Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/144/2020 Identifikačné číslo spisu: 8213208839 Dátum vydania rozhodnutia: 12.08.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Sluk Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

odvolacieho súdu v danom období dostačujúca. Z uvedených dôvodov ani odvolací súd nepovažoval za dôvodné vyhovieť návrhu otca maloletej.“

1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, v ktorom žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušil. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na § 420 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vada tohto konania spočívala v tom, že o návrhu dovolateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti nebolo konané v čase podania tohto návrhu ani v blízkom čase, súd tak oprel svoje rozhodnutie o dôkazy, ktoré ešte v čase podania návrhu neexistovali. Namietal, že súd sa vôbec nezaoberal rozdielnosťou vo výpovedi dcéry zo dňa
2. apríla 2015 - keď striedavá starostlivosť fungovala a jej výpoveďou zo
3. augusta 2019, kde už maloletá vypovedá diametrálne odlišne, fabuluje a zavádza. Napokon namietal, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy výsluchom osôb, ktoré sa s maloletou stretávali v čase, keď bola u otca, a to otcova matka, sestra a priateľka.
4. Dovolací súd nemohol prihliadať na vyjadrenie, ktoré k dovolaniu podala matka, lebo toto nebolo podané v súdom určenej lehote na vyjadrenie sa k dovolaniu (§ 436 ods. 3 veta druhá CSP).
5. Dovolanie podal otec maloletého dieťaťa vo veci upravenej v zákone č. 161/2015 Z. z. Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej v texte len „CMP“). Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP,

ktorého sa na konania

tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 CMP neobsahuje odlišnú právnu úpravu dovolania podaného vo veci starostlivosti súdu o maloletých, prípustnosť dovolania otca bola posudzovaná

ustanovení CSP. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP) a naň oprávnenou osobou (§ 424 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 6.

§ 419

CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7.

§ 420písm.

f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.

§ 447písm.

c/ CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
2. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (vid' napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky SP. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
3. Dovolateľ, vychádzajúc z obsahu dovolania, prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú z § 420 písm. f/ CSP a k tomu dovolaciemu dôvodu uvádza, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci a teda, že súd vyhodnocoval dôkazy, ktoré ešte v čase podania návrhu neexistovali a nemohli existovať a nevykonal dôkazy, ktoré navrhoval otec. 11.
4. Pokiaľ dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie (súd vyhodnocoval dôkazy, ktoré ešte v čase podania návrhu neexistovali; súd nesprávne vyhodnotil výsluch maloletej; súd nevykonal výsluchy osôb, ktoré označil dovolateľ), najvyšší súd pripomína, že (ani prípadné) nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Pri posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. 11.
5. So zreteľom na obsah dovolania najvyšší súd zdôrazňuje, že súdna prax je jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania (1 Cdo 126/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 12/2015, 4 Cdo 191/2011, 5 Cdo 43/2013, 6 Cdo 95/2012, 7 Cdo 179/2014, 8 Cdo 346/2014). K procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napríklad preto, že sú

jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup znemožňujúci procesnej strane uskutočňovať jej procesné oprávnenia v zmysle § 420 písm. f/ CSP (3 Cdo 26/2017). 11.3. Len skutočnosť, že súdy (okresný i krajský) neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené dovolateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti

názoru dovolacieho súdu bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (I. ÚS 350/08). Také okolnosti však dovolateľ v dovolaní neuvádzal a ani netvrdil. 11.

1. V danom prípade odvolací súd uviedol, že otec maloletej a jeho advokátka boli riadne predvolaní na pojednávanie konané
2. septembra 2019, ktorého sa nezúčastnili a toto pojednávanie nežiadali odročiť, čím vlastnou vinou zmarili rozhodovanie súdu o opodstatnenosti jeho návrhu, keď súd prvého stupňa považoval doposiaľ vykonané dokazovanie za postačujúce pre rozhodnutie o návrhu otca na zníženie vyživovacej povinnosti; za dôležitú považoval výpoveď maloletej. 11.
3. K námietke otca v dovolacom konaní, že súdy opreli svoje rozhodnutia o dôkazy, ktoré v čase podania jeho návrhu na zníženie (resp. zrušenie) vyživovacej povinnosti k maloletej dcére, ani tesne po ňom, neexistovali, je potrebné uviesť, že pre meritórne rozhodnutie súdu je rozhodujúci skutkový stav ustálený z dôkazných prostriedkov v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP). Uvedené znamená, že sa nevychádza zo skutkového (či skutočného) stavu v čase podania žaloby (návrhu), či v čase nasledujúcom tesne po začatí sporu (konania), ale až zo stavu ustáleného po vykonanom dokazovaní (§ 215 CSP), ktorý tu existuje v čase vyhlásenia rozhodnutia. Vo veciach starostlivosti o maloletých, ktoré je typické mimosporové konanie, je súd povinný ex officio v priebehu celého konania zisťovať skutočný stav veci (princíp materiálnej pravdy) a za tým účelom sám vyhľadávať a vykonávať dôkazné prostriedky (princíp vyšetrovací); porovnaj § 35, § 36 CMP. Ako dôkaz i tu môže slúžiť všetko, čo prispeje k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (§ 187 ods. 1 CSP). Z uvedených dôvodov nemožno považovať takto formulovanú dovolaciu námietku za opodstatnenú.
4. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol

§ 447písm.

c/ CSP. 13. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd

ustanovenia § 453 ods. 1 CSP v nadväznosti na ustanovenie § 52 CMP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

1. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.