1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. b), písm. c), písm.
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. b), písm. c), písm.
2 Trestného zákona, za zistenej poľahčujúcej okolnosti
j), písm. l) Trestného zákona, nezistenej priťažujúcej okolnosti
Trestného zákona, postupom
2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona bol za to obvinený P. K. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.
4 Trestného zákona bol na výkon tohto trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň,
1, § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obvinenému P. K. uložený ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky. Napokon,
2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona a § 74 ods. 1 Trestného zákona bolo obvinenému P. K. uložené ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. Na podklade odvolania prokurátorky Okresnej prokuratúry Topoľčany voči uvedenému rozsudku okresného súdu Krajský súd v Nitre rozsudkom z 10. apríla 2018, sp. zn. 1To/11/2018, rozhodol tak, že
1 písm. b), písm. d), ods. 2 Trestného poriadku pri nezmenenom skutkovom základe zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a zároveň, rozhodujúc sám na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku, uložil obvinenému P. K.
2 Trestného zákona, postupom
2, ods. 3 Trestného zákona, pri zistenej poľahčujúcej okolnosti
l) Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.
3 písm.
j) Trestného zákona, pričom pripomenul, že samotná prokurátorka na str. 4 svojho odvolania uviedla, že sa naňho musí hľadieť ako na netrestaného, a teda
svojho tvrdenia splnil podmienky pre jej priznanie. Rovnako, za neoprávnene nepriznanú považoval aj poľahčujúcu okolnosť
d) Trestného zákona (vek blízky veku mladistvých), ktorú krajský súd vo svojom rozhodnutí sám spomenul (na str. 9). V kontexte naznačených výhrad krajskému súd vyčítal, že zmenil výrok o treste v jeho neprospech tým, že zmenil skutkový stav v rozsahu poľahčujúcich okolností a okolností pre mimoriadne zníženie trestu, hoci odvolanie prokurátorky sa týkalo výlučne výšky trestu, a nie aj skutkového stavu, a to navyše bez toho, aby vykonal dokazovanie, čím
jeho názoru porušil § 322 ods. 1 Trestného poriadku. Okrem uvedeného mal dovolateľ za to, že krajský súd takto rozhodol na základe nových skutkových okolností, voči ktorým nemal možnosť obhajovať sa, a teda tým porušil jeho právo na obhajobu. Samotná zmena skutkového stavu v rozsahu poľahčujúcich okolností mala
neho spočívať v tom, že oproti skutkovému stavu zistenému súdom prvého stupňa krajský súd nezohľadnil poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm.
j), písm.
ktorého nemožno vylúčiť, že viaceré okolnosti, ktoré inak samy osebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami, v konkrétnom prípade v súhrne nadobudnú taký význam, že ich bude možné posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, a trval na tom, že v jeho prípade by boli účel trestu i ochrana spoločnosti dosiahnuté i trestom, ktorý by mu bol uložený na dolnej hranici trestnej sadzby, upravenej s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, t.j. vo výmere 5 rokov. Napokon, s odkazom na bližšie nešpecifikovaný komentár k § 257 Trestného poriadku, sa obvinený domnieval, že ak pred súdom vyhlási, že je vinný, a súd toto vyhlásenie prijme, má byť aj pri určovaní výšky trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby v porovnateľnom postavení ako v prípade konania o dohode o vine a treste, čo samo osebe postačuje na aplikovanie § 39 Trestného zákona, a to bez ohľadu na okolnosti prípadu či pomery páchateľa alebo iné poľahčujúce okolnosti. Dovolateľ sa nestotožnil ani s rozhodnutím odvolacieho súdu o jeho zaradení na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.
neho mal súd postupovať
4 Trestného zákona a na výkon trestu ho, s ohľadom na to, že doposiaľ nebol vo výkone trestu a nie je tak narušený, aby ho bolo potrebné zaraďovať do ústavu s prísnejším stupňom stráženia, zaradiť do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, kde by bola jeho náprava, vzhľadom na jeho doterajšiu beztrestnosť, vek a osobu, lepšie zaručená. K posúdeniu možnosti nápravy odkázal na judikát R 23/1967. Zároveň vyslovil presvedčenie, že aplikácia trestnej sadzby v rozpätí 10 - 15 rokov (ustanovenej v § 172 ods. 2 Trestného zákona, ktorý nerozlišuje skutočného dílera, ktorý predajom drog zarába, od tzv. dílera - konzumenta, ktorý si zadovažuje drogu predovšetkým pre seba a pre osoby v rámci komunity osôb užívajúcich drogu) by u prvotrestanej osoby v súhrne s okolnosťami prípadu a poľahčujúcimi okolnosťami prípadu predstavovala neprimerane prísny trest. Trval na tom, že takáto mechanická aplikácia zákonnej trestnej sadzby na všetky prípady, ktoré formálne naplnia § 172 ods. 2 písm.
1 Trestného poriadku jeho vyhlásenie a následne
8 Trestného poriadku vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom priznal spáchanie skutku, sa nevykoná a vykoná sa iba v súvislosti s výrokom o treste a ochrannom opatrení. Následne bol prečítaný znalecký posudok MUDr. Boženy Segedovej z č. l. 79-89, oboznámený odpis z registra trestov z č. l. 102, č. l. 263, výpis z evidencie priestupkov z č. l. 103-104 a pripojené spisy Okresného súdu Topoľčany, sp. zn. 1T/129/2018, a sp. zn. 1T/49/2014, po čom súd vyhlásil dokazovanie za skončené a udelil slovo na záverečné reči, po ktorých vyhlásil rozsudok. Predseda senátu krajského súdu, rozhodujúceho na verejnom zasadnutí, vyhlásil po vyjadrení procesných strán k odvolaniu prokurátora uznesenie, že dokazovanie vykonávané nebude a následne vyhlásil rozsudok. S ohľadom na konštatované dovolateľ uzavrel, že kým okresný súd vychádzal pri rozhodovaní o treste a ochrannom opatrení z dokazovania na hlavnom pojednávaní, rozsudok odvolacieho súdu vzišiel z dôkazov a skutkových zistení, ktoré orgány činné v trestnom konaní zabezpečili v prípravnom konaní, avšak neodzneli pred súdom prvého ani druhého stupňa. Preto mal dovolateľ za to, že takto získané dôkazy neboli procesne spôsobilé odôvodniť rozsudok krajského súdu, keďže neboli získané tak, ako to upravuje Trestný poriadok v § 297. Konkretizoval, že jeho výhrady smerujú voči skutkovým zisteniam uvedeným na str. 6, 7, 8 a 9 dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
jeho mienky veľmi selektívne, a to v jeho neprospech, povyberal určité pasáže výpovedí svedkov Y. Š., T. Š., M. M., A. B. a ďalších. Poukázal na zápisnicu o verejnom zasadnutí z 10. apríla 2018, z ktorej vyplýva, že súd zasadal za účelom rozhodovania o odvolaní okresného prokurátora proti prvostupňovému rozsudku. Krajská prokuratúra Nitra k odvolaniu uviedla, že sa plne pridržiava písomne uvedených dôvodov odvolania, pričom zo samotného odvolania nevyplýva požiadavka na ďalšie dokazovanie v podobe výsluchu svedkov ani čítania ich výpovedí. Zdôraznil, že návrh na vykonanie dôkazov na verejnom zasadnutí nebol vznesený ani zo strany Krajskej prokuratúry Nitra, ani z jeho strany či zo strany jeho obhajcu. Vychádzajúc z uvedeného, zhrnul, že skutočnosti a dôkazy uvedené v rozsudku odvolacieho súdu neboli vykonané a získané dokazovaním na verejnom zasadnutí, a teda mal pri rozhodovaní vychádzať iba z dôkazov, ktoré vykonal súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní. Dovolateľ potvrdil, že sa dobrovoľne vzdal dokazovania v otázke viny, a preto v tejto časti procesný postup krajského súdu nenamietal. Trval však na tom, že právo na riadne dokazovanie mu zostalo zachované v otázke uloženia trestu a ochranného opatrenia, vo vzťahu k výrokom o ktorých bolo povinnosťou súdu dohliadnuť na to, aby jeho rozhodnutie aj v týchto otázkach bolo založené výhradne na dôkazoch, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obvineného a jeho obhajcu. Keďže súd mu takéto procesné práva neposkytol, vyprodukoval nezákonné dôkazy, na základe ktorých rozhodol o treste a ochrannom opatrení. Krajskému súdu tiež vyčítal porušenie zásady ústnosti (§ 2 ods. 18 Trestného poriadku) a zásady bezprostrednosti (§ 2 ods. 19 Trestného poriadku) i odopretie práva na spravodlivé prerokovanie veci pred súdom chráneného Európskym dohovorom. Vzhľadom na uvedené obvinený P. K. navrhol, aby dovolací súd po vyslovení porušenia zákona v príslušných ustanoveniach zrušil
2 Trestného poriadku napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre z 10. apríla 2018, sp. zn. 1To/11/2018, a
1 Trestného poriadku prikázal súdu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V súlade s ustanovením § 376 Trestného poriadku prvostupňový súd dovolanie obvineného P. K. doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Topoľčany úvodom svojho vyjadrenia k dovolaniu obvineného P. K. zrekapitulovala priebeh doterajšieho konania i obsah podaného dovolania, ktoré označila za nedôvodné. Na margo námietky neaplikácie ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona pripomenula, že jeho použitie prichádza do úvahy vtedy, keď je možné mimoriadne znížiť trest vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa, pretože použitie trestnej sadzby ustanovenej zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne, pričom páchateľa možno prevychovať a ochranu spoločnosti zabezpečiť i trestom kratšieho trvania. Doplnila, že okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pritom možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené, výrazne vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov, a preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Z hľadiska pomerov páchateľa, v rámci ktorých sa hodnotia rodinné a osobné pomery, existujúce v čase rozhodovania o treste, napríklad majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, prípadné tehotenstvo páchateľky a podobne, sa domnievala, že v prejednávanom prípade neboli v rámci kontradiktórne vykonaného dokazovania produkované žiadne také pomery na strane obvineného, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu. K okolnostiam spáchania skutku a k osobe páchateľa prokurátorka poukázala na to, že obvinený naplnil skutkovú podstatu žalovaného trestného činu viacerými konaniami, keď neoprávnene predával, zadovažoval a prechovával po akúkoľvek dobu omamnú a psychotropnú látku a čin spáchal na osobe, ktorá sa lieči z drogovej závislosti, závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas, na viacerých osobách a na chránenej osobe - dieťati. Vo vzťahu k požiadavke dovolateľa na použitie judikátu, na podklade ktorého po tzv. vyhlásení o uznaní viny môže aj súd (obdobne ako prokurátor v konaní o dohode o vine a treste) zmierniť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby až o tretinu, zdôraznila, že ide o možnosť danú súdu, ktorá však zároveň musí mať svoj podklad aj v zistených konkrétnych okolnostiach prípadu alebo osobných pomeroch páchateľa. Očakávanie obvineného, že len na podklade vyhlásenia o uznaní viny mu bude bez ďalšieho trest zmiernený pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu, preto považovala za nedôvodné. V reakcii na námietku nepričítania poľahčujúcej okolnosti
j) Trestného zákona prokurátorka uviedla, že predmetnú poľahčujúcu okolnosť je možné priznať v prípade, ak páchateľ dodržiaval právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje povinnosti voči štátu aj voči spoločnosti (voči zamestnávateľovi, rodine a podobne), nezneužíval svoj práva voči spoluobčanom, nenarušoval občianske spolužitie v bydlisku ani v zamestnaní, nedopúšťal sa priestupkov, iných deliktov a trestných činov. Pripustila, že vo všeobecnosti predchádzajúce odsúdenie samo osebe nebráni priznať túto poľahčujúcu okolnosť, avšak trvala na tom, že záleží na charaktere spáchaného trestného činu a na tom, ako sa páchateľ správal po odsúdení, či preukázal svoju nápravu, a to bez ohľadu na to, či takéto odsúdenie bolo formálne zahladené. Preto, pokiaľ z odpisu z registra trestov dovolateľa vyplýva, že tento bol dvakrát súdne trestaný, a to rozsudkom Okresného súdu Topoľčany z 10. decembra 2012, sp. zn. 1T/129/2012, právoplatným 10. decembra 2012, pre spolupáchateľstvom spáchaný zločin vydierania
1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, § 20 Trestného zákona, a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany zo
2 písm. f) Trestného zákona, tak napriek tomu, že obe tieto odsúdenia boli v danom štádiu tohto trestného konania zahladené, bolo pri ukladaní trestu potrebné riadne zvážiť i tieto okolnosti. Prokurátorka v tejto súvislosti podotkla, že zahladzuje sa odsúdenie, nie spáchanie trestných skutkov, a dodajúc, že obvinený sa dopustil aj dvoch priestupkov, mala za to, že z takto vykonaného dokazovania vo vzťahu k osobe dovolateľa nebolo možné konštatovať, že pred spáchaním činu viedol riadny život a týmto odôvodňovať mimoriadne zníženie trestu. Ohľadom námietky nepriznania poľahčujúcej okolnosti
n) Trestného zákona poukázala na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016 [zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len "Zbierka") pod č. 44/2017],
ktorého samotné priznanie bez ďalšieho nezakladá poľahčujúcu okolnosť
j) Trestného zákona sa vždy prihliadne,
neho vyplýva, že na predmetnú poľahčujúcu okolnosť sa má vždy prihliadnuť, a preto si nevie vysvetliť, prečo tak odvolací súd neurobil. V druhej časti svojho vyjadrenia obvinený citoval z rovnakého stanoviska trestnoprávneho kolégia, na ktoré sa odvolala aj prokurátorka (R 44/2017). Citovaný výňatok sa má
dovolateľa týkať poľahčujúcej okolnosti
n) Trestného zákona, ktorá sa po postupe v zmysle § 257 ods. 7 Trestného poriadku stáva v určitom zmysle kvalifikovanou okolnosťou, majúcou za následok možnosť nevykonania dokazovania v určitom rozsahu na hlavnom pojednávaní. Umožnenie takéhoto zjednodušeného postupu v konaní súdu je potrebné potom nepochybne považovať za napomáhanie súdu pri objasňovaní trestnej činnosti. V takom prípade by obžalovanému mala byť uznaná táto poľahčujúca okolnosť
1 až ods. 8 Trestného poriadku a v prítomnosti obhajcu JUDr. Martina Valaského vyhlásenie, že je vinný zo skutku uvedeného v obžalobe (č. l. 265 spisu). Na nasledujúce otázky položené na návrh prokurátorky predsedníčkou senátu, postupujúcou v súlade s § 257 ods. 5 Trestného poriadku, obvinenému v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm.
7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obvineného, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, a následne, uznesením vyhláseným
8 Trestného poriadku vyslovil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obvinený priznal spáchanie skutku, sa nevykoná a dokazovanie sa vykoná iba v súvislosti s výrokom o treste a ochrannom opatrení (č. l. 266-267 spisu).
5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil vyhlásenie
odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane
3 písm. c), písm. d), písm. f), písm.
1 písm. c).
8 Trestného poriadku ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného
odseku 5 prijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo ochranného opatrenia. To nevylučuje možnosť výsluchu obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej trestnej činnosti.
1 Trestného poriadku dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 podá minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1.
2 písm. b) Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
1 Trestného poriadku oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného. Generálny prokurátor môže podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal obvinený a odvolací súd rozhodol v jeho prospech. Z citovaných ustanovení vyplýva, že proti rozsudku vyhlásenému po prijatí vyhlásenia obvineného o vine (§ 257 ods. 5 Trestného poriadku) možno podať dovolanie len z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom hoci v § 257 ods. 5 Trestného poriadku nie je špecifikovaný konkrétny subjekt, ktorému toto právo prislúcha, jeho výkladom v spojení s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní o dovolaní [§ 369 ods. 1, ods. 2 písm. b), § 372 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku] treba dospieť k nepochybnému záveru (judikovanému Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení zo
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. b), písm. c), písm.
obžaloby, ktorý zákon rešpektuje a umožňuje. Ak má súd pochybnosti o výsledkoch prípravného konania vo vzťahu k žalovanému skutku v rovine skutkovej alebo právnej, má procesný priestor na ich vyjadrenie vymedzený pri rozhodovaní o otázke, či vyhlásenie obžalovaného prijme. Následné skúmanie viny, respektíve jej kvalifikačnej podoby vo vzťahu k dotknutému skutku by popieralo zmysel a obsah predchádzajúceho uznania viny obvineným a prijatia tomu zodpovedajúceho vyhlásenia súdom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. februára 2012, sp. zn. 2 To 5/2011). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nebol výrok o vine obvineného odvolacím súdom preskúmavaný, čo tento zároveň jednoznačne vyjadril i v odôvodnení svojho rozsudku. Keďže obvinený P. K. nemohol proti dovolaním napádanému výroku o vine podať riadny opravný prostriedok a k zmene tohto výroku v jeho neprospech nedošlo ani na podklade odvolania prokurátorky, nie je v posudzovanej veci osobou oprávnenou podať dovolanie do výroku o vine, pričom takouto osobou by mohol byť len minister spravodlivosti. Z tohto dôvodu najvyššiemu súdu neostávalo iné, než dovolanie obvineného P. K. v časti, v ktorej bolo podané do výroku o vine, odmietnuť bez preskúmania veci
b) Trestného poriadku ako podané neoprávnenou osobou. Uvedený právny záver, týkajúci sa výroku o vine, však nemožno uplatniť voči dovolaním tiež napadnutému výroku odvolacieho súdu o treste, ktorým bol výrok súdu prvého stupňa o treste na podklade odvolania prokurátorky zmenený v neprospech obvineného. Z podstaty podaného dovolania vyplýva, že sa ním obvinený, v časti výroku o treste odňatia slobody, domáha právneho stavu ustáleného rozsudkom okresného súdu uplatnením inštitútu mimoriadneho zníženia trestu
1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, aplikáciou § 48 ods. 4 Trestného zákona a priznaním poľahčujúcich okolností
1 Trestného poriadku dovolanie možno podať ak:
ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. h), respektíve písm. i) Trestného poriadku], ale z dôvodov spočívajúcich v pochybeniach odvolacieho súdu v jeho procesnom postupe, avšak fakticky smeroval svoje výhrady aj voči úvahám krajského súdu, sprevádzajúcim proces hodnotenia súdom prvého stupňa ustálených skutkových zistení. Vo vzťahu k námietkam, zakladajúcim
dovolateľa dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm.
b) Trestného zákona a na viacerých osobách -
uvedených ustanovení § 172 ods. 2 Trestného zákona posúdené už v podanej obžalobe a takto právne kvalifikované aj v okamihu, keď obvinený na hlavnom pojednávaní 17. januára 2018 po vyhlásení, že je vinný zo skutku uvedeného v obžalobe, odpovedal kladne na otázky položené mu predsedníčkou senátu v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g) a písm. h) Trestného poriadku, a to vrátane otázky, či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu [§ 333 ods. 3 písm. f) Trestného poriadku]. Právna kvalifikácia konania obvineného
citovaných ustanovení § 172 ods. 2 Trestného zákona sa tak následne premietla i do právnej vety výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa, pričom v plnom rozsahu zodpovedá popisu skutku tak, ako bol vyjadrený v skutkovej vete výrokovej časti predmetného rozhodnutia. Z uvedeného je preto zrejmé, že skutkové okolnosti, na základe ktorých krajský súd zmenil výrok o treste, nemožno označiť za nové ani vyplývajúce výlučne z ním citovaných výpovedí svedkov z prípravného konania. Pokiaľ totiž krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie poukazom na závažnosť konania dovolateľa, ktorú vzhliadol v množstve a charakteristike osôb, voči ktorým sa obvinený trestného činu dopustil, a v dĺžke jeho konania, a zároveň všetky tieto okolnosti boli výslovne vyjadrené v skutkovej vete výrokovej časti prvostupňového rozsudku, námietka dovolateľa, že odvolací súd vychádzal zo zmeneného skutkového stavu, celkom zjavne neobstojí. V kontexte týchto súvislostí je tak uvedená výhrada dovolateľa vo svojej podstate de facto vyjadrením jeho nesúhlasu s rozhodnutím odvolacieho súdu a ním prezentovaným odôvodnením svojich právnych záverov. Namietajúc nesprávne vyhodnotenie skutkových zistení vyjadrených v podstate v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku okresného súdu, respektíve [v prípade okolností majúcich rozhodujúci vplyv pre záver o prítomnosti poľahčujúcej okolnosti
j) Trestného zákona - vedenie riadneho života] vyplývajúcich z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní (prečítaním odpisu z registra trestov a výpisu z evidencie priestupkov), a najmä nedostatočné zhodnotenie ním označených skutočností (in concreto že sa priznal a oľutoval trestnú činnosť; že sa jej dopustil, lebo bol sám závislý na droge; že sa na jeho osobu hľadelo, ako keby nebol súdne trestaný; že drogy nedistribuoval za účelom zisku, ale preto, že sa pohyboval v komunite ľudí, kde si drogy vzájomne zadovažovali a poskytovali; ako aj že osoby, ktorým drogu poskytol, boli už dlhodobými užívateľmi drog a na užívanie drog nikoho nenavádzal), týkajúcich sa najmä okolností, odôvodňujúcich
jeho názoru jednak priznanie poľahčujúcich okolností
d), písm. j), písm.
1 Trestného zákona, odvolacím súdom, obvinený v podstate napadol spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov ako aj samotných skutkových záverov, ktoré v súvislosti so svojím vyhlásením o vine akceptoval bez vykonania dokazovania v konaní pred súdom, krajským súdom. Konštatované vedie k nepochybnému záveru o tom, že tieto námietky obvineného, ktoré formálne síce smerujú voči porušeniu procesných ustanovení upravujúcich konanie pred odvolacím súdom, avšak fakticky, ako na to bolo poukázané vyššie, napádajú spôsob, akým sa odvolací súd vysporiadal so skutkovými závermi vyjadrenými v skutkovej vete výrokovej časti prvostupňového rozsudku, respektíve vyplývajúcimi z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, a akým tieto hodnotil, sa vyznačujú rýdzo skutkovým charakterom. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému
1 písm. c) Trestného poriadku preto najvyšší súd opakovane pripomína, že vlastné hodnotenie dôkazov nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Samotné hodnotenie jednak výsledkov vykonaného dokazovania, v danom prípade predovšetkým obsahu odpisu z registra trestov a výpisu z evidencie priestupkov, a jednak a v prejednávanej veci najmä priebehu skutkového deja a ďalších okolností spáchania žalovaného skutku, ako už bolo uvedené, nemôže byť predmetom prieskumnej právomoci dovolacieho súdu. Zároveň sa k týmto námietkam obvineného, uplatneným v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 Trestného poriadku. Ak by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. K tomu je len pre úplnosť potrebné dodať, že uvedené sa netýka dovolania ministra spravodlivosti podaného
3 Trestného poriadku. S ohľadom na uvedené musel dovolací súd vo vzťahu k námietkam obvineného, subsumovaným pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku konštatovať, že tento bol uplatnený neopodstatnene. Pokiaľ ide o relevanciu dovolacích námietok vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, je potrebné konštatovať, vychádzajúc z vyššie uvedeného, že odvolací súd nepostupoval štandardne ani optimálne, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval z dôkazov, ktoré v konaní pred súdom neboli vykonané. Zároveň sa však žiada dodať, že vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd tak konal v úmysle (ktorý sám deklaroval) len zdôrazniť tie okolnosti spáchaného skutku, ktoré úplne zjavne vyplývajú už z opisu skutku uvedeného v skutkovej vete výrokovej časti prvostupňového rozsudku, nemohol dovolací súd, majúc na zreteli účel uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku určeného na nápravu najzávažnejších procesných a hmotnoprávnych chýb, ktoré by svojím charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, len mechanicky skonštatovať naplnenie uplatneného dovolacieho dôvodu. Z okolností prípadu je totiž zrejmé, že pochybenie, ktorého sa odvolací súd dopustil, je z hľadiska jeho dôsledkov len formálneho charakteru. Dovolací súd má za to, že aj v prípade, ak by odvolací súd nepoukázal na predmetné výpovede svedkov, k záveru, vyjadrenému vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, musel dospieť už len na podklade skutkových záverov ustálených v skutkovej vete výrokovej časti prvostupňového rozsudku. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nepochyboval o tom, že napadnuté rozhodnutie je materiálne správne. Za týchto okolností potom nemohol konštatovať ani naplnenie dovolacieho dôvodu uplatneného obvineným
1 písm.
1 písm. b) Trestného poriadku analogicky aj ustanovení § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona (R 44/2017), podotknúť, že ide zákonnú možnosť, a nie povinnosť súdu, ako sa zjavne nesprávne domnieva obvinený, a to bez ohľadu na množstvo a povahu poľahčujúcich okolností, ktoré mu svedčia, či skutočnosť, že pred súdom vyhlásil, že je vinný, a súd toto vyhlásenie prijal. Inštitút mimoriadneho zníženia trestu
1, ods. 2 Trestného zákona je totiž vždy fakultatívnej povahy, čo znamená, že obvinený na takéto rozhodnutie nemá právny nárok. Zo stabilnej judikatúry najvyššieho súdu (R 5/2011, R 51/2014) navyše celkom jednoznačne vyplýva, že námietka nepoužitia ustanovenia § 39 Trestného zákona nezakladá žiaden z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Vo vzťahu k poľahčujúcim okolnostiam sa obvinený domáhal priznania poľahčujúcich okolností
1 Trestného poriadku, ibaže by súd vo výroku napadnutého rozhodnutia konštatoval danosť niektorej takejto okolnosti, či už poľahčujúcej alebo priťažujúcej, ale v rozpore s tým ju nevzal do úvahy pri ukladaní trestu - pri úprave trestnej sadzby - tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4 Trestného zákona. Taká okolnosť by za splnenia podmienky uvedenej v § 371 ods. 5 Trestného poriadku mohla znamenať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
1 písm.
j) Trestného zákona. Dovolateľ argumentoval odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2014, sp. zn. 2 To 9/2014 (zverejnený v Zbierke pod č. 29/2018), v ktorom najvyšší súd okrem iného (prijaté právne vety sa týkajú otázky zločineckej skupiny) uviedol, že ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený, a okrem predchádzajúceho odsúdenia s takými účinkami (účinkami jeho zahladenia) nemožno na základe iných okolností konštatovať, že páchateľ neviedol pred spáchaním trestného činu, za ktorý súd ukladá trest, riadny život, na poľahčujúcu okolnosť
j) Trestného zákona sa vždy prihliadne. K tomu treba uviesť, že v danom prípade záver, že dovolateľ pred spáchaním trestného činu neviedol riadny život, neodôvodňovali len predchádzajú odsúdenia s účinkami zahladenia, ale aj obsah výpisu z ústrednej evidencie priestupkov obvineného. Nemožno sa preto stotožniť s názorom obvineného, že napadnutý rozsudok krajského súdu nerešpektuje rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Navyše, vo vzťahu k účinkom zahladenia predchádzajúcich odsúdení najvyšší súd už v minulosti vysvetlil, že právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený, znamená právny zánik skutočnosti odsúdenia, čo však zároveň neznamená zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestný čin. Z uvedeného potom plynie, že ak skoršie odsúdenie obvineného bolo medzičasom zahladené, toto nemožno síce vyhodnotiť ako priťažujúcu okolnosť
m) Trestného zákona, ale mechanicky ani ako poľahčujúcu okolnosť
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.