Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/17/2020 Identifikačné číslo spisu: 1417212909 Dátum vydania rozhodnutia: 27.04.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 421

CSP nie je prípustné a tiež, že v dovolacom konaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. 5 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana, zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP a contrario) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 6 Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. 6.1 Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Dovolanie podľa CSP nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky podmienky, za existencie ktorých môže súd konať a rozhodnúť vo veci. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 6.2 V zmysle záverov uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) sp. zn. 1VCdo/1/2018 zo 7. mája 2018 je kumulácia dovolacích dôvodov podľa §

§ 421CSP prípustná.

Týmto uznesením boli revidované závery skoršieho uznesenia veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/2/2017 z 19. apríla 2017 (na ktoré vo svojom vyjadrení k dovolaniu poukázal žalobca) o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle §

§ 421CSP.

Dovolací súd sa preto zaoberal oboma uplatnenými dovolacími dôvodmi. 6.3 Podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 6.4 Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Podľa § 431 ods. 2 CSP, dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 6.5 Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 6.6 Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 432 ods. 2 CSP, dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

1. Vo vzťahu k ustanoveniu § 420 písm. f/ CSP dovolateľ namietal, že odvolací súd pochybil, keď sa v napadnutom rozsudku nezaoberal viacerými novými relevantnými námietkami/argumentami, ktoré žalovaný 2/ uviedol v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie a tiež vo vyjadrení zo dňa 19.12.2018, respektíve, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, aby z neho bolo zrejmé, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil „vo svetle týchto nových relevantných námietok/argumentov“. Osobitne odvolaciemu súdu vytýkal, že v napadnutom rozsudku opomenul jeho vyjadrenie, v ktorom žalovaný 2/ ako odvolateľ uviedol 10 nových námietok/argumentov. Odvolací súd podľa názoru dovolateľa nesprávne aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, keď na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nedoplnil ďalšie dôvody, hoci žalovaný 2/ predložil nové relevantné námietky/argumenty. Súdom oboch inštancií zároveň vytýkal, že vo svojich rozhodnutiach neuviedli, akú právnu povinnosť mal žalovaný 2/ údajne porušiť, hoci ide o zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 7.1 Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f/ CSP sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom odmietnutia spravodlivosti. 7.2 Zo spisu vyplýva, že odvolací súd na odvolanie žalobcu a žalovaného 2/ potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba voči žalovanému 1/ zamietnutá a žalovanému 2/ bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.721,50 eur s príslušenstvom. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd poukázal na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého platí, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované ustanovenie umožňuje krajskému súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého (prvoinštančného) rozhodnutia. V takom prípade sa odvolací súd môže v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Zmyslom citovanej úpravy je neopakovať vecne správne dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia je však odvolací súd povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Táto povinnosť odvolacieho súdu je výslovne zakotvená v ustanovení § 387 ods. 3 CSP a jej nesplnenie, resp. porušenie zo strany odvolacieho súdu predstavuje natoľko závažný nedostatok tohto rozhodnutia, že jeho intenzita sama o sebe zakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (k uvedenému porovnaj nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13.11.2018, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 47/2018). V judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je absencia vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa uvedenými v odvolaní považovaná za tzv. vadu zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f/ CSP (3Cdo/111/2018, 1Obdo/34/2019, 1Obdo/33/2020, 5Cdo/47/2020). 7.3 V posudzovanej veci však (podľa názoru dovolacieho súdu) o taký prípad nešlo. Zo spisu vyplýva, že žalovaný 2/ dňa
2. novembra 2018 (t. j. v zákonnej lehote) podal odvolanie, v ktorom namietal predovšetkým premlčanie práva žalobcu na náhradu škody s poukazom na to, že medzi dňom, keď sa žalobca dozvedel o škode a identifikoval zodpovedný subjekt a dňom, keď podal žalobu, uplynuli viac ako dva roky. Prípustnosť uvedenej námietky v odvolacom konaní odôvodňoval tým, že žalobca sa náhrady škody domáhal na základe ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka, zatiaľ čo súd prvej inštancie zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 420 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň súdu prvej inštancie vytýkal, že pri posúdení nároku žalobcu na náhradu škody podľa občianskoprávnych predpisov, priznal žalobcovi úroky z omeškania podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V ďalšej časti odvolania žalovaný 2/ namietal vady odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom (podľa jeho názoru) absentujú odpovede na otázky, v akom rozsahu bolo vykonané dokazovanie zakreslenia sietí a ich chybného uloženia z predloženej fotodokumentácie, ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s námietkou, že siete neboli zakreslené a uložené v realizačnej dokumentácii a digitálnej mape mesta, ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s „priebehom škody“, keď žalobca najskôr uznal námietku žalovaného 2/ za dôvodnú, vystavil dobropis, upustil od vymáhania a následne podal žalobu a trval na úhrade škody. V závere odvolania žalovaný 2/ vyjadril názor, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 7.4 Takto vymedzenými odvolacími dôvodmi bol odvolací súd v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný. So vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku sa odvolací súd vyporiadal v bode 15 odôvodnenia, pričom táto skutočnosť (správnosť alebo úplnosť argumentácie odvolacieho súdu) nie je zo strany dovolateľa nijako spochybňovaná. S námietkami nevykonania relevantných navrhnutých dôkazov a nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov sa odvolací súd celkom zjavne nestotožnil, keď skonštatoval, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom zo strany odvolacieho súdu nebol zistený zákonný dôvod pre opakovanie alebo doplnenie dokazovania v zmysle § 384 CSP. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd tiež námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalovaného 2/ ohľadom nedodania správnej projektovej dokumentácie, odvolací súd poukázal na to, že žalovaný 2/ je podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete podnikania uskutočňovanie stavieb, údržbu a čistenie kanalizácie a ako taký mal konať s požadovanou odbornou starostlivosťou, pričom tak nekonal, lebo stavebné práce vykonával bez súhlasu prevádzkovateľa distribučnej siete zemného plynu na realizáciu činností v ochrannom pásme plynárenského zariadenia a zároveň ani nepožiadal o vytýčenie plynárenských zariadení oprávnenou osobou, ktorou bol žalobca, v dôsledku čoho nedisponoval aktuálnymi údajmi o uložení plynovodov. Vzhľadom na stručné odôvodnenie odvolacích námietok, keď napadnutie rozhodnutia, čo do skutkových zistení sa obmedzilo len na konštatovanie, že „súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“, teda bez konkretizácie navrhovaných dôkazov a skutkových zistení, ktorých sa uvedené námietky týkali, považuje dovolací súd takúto odpoveď odvolacieho súdu na argumentáciu odvolateľa v danom prípade za postačujúcu z hľadiska zachovania práva sporovej strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 7.5 Následne už po uplynutí lehoty na podanie odvolania žalovaný 2/ zaslal súdu svoje vyjadrenie zo dňa
3. januára 2019, ktorým reagoval na vyjadrenia ostatných sporových strán. Vo vzťahu k žalobcovi išlo o tzv. odvolaciu repliku (vyjadrenie odvolateľa k vyjadreniu protistrany k jeho odvolaniu), ktorej účelom je umožniť kontradiktórnu reakciu odvolateľa na prípadné prostriedky procesnej obrany a procesného útoku uplatnené protistranou v jej vyjadrení k odvolaniu. Žalovaný 2/ však uvedenú odvolaciu repliku využil na to, aby v rozpore s ustanovením § 365 ods. 3 CSP menil a dopĺňal skôr uplatnené odvolacie dôvody a navrhoval dôkazy na ich preukázanie. Podľa názoru dovolacieho súdu teda žalovaný 2/ ako odvolateľ predmetným vyjadrením neprípustne (v rozpore so zákonnou koncentráciou odvolacieho konania), rozširoval svoju odvolaciu argumentáciu, v dôsledku čoho odvolací súd nebol povinný sa s uvedenými argumentami vyporiadavať (uvádzať dôvody na ich prijatie alebo odmietnutie), resp. bol oprávnený na ne neprihliadať. 7.6 K námietke, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd vo svojich rozhodnutiach neuviedli, akú právnu povinnosť mal žalovaný 2/ údajne porušiť, dovolací súd poznamenáva, že už za predchádzajúcej procesnej úpravy platilo, že podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (viď judikát R 39/1993). Z hľadiska prípustnosti dovolania je teda existencia vady zmätočnosti, zaťažujúcej konanie na súde prvej inštancie, významná vtedy, ak zároveň zaťažuje aj konanie pred odvolacím súdom, alebo ak bola včas (t. j. v lehote na podanie odvolania) namietaná v odvolacom konaní a odvolací súd tento nedostatok neodstránil (k uvedenému porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/32/2020 z 27.01.2021). Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ určité nedostatky v procesnom postupe súdu prvej inštancie strana prvýkrát namieta až v podanom dovolaní, dovolací súd sa nimi nemôže zaoberať, pretože odstraňovanie týchto nedostatkov patrí do právomoci odvolacieho (a nie dovolacieho) súdu. Ak sa totiž dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podáva proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, potom ako nedostatok v procesnom postupe odvolacieho súdu nemožno v dovolaní namietať niečo, čo ani nebolo predmetom odvolacieho konania. Keďže žalovaný 2/ ako odvolateľ vo včas podanom odvolaní nenamietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahovalo odôvodnenie v otázke „akú právnu povinnosť mal žalovaný 2/ údajne porušiť“, odvolací súd (súc viazaný odvolacími dôvodmi, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania) sa uvedenou otázkou nebol povinný zaoberať. 7.7 Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté žalovaným 2/ namietanou vadou, vyplývajúcou z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 2/ nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné.
4. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane judikuje, že pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“, a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine a pod.), ako aj otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. 8.1 Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP predpokladá, že právnu otázku dovolací súd doposiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita takúto otázku (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí) vyriešil. Taktiež platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a teda aj pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale výlučne záver súdu rozhodujúceho o jej dovolaní (porovnaj tiež uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/28/2018 zo 16.08.2018). 8.2 V posudzovanom prípade dovolateľ síce sformuloval právnu otázku, týkajúcu sa výkladu ustanovenia § 18 ods. 3 vyhlášky č. 374/1990 Zb. a jeho (správnej) aplikácie na zistený skutkový stav, avšak odvolací súd na riešení uvedenej otázky nezaložil dovolaním napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd sa uvedenou právnou otázkou v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal, čo napokon konštatoval aj sám dovolateľ. Bolo pritom úlohou žalovaného 2/ ako odvolateľa, aby túto otázku v odvolacom konaní nastolil a aby tak urobil včas, t. j. pred uplynutím lehoty na podanie odvolania. 8.3 Záverom dovolací súd uzaviera, že postupom odvolacieho súdu nedošlo k vade zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorá by zakladala porušenie práva žalovaného 2/ na spravodlivý proces. Dovolací súd preto dovolanie žalovaného 2/ odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP. Zároveň dovolanie žalovaného 2/ vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolací súd odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP, keďže dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.
5. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3, druhá veta CSP, § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
6. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
7. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.