaní trestnej činnosti a usvedčovaní páchateľov, pričom jeho výpoveď je podporená aj ďalšími dôkazmi. Rovnako tak je prokurátor toho názoru, že v predmetnej veci rozhodovali súdy v zákonnom zložení, pričom nebola zistená žiadna skutočnosť odôvodňujúca zaujatosť konajúcich súdov. Na základe uvedeného
prokurátora nie sú v predmetnej veci dané dovolacie dôvody
1 písm. c), g), i) Trestného poriadku a preto navrhol, aby najvyšší súd dovolanie obvineného K. N.
c) Trestného poriadku odmietol. K vyjadreniu prokurátora sa podaním zo 7. októbra 2019 vyjadril obvinený K. N. prostredníctvom svojho obhajcu. Uviedol, že vyjadrenie prokurátora považuje za nepreskúmateľné, pretože má len všeobecný charakter, pričom prokurátor sa priamo nevyjadril k žiadnej skutočnosti, na ktorú obvinený v podanom dovolaní poukazoval. Na základe uvedeného obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel návrhu prokurátora, pretože
jeho názoru v predmetnej veci boli splnené dôvody na podanie dovolania. Podané dovolanie doplnil obvinený K. N. aj vlastným písomným podaním zo 17. októbra 2019, v ktorom nad rámec už uvedeného poukázal na to, že na hlavnom pojednávaní okresný súd žiadal o vypočutie svedkov úradného záznamu z č. l. 1596-1597 spisu, na čo mu prvostupňový súd len uviedol, že nakoľko pod týmto úradným záznamom nie je nikto podpísaný, súd nemá koho predvolať. Vzhľadom na to, že uvedeným postupom prvostupňový súd
názoru obvineného porušil jeho práva na obhajobu, následne na to podal námietku zaujatosti v zmysle § 31, § 32 Trestného poriadku. Namiesto uznesenia, ktorým by súd o tejto námietke rozhodol, sa však v spise nachádza len „oznámenie“, pričom absentuje vyjadrenie ostatných členov senátu. Zároveň namietal, že konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach neodôvodnili rozpory vo výpovedi svedka S. K., keďže jeho tvrdenia týkajúce sa obvineného nedávajú bez logického vysvetlenia žiaden zmysel. Rovnako tak poukázal na konfrontáciu so svedkom W. Ď., ako aj na jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní, počas ktorej nevedel ani uviesť, kde obvinený býva, dom a nevedel ani popísať osobu obvineného.
názoru obvineného zo spisu jasne vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní nekonali v súlade so zákonom, prispôsobovali si veci tak, ako im vyhovovali, sfalšovali úradné záznamy len aby dosiahli svoj cieľ, pričom dôkazy, ktoré obvinený žiadal vykonať na preukázanie svojej neviny, buď neexistovali alebo ich súd vedome nepripustil ako dôkaz. Na doplnenie dovolania obvineného, ako aj jeho vyjadrenie vo vzťahu k vyjadreniu prokurátora reagoval prokurátor podaním z
2 písm.
1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodov dovolania
odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené. Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné najprv vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
120/2012]. Povedané inými slovami, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie
Trestného poriadku.
1 Trestného poriadku však dovolanie musí byť už pri jeho podaní odôvodnené tak, aby bolo zrejmé nielen to, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda, ale tiež to aké chyby sa rozhodnutiu alebo jemu predchádzajúcemu konaniu vytýkajú. Nestačí preto, ak dovolateľ len všeobecne tvrdí, že napadnutým rozhodnutím boli naplnené ním označené dovolacie dôvody, ale namietané chyby musí konkretizovať spôsobom umožňujúcim ich posúdenie. Dovolaciemu súdu totiž neprináleží domýšľať si, resp. hľadať, v čom by mohli teoreticky spočívať dôvody jednotlivých tvrdení dovolateľa (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2019, sp. zn. I. ÚS 518/2019). Takýto všeobecný charakter, nespĺňajúci zákonné (obsahové) náležitosti dovolania, majú prostredníctvom obhajcu uplatnené tvrdenia o nepreskúmateľnosti uznesenia krajského súdu z dôvodu, že
neho nekriticky prijal hru - taktiku OČTK aj s množstvom procesných chýb (bez ich bližšej špecifikácie); o tom, že ako dôkaz viny sa použila „viera“; že viackrát písomne upozorňoval konajúce súdy na v dovolaní nijak nekonkretizované porušenie jeho práva na obhajobu, na nesprávny postup okresného súdu pri preskúmaní obžaloby
Trestného poriadku a na postup okresného súdu, ako aj krajského súdu vo vzťahu k jeho podaniam týkajúcim sa vylúčenia
, § 32 Trestného poriadku; a tiež univerzálny odkaz na dôvody odvolania bez akejkoľvek konfrontácie s odpoveďou, ktorú na ne dostal zo strany krajského súdu. Na druhej strane podané dovolanie obsahuje aj konkrétne chyby, ktoré dovolateľ napadnutému rozhodnutiu a jemu predchádzajúcemu konaniu vytýka. Najvyšší súd preto nepostupoval
1 Trestného poriadku a v nadväznosti na to neodmietol podané dovolanie
e) Trestného poriadku, ale ho vo zvyšnej časti posúdil z toho hľadiska, či dovolateľom vecne (konkrétne) namietané chyby napĺňajú niektorý z jemu dostupných dovolacích dôvodov, bez ohľadu na to, či ich
1 Trestného poriadku správne označil. Zistil pritom, že mimo obvineným označené ale i akýkoľvek iné ním použiteľné dovolacie dôvody stoja jeho námietky založené na tvrdení, že ho usvedčuje len jediný svedok - aktívny recidivista a spolupracujúci obvinený W. Ď., ktorý navyše, rovnako ako svedkovia mjr. Mgr. N. J. a pplk. Mgr. S. K., vypovedá rozporne. Svojou podstatou ide totiž o námietky skutkové, ktorými dovolateľ spochybňuje spôsob, akým súdy v pôvodnom konaní hodnotili tieto dôkazy. Ako už bolo uvedené vyššie, dovolanie obvineného nie je určené na revíziu skutkových zistení súdov prvého a druhého stupňa a chyby skutkovej povahy sú uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku, ktorý je oprávnený použiť jedine minister spravodlivosti. Dovolací súd sa preto týmito námietkami nemohol vecne zaoberať. Treba pritom zdôrazniť, že otázkou vierohodnosti a procesnej použiteľnosti obvineným namietaných dôkazov sa pomerne rozsiahlo zaoberal už okresný súd (pozri strany 33 až 40 jeho rozsudku) a v tomto smere mu poskytol náležitú odpoveď, s ktorou sa v celom rozsahu stotožnil aj krajský súd (pozri strany 28 až 30 jeho uznesenia), ktorého rozhodnutie nemožno v tejto časti v žiadnom prípade označiť za nepreskúmateľné. Napokon sa v tejto súvislosti len pre úplnosť žiada dodať, že použitie výpovede spolupracujúceho obvineného (tzv. kajúcnika) nijak neporušuje rovnosť zbraní, ako nesprávne tvrdí dovolateľ. Je na rozhodnutí každého, či sa výmenou za prípadný zákonný benefit rozhodne s orgánmi činným v trestnom konaní spolupracovať alebo nie. Pokiaľ ide o obvineným označený dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý je daný v prípade, ak bolo právo na obhajobu porušené zásadným spôsobom, k nemu je možné obsahovo priradiť námietku obvineného, že okresný súd v rozpore s § 271 ods. 1 Trestného poriadku po výsluchu svedkov Ing. Q.. A., S.. A. a K.. Z., ako aj po vykonávaní ďalších dôkazov nezisťoval, či sa chce k týmto dôkazom vyjadriť a jeho vyjadrenia nezapísal do zápisnice. Vo vzťahu k nej je však nutné predovšetkým konštatovať, že výsluchy označených svedkov neboli na hlavnom pojednávaní vôbec vykonané. A pokiaľ ide o ďalšie dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, ktoré ale obvinený v podanom dovolaní bližšie nešpecifikuje a pri ktorých mal okresný súd taktiež postupovať v rozpore s § 271 ods. 1 Trestného poriadku, sa žiada nad rámec už zmieneného obsahového nedostatku dovolania dodať, že vo vzťahu k nim nie je splnená ani podmienka
4 Trestného poriadku,
ktorého dôvody dovolania
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku,
ktorého možno dovolanie podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, k nemu by bolo možné obsahovo priradiť námietku dovolateľa týkajúcu sa manipulácie s úradným záznamom pôvodne sa nachádzajúcom na č. l. 539 spisu, po podaní obžaloby na č. l. 1596-1597 spisu, a zmeny jeho obsahu. K tomu je ale potrebné uviesť, že úradný záznam z č. l. 539 spisu a ani úradný záznam z č. l. 1596-1597 spisu neboli v konaní pred súdom vykonané ako listinné dôkazy
Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku pritom môže byť naplnený len vtedy, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Keďže vyššie uvedené úradné záznamy neboli na hlavnom pojednávaní vykonané a ani neslúžili ako podklad pre rozhodnutie prvostupňového a odvolacieho súdu, dovolací súd sa nemá dôvod zaoberať otázkou zákonnosti ich získania a ani ich prípadnou procesnou (ne)použiteľnosťou, pretože nemali žiaden vplyv na výsledok konania. Do rámca tohto dovolacieho dôvodu spadá aj námietka obvineného, že výpoveď riadiacich dôstojníkov polície ako operatívnych pracovníkov nemožno považovať za dôkaz
Vo vzťahu k nej je ale rovnako nutné konštatovať nesplnenie podmienky
4 Trestného poriadku, pretože z predloženého spisového materiálu vyplýva, že zákonnosť výpovede svedka mjr. Mgr. N. J.É. namietala na hlavnom pojednávaní iba Mgr. J. N. - obhajkyňa obvineného O. S.. Obvinený K. N. túto skutočnosť v konaní pred prvostupňovým ani odvolacím súdom nenamietal a rovnako tak nenamietal ani zákonnosť výpovede svedka pplk. Mgr. S. K.. Splnenie podmienky predchádzajúcej námietky
4 veta prvá Trestného poriadku sa pritom posudzuje samostatne u každého obvineného a na jej splnenie je potrebné, aby bola v dovolacom konaní uplatnená okolnosť v skoršom priebehu konania skutočne vytýkaná, t. j. aby bola táto predostretá ako výhrada, a to samotným dovolateľom, nie napríklad iba jeho spoluobvineným či prokurátorom (pozri uznesenie najvyššieho súdu z 25. septembra 2017, sp. zn. 1 Tdo V 15/2016). Napriek tomu považuje najvyšší súd za potrebné v tejto súvislosti vo všeobecnej rovine uviesť, že
2 veta prvá Trestného poriadku môže za dôkaz slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
tohto zákona alebo
osobitného zákona. Preto bez ďalšieho nemožno ako dôkaz vylúčiť ani výpoveď policajta vykonávajúceho služobný zákrok o skutočnostiach týkajúcich sa jeho priebehu, s výnimkou skutočností, o ktorých sa dozvedel iba z vyjadrení, resp. vysvetlení na úkone zúčastnených osôb a ktoré možno získať len výsluchom týchto osôb v zodpovedajúcom procesnom postavení (primerane pozri rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 26/1989 tr.). Pokiaľ ide o obvineným označený dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku - rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia - dovolateľ vecne nevymedzil žiadnu chybu, ktorú by bolo možné pod tento dôvod obsahovo podradiť. Ako už bolo uvedené vyššie, vo vzťahu k výroku o vine uplatnil obvinený výlučne námietky skutkové. Na druhej strane, hoci obvinený dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku, ktorý je daný, ak vo veci konal alebo rozhodol sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, v podanom dovolaní výslovne neoznačil, obsahovo mu zodpovedá jeho námietka, že vo veci rozhodol senát, ktorý už pri rozhodovaní o jeho väzbe v uznesení zo
názoru ústavného súdu je odôvodnenie oboch napadnutých uznesení krajského súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné, pričom ho nemožno považovať za arbitrárne. Dovolací súd, napriek svojmu autonómnemu postavenie pri posudzovaní tohto dovolacieho dôvodu, si uvedenú argumentáciu krajského súdu, ktorá už bola podrobená ústavnej kontrole, v celom rozsahu osvojil, a to so záverom, že senát krajského súdu v dovolateľom v namietanom rozhodnutí o väzbe nezasiahol do jeho práva na prezumpciu neviny spôsobom, ktorý by ho vylučoval z ďalšieho rozhodovania vo veci samej. Tomuto dovolaciemu dôvodu zodpovedá aj námietka obvineného, že z vykonávania úkonov trestného konania mal byť vylúčený aj senát okresného súdu z dôvodu, že nevyhovel jeho návrhu na vypočutie svedkov úradného záznamu na č. l. 1596-1597, čím malo byť porušené jeho právo na obhajobu, pričom o jeho námietke zaujatosti nebolo rozhodnuté uznesením, ale v spise sa nachádza len oznámenie. K tomu je potrebné uviesť, že
1 Trestného poriadku je z vykonávania úkonov trestného konania okrem iných vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Dovolateľom namietaný postup okresného súdu, prítomnosť niektorého z týchto (pochybnosti o nezaujatosti vyvolávajúcich) pomerov ani zďaleka nenaznačuje. Navyše okresný súd postupoval správne, ak o takto vznesenej námietke nekonal, keďže jej dôvodom bol len procesný postup súdu, a teda bola zjavne založená na iných dôvodoch ako dôvodoch
Ani so zreteľom na túto námietku nie je dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku už na prvý pohľad daný. Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne splnené, a preto dovolanie obvineného K. N.
c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.