3 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, ktorá ho navrhla zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nesúhlasila so závermi odvolacieho súdu pri stanovení opodstatnenosti základu ako aj výšky nároku žalobkyne z dôvodu, že výrok rozhodnutia nemá oporu v dokazovaní vykonanom súdom prvého stupňa. Namietala, že mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť prichádza do úvahy iba ojedinele v prípadoch, ak ide o zvlášť mučivé stavy, ktoré je potrebné preukázať. V rámci konania pred súdom prvého stupňa bol správne zhodnotený rozsah a stupeň zranení, ktoré žalobkyňa utrpela so stanovením bolestivosti zranení a následnej liečby. Mala za to, že tento súd starostlivo zistil všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o primeranosti 30 násobného zvýšenia odškodnenia za bolesť vzal do úvahy len samotný rozsah zranení a dobu liečby, avšak nezohľadnil, že práve v dôsledku postoja samotnej žalovanej k liečbe neabsolvovaním rehabilitácie a kontrol mohlo dôjsť k predĺženiu doby liečenia a trvania bolesti, za čo ona nenesie zodpovednosť. Poukázala aj na to, že súd vychádzal nesprávne zo zvýšeného obodovania o 180 bodov titulom vzniku dekubilov a infúzie, vykonal zvýšenie zohľadniac tie isté dôvody pre zvýšenie dvakrát. Zotrvala aj na svojom stanovisku, že žalobkyňa mohla nehode zabrániť zastavením pred stredovou čiarou a daním prednosti vozidlu. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu nestotožnila s argumentmi obsiahnutými v dovolaní žalovanej. Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala za vecne správne. Priznané odškodné nepovažovala za neprimerané. Poukázala na to, že je len čiastočnou satisfakciou za vytrpené muky. Námietky žalovanej o vplyve jej obezity a neabsolvovaní lekárskych kontrol považovala za vyvrátené vyjadreniami znalca. Navrhla preto dovolanie žalovanej zamietnuť a zaviazať ju na zaplatenie trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k týmto záverom: 5 Cdo 119/2008 12 Z porovnania rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok čo do úrokov z omeškania tak, že žalobu v tejto časti zamietol, potvrdil ho v časti, v ktorej bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu prevyšujúcu 243 000 Sk, potvrdil ho vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 1 235 250 Sk a ako aj vo výroku o trovách štátu, a zmenil ho iba vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni ešte sumu 824 075 Sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z obsahu dovolania žalovanej vyplýva, že táto napáda rozhodnutie odvolacieho súdu vcelku. Vzhľadom k tej skutočnosti, že odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania zmenil a žalobu v tejto časti zamietol, nie je dovolanie žalovanej v tejto časti subjektívne prípustné. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď napr. R 40/93, R 50/1999) právo na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá ten účastník, ktorý mal vo veci úspech. Dovolanie žalovanej smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu aj v časti, v ktorej potvrdil rozsudok, pokiaľ ním bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu prevyšujúcu 243 000 Sk, ako aj vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 1 235 250 Sk a vo výroku o trovách štátu. Dovolanie žalovanej teda smeruje aj proti takej časti rozhodnutia, ktorou bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené. Proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, je ale dovolanie prípustné len vtedy, ak odvolací súd vysloví vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Keďže v danej veci dosiaľ dovolací súd nerozhodoval, prípadným právnym názorom ktorým by bol odvolací súd viazaný, nie je dovolanie žalovanej proti ňou napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu prípustné ani podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Dovolací súd naostatok nezistil, že by dovolanie žalovanej proti predmetnej časti rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné podľa § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti totiž netrpí vadou podľa uvedených ustanovení. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej smerujúce proti časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania tak, že žalobu zamietol, potvrdil rozsudok, pokiaľ ním bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu prevyšujúcu 5 Cdo 119/2008 13 243 000 Sk, vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 1 235 250 Sk, ako aj čo do výroku o trovách štátu, nie je prípustné a preto ho podľa § 243b ods. 4 O.s.p.
1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, potom sa už nezaoberal vecnou správnosťou napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu. Žalovaná napadla svojím dovolaním rozsudok odvolacieho súdu aj v časti, v ktorej odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni ešte sumu 824 075 Sk. Jej dovolanie proti predmetnej časti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p., nie je však dôvodné. Z ustanovenia § 241 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia; obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady podľa § 237 O.s.p. (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, v odňatí možnosti účastníka pred súdom konať a v rozhodovaní vylúčeným sudcom, či v konaní súdom nesprávne obsadeným), z obsahu spisu nevyplývajú. Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani inou (v ustanovení § 237 O.s.p. neuvedenou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom došlo v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami (§ 220 O.s.p.). Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného žalovanou, vrátane jeho obsahového vymedzenia (napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci), t.j. z hľadiska, či odvolacím súdom priznaná náhrada bolestného zodpovedá požiadavkám plnej, a tým i spravodlivej nápravy. Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami v dovolaní nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah dovolania žalovanej nie je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. 5 Cdo 119/2008 14 Nesprávnym právnym posúdením veci (či určitej právnej otázky) v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., je také posúdenie, pri ktorom odvolací súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý právny predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne aplikoval. V danej veci dovolací súd v rozhodnutí odvolacieho súdu také pochybenie nezistil. V prejednávanej veci neboli pochybnosti, že náhradu za bolesť treba určiť podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. (porovnaj ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.). Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2. Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania v živote. Ide o nároky rýdzo osobnej povahy, ktoré sa odškodňujú jednorazovo. Vyhláška č. 32/1965 Zb. zvlášť upravuje podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť, a zvlášť podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Rovnako osobitne stanovuje zásady pre hodnotenie oboch druhov odškodnenia. Priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je podmienené priznaním nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a naopak. Odškodnenie za bolesť patrí za vytrpenú bolesť, nie za bolesť budúcu (následnú), ktorá sa odškodňuje v rámci nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z uvedeného možno vyvodiť, že aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. treba posudzovať jednotlivo, pri každom nároku zvlášť. Existencia dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa uvedeného ustanovenia neznamená zároveň aj existenciu dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť a naopak. Vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, hlavne bez ohľadu na základný počet bodov zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Dôvody umožňujúce výnimočné zvýšenie odškodnenia za bolesť 5 Cdo 119/2008 15 treba vyvodzovať predovšetkým z okolností vymedzených v bode I ods. 6 Zásad pre hodnotenie odškodnenia za bolesť, tvoriacich prílohu vyhlášky č. 32/1965 Zb., najmä ak ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie ich následkov (pozri napr. R 48/2004). Súd však musí takéto zvýšenie vykonané v rámci voľnej úvahy vždy náležite odôvodniť s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a k okolnostiam konkrétneho prípadu tak, aby bolo možné preskúmať, či posúdenie odškodnenia za bolesť nevybočilo z medzí hľadísk stanovených zákonom (§ 132 O.s.p.
3 vyhl. č. 32/1965 Zb.), či bolo v súlade s pravidlami logického usudzovania a či premisy takého úsudku boli zistené riadnym procesným postupom. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd dostatočne vysvetlil svoje závery, z ktorých mal za to, že základné bodové ohodnotenie vykonané lekárom nepostačuje na primerané zmiernenie následkov poškodenia zdravia žalobkyne (bolestné) a odôvodnenie jeho rozhodnutia je v súlade so zásadami plnej a tým i spravodlivej nápravy. Odškodnenie za bolesť odvolací súd zvýšil na tridsaťnásobok sumy určenej lekárom z dôvodu, že mal za to, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa. So závermi odvolacieho súdu, ktoré tento v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Tiež má za to, že je v súlade so zásadou plnej a spravodlivej súdnej ochrany odškodnenie bolesti žalobkyne zvýšením základnej lekárom určenej sadzby. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že odškodnenie za bolesť sa určuje len na základe skúmania tých skutočností, ktoré sa opierajú iba o odborné závery, a nie však aj o zistenia súdu. Bolesť síce právo nedefinuje a je to pojem, ktorý možno posúdiť z lekárskeho hľadiska, nepochybne však súd má oprávnenie skúmať, či lekárom určený základný počet bodov je adekvátny bolesti, za ktorú, okrem bolesti spôsobenej poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, sa považuje i sťaženie zdravotnej pohody, ako sú závažné psychické zmeny, poruchy nervového ústrojenstva, stavy únavy, závraty alebo iné fyzické útrapy a strasti z obmedzenia pohybu alebo bezvládnosti. So závermi odvolacieho súdu, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Podľa dovolacieho iný výklad by viedol k negácii ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. („V prípadoch hodných osobitného 5 Cdo 119/2008 16 zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, ...“). Dovolací súd preto nepovažuje za opodstatnenú dovolaciu námietku žalovanej, že nie je správny záver odvolacieho súdu o rozsahu odškodnenia za bolesť, a to ani v časti namietajúcej základný počet bodov, ani v časti namietajúcej nedostatok okolnosti hodných osobitného zreteľa pre zvýšenie nad sumu ustanovenú podľa odseku 1 § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysvetlil dôvody, z ktorých, pokiaľ ide o určenie základného počtu bodov, vychádzal pri určení náhrady za bolesť. Poukázať je potrebné aj na to, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Vychádzajúc z uvedeného dospel aj dovolací súd k záveru, že v danom prípade boli splnené predpoklady, za ktorých možno zvýšiť výšku odškodnenia za bolesť nad stanovené najvyššie limity v § 7 ods. 2 vyhlášky. Dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti a ani vady konania 5 Cdo 119/2008 17 uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p.
1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto priznal žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia v dovolacom konaní za jeden úkon vo výške 15 650 Sk (vyjadrenie k dovolaniu), DPH 2 973,50 Sk, režijný paušál 190 Sk, spolu 18 813,50 Sk (§ 10 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. júla 2008 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: 5 Cdo 119/2008 18 19 20 21 22 23 24
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.