Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/22/2021 Identifikačné číslo spisu: 8218200944 Dátum vydania rozhodnutia: 29.03.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Brňák Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:8218200944.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej P. R., bývajúcej v U., U. XXX/XXX, o zaplatenie 8.341,43 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1Csp/38/2018, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. februára 2020 sp. zn. 8Co/96/2019, takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu Prešove z 27. februára 2020 sp. zn. 8Co/96/2019 a rozsudok Okresného súdu Bardejov z 27. marca 2019 č. k. 1Csp/38/2018-95 v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bardejov na ďalšie konanie. Odôvodnenie 1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 27. marca 2019 č. k. 1Csp/38/2018-95 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.926,03 eur spolu s 5,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 5.926,03 eur od 4. apríla 2018 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal náhradu trov konania vo výške 37,80 %. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa si žalobou zo dňa 30. apríla 2018 uplatnila voči žalovanej zaplatenie istiny vo výške 8.341,43 eur, úroku vo výške 254,96 eur, úroku z omeškania vo výške 3,52 eur, úrokov vo výške 9,90 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 8.341,43 eur od 4. apríla 2018 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 8.341,43 eur od 4. apríla 2018 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne z nezaplatených úrokov 254,96 eur od 4. apríla 2018 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že 1. Z. XXXX uzatvorila so žalovanou Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovanej poskytla peňažné prostriedky v sume 10.000,- eur, ktoré sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných anuitných mesačných splátkach so splatnosťou celého úveru dňa 25. septembra 2024. Po vyčerpaní úveru žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, a preto žalobkyňa rozhodla o predčasnej splatnosti úveru dňa 3. apríla 2018. Ku dňu predčasného zosplatnenia pohľadávka žalobkyne predstavovala sumu 8.659,91 eur a pozostávala z istiny vo výške 8.341,43 eur s tým, že do dňa zosplatnenia žalovaná uhradila na istinu sumu 1.658,57 eur, nezaplateného úroku vo výške 254,96 eur predstavujúceho dohodnutý úrok v zmysle zmluvy vo výške 9,90 % p. a., úrokov z omeškania v sume 3,52 eur, keď každá omeškaná dlžná splátka bola odo dňa nasledujúceho po jej splatnosti úročená aj úrokom z omeškania vo výške 5,00 % p. a., poplatkov za upomienky v sume 60,- eur, ktoré si žalobkyňa v spore neuplatňuje. Po zosplatnení úveru ku dňu podania žaloby žalovaná neuskutočnila žiadnu splátku. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, a to vzhľadom na povahu účastníkov tejto zmluvy, že predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. l/, a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený počet splátok, výška mesačnej splátky, splatnosť prvej splátky, konečná splatnosť úveru a periodicita splatnosti jednotlivej splátky k 25. dňu v kalendárnom mesiaci. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. Vychádzajúc z uvedeného a konštatujúc neexistenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch v preskúmavanej úverovej zmluve, súd prvej inštancie s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona vyhodnotil úver poskytnutý na základe takejto zmluvy ako bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyni tak zo zmluvy patrí len suma, ktorú žalovaná reálne čerpala titulom úveru po odpočítaní toho, čo jej žalovaná zaplatila. Žalovaná v danej veci čerpala titulom úveru v skutočnosti sumu 9.700,- eur a žalobkyni uhradila celkovo sumu 3.773,97 eur. V zmysle uvedeného súd žalobkyni priznal sumu 5.926,03 eur ako rozdiel medzi reálne poskytnutými peňažnými prostriedkami a žalovanou uhradenými sumami a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovaná sa dostala do omeškania so splnením svojho peňažného dlhu vo výške 5.926,03 Eur, a preto žalobkyňa má právo aj na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasného splatenia úveru, teda od 4. apríla 2018, a to vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5.926,03 eur od 4. apríla 2018 do zaplatenia. 2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na základe odvolania žalobkyne rozsudkom z 27. februára 2020 sp. zn. 8Co/96/2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej potvrdil a vyslovil, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva. Odvolací súd dospel k záveru, že správny je záver prvoinštančného súdu, podľa ktorého § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej aj „smernica“) v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica takéto členenie nepožaduje. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. V tomto konkrétnom prípade je zjavné, že smernica bola implementovaná vadne. Zákonodarca implementoval požiadavku smernice odchylne, pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie pochádza jednoznačne z pôvodnej právnej úpravy o spotrebiteľských úveroch uskutočnenej zákonom č. 258/2001 Z. z. Ďalšou okolnosťou potvrdzujúcou záver o nesprávnej transpozícii smernice 2008/48 je to, že zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadoval, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Tiež s neuvedením tejto náležitosti sa spájala sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Súdny dvor Európskej únie v už skôr spomínanej veci C-42/15 vyslovil podstatnú vec, podľa ktorej článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“). Navrhla ho, spolu s rozsudkom okresného súdu vo výroku II a III zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť odôvodnila s poukazom na § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), nakoľko odvolací súd sa podľa jej názoru odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení právnej otázky „či príslušné zákonné ustanovenia, konkrétne najmä ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. účinné v rozhodnom čase, požaduje ako obligatórnu náležitosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy rozpis úverových splátok v členení na jednotlivé nároky (zložky dlhu ako istina, úrok, poplatky a prípadné iné)“. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017, 4Cdo/65/2018, 5Cdo/132/2017, 3Cdo/45/2018, 2Cdo/235/2017, 7Cdo/98/2018, 1Cdo/59/2019, od ktorých sa podľa jej názoru odvolací súd odklonil. Dôvodila, že úverová zmluva, z ktorej plnenie bolo uplatnené žalobou, síce nespĺňa požiadavku na rozčlenenie úverovej splátky na jednotlivé zložky dlhu, avšak trvá na tom, že takúto požiadavku zákon v príslušných ustanoveniach na spotrebiteľské úverové zmluvy nekladie a nemožno ju postulovať ani výkladom predmetných zákonných ustanovení. 4. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je prípustné a aj dôvodné, a preto rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti i rozsudok prvoinštančného súdu v rozsahu dovolania zrušil (§ 449 ods. 1, 2 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 6. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 7. V predmetnej veci dovolateľka vyvodila prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 8. Z obsahu dovolania je rovnako zrejmé, že žalobkyňa vyčíta odvolaciemu súdu a rovnako i súdu prvej inštancie, že právnu otázku „či príslušné zákonné ustanovenia, konkrétne najmä ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. účinné v rozhodnom čase, požaduje ako obligatórnu náležitosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy rozpis úverových splátok v členení na jednotlivé nároky (zložky dlhu ako istina, úrok, poplatky a prípadné iné)“, vyriešili inak, ako ju už vyriešil dovolací súd v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017, 4Cdo/65/2018, 5Cdo/132/2017, 3Cdo/45/2018, 2Cdo/235/2017, 7Cdo/98/2018, 1Cdo/59/2019. 9. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/6/2017, 6Cdo/21/2017, 7Cdo/101/2018). 10. Dovolateľka v dovolaní argumentovala tým, že rozhodnutia nižších súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (predtým § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z - pozn. dovolacieho súdu), pretože odvolací (i prvoinštančný) súd učinili nesprávny právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. 11. Otázku interpretácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. (citované ustanovenie obsahovo zodpovedá skoršej právnej úprave - ustanoveniu § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. - poznámka dovolacieho súdu), t. j. otázku náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ohľadom výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, už riešil dovolací súd (nielen) v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018, (ale
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.