Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2TdoV/7/2019 Identifikačné číslo spisu: 9518100042 Dátum vydania rozhodnutia: 03.05.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Juraj Kliment Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Tr. por. Z dikcie citovaného dovolacieho dôvodu je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom. Medzi porušenie iných obhajovacích práv je možné zaradiť aj nesprávne procesne vykonané dokazovanie, ktoré vedie k popretiu zásady kontradiktórnosti konania a s tým súvisiace znemožnenie obvinenému vyjadriť sa k dôkazu tvoriacemu podklad rozhodnutia. Obvinený T. T. v rukou písanom podaní, ktoré tvorilo prílohu doplnenia dovolania obhajcu obvineného zo 7. júna 2019, doručeného súdu prvého stupňa 10. júna 2019, iba reagoval na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu s tým, že „...podľa názoru najvyššieho súdu na str. 14. v uznesení z 2.10.2018, zrejme obvinený, ktorý je vo väzbe za obzvlášť závažný zločin, nemusí mať stále advokáta. Musí ho mať len keď sa robia dôkazné úkony.“, pričom bližšie nerozviedol, či postupom orgánov činných v trestnom konaní alebo súdov malo dôjsť k porušeniu jeho práv na obhajobu a námietku rovnakého charakteru nevzniesol v rámci dovolania ani jeho obhajca. Nakoľko dovolací súd je viazaný obsahom dovolania, nebol oprávnený preskúmavať, či došlo k prípadnému naplneniu dovolacieho dôvodu pre absenciu obhajcu. Obvinený Z. G. vzhliadol porušenie práva na obhajobu v použití svedka A. Á. na riadenie skutku, v pochybnom spôsobe vypočutia svedka deň pred ukončením obhajoby a v absencii fotodokumentácie alebo úradného záznamu zo stretnutia v hoteli A.. Obvinený Z. G. bližšie neuviedol, v čom mal spočívať nesprávny spôsob vypočutia svedka. Dovolací súd preto túto časť námietky (z rovnakého dôvodu ako u obvineného T. T.) nemohol podrobiť prieskumu. Pokiaľ ide o načasovanie výsluchu svedka A. Á., zo spisu nevyplýva tvrdenie obvineného Z. G., že by vyšetrovateľ do poslednej chvíle odmietal návrhy obhajoby na vypočutie tohto svedka. V spise sa pred samotným výsluchom konaným 19. februára 2018, na ktorom svedok A. Á. odmietol vypovedať, nenachádza návrh na vykonanie výsluchu svedka, ani odmietnutie návrhu. Obhajca obvineného Z. G. žiadal opakovanie výsluchu svedka až 20. februára 2018, v rámci návrhov na doplnenie vyšetrovania po preštudovaní vyšetrovacieho spisu. Návrh bol vyšetrovateľom zamietnutý s tým, že výsluch svedka nie je vzhľadom na (presne špecifikované) dôkazy potrebný. Svedok bol následne predvolaný na hlavné pojednávanie konané 7. júna 2018, kde opätovne odmietol vypovedať z dôvodu, že by si svojou výpoveďou mohol privodiť trestné stíhanie v súvislosti s prejednávaným skutkom. Námietku ohľadne absencie fotodokumentácie alebo úradného záznamu zo stretnutia v hoteli A. obvinený Z. G. prvýkrát prezentoval až v dovolacom konaní. V zmysle ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. sa však na úspešné uplatnenie okolnosti známej už v pôvodnom konaní, ktorá spadá pod dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm.
2. a)až písm.
3. g)Tr. por., vyžaduje jej namietanie najneskôr v odvolacom konaní. Obvinený bol oboznámený s dôkazmi vykonanými v prípravnom konaní pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu. Napriek tomu danú námietku doteraz neuvádzal, preto sa ňou dovolací súd nezaoberal. Nad rámec dovolací súd považuje za potrebné navyše poznamenať, že na č. l. 687-696 sa nachádza prepis obrazovo-zvukového záznamu z daného stretnutia. Čiže stretnutie bolo zdokumentované. Rovnaká argumentácia platí aj pre totožnú námietku prezentovanú obvineným T. T. v rukou písanom podaní, ktoré tvorilo prílohu doplnenia dovolania zo 7. júna 2019. K údajnému riadeniu skutku políciou prostredníctvom svedka A. Á. je potrebné uviesť, že súdy nižšieho stupňa takúto činnosť z vykonaného dokazovania nezistili. Dovolací súd pritom správnosť skutkových zistení nemôže posudzovať (s výnimkou dovolania podaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Tr. por.), pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Odvolací súd sa k obdobným námietkam obvineného Z. G. k účasti svedka A. Á. vyjadril (vrátane odkazu na príslušnú judikatúru najvyššieho súdu k danej problematike) na str. 18-19 svojho uznesenia, na ktoré dovolací súd v celom rozsahu poukazuje. K námietkam obvineného Z. G. k neprešetreniu pochybností sudcu pre prípravné konanie dovolací súd nad rámec uvádza, že tento rozhodoval o väzbe obvinených, pričom na základe spisového materiálu posudzoval splnenie formálnych a materiálnych podmienok v súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Hodnotenie dôkazov prebiehalo až pred súdom prvého stupňa. Konanie agenta bolo pritom podrobené prieskumu zo strany oboch súdov nižšieho stupňa. Predmetné dokumenty operatívno-pátracej činnosti žiadala obhajoba vylúčiť zo spisu. Súd prvého stupňa ich preto ani neoboznamoval na hlavnom pojednávaní. Prvá bankovka v hodnote 500,- Eur bola 7. júna 2017 zaslaná na odborný posudok do Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“). Z posledného odstavca odborného posudku vyplýva, že v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 vyhlášky NBS č. 607/2008 Z. z. si NBS falzifikát ponecháva v archíve falzifikátov odboru riadenia peňažnej hotovosti.

§ 371ods.

1 písm. c) Tr. por. nebol naplnený. Nezákonnosť vykonaných dôkazov obvinení vyvodzovali najmä z údajnej nezákonnej spolupráce orgánov činných v trestnom konaní so svedkom A. Á. a policajnej provokácie.

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Tr. por. možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Najvyšší súd zastabilizoval svoj názor k aktivite polície a prípadnej policajnej provokácii vo viacerých rozhodnutiach, resp. v judikáte. „I. Skrytou aktivitou polície je operatívne zisťovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazu o jeho trestnoprávne postihnuteľnom konaním, zabránenie mu v jeho pokračovaní a minimalizácia spôsobených škôd. Policajnou provokáciou je zámerné, aktívne a cielené podnecovanie alebo navádzanie, či iné vedomé iniciovanie alebo navádzanie, či iné vedomé iniciovanie spáchanej trestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala. Pokiaľ by činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontaktovaná osoba spáchala trestný čin bez zistenia skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že páchateľ by spáchal trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný (§ 117 ods. 2 Trestného poriadku), išlo by o neprípustnú policajnú provokáciu trestného činu. II. Za kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie sa považuje skutočnosť, že polícia neiniciuje, t.j. nevytvára u kontaktovanej osoby vôľu spáchať trestný čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však nesmú byť mimoriadne, ale objektívne možné v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel spáchať trestný čin a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu“ (uznesenie najvyššieho súdu z 1. septembra 2012, sp. zn. 5 To 9/2011, uverejnené v Zo súdnej praxe pod č. 47/2012). Argumentácia z vyššie uvedeného uznesenia bola následne použitá vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu. Následne bol k policajnej provokácii prijatý judikát R 52/2014: Pod policajnou provokáciou treba rozumieť zámerné, aktívne podnecovanie alebo navádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti vedené snahou, aby osoba, ktorá by inak protiprávne nekonala, spáchala trestný čin. Skrytou aktivitou polície je činnosť zameraná na zistenie skutočností dôležitých pre trestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazov o jeho trestno-právne postihnuteľnom konaní, zabránenie mu v jeho pokračovaní a na minimalizáciu spôsobených škôd. Kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie charakterizuje skutočnosť, že polícia neiniciuje, t.j. neovplyvňuje u osoby vôľu spáchať trestný čin, ale takýmto zámerom vytvára u nej podmienky na dokonanie trestného činu, ktoré však nesmú byť výnimočné, ale objektívne možné, v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo sa páchateľ rozhodol spáchať trestný čin a preukázateľne urobil kroky k jeho spáchaniu. Predmetný judikát poukazoval (obdobne ako obvinení) na jedno z rozhodnutí ESĽP: „Policajnou provokáciou je situácia, keď agent ako člen bezpečnostných zložiek alebo osoba jednajúca na základe ich pokynov, sa neobmedzí na čisto pasívne vyšetrovanie trestnej činnosti, ale za účelom obstarania dôkazov potrebných k zahájeniu trestného stíhania vyvinie taký vplyv, že dotyčnú osobu podnieti k spáchaniu trestného činu, ku ktorému by inak nebolo došlo“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Ramanauskas proti Litve z 5. februára 2008, č. 74420/01). ESĽP sa policajnou provokáciou zaoberal aj v ďalších rozhodnutiach (okrem uvádzaných obvinenými, aj napr. vo veci Scholer proti Nemecku z 18. decembra 2014, č. 14212/10; Sepil proti Turecku z 12. novembra 2013, č. 17711/07, Nosko a Nefedov proti Rusku z 30. októbra 2014, č. 5753/09 a č. 11789/10 atď.), pričom pre posúdenie jednotlivých prípadov vychádzal z materiálnej zložky a procesnej zložky. V rámci materiálnej zložky ESĽP skúma dôvodnosť utajenej operácie (existencia objektívneho podozrenia z páchania trestnej činnosti, konkrétne dôkazy dokladajúce prvotné úkony vedúce k spáchaniu trestného činu, predchádzajúca protiprávna činnosti alebo úmysel, overiteľnosť informácií), pasívnosť spôsobu vyšetrovania, zákonom predvídateľný postup operácie a riadny dohľad nad operáciou. Podozrenie nie je dané, ak záujmová osoba je bezúhonná, nezačalo sa proti nej predbežné vyšetrovanie a pre políciu ide o neznámu osobu. Vyšetrujúce orgány nekonajú pasívne, ak iniciatívne kontaktujú záujmovú osobu, prehovárajú ju, ak odmietne ponuku, naliehajú na ňu, prisľúbia peňažný zisk alebo apelujú na súcit. Procesná zložka pozostáva z povinnosti súdov preskúmať námietky o policajnej provokácii, dôvodnosť a rozsah operácie, ako aj preukázať, že k navedeniu nedošlo. Spoločným menovateľom všetkých rozhodnutí (najvyššieho súdu, aj ESĽP) je neprípustnosť konania polície prostredníctvom agenta, ktoré spočíva v podnecovaní spáchania trestného činu, t. j. v ovplyvňovaní vôle páchateľa vôbec trestný čin spáchať, resp. ho spáchať vo väčšom rozsahu, ako zamýšľal. Zároveň sa od súdov vyžaduje dôsledné preskúmanie podmienok, za akých došlo k použitiu agenta. V prejednávanej trestnej veci mali orgány činné v trestnom konaní z operatívno-pátracej činnosti z 2. júna 2017 informácie, že obvinení by sa mali dopúšťať trestnej činnosti v súvislosti s falšovaním, pozmeňovaním a neoprávnenou výrobou peňazí a cenných papierov, pričom mali ponúkať na predaj falošné eurobankovky v hodnote 600.000,- Eur. V dôsledku týchto zistení vyšetrovateľ Policajného zboru začal uznesením z 5. júna 2017, ČVS: PPZ-555/NKA-PZ-BA-2017 trestné stíhanie vo veci obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm.
2. b)Tr. zák. s poukazom na § 138 písm.
3. i)Tr. zák. Následne sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, vydal 9. júna 2017 príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Z monitorovaných hovorov záujmových osôb bolo zistené, že obvinený T.Š. T. mal 10. júna 2017 s inou osobou (volaný) rozprávať o „papieroch“ v množstve „šesťstotisíc“ s tým, že ich „..do stredy môže zobrať...“ a „...keď je potom do budúcna, tak keď sa objedná tak tri, štyri dni treba počkať na „love“...“. Zároveň uvádzal, že „...Z. má pri sebe hej, skúšku hej, ale P. to má pod rukou priamo.“ V ďalšom telefonáte z toho istého dňa obvinený T. T. s tou istou osobou riešil, čo za to budú mať s tým, že sa dohodli na „päťdesiatpäť“. Príkazy na použitie agenta a prvý predstieraný prevod boli vydané 13. júna 2017. Z uvedeného vyplýva, že agent bol použitý až na základe dôvodného podozrenia o obchodovaní s falošnými eurobankovkami, t. j. v čase, kedy zistené skutočnosti nasvedčovali úmyslu obvinených spáchať trestný čin. Agenta s obvinenými následne naozaj nakontaktoval svedok A. Á., ktorý obvinenému T. T. dal na agenta číslo. Takéto konanie však v zmysle judikatúry najvyššieho súdu nie je v rozpore so zákonom, keďže za činnosť nesúladnú so zákonom sa nepovažuje, ak oznamujúca osoba následne umožní riadne ustanovenému agentovi priamo alebo nepriamo nadviazať kontakt s páchateľmi pripravovaného alebo páchaného trestného činu (bližšie pozri R 2/2017). Aj keď v konaní nebolo preukázané, že svedok A. Á. bol oznamovateľom, z monitorovaných hovorov je evidentné, že nejakú úlohu v konaní zohral. Ak teda môže oznamovateľ sprostredkovať kontakt medzi agentom a páchateľmi, o to viac nemožno takéto konanie považovať za nezákonné u inej osoby. Navyše z monitorovaného telefónneho hovoru je zrejmé, že obvinený T. T. čakal, kedy sa mu svedok A. Á. ozve ohľadne času a ďalších okolností, vrátane telefónneho čísla na agenta. Zároveň z konania svedka A. Á. sa nedá vyvodiť riadenie skutku, ako sa toho domáhajú obvinení. V predchádzajúcich odsekoch dovolací súd jasne rozviedol skutočnosti, z ktorých je zrejmé, že obvinení boli rozhodnutí páchať trestnú činnosť aj pred kontaktom s agentom, pričom na stretnutiach s ním riešili celú záležitosť bez akejkoľvek účasti svedka A. Á. (na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že svedok A. Á. doviezol obvineného T. T. na stretnutie v hoteli A.). K určovaniu rozsahu skutku agentom, z ktorého by prípadne bolo možné vyvodiť exces, a z toho vyplývajúcej právnej kvalifikácie je predovšetkým potrebné uviesť, že obvinení boli uznaní za vinných len v rozsahu skutočne odovzdaných falošných bankoviek agentovi vo výške 51.500,- Eur (obdobne bola upravená skutková veta oproti obžalobe). Preto námietka obvinených, že agent svojvoľne uviedol sumu 500.000,- Eur, je irelevantná. V tejto súvislosti je ešte nad rámec potrebné podotknúť, že z monitorovaných hovorov vyplývalo, že mali mať k dispozícií väčšie množstvo falošných bankoviek. Dovolací súd k tejto námietke v neposlednom rade konštatuje nezistenie okolností vedúcich k záveru o policajnej provokácii a konaní agenta mimo zákonný rámec, ktoré by odôvodňovali nezákonnosť dôkazov, nakoľko polícia iba vytvorila vhodné podmienky. K týmto skutočnostiam sa súdy nižšieho stupňa vyjadrili na str. 10 rozsudku súdu prvého stupňa, resp. str. 17-19 uznesenia odvolacieho súdu, čím bola naplnená aj procesná zložka vyžadovaná ESĽP. Z uvedených dôvodov potom vyznieva námietka absencie hodnotenia pôsobenia agenta a poukaz na rôzne rozhodnutia ESĽP tendenčne. Taktiež je na prejednávané konanie neaplikovateľné rozhodnutie najvyššieho súdu z 15. novembra 2017, sp. zn. 6 To 4/2017, v ktorom najvyšší súd vytkol súdu prvého stupňa najmä nesprávne vykonané dokazovanie (aj vo vzťahu k nesprávnemu postupu pri vypočutí agenta, za ktorého bol ustanovený svedok, ktorý sa mal podieľať na páchaní predmetnej trestnej činnosti) a nevyrovnanie sa so všetkými námietkami k použitiu agenta. V konaní napadnutom dovolaniami k takýmto pochybeniam nedošlo. Obvinený T. T. taktiež poukazoval na „neplatné povolenie“ na použitie agenta a odpočúvanie (zrejme mal obvinený na mysli nezákonnosť príkazov), ako aj na nezákonné odposluchy. Pokiaľ ide o príkazy, obvinený vyvodzoval ich nezákonnosť z údajného uvedenia prokurátora a sudcu pre prípravné konanie do omylu v otázke existencie osôb pod krycími menami „T.“ a „O.“. Ide pritom iba o domnienku obvineného, ktorá nebola v konaní preukázaná, pričom dovolací súd nie je oprávnený vykonávať dodatočné dokazovanie. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že napr. príkazy na predstierané prevody neboli odôvodnené vyššie uvedenými osobami, ale dôvodným predpokladom zistenia skutočností významných pre trestné konanie a objasnenie skutkového stavu (nedostatočnosť odôvodnenia príkazov pritom obvinený nenamietal). Príkazy na domové prehliadky boli odôvodnené aj predstieranými prevodmi, pri ktorých boli skutočne zadržané falzifikáty bankoviek. Súčasne sa v spise nachádza odborný posudok k bankovke, ktorú mali obvinení údajne odovzdať osobe s krycím menom „T.“, s tým, že bola Národnou bankou Slovenska vyhodnotená ako nebezpečný falzifikát. Nezákonnosť odposluchov obvinený uplatnil až v dovolaní, preto opätovne platí nepoužiteľnosť námietky v dovolacom konaní v zmysle ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. Navyše sa obvinený nelogicky domáhal nezákonnosti odposluchov, ktorými na druhej strane zároveň argumentoval pri preukazovaní svojej neviny a riadenia skutku políciou. Ani

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Tr. por. nebol naplnený. Dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm.
2. i)Tr. por. možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), premlčania trestného stíhania (§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu, spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Tr. zák.) a pod., i ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi podľa § 47 ods. 2 Tr. zák. Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného zákona, napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod., pokiaľ tieto majú priamy vzťah k právnej kvalifikácii skutku. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
3. i)Tr. por. je potrebné ďalej uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm.
4. i)Tr. por. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať (to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané podľa § 371 ods. 3 Tr. por.). Dovolací súd nezistil, že by skutok popísaný v skutkovej vete bol subsumovaný pod nesprávnu skutkovú podstatu trestného činu, jednalo sa o iný trestný čin alebo vôbec nebol trestným činom. Na uvedené nemá vplyv tvrdenie obvineného T. T., že skutok nemohol byť trestným činom, lebo bol navedený agentom a svedkom A. Á.. Argumentácia obvineného bola zo strany dovolacieho súdu vyvrátená v inej časti rozhodnutia. Nad rámec dovolací súd poznamenáva, že obvinený T. T. pritom počas prípravného konania, ako aj konania pred súdom, nepopieral spáchanie daného skutku. Pokiaľ ide o údajné spáchanie trestného činu agentom vo vzťahu „k objednanému a nedodanému tovaru“, ako aj nesplnenia podmienok podľa § 30 Tr. zák., je na orgánoch činných v trestnom konaní vyhodnotiť konanie jednotlivých osôb a trestné stíhanie začať. Dovolací súd do toho nemôže zasahovať, keďže v zmysle ustanovenia § 2 ods. 15 Tr. por. platí tzv. obžalovacia zásada. Prokurátor je až do „prenesenia“ konania na súd tzv. dominus litis (pán sporu), pričom Trestný poriadok neupravuje možnosti intervencie do začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia konkrétnej osobe. Ani prípadné spáchanie trestného činu agentom by však neovplyvnilo správnosť rozhodnutí súdov nižšieho stupňa v prejednávanej trestnej veci. Dovolací súd opätovne pripomína, že obvinení boli uznaní za vinných iba v rozsahu, v ktorom skutočne došlo k odovzdaniu falošných bankoviek. Obvinený Z. G. taktiež poukazoval na nepreukázanie úmyslu a spolupáchateľstva. Nedostatok subjektívnej stránky trestného činu (úmysel) nie je možné namietať v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
5. i)Tr. por. (ani žiadneho iného). Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia (S 3/2011-II). Absenciu spolupáchateľstva obvinený preukazoval časťami svedeckých výpovedí. Ide o skutkové okolnosti, ktoré nespadajú pod dovolací dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm.
6. i)Tr. por. (čo priamo vyplýva z dikcie zákona). Navyše participáciou obvineného na skutku sa v dostatočnej miere zaoberali súdy nižšieho stupňa, na ktorých argumentáciu (najmä odvolacieho súdu na str. 15-16 uznesenia) dovolací súd v celom rozsahu poukazuje.

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Tr. por. nebol daný. Zvyšné námietky obvinených smerovali k posudzovaniu obsahu výpovede svedkov, k polemike s ďalšími dôkazmi, ako aj k iným skutkovým okolnostiam. Takéto námietky (hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý by zodpovedal predstavám obvinených), však svojim obsahom nenapĺňajú žiaden dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Skutkové okolnosti je zasa dovolací súd oprávnený skúmať len na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Tr. por. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd pomerom hlasov 5:0 dovolania obvinených Z. G. a T. T. podľa § 382 písm.
2. c)Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.