Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Tdo/4/2021 Identifikačné číslo spisu: 4218010645 Dátum vydania rozhodnutia: 11.05.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Šišková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 371ods.

1 písm. b) Trestného poriadku. Predmetný dovolací dôvod je uplatniteľný ak, súd rozhodol v nezákonnom zložení, ak rozhodoval v inom personálnom obsadení (§ 2 ods. 16 Trestného poriadku), než v ktorom mal rozhodnúť (najmä vo vzťahu senát alebo samosudca - § 237 ods. 3 Trestného poriadku), rovnako ak ide o rozhodovanie, ktorému predchádzalo pridelenie veci spojené s porušením pravidiel podľa zákona a rozvrhu práce dotknutého súdu, čím došlo k odňatiu osoby zákonnému sudcovi - čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Rozhodovanie vylúčeného sudcu (§ 31 Trestného poriadku) je potrebné podradiť pod dovolací dôvod podľa písmena e). Hoci takto vymedzený dovolací dôvod, obvinený formálne uviedol vo svojom dovolaní, z obsahovej stránky jeho podaní nevyplývali žiadne také skutočnosti, ktoré by bolo možné podradiť pod predmetné ustanovenie. (Snáď len zmienka o zaujatosti prokurátorky a súdu bez bližšej špecifikácie).

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku. Najvyšší súd uvádza, že právo na obhajobu je popri prezumpcii neviny jedným z najdôležitejších základných práv osôb, proti ktorým sa vedie trestné konanie. Hlavným účelom tohto práva garantovaného čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je dosiahnutie spravodlivého súdneho rozhodnutia. Ide o právo, ktoré je nielen v záujme trestne stíhanej osoby a na jej prospech, ale je tiež v záujme demokratického právneho štátu, založeného na úcte k právam a slobodám človeka a občana. Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného charakteristické pre to-ktoré štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní však samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Zásadným spôsobom by bolo právo na obhajobu porušené napríklad tým, že by obvinený nemal obhajcu, aj keď ho podľa zákona mal mať, táto skutočnosť je dôvodom dovolania bez ohľadu na to, z akého dôvodu mal obvinený obhajcu mať. Alebo napríklad podľa R 20/2011, od páchateľa trestného činu, u ktorého sú dôvodné pochybnosti o jeho duševnom zdraví, nemožno reálne očakávať, že je a bude schopný náležite realizovať svoje právo na obhajobu. Preto je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaručiť mu riadny a spravodlivý proces dôsledným rešpektovaním ustanovenia § 37 ods. 2 Trestného poriadku. Ak tak policajt, prokurátor alebo súd nepostupujú už od zistenia okolností svedčiacich o dôvodoch povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 2 Trestného poriadku, porušujú zásadným spôsobom nielen právo obvineného na obhajobu, ale aj zásadu „rovnosti zbraní", ktorá musí byť v každom štádiu trestného konania dodržaná a v konaní realizovaná. V zmysle rozhodnutia R 7/2011, za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm.
3. c)Trestného poriadku, nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
4. c)Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
5. i)Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. V nadväznosti na horeuvedený obsah práva na obhajobu, Najvyšší súd poukazuje na to, že obvinený porušenie svojho práva na obhajobu vzhliadol okrem iného aj v procesnom postupe vyšetrovateľa, ktorý hodnotil ako nezákonný, pričom konštatoval jeho zaujatosť. Z uvedených podaní však nie je zrejmé z čoho odvodzoval obvinený nezákonný postup vyšetrovateľa, nakoľko vo svojich podaniach uvádzal len všeobecné tvrdenia, ktoré boli založené na jeho nesúhlasnom stanovisku s procesným postupom vyšetrovateľa. Podľa názoru obvineného musel byť vyšetrovateľ vzhľadom na jeho procesný postup zaujatý. Tvrdenia o zaujatosti sa javia ako pomerne tendenčné a účelové nakoľko tak ako vyšetrovateľa aj prokuratúru a súd označil obvinený za orgány zaujaté z dôvodu ich procesného postupu. V tejto súvislosti Najvyšší súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To/60/2019 (str. 7), ktorý sa námietkou zaujatosti vyšetrovateľa zaoberal a takúto zaujatosť nezistil. Pokiaľ mal obvinený pochybnosti ohľadne procesného postupu vyšetrovateľa, mohol ho namietať, už v prípravnom konaní. Uvedené je možné aplikovať aj vo vzťahu k prokurátorovi. Obvinený však žiadne námietky proti postupu vyšetrovateľa alebo prokurátora v prípravnom konaní nepodal. Najvyšší súd len pripomína, že podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorej dôvodom je len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, sa nekoná. Podľa názoru dovolacieho súdu, v konaní pred súdom sa uplatňuje zásada rovnosti strán, z ktorej vyplýva, že strany sa navzájom nemôžu namietať (z hľadiska zaujatosti), pretože obidve sú svojím spôsobom zaujaté (to je podstata sporového konania), pričom úlohou prokurátora je niesť dôkazné bremeno a preukazovať vinu obvinenému, čo už samo osebe obsahuje určitú zaujatosť prokurátora voči obvinenému (rovnako tak prokurátor nemôže napádať zaujatosť obhajcu). Pozornosti súdu neuniklo, že majoritnú časť obsahu podaní obvineného tvorili prepisy jednotlivých výpovedí svedkov, z rôznych štádií trestného konania. Pričom tieto výpovede obvinený následne vyhodnocoval a uvádzal k nim vlastný názor. Hodnotenie dôkazov vykonávajú orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK") a súdy. Iba skutočnosť, že sa s takýmto hodnotením obvinený nestotožní, nemôže zakladať porušenie práva na obhajobu. K uvedenému sa vyjadrila aj prokurátorka, pričom veľmi správne poukázala na skutočnosť, že s touto obranou obvineného sa dostatočným spôsobom vysporiadali konajúce súdy, nakoľko tieto skutočnosti, obvinený uvádzal pred prvostupňovým, ako aj druhostupňovým súdom. Obvinený vo svojom dovolaní ďalej namietal skutočnosť, že mu vyšetrovateľ neumožnil preštudovať spis a na záver predostrieť skutočnosti, spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie. Uvedené tvrdenie obvineného sa nezakladá na pravde. Ako vyplýva z č. l. 184, 185, pri preštudovaní spisu 11. decembra 2018 bola prítomná tak obhajkyňa, ako aj obvinený, spis študovali pol hodinu, obaja potvrdili, že im bol poskytnutý dostatočný čas. Pričom v rámci návrhu na doplnenie dokazovania obvinený okrem iného uviedol, že sa pridržiava svojich výpovedí, že sa nedopustil trestného činu, z ktorého je obvinený. Snažil sa spochybniť výpoveď svedkyne L. a uviedol, že ho vzniknutá situácie mrzí. Vzhľadom na uvedené, rozhodne nemožno tvrdenia o nemožnosti preštudovania spisu obvineným považovať za pravdivé. Obvinený namietal, že v rámci záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu (čl. 184, 185), bol podpísaný ako prítomný ďalší príslušník policajného zboru, vyšetrovateľ Mgr. K. D., ktorý však podľa názoru obvineného mal v tom čase úkon s iným obvineným, a teda sa nemohol zdržiavať na oboch miestach naraz. V prvom rade je k uvedenému potrebné uviesť, že v rámci záznamu o preštudovaní spisu bol Mgr. K. D. podpísaný ako tzv. prítomná osoba. Ako vyšetrovateľ bol podpísaný Mgr. H. B.. Pokiaľ mal obvinený pochybnosti o údajnej neprítomnosti Mgr. K. D. na úkone, Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že záznam o preštudovaní spisu obsahoval ako podpis obvineného, tak aj jeho obhajkyne, čím deklarovali správnosť a pravdivosť uvedeného dokumentu. V neposlednom rade nešlo o dôkaz, ktorý by bol na hlavnom pojednávaní vykonaný a tento dôkaz netvoril podklad na uznanie viny obvineného. Pokiaľ obvinený namietal, že mu nebolo zo strany súdu umožnené doplniť dokazovanie, najvyšší súd konštatuje, že toto tvrdenie sa opäť nezakladá na pravde. Z jednotlivých zápisníc o hlavnom pojednávaní jednoznačne vyplýva, že obvinený mal možnosť navrhovať a predkladať dôkazy v plnom rozsahu sám aj prostredníctvom obhajcu. Navyše pred rozhodnutím súdu o vyhlásení dokazovania za skončené na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11. apríla 2019, mu bola poskytnutá možnosť na uplatnenie ďalších dôkazných návrhov, čo však obvinený nevyužil. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu na str. 6 rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že pokiaľ ide o návrhy na doplnenie dokazovania pred súdom prvého stupňa, resp. počas prípravného konania, v tejto súvislosti neboli porušené práva obvineného na obhajobu, keďže samotné nevykonanie dôkazu alebo odmietnutie vykonať konkrétny dôkaz ešte nezakladá porušenie práv na obhajobu, pokiaľ bolo o ňom najneskoršie do právoplatného skončenia veci rozhodnuté, čo sa stalo na hlavnom pojednávaní dňa 11. apríla 2019 (č. l. 349). Nevyhovenie návrhom na vykonanie dôkazov v rozsahu predstáv obvineného a obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku; resp. pri uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku rozhodne nepatrí medzi porušenie práva na obhajobu. S poukazom na uvedené ani subjektívne vyhodnotenie vykonaných dôkazov obvineným, nezakladá porušenie práva na obhajobu a spravodlivý súdny proces. S názorom odvolacieho súdu sa Najvyšší súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje. Dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
6. c)Trestného poriadku naplnený nebol.

§ 371ods.

1 písm.

1. f)Trestného poriadku. V rámci tohto ustanovenia trestné stíhanie podľa názoru obvineného bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje. Ustanovenie sa týka dôvodu neprípustnosti trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm.
2. f)Trestného poriadku. Pričom taxatívny výpočet trestných činov, pri ktorých je potrebný súhlas poškodeného je ustanovený v § 211 Trestného poriadku. Najvyšší súd uvádza, že horeuvedený dovolací dôvod naplnený nebol, nakoľko z obsahu podaní obvineného je zrejmé, že neobsahuje žiadne námietky subsumovateľné pod tento dôvod. Navyše obvinený sa dopustil trestného činu vydierania podľa § 189 Trestného zákona, ktorý sa nenachádza v ustanovení § 211 Trestného poriadku, a teda na trestné stíhanie obvineného pre uvedený trestný čin sa nevyžaduje súhlas poškodeného.

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku. Rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. K naplneniu tohto dovolacieho dôkazu však dochádza len vtedy, keď nesúlad so zákonom musel byť vo vzťahu k dôkazu, na ktorom je rozhodnutie založené, teda dôkazu, ktorý výlučne alebo v rozhodujúcej miere ovplyvnil dovolaním napádané rozhodnutie v jeho podstate podmienkou splnenia dôvodu dovolania je zásadný charakter zistenej protiprávnosti zodpovedajúci vo vzťahu k dotknutému rozhodnutiu porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. Vecne správnou a ústavne konformnou interpretáciou formulácie o dôkazoch, ktoré neboli „súdom vykonané" zákonným spôsobom", je extenzívny (rozširujúci) výklad v tom smere, že nejde len o nesúlad so zákonom pri samotnom výkone dotknutého dôkazu v súdnom konaní, ale takou procesnou chybou je zasiahnutý aj dôkaz, ktorý bol už prvotne nezákonne získaný. Pod uvedený dovolací dôvod obvinený podradil namietanú skutočnosť, ktorou bol jeho výsluch z 27. augusta 2018 (č. l. 94, 95), kde obvinený v rámci poučenia v zmysle § 2 ods. 20 Trestného poriadku uviedol, že bude vypovedať v maďarskom jazyku, ktorý je jeho rodným jazykom, nakoľko slovenskému jazyku nerozumie. Napriek tomu nebol pribratý žiaden tlmočník ani prekladateľ. Navyše zápisnica bola napísaná po slovensky. Z čoho obvinený dôvodil, že zápisnica bola prekladaná vyšetrovateľom. V rámci predmetnej námietky je však potrebné zdôrazniť, že takto formulovanú námietku, obvinený prvýkrát uviedol až v dovolacom konaní. Ak by Najvyšší súd podrobil prieskumu zmieňovanú námietku, konal by tak v rozpore s hore uvádzaným ustanovením § 371 ods. 4 Trestného poriadku. Rovnaký postup bolo potrebné zaujať aj k námietke obvineného týkajúcej sa jeho tvrdení, že ani pri znalcoch nebol prítomný tlmočník, keď podľa neho mal byť tlmočník prítomný ex offo, nakoľko obvinený túto skutočnosť začal namietať až v dovolacom konaní. Nad rámec uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že v zmysle čl. 47 ods. 4 ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm.
2. e)Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd obvinený nemá právo požadovať a konajúci súd alebo orgány činné v trestnom konaní nemajú povinnosť zabezpečiť tlmočenie do materinského jazyka obvineného, ak obvinený vyhlási, že rozumie inému jazyku, a súdy alebo orgány činné v trestnom konaní majú za preukázané, že obvinený rozumie tomuto inému jazyku, do ktorého sa priebeh trestného konania má tlmočiť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 253/2014 zo 6. mája 2014). V prípravnom konaní obvinený po zákonnom poučení podľa ustanovenia § 2 ods. 20 Trestného poriadku, vrátane opakovaných výsluchov obvineného pred sudcom pre prípravné konanie v rámci rozhodovania o väzbe obvinený uvádzal, že slovenský jazyk ovláda v dostatočnej miere a k predmetným úkonom nepožadoval tlmočníka. Po podaní obžaloby, po opakovanom poučení predsedom senátu, ktorý vzal do úvahy, že obvinený svoje podania adresované predsedovi senátu písal v maďarskom jazyku a zároveň obvinený vyhlásil, že potrebuje tlmočníka, tento bol súdom pribratý (viď zápisnicu o hlavnom pojednávaní zo 14. februára 2019, na ktorom predseda senátu prijal opatrenie podľa § 28 ods. 1 Trestného poriadku pribral do konania tlmočníčku z jazyka slovenského do jazyka maďarského a naopak Dr. C. J.). Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
3. c)Trestného poriadku naplnený nebol.

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku. K označenému dovolaciemu dôvodu Najvyšší súd poznamenáva, že v rámci dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku). Skutkový stav môže Najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, to znamená, či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, pretože to sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom Najvyšší súd už v tretej inštancii kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže Najvyšší súd spochybňovať skutkové zistenia a prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Obvinený v rámci podaného dovolania síce označil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
3. i)Trestného poriadku, nepodložil ho však takými vecnými argumentmi, ktoré by naznačovali jeho naplnenie. Nad rámec uvedeného Najvyšší súd dodáva, že v rámci podaní, ktoré obvinený uplatnil v dovolacom konaní, namietal prevažne skutočnosti týkajúce sa prípravného konania, s ktorými sa dostatočným spôsobom vysporiadali súdy nižších stupňov. Pre úplnosť Najvyšší súd opakovane zdôrazňuje, že dovolacie konanie je konanie o najzávažnejších porušeniach, čo zdôrazňuje samotná skutočnosť, že jednotlivé dovolacie dôvody sú taxatívne vymedzené práve z dôvodu, aby nedochádzalo k širokospektrálnemu napádaniu akéhokoľvek zaváhania. Od riadnych opravných prostriedkov sa dovolanie odlišuje napríklad už spomínaným ustanovením § 371 ods. 4 Trestného zákona, ktoré slúži na to, aby obvinený nemohol v rámci dovolacieho konania namietať skutočnosti, ktoré z jeho strany zostali v priebehu predchádzajúceho konania bez povšimnutia. Hoci obvinený namietal širokú škálu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. b), c), f), g),
4. i)Trestného poriadku, na podklade uvedeného Najvyšší súd zistil, že tieto nie sú naplnené. A preto rozhodol podľa § 382 písm.
5. c)Trestného poriadku a dovolanie obvineného B. L. na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol. Rozhodnutie bolo senátom prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.