zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 211/2000 Z.z.“), ktorou žalobca požiadal o zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky adresovaných Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Ferenčíková proti Slovenskej republike a vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike, a to v celom znení, vrátane všetkých príloh. 3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, právny odbor, rozhodnutím Ev. č. 209/2013-34-I z 15. marca 2013 žalobcovi požadované informácie nesprístupnilo v celom rozsahu
1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s odôvodnením, že tieto sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu.
názoru žalovaného sú požadované informácie súčasťou súdneho spisu a nespadajú pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia vyplývajúcu z § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Žalovaný poukázal na to, že za rozhodovaciu činnosť súdu je možné považovať postup súdu v konaní, ako aj úkony účastníkov urobené voči súdu alebo iným účastníkom konania.
1 písm. f/ v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP rozsudok krajského súdu č. k. 2S/165/2013-57 z
162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu,
3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a
7. K rozhodnutiu vo veci samej krajský súd uviedol, že medzi účastníkmi bola spornou otázka, či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácií
1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Spornou zostala aj otázka charakteru a záväznosti Rokovacieho poriadku ESĽP pre Slovenskú republiku. 8. Pod rozhodovacou činnosťou súdu je
krajského súdu potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu súdnych orgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom súdnictve o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). V užšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou súdu rozumie konanie a rozhodovanie súdu v konkrétnej právnej veci, t. j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné pravidlá vedenia konania (procesné úkony účastníkov konania alebo procesné rozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia súdu v konkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné rozhodnutia možno považovať napríklad vyjadrenie účastníkov konania, ustanovenie tlmočníka, znalca, opatrovníka, rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia konečné, ale po ich vydaní konanie pred súdom pokračuje (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/7/2009 z 08. októbra 2009, sp. zn. 3Sži/8/2009 z 18. februára 2010, sp. zn. 5Sži/1/2011 z 15. decembra 2011). 9. Krajský súd poukázal na to, že právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu v priebehu konania (do procesu v jeho priebehu, ako aj vstup do vlastného rozhodovania - porada senátu), a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci, a tiež je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a pod. V predmetnej veci obmedzenie práva na informácie spĺňa
názoru krajského súdu formálnu podmienku (je upravené v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.), ako aj materiálnu podmienku ochrany práv iných (sťažovatelia). 10. Iná situácia je
krajského súdu v prípade rozhodnutí vo veci samej, t. j. konečných rozhodnutí súdu v danej veci (či už meritórnych alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom končí). S prihliadnutím na skutočnosť, že pojednávanie súdu vo veci samej, ako aj vyhlásenie rozsudku, prípadne nálezu, je verejné, nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu k týmto rozhodnutiam za podmienky, že nebudú obsahovať osobné údaje chránené zákonom č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov. 11.
krajského súdu je nepochybné, že žalobcom požadované písomnosti (vyjadrenia Slovenskej republiky predložené ESĽP) sú písomnosťami účastníka konania (strany) pred ESĽP a týkajú sa rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu. Žalobca nežiadal sprístupniť rozhodnutie vo veci samej, ktoré vydal ESĽP. Z uvedeného dôvodu možno
krajského súdu v predmetnej právnej veci aplikovať § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a nesprístupniť požadovanú informáciu, prípadne jej sprístupnenie obmedziť.
krajského súdu vyplýva, že sprístupnenie spisov možno realizovať len v súlade s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP, čo opäť patrí do kompetencie ESĽP.
7 zákona č. 211/2000 Z.z. zverejňovať návrhy na začatie konania
čl. 125 (o súlade právnych predpisov, tak ako to vyžaduje ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért proti Maďarsku) až 126 a čl. 127a až 129 Ústavy Slovenskej republiky. Slovenská republika teda spĺňa povinnosť vyžadovanú ESĽP v citovanom rozsudku. Rozsudok ESĽP vo veci Feldek proti Slovenskej republike zo dňa 12. júla 2001, č. sťažnosti 29032/95, na ktorý sa žalobca tiež odvolával, nemožno
názoru krajského súdu v predmetnej právnej veci aplikovať pre odlišný skutkový základ. 15. K návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktorým žiadal, aby krajský súd podal návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie
čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, krajský súd uviedol, že nie je daný dôvod na postup
1 písm. b/ SSP a krajský súd sa bude ústavne konformným výkladom § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. zaoberať až v merite veci. V tejto súvislosti poukázal krajský súd na to, že s takýmto záverom sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Sžo/259/2015 z
SSP tak, že úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať a žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia. 17. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) z dôvodov
1 písm. f/, g/ a h/ SSP, navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobou napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde.
ktorého žalovanému nič nebráni sprístupniť žalobcom požadované informácie za dodržania podmienok pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP. Namietal aj nevysporiadanie sa s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorej nie je účelom § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. obmedziť prístup k informáciám z právoplatne ukončených konaní, ale iba z prebiehajúcich konaní (aj to nie zo všetkých), keďže iba tie môžu do rozhodovacej činnosti súdov objektívne zasiahnuť, ani s obsahom e-mailovej správy Ministerstva spravodlivosti Českej republiky z
žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nesprávne, nezrozumiteľne a ústavne nekonformným spôsobom interpretoval pojem „rozhodovacia činnosť súdu“ v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Krajský súd
žalobcu nesprávne konštatoval, že základné právo na informácie, predmetom ktorých je rozhodovacia činnosť súdov, sa môže vzťahovať iba na rozhodnutia vo veci samej a obmedzil prístup k verejne dostupným informáciám, čím poprel zmysel a účel § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktorým je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do rozhodovacej činnosti súdov. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že požadoval informácie z právoplatne ukončeného konania, ktoré boli dostupné každému (teda nie len účastníkom konania) v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania. 22. Za nesprávny považoval názor krajského súdu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného sledovalo ochranu práv sťažovateľov v konaní pred ESĽP. V tejto súvislosti žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané
1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré sleduje ochranu rozhodovacej činnosti súdov, nie účastníkov konania a navyše napadnuté rozhodnutie sa týka dokumentu, ktorého autorom je žalovaný, nie sťažovatelia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ani v súdnom konaní netvrdil, že je potrebné chrániť práva sťažovateľov a tiež nepožiadal ESĽP o obmedzenie prístupu k žalobcom požadovanej informácii ani z jedného z dôvodov uvedených v pravidle 33 Rokovacieho poriadku ESĽP, medzi ktoré patrí aj ochrana práv účastníkov konania. Navyše aj samotné dokumenty sťažovateľov ako účastníkov konania sú verejne dostupné v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania. Namietal tiež nesprávnu interpretáciu čl. 40 ods. 2 Dohovoru a Rokovacieho poriadku ESĽP zo strany krajského súdu. 23. V závere kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby kasačný súd konanie prerušil a postúpil Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na zaujatie stanoviska o súlade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (prípadne s jej inými článkami) a s čl. 19 ods. 3 Paktu. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. obmedzuje základné právo na informácie v prospech dôvodu, ktorý nie je uvedený v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 19 ods. 3 Paktu. Toto ustanovenie zároveň nie je
žalobcu nevyhnutné na dosiahnutie zamýšľaného cieľa zákonodarcu - ochrany rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov, pretože pri jeho jazykovom (doslovnom) výklade obmedzuje všetky informácie týkajúce sa medzinárodných súdnych orgánov bez akejkoľvek proporcionality napriek tomu, že mnohé z informácií týkajúcich sa medzinárodných súdnych orgánov sú verejne dostupné.
žalovaného vyvodiť záver, že na rozdiel od procesných rozhodnutí, rozhodnutia vo veci samej je potrebné vždy sprístupniť. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/7/2009,
ktorého z logického a systematického výkladu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. vyplýva, že pojmom „informácie o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej a nie čiastkové procesné rozhodnutia vydané v priebehu procesu, ktorých vydaním sa konanie nekončí, ale práve naopak pokračuje ďalej. 26. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom žalovaný uviedol, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru nemožno vykladať tak, že na jeho základe sú celé spisy dostupné každému v sídle ESĽP, keďže priamo čl. 40 ods. 2 Dohovoru umožňuje bez odôvodnenia neumožniť prístup k spisom či dokumentom ESĽP.
žalovaného nie je možné, aby došlo k sprístupneniu, resp. nesprístupneniu informácii zo strany žalovaného
zákona č. 211/2000 Z.z. na podklade toho, či došlo alebo nedošlo k obmedzeniu prístupu k spisu
čl. 40 ods. 2 Dohovoru, resp. pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP. Aj prípadné zistenie, že nedošlo k obmedzeniu prístupu k spisu
čl. 40 ods. 2 Dohovoru, resp.
pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP neznamená, že by k tomu nedošlo, ak by niekto požiadal o prístup k tomuto spisu. Žalovaný poukázal aj na vyjadrenie ESĽP z 18. decembra 2013,
ktorého čl. 40 ods. 2 Dohovoru a ani pravidlo 33 Rokovacieho poriadku ESĽP nezakladajú záväzok či povinnosť Slovenskej republiky sprístupňovať fotokópie dokumentov a vyjadrení predložených ESĽP. 27.
názoru žalovaného je úlohou povinných osôb pri rozhodovaní o žiadosti o sprístupnenie informácií
zákona č. 211/2000 Z.z. skúmať len to, či požadovanú informáciu je možné sprístupniť alebo ju nie je možné sprístupniť z dôvodu
211/2000 Z.z. Ďalšie skúmanie, či toto obmedzenie je v záujme ochrany nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, nezasahovania do práv a slobôd iných, nemožnosti ohroziť bezpečnosť štátu, verejný poriadok ani verejný záujem či mravnosť, žalovaný nebol povinný realizovať. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na krátke lehoty na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácií, ktorých zmeškanie má za následok nastúpenie fikcie vydania zamietavého rozhodnutia (§ 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.), čomu je
žalovaného prispôsobená aj úprava obmedzení prístupu k informáciám, ktoré sú v zákone č. 211/2000 Z.z. stanovené formálne. Žalovaný pre porovnanie poukázal na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 10499/2001, v ktorého článku 5 ods. 2 je na rozdiel od zákona č. 211/2000 Z.z. vyjadrené obmedzenie prístupu k informáciám materiálne, a teda orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana súdneho konania a právneho poradenstva, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení. Prijatie záveru, že v prípade právoplatne skončeného konania nie je daný dôvod nesprístupnenia informácie
1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. prekračuje
žalovaného hranice výkladu práva.
30. K žiadosti žalovaného o nariadenie pojednávania kasačný súd uvádza, že
SSP rozhoduje kasačný súd o kasačnej sťažnosti spravidla bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je teda na úvahe kasačného súdu, či bude v tej ktorej veci považovať za potrebné pojednávanie nariadiť. Na rozdiel od konania pred správnym súdom neplatí v kasačných veciach všeobecné procesné pravidlo, že súd má povinnosť nariadiť pojednávanie v tom prípade, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP). Ustanovenie § 455 SSP je potrebné vykladať tak, že obsahuje vo vzťahu k § 107 ods. 1 SSP špeciálnu právnu úpravu. A to aj vzhľadom na znenie ustanovenia § 452 ods. 1 SSP,
ktorého sa na konanie na kasačnom súde použijú ustanovenia druhej časti tohto zákona primerane. Vzhľadom k tomu, že kasačný súd v tomto prípade vychádzal z rozhodnutí v obdobných veciach, ktoré už boli predmetom konania pred kasačným súdom, nepovažoval za potrebné na prejednanie veci samej nariadiť pojednávanie. Žalovaný mal právo sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadriť, čo aj využil, pričom mu nič nebránilo všetky rozhodujúce skutočnosti v tomto vyjadrení uviesť. Zároveň je nutné poukázať na to, že na prejednanie veci samej bolo pojednávanie nariadené krajským súdom. 31. Predmetom kasačného konania v prejednávanej veci bolo posúdenie správnosti postupu krajského súdu, ktorý svojim rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31097/2013-23-II zo dňa 23. apríla 2013 v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím Ev. č. 209/2013-34-I z 15. marca 2013, ktorým
1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. neboli sprístupnené žalobcom požadované informácie v celom rozsahu, nakoľko sa týkajú rozhodovacej činnosti ESLP ako medzinárodného súdneho orgánu. 32.
článku 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb. (ďalej aj len „Dohovor“ ), Vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru. 33.
článku 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 34.
článku 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. 35.
článku 40 ods. 2 Dohovoru spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak. 36.
článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 37.
článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 38.
článku 13 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. 39.
článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. 40.
článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 41.
článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 42.
článku 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 43.
článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 44.
článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. 45. Zákon č. 211/2000 Z.z. upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). 46.
1 zákona č. 211/2000 Z.z. osobami povinnými
tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 47.
1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 48.
1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. v znení účinnom od
osobitného predpisu, 24) (§ 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z.z.; § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení zákona č. 220/2011 Z.z.; pozn. pod čiarou) rozhodnutia policajta v prípravnom konaní
druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 49.
211/2000 Z.z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 50. Najvyšší súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že: - žalobca mailovým podaním z 13. marca 2013 požiadal žalovaného
zákona č. 211/2000 Z.z. o sprístupnenie: „(...) 1) Vo veci Ferenčíková v. Slovenská republika - zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky, ktoré boli zaslané Európskemu súdu pre ľudské práva (ESĽP) pred vydaním rozsudku v tejto veci, a to v znení celom znení a vrátane všetkých príloh 2) Vo veci Vojtěchová v. Slovenská republika - zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky, ktoré boli zaslané (ESĽP) pred vydaním rozsudku v tejto veci, a to v znení celom znení a vrátane všetkých príloh (...)“ - rozhodnutím z
čl. 26 zaručuje osobitnú ochranu slobody prejavu aj práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Okrem všeobecných podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia dodržať
čl. 13 ústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa môže obmedziť, iba ak sa splnia osobitné podmienky
čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva na informácie v súlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona. Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96). ... Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.“ (PL. ÚS 15/98). 56. V rámci právnej úpravy slobodného prístupu k informáciám zákonodarca zákonom č. 211/2000 Z.z. v § 8 až § 11 určil prípady prípustného obmedzenia prístupu k informáciám (ochranu utajovaných skutočností (§ 8), ochranu osobnosti a osobných údajov (§ 9), ochranu obchodného tajomstva (§ 10), ďalšie obmedzenia prístupu k informáciám (§ 11)). Tieto obmedzenia je nutné chápať v kontexte nadväzujúceho § 12, v ktorom zákonodarca zaviedol tzv. princíp selekcie,
ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.
ktorého cit.: „(...) Žadatel o informaci má nepochybně právo žádat o informace v libovolném rozsahu - tj. například vyžádat si i kopii celého správního spisu. Je však povinností povinného subjektu prověřit, zda požadovaný materiál neobsahuje informace, na které se vztahují zákonná omezení. To má pak nutně za následek prověření jednotlivých součástí poskytovaného spisu z hlediska jejich kompatibility se zákonnými limity práva na informace.“ 58. Najvyšší súd v kontexte predchádzajúceho bodu tohto rozhodnutia zdôrazňuje potrebu reštriktívneho výkladu prípustnosti obmedzenia práva na informácie. Nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť riadne a presvedčivo preukázaná, pričom overenie tejto „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti znamená zaoberať sa v prvom rade otázkou, či takýto zásah je odôvodnený „naliehavou spoločenskou potrebou“, či zásah bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody, z ktorých orgány verejnej správy vychádzali pri obmedzení práva na informácie sú relevantné, dostatočné a presvedčivo zistené (v tomto zmysle pozri napríklad rozhodnutie ESĽP vo veci Klein proti Slovenskej republike, 2006, prípadne Nilsen a Johnsen proti Nórsku, 1999). Z uvedeného je zrejmé, že vždy je nutné zistiť a jednoznačne vyhodnotiť nevyhnutnosť a konkrétne dôvody obmedzenia práva na informácie a dôsledne posúdiť, či by obmedzením tohto práva nedošlo k neprimeranému ohrozeniu záujmov chránených inými predpismi, alebo zásahu do práv iných osôb. 59.
názoru najvyššieho súdu boli orgány verejnej správy povinné skúmať, či v súvislosti s podanou žiadosťou o poskytnutie konkrétnej informácie neexistovali menej razantné prostriedky obmedzenia základného práva tak, aby to nezmarilo účel obmedzenia. Právna norma nemá obmedzovať základné práva a slobody viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Uvedené vyplýva aj zo samotného znenia § 11 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré umožňuje povinnej osobe vzhľadom na charakter žiadanej informácie vybrať si pri svojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie oprávnenej osobe, alebo jej poskytnutie v obmedzenom rozsahu, pri zachovaní zákonom sledovaného účelu. 60. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona 211/2001 Z.z. dáva povinnej osobe možnosť obmedzenia alebo nesprístupnenia požadovanej informácie v plnom rozsahu aj v prípade týkajúceho sa cit.: „...rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje
osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní
druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy;“.
ktorých sa tento subjekt riadi, umožňujú sprístupňovanie dokumentov verejnosti.
2 SSP rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobou napadnuté rozhodnutie Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 31097/2013-23-II zo dňa
3 CSP zamietol. 70. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
1 SSP a § 175 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 a 2 SSP tak, že úspešnému sťažovateľovi (žalobcovi) priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania na krajskom súde a kasačnom súde. O výške náhrady trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku krajský súd samostatným uznesením (§ 175 ods. 2 SSP). 71. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ (§ 139 ods. 4 v spojení s ust. § 463 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.