Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/117/2019 Identifikačné číslo spisu: 2517204068 Dátum vydania rozhodnutia: 22.07.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Daniela Švecová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:2517204068.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky F.. O. G., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v V. XXX, právne zastúpenej Mgr. Zuzanou Jedličkovou, advokátkou so sídlom v Piešťanoch, Royova 9, proti osobe, ktorá je povinná platiť výživné F.. M. G., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v K., K. K. XXXX/XXX, o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 6 Pc 29/2017, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. januára 2019 sp. zn. 25 CoP 69/2018, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Piešťany (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 3. júla 2018, č. k. 6 Pc 29/2017-348, návrh navrhovateľky na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. V predmetnom konaní sa navrhovateľka domáhala voči osobe, ktorá je povinná platiť výživné (ďalej len „povinný“) určenia príspevku na výživu vo výške 600,- eur mesačne s účinnosťou od 17. júla 2017 s odôvodnením, že nie je schopná sama sa živiť, pričom povinný má dostatok finančných prostriedkov a je plne schopný vďaka svojim možnostiam a schopnostiam platiť jej výživné v navrhovanej výške. 1.1 Súd prvej inštancie mal za nesporne preukázané, že manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené, a teda prvá hmotnoprávna podmienka zakladajúca nárok na príspevok na výživu navrhovateľky ako rozvedenej manželky bola splnená. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že navrhovateľka sa pokúsila o dohodu o príspevku na jej výživu pred podaním návrhu, a teda bola splnená i ďalšia hmotnoprávna podmienka v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“). 1.2 Pokiaľ ide o ďalšiu hmotnoprávnu podmienku v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Zákona o rodine, a to neschopnosť navrhovateľky samostatne sa živiť, táto v konaní nepreukázala svoju odkázanosť na príspevok na výživné na rozvedenú manželku, nepreukázala odôvodnenosť svojho nároku a nepreukázala, že nie je schopná sama si zabezpečiť výživu; naopak ako sama uviedla, vie si zabezpečiť príjem aj inou činnosťou ako je hlavný pracovný pomer. Navrhovateľka v rámci svojich vyjadrení opakovane poukazovala na to, že nie je schopná sama sa živiť, pretože kvôli dlhoročnej starostlivosti o deti a domácnosť nenadobudla dostatočnú prax, čo ju značne znevýhodňuje pri hľadaní si vhodného zamestnania. Uviedla však, že jej zdravotný stav, kvôli ktorému bola uznaná invalidnou a poberá invalidný dôchodok, nie je prekážkou pri hľadaní si zamestnania, pričom je schopná zabezpečiť si príjmy rôznymi činnosťami ako je doučovanie detí, doučovanie v Inštitúte jazykového vzdelávania, opatrovanie chorých a starých ľudí, poisťovníctvo a účtovníctvo. V súvislosti s hľadaním si zamestnania väčšinou reaguje na inzeráty prostredníctvom e-mailu alebo telefonicky a odpovede dostáva v prevažnej miere ústnou formou. Navrhovateľka súdu prvej inštancie nepreukázala žiadnym listinným dôkazom svoju zníženú pracovnú schopnosť, a tiež nepreukázala, že zdravotný stav bol a je prekážkou pri hľadaní si zamestnania, a teda v tejto súvislosti nepreukázala svoju objektívnu nemožnosť zamestnať sa. Čo sa týka jej majetkových pomerov, vlastní motorové vozidlo a je bezpodielovou spoluvlastníčkou rodinného domu v V., v ktorom žije sama. Navrhovateľka opakovane v priebehu konania poukazovala na potrebu zabezpečenia jej potrieb hlavne v súvislosti s užívaním, údržbou a prevádzkou rodinného domu v V., čo je podľa názoru súdu nárok, ktorý možno považovať za nadštandardný, a teda nie je nevyhnutný s poukazom na judikát R 53/1968. Na výdavky, na ktoré navrhovateľka poukazovala a súvisia so starostlivosťou o deti, súd neprihliadol, pretože všetky maloleté deti boli na základe dohody rodičov zverené do starostlivosti povinného a nie sú to priame výdavky navrhovateľky. 1.3 V súvislosti s naplnením ďalšej hmotnoprávnej podmienky v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Zákona o rodine, a to schopností, možností a majetkových pomerov povinného, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je v možnostiach a schopnostiach povinného uhrádzať okrem už existujúcich a preukázaných výdavkov aj príspevok na výživu navrhovateľky. Uhrádzanie tohto príspevku by mohlo vážne ohroziť uhrádzanie odôvodnených potrieb maloletých detí, čo je neprípustné s ohľadom na prednosť vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom oproti príspevku na výživu rozvedenej manželky. 1.4 Súd prvej inštancie sa v rámci posudzovania opodstatnenosti nároku navrhovateľky zaoberal aj hmotnoprávnou podmienkou, ktorou je súlad s dobrými mravmi a dospel k záveru, že v danom prípade nemožno považovať nárok navrhovateľky za odôvodnený aj pre rozpor s dobrými mravmi. Navrhovateľka podala návrh na príspevok na svoju výživu tri mesiace po tom, ako povinný opustil spolu s deťmi rodinný dom v V., v ktorom žili spolu ešte po rozvode manželstva. Počas spolužitia povinný uhrádzal všetky náklady spojené s užívaním domu, okrem toho hradil a naďalej hradí všetky záväzky - úvery, ktoré vznikli ešte za trvania manželstva. Keďže po odchode povinného zo spoločnej domácnosti prestal hradiť náklady na dom, v ktorom zostala navrhovateľka bývať sama, podala na povinného trestné oznámenie. Skutočnosť, že na povinného podala navrhovateľka viaceré trestné oznámenia, bola preukázaná v rámci jej opakovaných vyjadrení a výpovedí. Súd prvej inštancie tak konštatoval, že navrhovateľka sa dopúšťa šikanózneho konania voči povinnému, ktorý nemôže niesť zodpovednosť za jej súčasné ekonomické postavenie, pričom navyše ešte uhrádza spoločné záväzky, ktoré vznikli za trvania manželstva účastníkov. Presúvať ekonomickú zodpovednosť na povinného - bývalého manžela navrhovateľky, by bolo neprimeraným zaťažovaním a nemá oporu ani v princípoch rodinného práva, pretože v prípade bývalých manželov už nemožno hovoriť o rodine. Po rozvode ide už o osoby bez vzájomného právneho vzťahu s vlastnými ekonomickými, profesijnými, rodinnými záujmami, a preto nie je odôvodnené viazať ich zodpovednosťou za ekonomické postavenie bývalého manžela po rozvode manželstva. 2.1 Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. januára 2019 sp. zn. 25 CoP 69/2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, skonštatoval správnosť jeho dôvodov a odkázal na ne. Zdôraznil, že dôvodom na priznanie príspevku rozvedenému manželovi nie je rozdiel v životnej úrovni bývalých manželov, ani skutočnosť, že navrhovateľovi klesla životná úroveň oproti obdobiu pred zánikom manželstva a ani to, že si vlastnou prácou nedokáže zarobiť dostatok prostriedkov na uspokojovanie potrieb v rozsahu, ako za trvania manželstva. Jedinou relevantnou skutočnosťou môže byť fakt, že bývalý manžel nie je schopný sám sa primerane živiť. Vyžaduje sa pritom kvalifikovaná miera odkázanosti; teda ak sa rozvedený manžel ocitol v horšej majetkovej situácii, avšak má schopnosť sám sa živiť, nárok na príspevok mu nevzniká. Tento príspevok nemá mať charakter sankčného výživného - nemožno ho priznať napr. preto, že druhý manžel zapríčinil rozvrat manželstva. V danom prípade nie je daná kvalifikovaná miera odkázanosti na výživné od bývalého manžela. 2.2 Odvolací súd ďalej uviedol, že od rozvodu manželstva až po vydanie rozhodnutia súdu prvej inštancie uplynulo dlhé obdobie na to, aby si navrhovateľka našla prácu zodpovedajúcu jej fyzickým a duševným schopnostiam, v ktorej by mohla dosahovať príjem postačujúci na zabezpečenie jej primeranej výživy. Hoci súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí navrhovateľke zdôraznil, že nepreukázala žiadnym listinným dôkazom svoju zníženú pracovnú schopnosť, tieto skutočnosti navrhovateľka nedoplnila ani v podanom odvolaní. Neobstojí tvrdenie navrhovateľky, že len samotná skutočnosť, že jej bol priznaný invalidný dôchodok, postačuje na to, aby bola preukázaná jej znížená schopnosť zamestnať sa. Navyše navrhovateľka uvádza, že sa venuje opatrovaniu ľudí a získala na túto činnosť certifikát, teda musí byť schopná vykonávať takúto fyzicky aj psychicky náročnú prácu. 2.3 Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na skutočnosť, že sa nemôže zamestnať vzhľadom na nedostatočnú prax, tu je potrebné uviesť, že navrhovateľka sa nesprávne domnieva, že neschopnosť zamestnať sa, sa týka výlučne iba zamestnania vo vyštudovanom odbore. Navrhovateľka doložila do spisu množstvo listinných dokladov preukazujúcich, že sa skutočne o zamestnanie uchádzala. Z väčšiny z nich však nie je zrejmé, či sa pohovoru vôbec zúčastnila, a prípadne z akých dôvodov ju do zamestnania neprijali, či dokonca navrhovateľka ponúknutú prácu neodmietla. Navyše ani jedna z predložených žiadostí o zamestnanie z rokov 2014-2018 nie je žiadosťou o zamestnanie sa napr. vo výrobných závodoch Trnavského kraja, pričom je všeobecne známe, že tieto výrobné závody neustále hľadajú nových zamestnancov, pričom ponúkajú aj zaškolenie, s dostatočne vysokou odmenou za vykonanú prácu. Navrhovateľka si teda musí hľadať zamestnanie nielen zodpovedajúce jej profesii, ale akékoľvek zamestnanie, ktoré jej poskytne dostatočné prostriedky na pokrytie jej životných nákladov. Takúto snahu však navrhovateľka nepreukázala. Popri takomto zamestnaní by sa potom navrhovateľka mohla rôznymi spôsobmi pokúšať aj o získanie praxe vo vyštudovanom odbore a neskôr si nájsť zamestnanie zodpovedajúce jej kvalifikácii. Navyše navrhovateľka má opatrovateľský kurz, na základe ktorého môže vykonávať prácu nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Neobstojí pritom námietka navrhovateľky v odvolaní, že v zahraničí pracovať nemôže, pretože má upravený styk s maloletými deťmi a v súčasnosti žiada o ich zverenie do osobnej starostlivosti. V prípade práce v zahraničí sa totiž pracovný pomer dá upraviť tak, že zamestnanec pracuje týždeň - dva v zahraničí a ostatné týždne v mesiaci je doma. V tom období by sa navrhovateľka mohla starať o maloleté deti, prípadne by prichádzala do úvahy striedavá osobná starostlivosť. Tiež v prípade, ak by boli maloleté deti rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti navrhovateľky, neznamená to, že by nemusela vôbec pracovať. Ide totiž o školopovinné deti, čiže počas vyučovania by matka mala možnosť riadne pracovať. 2.4 Pokiaľ ide o uhrádzanie nákladov na rodinný dom a splácanie hypotéky, tieto otázky je možné riešiť tak v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, prípadne sa navrhovateľka môže domáhať samostatne úhrady podielu povinného na nákladoch na údržbu danej nehnuteľnosti. Sama si môže nájsť primerané lacnejšie bývanie, ktorého náklady bude schopná zo svojich príjmov uhrádzať. 2.5 Odvolací súd napokon konštatoval, že príspevok na výživu rozvedenej manželky nemá slúžiť na prekrytie obdobia na prehlbovanie jej kvalifikácie, či na preklenutie obdobia za účelom získania potrebnej praxe na výkon vyštudovaného odboru, ale na pokrytie základných životných potrieb v prípade, že oprávnená osoba nemá potrebnú schopnosť samostatne sa živiť. Vzhľadom na to, že navrhovateľka základnú hmotnoprávnu podmienku pre priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky, teda svoju neschopnosť samostatne sa živiť, nepreukázala, je potom nadbytočné zaoberať sa príjmovými a majetkovými možnosťami a schopnosťami povinného, príčinami rozvratu vzťahov medzi manželmi, či otázkou dobrých mravov. 2.6 Proti rozsudku odvolacieho súdu z 29. januára 2019 sp. zn. 25 CoP 69/2018 podala dovolanie navrhovateľka v celom rozsahu. Prípustnosť dovolania odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.