1 Trestného zákona a iné, na verejnom zasadnutí
1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok z 20. októbra 2020 sp. zn. 2T/14/2020, vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
3 Trestného poriadku obžalovanému C. L., nar. XX. K. XXXX v D., mestská čas E. E., trvale bytom H., miestna časť H. H., Ul. E. č. XXX/XXX, t. č. ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica, u k l a d á
1 Trestného zákona, § 37 písm. a), písm. g) Trestného zákona a § 38 ods. 4 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov.
3 písm. b) Trestného zákona z a r a ď u j e obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. V ostatných výrokoch (o vine, ochranných opatreniach a náhrade škody) napadnutý rozsudok ostáva nedotknutý. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej aj len „súd prvého stupňa" alebo „špecializovaný trestný súd") z 20. októbra 2020, sp. zn. 2T/14/2020, bol obžalovaný C. L. (ďalej aj len „obžalovaný") uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy
1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že: po tom, ako mu v novembri 2019 jeho vtedajšia manželka Mgr. M. L. A., nar. X. E. XXXX oznámila, že ho už neľúbi a mieni sa s ním rozviesť, obžalovaný sa rozhodol, že ju donúti k zmene tohto jej rozhodnutia, aby zostala s ním aj naďalej žiť v spoločnej domácnosti a to tým, že ju zapojí do účasti na vražde inej osoby, v dôsledku čoho obžalovaný dňa 13. novembra 2019 v čase o 13:04 hod. vlákal A. K., nar. XX. U. XXXX do svojho motorového vozidla zn. Mercedes Benz E 220, ev. č. D.-XXX N. pod zámienkou ponuky na brigádu v bydlisku obžalovaného, ale namiesto toho obžalovaný priviezol A. K. k Domu smútku v H., kde ho v čase medzi 13:13 hod. až 13:35 hod. zabil tak, že po opakovaných úderoch tupým predmetom, príp. päsťou do tváre A. K. mu následne skladacím nožom s dĺžkou čepele viac ako 7 cm spôsobil päť bodnorezných rán v hrudníku, v dôsledku čoho došlo ku krvácaniu do pohrudnicových dutín, do osrdcovníkového vaku aj navonok, s následným zlyhaním srdcovo-cievneho a dýchacieho systému kvôli poraneniu srdca a ľavých pľúc, čo spôsobilo smrť A. K., ktorého telo obžalovaný ihneď vložil do patologického vaku určeného na prenos mŕtvych tiel a umiestnil ho do chladiaceho zariadenia v Dome smútku v H. a v ten istý deň podvečer toto telo zabalené v patologickom vaku naložil do kufra svojho motorového vozidla zn. Mercedes Benz E220 a previezol ho z domu smútku do miesta svojho bydliska, k rodinnému domu č. XXX v H., ktorý je vo výlučnom vlastníctve jeho manželky, tu mŕtve telo vybral z kufra auta a previezol ho na ručnom vozíku cez dvor do záhrady za rodinným domom, kde telo zložil v tzv. strednej stodole a manželke po príchode domov oznámil: „V strednej stodole máš mŕtvolu!" a vyzval ju, aby mu pomohla zbaviť sa tela A. K. tým, že bude viesť motorové vozidlo, následne v ten istý deň v čase cca o 21:15 hod. obžalovaný telo v patologickom vaku naložil späť do kufra motorového vozidla a za pomoci svojej manželky, ktorá zo strachu pred obžalovaným viedla vozidlo, previezol toto telo za Obec H. v smere na obec M., kde na cestnom odpočívadle obžalovaný vybral z kufra vozidla vak s telom a odtiahol ho do blízkeho potoka G., kde telo z vaku vybral a nechal ho v potoku, pričom v presne nezistenom čase a mieste obžalovaný zámerne namočil do krvi A. K. oblečenie, ktoré obvykle používala manželka obžalovaného (pracovné nohavice a bundu), ktoré následne vložil do igelitového vreca a odviezol do Domu smútku v Obci T., kde tieto zakrvavené veci schoval v priestore pod stropom v snahe zabezpečiť si inkriminujúci materiál voči svojej manželke. Za to súd prvého stupňa obžalovanému uložil :
1 Trestného zákona, v spojení s § 37 písm. a), písm. g) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov.
3 písm. b) Trestného zákona obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
2 Trestného zákona, v spojení s § 37 písm. a), písm. g) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona, obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 5 (päť) rokov.
1 písm. g) Trestného zákona obžalovanému uložil ochranné opatrenie, zhabanie veci, ktoré sa vzťahuje na zaistený skladací nôž s čiernym obalom.
1 Trestného zákona obžalovanému uložil ochranný dohľad vo výmere 3 (tri) roky.
1 Trestného zákona bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť škodu poškodeným C. K., nar. XX. C. XXXX vo H. a G. K., nar. XX. W. XXXX v M., obaja s trvalým pobytom D., A. ul. č. XX, a to nasledovne: · obidvom poškodeným spoločne a nerozdielne škodu vo výške 892,37 Eur · poškodenému C. K.kodu vo výške 13.000,- Eur · poškodenej G. K. škodu vo výške 13.000,- Eur. Ihneď po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní, konanom 20. októbra 2020 podal proti nemu obžalovaný C. L. odvolanie, a to proti všetkým jeho výrokom. Prokurátor sa vzdal práva podať odvolanie. Obžalovaný C. L. podané odvolanie písomne prostredníctvom obhajcu JUDr. Petra Behúňa doplnil (1. decembra 2020). Uviedol, že
jeho názoru je rozsudok súdu prvého stupňa nesprávny. Súd nesprávne zistil skutkový stav veci, tento nesprávne právne posúdil. Namietal porušenie práva na obhajobu, poukazujúc na skutočnosť, že už v priebehu súdneho konania viackrát uvádzal, že v skutkovej vete obžaloby bol kvalifikačný znak trestného činu úkladnej vraždy
1 Trestného zákona zhodný so zákonnou formuláciou, t. j. „s vopred uváženou pohnútkou" (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2014 sp. zn. 2Tdo/38/2014, výrok č. III,
ktorého: „Skutková veta nie je totožná s právnou vetou a spravidla nepoužíva terminológiu právnej vety, aj keď sa niekedy použité výrazy a formulácie skutkovej a právnej vety nevyhnutne prekrývajú. Skutková veta však musí s dostatočnou obsahovou určitosťou vyjadrovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú kvalifikačným momentom použitej právnej kvalifikácie"). Na základe uvedenej formulácie obžalovaný nemal vedomosť o tom aké jeho konanie malo byť podkladom pre určenie právnej kvalifikácie, za ktorú bol súdený. Nebolo ani zrejmé v čom mala spočívať príprava predmetného trestného činu. Pripomína, že usmrtil poškodeného nožom, ktorý
výpovede viacerých svedkov pravidelne nosieval pri sebe a z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by k predmetnému skutku použil akýkoľvek iný prostriedok slúžiaci na usmrtenie poškodeného, resp. na pomoc pri tomto trestnom skutku. K danému incidentu došlo na mieste, ktoré možno považovať za pracovisko obžalovaného. Ani následné umiestnenie tela poškodeného do patologického vaku takisto nemožno považovať za prípravu, nakoľko patologický vak sa na mieste už nachádzal. Z hodnotenia súdu v napadnutom rozsudku vyplýva, že súd zdôvodnil vopred uváženú pohnútku páchateľa tým, že tento mal nevysvetliteľne navštevovať svoje pracoviská, t. j. Dom smútku v Obci T. a Dom smútku v Obci H.. Obžalovaný mal za to, že jeho konanie nijako nenasvedčovalo príprave na zločin. Bolo súčasťou jeho dennej pracovnej rutiny kontrolovať, upratovať, resp. iným spôsobom sa starať o predmetné miestnosti, nakoľko povaha jeho práce vyžadovala, aby tieto pracoviská boli kedykoľvek pripravené na to, aby tam mohli byť umiestnené telá zosnulých. Z pochopiteľných dôvodov nie je možné predvídať, kedy by ich k výkonu svojej činnosti náhle potreboval. Porušenie práva na obhajobu videl v tom, že sa nemohol brániť proti uvedeným tvrdeniam uvádzaným v rozsudku. Ak by bol v obžalobe presne a jasne oboznámený s tým, čo je obsahom vopred uváženej pohnútky, v prebiehajúcom súdnom konaní by rozptýlil pochybnosti súdu o tom, prečo predmetné pracoviská navštevoval. Súd svoje právne posúdenie založil prevažne na znaleckom posudku z odboru súdne lekárstvo, vypracovanom znalcami MUDr. I. a MUDr. T.. V súvislosti s tým poukazoval obžalovaný na skutočnosť, že sa počas prevádzkovania svojej podnikateľskej činnosti s pohrebníctvom často dostával do konfliktu nielen s MUDr. I., ale takisto aj s pracoviskom v Poprade, kde tento znalec pracoval. Uviedol, že niekoľkokrát poukázal na možné pochybenia pri práci, resp. pri manipulácii s nebohými v časoch, keď vedúcim pracoviska bol MUDr. K. I. ale niekoľko podnetov napísal na toto pracovisko aj pod vedením MUDr. T.. Zároveň pozná aj MUDr. R., ktorý telo poškodeného ohliadal a jeho správa o prehliadke mŕtveho tvorila podklad pre vypracovanie znaleckého posudku menovanými znalcami. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je
názoru obžalovaného znalecký posudok nezákonný, nakoľko bol vypracovaný znalcami, ktorí mali byť z tohto konania vylúčení. V uvedenom prípade nie je možné sa ani len domnievať, že by znalci voči jeho osobe mohli byť nezaujatí. Uviedol, že aj zo spisu vyplýva, že s MUDr. K. I., bol počas svojho života častokrát v otvorenom konflikte. V minulosti na neho podal trestného oznámenie preto, že od obžalovaného žiadal úplatok za každé telo zosnulého, ktoré firma obžalovaného mala preberať od súdnolekárskeho a patologickoanatomického pracoviska, ktoré v tom čase riadil. Aj keď sa predmetným konaním nedokázala vina MUDr. I., bolo začaté trestné stíhanie vo veci, to neznamená, že ku korupčnému správaniu MUDr. I. nedošlo. Preto obžalovaný považoval za nevierohodné jeho tvrdenia, že sa voči obžalovanému necíti zaujatý a posudok spolu s ďalšími znalcom vypracuje
svojho najlepšieho vedomia a svedomia. MUDr. K. I. nebol vylúčený z vykonávania úkonov v tomto trestnom konaní.
názoru obžalovaného, znalci v čase vykonávania pitvy vedeli o tom, kto je podozrivý, resp. obvinený zo spáchania skutku, a preto obžalovaný mal za to, že MUDr. K. I. v stanovisku zaslanom vyšetrovateľovi pri riešení námietky zaujatosti zjavne klamal, preto vyšetrovateľ rozhodol nesprávne, keď znalca z vykonávania týchto úkonov nevylúčil. Obžalovaný nesúhlasí ani s priebehom úrazového deja tak, ako bol uvedený v znaleckom posudku. Znalci k predmetnému hodnoteniu dospeli na základe vlastných úvah, resp. fabulácií, ktoré výrazne prekračujú znalecký odbor súdne lekárstvo. Obžalovaný uviedol, že nemožno tvrdiť, že pred vznikom bodnorezných poranení musela osoba ležať na chrbte, pretože je zrejmé, že ak by táto osoba bola pritlačená chrbtom o stenu vo zvislej polohe, táto skutočnosť by nemala nijaký vplyv na vedenie bodnorezných kanálov. Znalci taktiež konštatovali, že horné končatiny musela mať poškodená osoba fixované alebo bezvládne, s čím tiež nemožno súhlasiť. K presne tým istým poraneniam by došlo, ak by prvá z piatich bodnorezných rán bola smrteľná a osoba poškodeného by bola paralyzovaná už prvou ranou. Takisto sa javí iba ako jedna z možností uvádzaná znalcami a to, že s najväčšou pravdepodobnosťou mala osoba poškodeného v čase smrti poruchu vedomia. K zraneniam v tvárovej časti mohlo dôjsť aj tak, ako tvrdí obžalovaný, t. j., že tieto zranenia sú následkom súboja, ktorý mal predchádzať usmrteniu poškodeného. Obžalovaný ďalej poukazuje aj na vnútornú rozporuplnosť tohto znaleckého posudku, nakoľko v jeho závere znalci uvádzajú, že ďalšie poranenia sú popísané pri vonkajšej obhliadke v zápisnici a s úrazovým dejom pred bodnoreznými ranami mohli súvisieť iba krvné podliatiny na tvári. Ostatné poranenia mohli vzniknúť pri prípadnom zápase pred vznikom bodnorezných poranení a niektoré aj pri nárazoch na tupohranaté predmety v rozvodnenom potoku. Na jednej strane znalci spochybňujú možnosť, že malo dôjsť k zápasu medzi poškodeným a obžalovaným, na strane druhej v závere svojho znaleckého posudku, zranenia nájdené na tele poškodeného odôvodňujú „prípadným zápasom pred vznikom bodnorezných poranení." Ako nepravdepodobné sa obžalovanému javia závery znalcov o tom, že nôž s dĺžkou čepele 7 cm mal spôsobiť 10 až 12 cm rany bez toho, aby v okolí rán bol zaznamenaný odtlačok, resp. poškodenie alebo odtlačenie kože od rúčky noža, ktorý je mimoriadne širokej konštrukcie. Predmetné závery znalcov neboli potvrdené ani inými dôkazmi, ktoré by mechanizmus vzniku poranení mohli potvrdiť, resp. bližšie objasniť. Nakoľko popri znalcami uvádzaným mechanizmom vzniku poranenia obstoja aj iné vysvetlenia možného úrazového deja, možno tento opis považovať iba ako orientačný, možno s vyššou mierou pravdepodobnosti, avšak rozhodne nie ako jediný možný dej. Za nesprávne obžalovaný považoval aj hodnotenie znaleckého posudku zo strany súdu. Pretože súd v rozhodnutí uviedol, že: „Odborné závery znalcov neboli ničím reálne spochybnené, a preto si ich súd v celom rozsahu osvojil.". Súd pri hodnotení znaleckého posudku vychádzal z premisy, že ak nie je hodnoverná verzia obžalovaného, tak muselo dôjsť k úmyselnému usmrteniu osoby poškodeného.
názoru obžalovaného, závery znaleckého posudku nie sú jednoznačné, mechanizmus vzniku zistených poranení je iba predpokladom, tak ako je uvedené v odpovedi na otázku č. 4 v závere predmetného znaleckého posudku. Obžalovaný opakovane poukazuje na fakt, že znalci konštatovali, že poradie vzniku bodnorezných rán nie je možné jednoznačne určiť a táto skutočnosť má podstatný vplyv na určenie mechanizmu vzniku poranení, pretože ako už uviedol, ak by smrteľné poranenie bolo spôsobené v poradí prvou bodnoreznou ranou, poškodený by sa pravdepodobne viac nebránil, a teda popri tomto fakte by neobstála teória uvádzaná znalcami o tom, že k zápasu nemohlo dôjsť z tohto dôvodu, že na tele poškodeného sa nenašli obranné zranenia. Aj z tohto dôvodu obžalovaný považoval rozhodnutie súdu o vine z úkladnej vraždy založené prevažne na tomto znaleckom posudku za nesprávne. V ďalšej časti odvolania obžalovaný súhlasil so závermi súdu, že obžalovaný a poškodený sa na miesto činu dostavili o 13:13 hod. a o 13:35 hod. už obžalovaný z miesta činu odchádzal sám. Nemožno sa však
neho stotožniť s tým, že predmetný čas, t. j. 22 minút je dôkazom o tom, že sa jednalo o vopred naplánovanú vraždu a táto mala byť zrealizovaná ihneď po vystúpení z auta. Tieto skutočnosti, či je alebo nie je možné predmetné činnosti vykonať v danom čase, neboli overené nijakým vyšetrovacím pokusom, ani rekonštrukciou prípadu. Naviac je potrebné podotknúť, že obžalovaný sa mohol vo svojej výpovedi mýliť, niektoré činnosti vykonať neskôr, pričom je zjavné, že vplyvom týchto udalostí musel byť pod ohromným psychickým tlakom, v dôsledku čoho si nemusí takéto podrobnosti dôsledne pamätať. Obžalovaný sa vyjadroval aj k hodnoteniu súdu o spôsobe použitého noža. Súd považoval za nesporné, že k usmrteniu poškodeného došlo použitím zaisteného noža. Predmetný nôž označuje ako „skladaciu dýku" a nie za „vreckový nožík". V tejto súvislosti poukázal na znalecký posudok vykonaný Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru SR, odbor prírodovedného skúmania a kriminalistickej identifikácie,
ktorého je predmetný nôž v otvorenom stave dĺžky 195 mm, pričom čepeľ je dlhá 72 až 74 mm a ostrie čepele je dlhé približne 70 mm. Obžalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu, že použitie tohto noža vylučuje jeho tvrdenie o konaní v sebaobrane. Z výpovede viacerých svedkov vyplýva, že predmetný nôž obžalovaný nosil pri sebe často a zo žiadnych iných dôkazov nevyplynulo, že by ho mal na miesto činu doniesť iba z dôvodu, že by ním chcel usmrtiť poškodeného. Na demonštrovanie veľkosti použitého noža využil obžalovaný na porovnanie nôž, ktorý je tzv. vreckovým nožnom so známym tvarom v podobe ryby. Pričom uviedol, že čepeľ použitého noža je len o 1 cm dlhšia ako čepeľ noža v tvare ryby, ktorú použil na komparáciu veľkosti. Ďalej uviedol, že je nepravdepodobné, ak by hocikto, kto sa chystá v malej miestnosti napadnúť a zavraždiť inú osobu, použil nôž tejto veľkosti. Je nepochybné, že v momente napadnutia inej osoby, by išlo o život aj útočníkovi. Je možné sa len domnievať, že útočník, ak by mal možnosť vybrať si zbraň, ktorou bude útočiť, vyberie si zbraň omnoho účinnejšiu a nebude riskovať vlastný život.
názoru obžalovaného nie je možné súhlasiť ani s úvahou súdu o tom, že k škrteniu obžalovaného poškodeným nedošlo z toho dôvodu, že poškodený mal byť chatrnej postavy oproti muskulatúrnej postave obžalovaného. Pričom obžalovaný mal súkromne trénovať box, resp. absolvovať tréningy sebaobrany. Na základe uvedeného nie je možné dospieť k záveru, že sa udalosť v daný deň nemohla uskutočniť tak, ako ju opísal obžalovaný, pretože napriek životospráve poškodeného, bol tento dostatočne fyzicky zdatný. V minulosti mal takisto trénovať box a súd tiež nevyhodnotil skutočnosť, ako vyplýva z priloženého spisu, že voči svojej priateľke sa mal správať agresívne, vyvolávať u nej taký strach, že bola nútená požiadať súd o zákaz priblíženia. Uvedené zvyšuje pravdepodobnosť, že predmetný dej sa mohol odohrať tak, ako ho opisuje obžalovaný, ale tieto skutočnosti súd nijako nevyhodnotil. Je možné konštatovať, že v takomto prípade by veľkú úlohu zohral aj moment prekvapenia, keď obžalovaný takýto útok nečakal a poškodený by sa tým v súboji dostal do veľkej výhody. Obžalovaný sa nestotožnil ani s konštatovaním súdu, že opis náhodného stretnutia a spontánne naplánovanej brigády je zjavne účelový. Cesta z D. do H. trvá cca. 20 minút. Teda bolo možné poškodeného dopraviť na miesto brigády o cca. 14:00 hod. a tento by brigádu vykonával do 16:30 hod., kedy mal obžalovaný ísť pre svoju dcéru H. na školský krúžok. Brigáda trvajúca 2,5 hodiny pri vykonávaní drobných prác nie je ničím výnimočným. K tvrdeniu súdu, ktorý považoval za nelogické a nehospodárne aj samotné prevážanie poškodeného z D. do H., obžalovaný vysvetlil, že sa nejedná o klasický odpad bežného typu, ale jednalo sa o odpady súvisiace s prevádzkovaním živnosti - pohrebníctva, pričom s takýmto odpadom je potrebné nakladať špeciálnym spôsobom, nemôže sa vyhadzovať spolu s bežným komunálnym odpadom a hospodárnejšie je zlikvidovať tento odpad súbežne s kremáciou. Čo sa týka motívu, obžalovaný považuje za dôležitú výpoveď manželky, ktorá z troch výpovedí iba jedenkrát hovorila o podstatnej skutočnosti (keď sa jej mal obžalovaný v tú noc po vražde priznať, že vopred cielene rozmýšľal, či radšej nezoberie namiesto A. K. iného bezdomovca, či dokonca jej matku). V ďalšej časti odvolania sa obžalovaný venuje hodnoteniu výpovedí svedkov Mgr. M. L. A., N. L., ktoré sa s výpoveďou obžalovaného rozchádzajú. Svedkyňa M. L., ktorá mala dostatočný priestor, aby protiprávne konanie policajtom nahlásila, tak neurobila. Doteraz nie je trestne stíhaná. Z uvedeného vyplýva, že ak svedkyňa tvrdí, že jej spoluúčasť na odstraňovaní tela mŕtveho bola nedobrovoľná, tak klame. Výpoveď svedkyne bola motivovaná aj tým, že sa chcela „zbaviť" manžela. Potrebovala ho vysťahovať z vlastnej nehnuteľnosti a rozviesť sa s ním a získať ich spoločné deti do svojej výlučnej osobnej starostlivosti. Je na ďalšej úvahe, či predmetné usmrtenie poškodeného priamo súvisí s rozvodom ich manželstva. Pravdepodobná je aj teória, že k zabitiu poškodeného nedošlo v súvislosti s rozvodom ale bolo iba náhodou, tak ako to tvrdí obžalovaný. Túto udalosť mohli obaja manželia iba následne „zneužiť" na dosiahnutie svojich cieľov. Obžalovaný C. L. mohol manželke klamať, a to za tým účelom, aby jeho manželka s ním v manželstve zotrvala. Následne aj svedkyňa L. A. mohla výrazným spôsobom pozmeniť slová vyslovené manželom dňa 13. novembra 2019 za účelom, aby si bola istá, že manžel bude odsúdený a domov sa už v dohľadnej dobe nevráti. S úvahou súdu vyjadrujúceho sa k veciam manželky, ktoré viseli na vešiaku za vchodovými dverami ich rodinného domu, s ktorými mal obžalovaný utrieť krv, ktorá sa vyliala z patologického vaku, obžalovaný nesúhlasí. Na utretie krvi v strednej stodole mohol obžalovaný vziať akúkoľvek handru. V čase, keď obžalovaný tieto úkony vykonával, sa v dome nachádzali obe jeho dcéry a manželka, preto je úplne logické, že zobral iba tie veci, ktoré boli prvé po ruke. Nemalú úlohu zohral aj stres, ktorý musel obžalovaný zažívať, a teda nemal možnosť dokonale si premyslieť, čo na utretie stôp použije. Taktiež je ničím nepodložená úvaha súdu o tom, že obžalovaný mal mať manželkine oblečenie vopred pripravené a mal ho použiť už v Dome smútku v H.. Z výpovede svedkyne L. A. vyplýva, že táto si mala zmiznutie vecí všimnúť až na druhý deň ráno a je teda pravdepodobné, že ak si to všimla ráno, bola by si to všimla aj večer, nakoľko okolo predmetných vecí prechádzala vždy, keď z domu vychádzala a vchádzala. Preto túto úvahu súdu obžalovaný považoval za ničím nepodloženú a v rozpore s vykonaným dokazovaním. V ďalšej časti odvolania obžalovaný namieta hodnovernosť svedkyne Mgr. M. L. A. a jej hodnotenie súdom. V inej časti odvolaním napádaného rozsudku, keď v situácii obdobnej sa nachádzal obžalovaný C. L., súd túto skutočnosť hodnotí presne opačne a poukazuje na to, že obžalovaný „opakovane pomáhal vrahom a zakopával mŕtve telá popravených osôb". Súd nepristupoval k hodnoteniu podobnej udalosti rovnako. Obžalovaný C. L. bol prinútený k predmetnej činnosti členmi organizovanej skupiny, ktorí vykonávali vraždy, vydierania a pod., boli ozbrojení a je nepochybné, že ktokoľvek by bol na jeho mieste, oprávnene by sa obával o svoj život a život svojej rodiny. Túto okolnosť súd vyhodnotil tak, že nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť, teda, že v minulosti viedol riadny život. Naproti tomu Mgr. M. L. A. pomáhala s odstraňovaním tela poškodeného svojmu manželovi, ktorý
jej tvrdení sa nikdy nesprával agresívne a násilnícky voči nej, voči ich deťom, či voči iným osobám. Svoj strach svedkyňa odôvodňuje iba „tónom hlasu" akým jej mal v danom čase manžel údajne nariadiť, aby mu pomohla s odstránením tela. Napriek tomu súd k tejto časti jej výpovede pristupuje nekriticky a jej konanie hodnotí kladne. Obžalovaný nesúhlasil na základe vykonaného dokazovania s právnou kvalifikáciou skutku ako trestného činu úkladnej vraždy
1 Trestného zákona. Zároveň nesúhlasil s tým, ako súd ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Súd v tomto konaní uznal priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm.
všeobecne záväzného právneho predpisu. Je potrebné zohľadniť aj fakt, že incident sa udial na mieste, ktoré je pracoviskom obžalovaného, uvedené priestory mal v prenájme a jeho úmyslom nebolo spáchanie trestného činu na tomto mieste, ale vykonanie bežnej pracovnej činnosti. Súd nezistil existenciu žiadnej poľahčujúcej okolnosti, pričom ľútosť obžalovaného nepovažoval za úprimnú, ale iba za formálnu, neautentickú, bez opory v diagnostickom obraze vytvorenom znalcami. V tejto súvislosti obžalovaný uvádzal, že už od jeho zadržania sa priznával k tomu, že k usmrteniu poškodeného došlo jeho rukou a už pri prvých úkonoch vyjadril ľútosť nad svojím konaním. To, že uvedenú ľútosť nevyjadril len formálne, potvrdzuje aj fakt, že následkom prejednávaných udalostí musel byť hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Chcel takisto zdôrazniť, že od svojho zadržania si nikdy nepodal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pretože si je vedomý toho, že musí niesť zodpovednosť za svoje skutky. Nestotožňuje sa tiež s tým ako súd vyhodnotil možnosť poľahčujúcej okolnosti
j) Trestného zákona. Súd vzal do úvahy, že obžalovaný mal v r. 2002 opakovane pomáhať vrahom a zakopávať mŕtve telá popravených osôb. V tejto veci bol nútený sa priznať, prijať podmienečný trest, aby sa vyhol väzeniu a mohol ďalej živiť svoju rodinu. Na trestnej činnosti v tzv. kauze „N." sa nepodieľal dobrovoľne a od predmetného skutku už prešlo viac ako 18 rokov. Od tejto doby viedol riadny život, staral sa o svoju rodinu najlepšie ako vedel a snažil sa čo najlepšie vychovať svoje deti. Ako podnikateľ bol zamestnávateľom viacerých osôb pričom všetky záväzky voči štátu, svojim dodávateľom, zamestnancom, zdravotným poisťovniam si plnil. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti je obžalovaný toho názoru, že rozsudok súdu prvého stupňa je nezákonný a je potrebné, aby bol revidovaný odvolacím súdom, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. 2 T/14/2020 zo dňa 20. októbra 2020
Trestného poriadku zrušil vo výroku o vine a súčasne vo výroku o treste a obvineného spod obžaloby oslobodil. K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor") podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
názoru prokurátora obžalovaný mal právo kedykoľvek zabezpečiť vlastný znalecký posudok, ktorý by slúžil ako dôkaz v trestnom konaní. Bez takéhoto postupu sú akékoľvek úvahy obhajoby v súvislosti so spochybňovaním záverov vykonaného znaleckého dokazovania len v rovine jej presvedčenia o skutkovom deji, bez objektívneho preukázania takýchto podsúvaných tvrdení. Vzhľadom na závery znaleckého dokazovania by bolo nadbytočné vykonávanie vyšetrovacieho pokusu smerujúceho k rekonštrukcii prípadu. K porovnávaniu noža použitého obžalovaným a tzv. „rybky" nie je potrebné sa vyjadriť, nakoľko sa jedná o dva úplne iné typy nožov. K tvrdeniu obhajoby o účelnosti výpovede poškodenej prokurátor uviedol, že sa jedná len o dohady obhajoby v tom smere, že mala inštruovať svoju matku, aby volala C. len z toho dôvodu, aby jej poradila s rozhodnutím, či má ísť na políciu. Tieto tvrdenia sú navyše v rozpore so zabezpečenou dôkaznou situáciou. Obhajoba mohla poškodenú vypočuť a nie sa po pojednávaní zaoberať vlastnými verziami jej konania. Dôvody, prečo poškodená nebola trestne stíhaná, sú dostatočne vysvetlené v odôvodnení obžaloby. Obhajoba na jednej strane predpokladá rozumové konanie obžalovaného s tým, že mohol smrť poškodeného zneužiť na svoj cieľ a vypovedať manželke nepravdu, súčasne na druhej strane tvrdí, že obžalovaný konal v strese, keď použil veci poškodenej na údajné utretie krvi. Prokurátor sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi prvostupňového súdu vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, ako aj právnej kvalifikácii skutku a použitiu ustanovení Trestného zákona ohľadom priťažujúcich okolností. Ľútosť obžalovaného prokurátor nepovažuje za úprimnú, ale len za formálnu a účelovú. Upriamuje pozornosť na zabezpečené obrazovo - zvukové záznamy (kamera v aute) zo dňa po spáchaní skutku. Prokurátor má za to, že v prípravnom konaní ani v konaní pred prvostupňovým súdom nedošlo k porušeniu práva na obhajobu, ako to uvádza obžalovaný. Prvostupňový súd dospel k objektívnym záverom, ktoré v odôvodnení rozsudku riadne odôvodnil, a preto navrhol odvolanie C. L.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej v § 309 Trestného poriadku; odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, obsah odvolania spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval
Trestného poriadku.
1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie
1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok
3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal obvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.
3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti, ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. K odvolaniu proti výroku o vine: V prvom rade je potrebné uviesť, že odvolací súd zistil, že prvostupňový súd v priebehu dokazovania plne rešpektoval a dodržal všetky zásady trestného konania vyplývajúce z ustanovenia § 2 Trestného poriadku. Osobitne zásadu zákonného procesu (§ 2 ods. 7 Trestného poriadku), zásadu práva na obhajobu (§ 2 ods. 9 Trestného poriadku), zásadu náležitého zistenia skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku), zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) ako aj rovnosti strán (§ 2 ods. 14 Trestného poriadku). Odvolací súd preto môže konštatovať, že k vyhláseniu napadnutého rozsudku dospel prvostupňový súd po bezchybnom procesom postupe, ktorý bol v súlade so všetkými príslušnými procesnými ustanoveniami. Najvyšší súd ďalej zistil, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal v predmetnej veci všetky potrebné a dostupné dôkazy, tieto potom následne náležite vyhodnotil a dospel k správnemu záveru, že výsledkami vykonaného dokazovania, bolo preukázané bez akýchkoľvek pochybností, že obžalovaný C. L. sa dopustil skutku uvedeného v obžalobe. V odôvodnení napadnutého rozsudku (§ 168 Trestného poriadku) prvostupňový súd jasne, odborne a pomerne obšírne konštatoval, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými právnymi úvahami sa spravoval v rámci hodnotenia dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé ako sa súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázkach viny a trestu. Je možné sa stotožniť so závermi súdu prvého stupňa v tom smere, že dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obžalovaného C. L. vo vzťahu ku skutkovým zisteniam považoval preto za neopodstatnené. Treba dodať, že v tejto súvislosti obžalovaným L. prednesené obhajobné tvrdenia tak v prípravnom konaní, ako aj pred špecializovaným trestným súdom boli jednoznačne vyvrátené vo všetkých smeroch, ktoré obžalovaný L. považoval za sporné. Aj
názoru odvolacieho súdu hodnotiace závery špecializovaného trestného súdu v otázke skutkových zistení v posudzovanej veci sú jednoznačné, keďže dôkazná situácia z hľadiska dôkaznej sily a vierohodnosti zabezpečených a vykonaných dôkazov je reálne taká, že vylučuje obhajobnú argumentáciu obžalovaného, navyše, keď tento v celom doterajšom priebehu trestného konania nepredložil ani jediný reálny dôkaz svedčiaci o hodnovernosti tej verzie skutkového deja, ktorú predniesol v rámci svojich obhajobných tvrdení; Práve naopak, obžalovaný C. L. v priebehu doterajšieho dokazovania menil svoje tvrdenia a tieto prispôsoboval dôkaznej situácii, ako napr.: V procesnom postavení zadržaného podozrivého uvádzal ako miesto spáchania skutku strednú stodolu u neho doma na H.. Až po zabezpečení dôkazov vyvracajúcich túto verziu obžalovaný priebeh skutkového deja upravil a ako skutočné miesto skutku uviedol Dom smútku v H.. Nebolo pravdivé ani tvrdenie obžalovaného, že poškodeného A. K. nepoznal, resp. poznal iba z videnia. Uvedená verzia bola vyvrátená výpoveďou O. L., ktorý uviedol, že spolu vyrastali na jednom sídlisku, jeho brat C. L. ho poznal a navyše spolu v minulosti pracovali v podniku V. vo E.. M. L. A. uviedla, že A. K. si s obvineným tykal. Čo sa týka priebehu stretnutia obžalovaného s poškodeným v deň vraždy
znaleckého posudku nôž má v otvorenom stave iba 195 mm, pričom dĺžka čepele je 72 až 74 mm a ostrie čepele 70 mm. Na demonštráciu jeho nevhodnosti na vraždu, predmetný nôž prirovnával rozmerovo k detskému nožu v tvare ryby, ktorý sa zvykne používať aj ako prívesok na kľúče. Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nejde o žiaden vreckový nožík, ale o skladaciu dýku s ergonomickou rukoväťou 10 cm a so širokou 2,5 cm a hrubou čepeľou, dlhou takmer 8 cm. Obžalovaný v rámci svojej obhajoby tvrdil, že nôž, ktorým došlo k usmrteniu poškodeného nosil pravidelne pri sebe. Napriek tomu, nôž bol nájdený v zásuvke pracovného stola obžalovaného (č. l. 182). Obžalovaný nôž identifikoval aj na hlavnom pojednávaní a priznal jeho použitie (č. l. 1410). Na čepeli a rukoväti noža boli nájdené stopy krvi poškodeného. Obžalovaný popieral spôsob jeho použitia oproti spôsobu, ako ho uvádzali znalci. V odvolaní namietal, že otvárací nôž s dĺžkou čepele 7 cm mohol spôsobiť 10 až 12 cm rany. Zo znaleckého posudku znalcov MUDr. M. T. a MUDr. K. I. (č.l. 705-747) bolo okrem iného preukázané, že dĺžka bodných kanálov bola rôzna v rozpätí 5 až 12 cm. Presnú dĺžku niektorých rán nebolo možné určiť, keďže ich kanály končili v dutých priestoroch (pohrudnicová dutina, srdcová komora). Všetky bodnorezné rany boli spôsobené ostrým hrotnatým predmetom, pričom zaistený skladací nôž mohol byť takým nástrojom. Vzhľadom na dĺžku čepele muselo ísť o rany spôsobené veľkou silou. Znaleckým dokazovaním bola spoľahlivo vyvrátená aj obhajoba obžalovaného o údajnej nutnej obrane nasledujúcej po útoku poškodeného a v polohe pod poškodeným, ktorý ho mal škrtiť. Znalci označili spôsob usmrtenia poškodeného
opisu obžalovaného za veľmi málo pravdepodobný a vo výraznom rozpore s pitevným nálezom. Poukázali pritom nielen na základný rozpor, keď obžalovaný vraví o jednom bodnutí, zatiaľ čo pri pitve bolo zistených až päť bodnorezných rán. Obžalovaný na inom mieste tvrdil, že ďalšie rany spôsobil poškodenému dodatočne, keď telo večer nakladal zo strednej stodoly späť do auta (č. l. 479), ktorú verziu pred prvostupňovým súdom poprel (č. l. 1369) a tvrdil, že poškodeného bodol len raz. Zo znaleckého posudku je zrejmé, že rany a bodné kanály sú takmer vodorovne usporiadané a rovnako smerované (zhora nadol), čo nijako nenasvedčuje prebiehajúcemu súboju. V prípade logicky očakávaného tzv. inštinktívneho odporu poškodeného by boli zistené rezné rany na jeho rukách. Ak mali byť bodnorezné rany nožom spôsobené v takej polohe, ako opísal obžalovaný, útočiaca (ležiaca) osoba nemohla vyvinúť silu potrebnú na preliačenie hrudníka poškodeného. S najväčšou pravdepodobnosťou bol poškodený v čase vzniku bodnorezných rán už v bezvedomí a jeho telo ležalo na chrbte na tvrdej podložke. Pri vzniku jednej z rán došlo k povytiahnutiu noža a opätovnému bodnutiu v tom istom mieste, čo by pri brániacej sa osobe nebolo dobre možné. Znalci poukázali aj na krvné podliatiny na tvári poškodeného, ktoré mohli vzniknúť opakovaným úderom päsťou, či tupým predmetom, v dôsledku čoho mohlo dôjsť k otrasu mozgu spojeného s krátkodobým bezvedomím a pádom na zem. Útočník teda mohol bodať do už ležiaceho tela kľačiac vedľa neho, s čepeľou noža otočenou vodorovne k priečnej osi tela poškodeného. V tejto súvislosti obžalovaný namietal, že pred spáchaním skutku došlo k jeho úrazu hlavy, k zásahu elektrickým prúdom, následkom čoho mohlo dôjsť k čiastočnej strate pamäti. Odvolací súd konštatuje, že k tomuto tvrdeniu nie sú k dispozícii žiadne priame dôkazy. Manželka a svokra sa vyjadrili, že obžalovaný stratu pamäti len účelovo a teatrálne predstieral a nimi ponúkané odborné lekárske vyšetrenie odmietal. Úrazu, či strate pamäti nenasvedčujú ani jeho aktivity v nasledujúcich dňoch po úraze (napr. účasť na okresnom sneme politickej strany v E. R., kde bol zvolený za jej čelného okresného predstaviteľa). Zo znaleckého posudku č. 9/2020 (klinická psychológia) vyplýva, že žiadne poruchy pamäte neboli u obžalovaného diagnostikované.
správy Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne (č. l. 1296) neboli u obžalovaného počas celej doby hospitalizácie zistené žiadne presvedčivé známky psychotickej poruchy. Jeho ovládacie či rozpoznávacie schopnosti v čase skutku neboli narušené. Obžalovaný chápal aj zmysel trestného konania. Obžalovaný namietal, že nebol vykonaný vyšetrovací pokus smerujúci k rekonštrukcii prípadu. Odvolací súd má za to, že závery vykonaného znaleckého dokazovania sú dostatočné, preto by bolo nadbytočné vykonávanie vyšetrovacieho pokusu. Obžalovaný spochybňoval výpoveď manželky Mgr. M. L. A. a ďalších svedkov. Práve táto svedkyňa uviedla, že sa jej obžalovaný priznal, že zvažoval, či namiesto poškodeného A. K., neodstráni radšej jej matku alebo iného bezdomovca zo H.. Ako aj to, že obžalovaný ma odložený jej nôž s jej odtlačkami a tiež jej bundu a staré nohavice, ako aj igelit s odtlačkami prstov jej matky. Obžalovaný jej taktiež povedal, že určitým ľudom dal pokyny, ako majú proti nej postupovať, ak by ho udala na polícii. Obžalovaný vo svojom odvolaní namietal, že hore označenú časť výpovede nemal súd brať pri rozhodovaní v úvahu, pretože tento dôkaz nebol vykonaný v konaní pred súdom, nakoľko svedkyňa túto skutočnosť vo svojej spontánnej výpovedi pred súdom neuviedla. Odvolací súd s takýmto tvrdením nesúhlasí, nakoľko zo zápisnice z hlavného pojednávania z
neho konštatovanie súdu možno hodnotiť len ako dohady. S takýmto tvrdením sa nie je možné stotožniť. Rozhodne nie je legitímne stavať závery súdu na roveň domnienkam iba z dôvodu, že neboli vykonané ďalšie dôkazy,
predstáv obžalovaného. Súd v danom prípade vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu zabezpečeného desiatkami dôkazov rôzneho druhu, a preto by bolo v rozpore s logikou veci a zásadou hospodárnosti vykonávať ďalšie dôkazy. Obžalovaný v odvolaní namietal nezákonnosť znaleckého posudku č. 1/2020 z odvetvia súdneho lekárstva, ktorý bol vypracovaný MUDr. K. I. a MUDr. M. T.. Nezákonnosť predmetného posudku dôvodil negatívnym vzťahom k obom znalcom, ktorý sa podieľali na vypracovaní posudku. Negatívny vzťah mal obžalovaný aj k ich pracovisku v Poprade a aj k súdnemu lekárovi MUDr. R., ktorý telo poškodeného obhliadal. Zaujatosť znalca MUDr. K. I. odvodzoval aj od skutočnosti, že na neho obžalovaný už v minulosti podal trestné oznámenie, za to, že od neho mal MUDr. I. požadovať úplatky za každé telo zosnulého, ktoré mala firma obžalovaného prevziať od súdnolekárskeho a patologickoanatomického pracoviska, ktoré v danom čase viedol MUDr. I.. Podanie na (čl. 955), bolo vyhodnotené ako námietka zaujatosti voči znalcovi MUDr. I.. V reakcii na toto podanie bol MUDr. I. dopytovaný na jeho vzťah k osobe obžalovaného. Pričom uviedol (č. l. 957), že si je vedomý množstva sťažností a trestných oznámení, ktoré boli podávané ako na jeho osobu, tak aj na jeho pracovisko a to aj vtedy, keď už nebol primárom Súdnolekárskeho pracoviska v Poprade. Zdôraznil však, že všetky sťažnosti, podnety, trestné oznámenia boli vyhodnotené ako neopodstatnené, nezakladajúce sa na pravde (uznesenie vyšetrovateľa, sp. zn. ČVS: PPZ-302/NKA-VY2-2019, ktorý postupom
2 Trestného poriadku nevylúčil MUDr. K. I. z vykonávania úkonov predmetného konania). V rámci danej problematiky neušlo pozornosti najvyššieho súdu, že obžalovaný proti uzneseniu o nevylúčení znalca nepodal sťažnosť. V prípade ak by sme prijali záver obžalovaného, bolo by možné vylúčiť akéhokoľvek znalca len z dôvodu, že na neho bolo zo strany obžalovaného podané trestné oznámenie alebo sťažnosť. Takýto postup by potom viedol k situáciám, kedy by bolo možné účelovo „vylúčiť" všetkých znalcov, ktorí by obžalovanému nevyhovovali, tým, že by na nich podával trestné oznámenia alebo sťažnosti. Pričom v danej situácii je zrejmý negatívny postoj obžalovaného nielen k osobe MUDr. I., ale aj k osobe znalca, ktorý sa spolupodieľal na vypracovaní znaleckého posudku MUDr. M. T., ako aj voči MUDr. R., ktorý mŕtve telo poškodeného obhliadal. V prípade, že obžalovaný nebol spokojný so závermi znaleckých posudkov, mohol sám požiadať o vyhotovenie znaleckého posudku. V posudzovanom konaní však obžalovaný takýmto spôsobom nepostupoval. Negatívny vzťah obžalovaného k znalcom nemení nič na skutočnosti, že znalecký posudok bol vypracovaný odborne, nezaujato, so znalosťou veci a zohľadnením všetkých relevantných skutočností. Pokiaľ obžalovaný namietal, že neboli niektoré ním navrhnuté dôkazy vykonané, najvyšší súd poznamenáva, že v závere hlavného pojednávania obhajca v zmysle § 272 ods. 2 Trestného poriadku uviedol, že nenavrhuje vykonať ďalšie dôkazy (Rt 116/2014). Záverom možno v súhrne uviesť, že súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, precíznym a erudovaným spôsobom vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštačnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery. Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne
12 Trestného poriadku, t. j., že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd
1 písm. b) Trestného poriadku nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Pokiaľ ide o právne posúdenie tejto trestnej veci, rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že konanie obžalovaného C. L. po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy
1 Trestného zákona, keďže obžalovaný C. L. sa dopustil konania - úmyselného usmrtenia poškodeného A. K. s vopred uváženou pohnútkou. V priebehu vykonaného dokazovania bolo dostatočne preukázané, že obžalovaný C. L. nezabil poškodeného A. K. v sebaobrane ako to on tvrdil, ani ho nezabil z dôvodu nejakej hádky, či iného dôvodu, ale zabil ho z dôvodu, aby sa s ním nerozviedla jeho manželka. Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré sa týkali právneho posúdenia skutku, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť nasledovné : Pokiaľ obžalovaný namietal porušenie práva na obhajobu, ktorá spočívala konkrétne v skutočnosti, že od začiatku konania nemal vedomosť o tom, aké jeho konanie malo byť podkladom pre určenie právnej kvalifikácie, za ktorú bol odsúdený je potrebné uviesť, že dňa 15. novembra 2019 bolo obžalovanému doručené uznesenie o vznesení obvinenia za zločin úkladnej vraždy
1 Trestného zákona, pričom v skutkovej vete tohto uznesenia bol jasne uvedený skutok, z ktorého bol obžalovaný obvinený (č. l. 438-442). K uvedenému je potrebné dodať, že proti predmetnému uzneseniu podal obžalovaný sťažnosť (č. l. 444-445). V tejto súvislosti vyznievajú tvrdenia obžalovaného o tom, že nevedel aký skutok bol podkladom právnej kvalifikácie, nevierohodne. Čo sa týka formulácie „s vopred uváženou pohnútkou", ktorá sa nachádzala v skutkovej vete obžaloby, najvyšší súd sa stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu, ktorý to precíznym spôsobom ozrejmil v napadnutom rozsudku. Pričom tak súd reagoval na námietku obžalovaného (č. l. 1364), ako aj vykonané dôkazy a upravil opis skutku z podanej obžaloby tak, aby opis presnejšie vystihoval preukázaný priebeh deja aj konanie obžalovaného a zároveň, aby totožnosť skutku zostala zachovaná (§ 278 ods. 3 Trestného poriadku). Zjednodušene teda možno povedať, že skutok, za ktorý bolo obžalovanému vznesené obvinenie a ktorý bol ustálený v napadnutom rozsudku je totožný. Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že totožnosť skutku je zachovaná nielen v prípade úplnej zhody konania a následku, ale aj v prípade zhody aspoň v následku, pri rozdielnom konaní. Čo v danom prípade bezpochyby dodržané bolo. Obžalovaný ďalej vyslovil presvedčenie, že nenaplnil skutkovú podstatu trestného činu úkladnej vraždy
1 Trestného zákona, pričom poukázal aj na to, že v skutkovej vete obžaloby bol kvalifikačný znak trestného činu úkladnej vraždy
1 Trestného poriadku zhodný so zákonnou formuláciu, t. j. „s vopred uváženou pohnútkou".
1 Trestného zákona, kto iného úmyselne usmrtí s vopred uváženou pohnútkou, potrestá sa odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov. Trestný čin úkladnej vraždy je vo vzťahu k trestnému činu vraždy
Trestného zákona vo vzťahu špeciality, pričom základná skutková podstata trestného činu úkladnej vraždy obsahuje všetky obligatórne znaky, ktoré obsahuje aj skutková podstata trestného činu vraždy. Jediným znakom, ktorým sa odlišuje trestný čin úkladnej vraždy od vraždy, je znak vopred uvážená pohnútka ako súčasť subjektívnej stránky trestného činu úkladnej vraždy, ktorá sa pre tento čin stáva obligatórnym znakom. Objektom trestného činu úkladnej vraždy
Hmotným predmetom útoku je telo človeka. Subjekt trestného činu úkladnej vraždy je všeobecný. Z hľadiska objektívnej stránky môže byť úkladná vražda spáchaná tak aktívnym násilným konaním (napr. bodnutie nožom), aktívnym nenásilným konaním (uzavretie vo veľkej priemyselnej chladničke), ako aj opomenutím konania, na ktoré je páchateľ
okolností svojich pomerov povinný (napr. páchateľ nepodá ruku osobe, ktorá visí z útesu). Pri úkladnej vražde nie je rozhodujúci spôsob konania. Subjektívna stránka trestného činu úkladnej vraždy vyžaduje z hľadiska zavinenia ako hlavnej zložky subjektívnej stránky trestného činu úmyselné zavinenie, a to či už úmysel priamy alebo úmysel nepriamy. Vopred uvážená pohnútka znamená dlhší časový úsek pred samotnou realizáciou zámeru sformované rozhodnutie usmrtiť iného. Rozhodnutie (vôľa páchateľa usmrtiť iného, teda vytvorenie samotného úmyslu), aby sme ho mohli považovať za uvážené, sa musí aspoň čiastočne sformovať na základe intelektuálnej (rozumovej) činnos
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.