názoru žalovanej rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku nie je diskrimináciou, ak je to objektívne odôvodnené, sleduje cieľ a je nevyhnutné a primerané.
ktorej žalovaná nevykonala žiadne zisťovanie, či výchova detí žalobcom trvala v rozsahu, v ktorom ho možno považovať za výchovu dieťaťa
doterajších predpisov, krajský súd uviedol, že žalovaná nespochybnila skutočnosť, že žalobca v zmysle rozvodového rozsudku mal do výchovy a opatery zverené jeho deti a žalovaná sa zaoberala jeho požiadavkou na zhodnotenie ich výchovy žalobcu. Námietku žalobcu, v zmysle ktorej žalovaná nepoužila správny právny predpis, resp. právny predpis nesprávne interpretovala, považoval krajský súd za nedôvodnú, pretože
jeho názoru žalovaná správne interpretovala zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“).
názoru žalobcu žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí v rozpore s právnymi predpismi vyhodnotil námietku žalobcu, ktorou žiadal o rovnaké posúdenie nároku na starobný dôchodok a určenie dôchodkového veku so zohľadnením počtu vychovaných detí, tak ako je to u žien, za nedôvodnú. 6. Sťažovateľ uviedol, že dôchodkový vek mužov a žien bol stanovený zákonom zhodne pre mužov a ženy. Zákon stanovuje osobitné prípady, kedy je dôchodkový vek stanovený rozdielne z dôvodu, že žena vychovala deti. Osobitný vek na odchod do dôchodku je v § 65 ods. 4 až 7 zákona o sociálnom poistení stanovený na základe toho, že osoba vychovala deti, nie na základe príslušnosti k ženskému pohlaviu, nakoľko dôchodkový vek pre ostatné ženy je stanovený rovnako ako pre mužov.
názoru sťažovateľa zásadný rozpor v názore žalovanej so zákonom spočíva v tom, že
žalovanej dôchodkový vek je stanovený pre všetkých mužov rovnako. Takýto záver je v rozpore s antidiskriminačným zákonom. Zákonodarca mal objektívne odôvodniť, prečo pre ženu, ktorá vychovala dve deti, stanovil iný dôchodkový vek ako pre muža, ktorý rovnako vychoval dve deti. Rozdielne stanovenie dôchodkového veku pre mužov a ženy z dôvodu, že osoba vychovala dve deti, nie je diskriminačné iba v prípade, ak je takáto zákonná úprava, alebo uplatnenie takejto zákonnej úpravy objektívne odôvodnené. Sťažovateľ má za to, že takáto právna úprava je objektíve neodôvodniteľná v prípade muža, ktorý sám vychoval dve deti, a preto zákonodarca mal by žalobcovi stanoviť dôchodkový vek rovnako, ako keby sa jednalo o ženu. V súvislosti s horeuvedenými skutočnosťami žalobca poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Andrle v. Česká republika, na základe ktorého pokiaľ výhoda v podobe zníženia dôchodkového veku nie je priznaná žene z toho dôvodu, že deti nevychovala, ale vychoval ich muž, priznanie výhody zníženia dôchodkového veku mužovi nemôže nijako ohroziť sociálne istoty, ani predvídateľnosť dôchodkového systému štátu. V dôsledku takéhoto postupu okruh subjektov spĺňajúcich podmienku poskytnutia výhody zníženie dôchodkového veku sa nijako nerozšíri, ostane nezmenený, len dôjde k odstráneniu diskriminácie z dôvodu pohlavia, ktorá nemá objektívne odôvodnenie. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti žalobca namietal, že krajský súd nerešpektoval právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/14/2015 zo dňa 25.01.2017, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky už raz zmenil rozsudok krajského súdu v tejto veci tak, že predchádzajúce rozhodnutia žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaná nezistila, či výchova detí trvala v rozsahu, v ktorom ho možno považovať za výchovu dieťaťa
doterajších predpisov. Túto otázku považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za elementárnu pre prípadné ďalšie posúdenie dôvodnosti námietky diskriminácie z dôvodu pohlavia. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že žalovaná v rozpore s poukázaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevykonala žiadne zisťovanie, či výchova detí žalobcom trvala v rozsahu, v ktorom ho možno považovať za výchovu dieťaťa
doterajších predpisov.
žalobcu v tejto otázke nie sú v stanoviskách žalovanej a žalobcu rozpory, nakoľko žalovaná v žiadnom z doterajších rozhodnutí nespochybnila výchovu detí žalobcom a jej trvanie. Sťažovateľ zastáva názor, že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky smeroval predovšetkým k tomu, že ak žalobca splnil stanovené podmienky, mala sa žalovaná, resp. krajský súd zaoberať otázkou možnej diskriminácie. Krajský súd mal vo svojom rozhodnutí jasne vysvetliť, ako sa vysporiadal so všetkými aspektmi záväzného právneho názoru a aké nové závery z nich vyvodil.
názoru sťažovateľa krajský súd nevenoval pozornosť tej časti antidiskriminačného zákona, ktorá stanovuje, že diskrimináciou nie je iba objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie spočívajúce v ustanovení rozdielneho veku pre mužov a ženy. Na záver kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že prejednávaný prípad sťažovateľa je prípadom, kedy sa diskriminačný charakter zákona o sociálnom poistení zreteľne prejavuje a z uvedených dôvodov navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
SSP zamietol ako nedôvodnú z nasledovných dôvodov: 9.
1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 12.10.2017 (právoplatnosť preskúmavaného správneho rozhodnutia) poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. 10.
2 cit. zákona dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak. 11. Inak ustanovuje zákon v § 65 ods. 6 ,
ktorého žene, ktorá vychovala dve deti a v období od 1. januára 2004 do 31. decembra 2012 dovŕšila vek 55 rokov, sa dôchodkový vek určí tak, že k veku 55 rokov sa pripočíta
zákona poistenkyni, ktorá v období od
4 až 8, sa výchova dieťaťa posudzuje
predpisov účinných pred
1 vyhlášky Federálneho ministerstva práce, sociálnych vecí č. 149/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou sa vykonáva zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, podmienka výchovy dieťaťa je splnená, ak sa žena osobne stará alebo sa starala o dieťa vo veku do dosiahnutia plnoletosti aspoň po dobu 10 rokov. Pokiaľ sa však žena ujala výchovy dieťaťa po dosiahnutí ôsmeho roka jeho veku, je podmienka výchovy dieťaťa splnená, ak sa žena osobne stará alebo sa starala o dieťa vo veku do dosiahnutia plnoletosti aspoň po dobu piatich rokov. 14.
4 zákona č. 365/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu 12.10.2017 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia), ďalej antidiskriminačný zákon, v systéme sociálneho zabezpečenia v zamestnaní diskriminácia nie je rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku, ktoré spočíva v ustanovení rôznych vekových hraníc na vznik nároku na starobný dôchodok a invalidný dôchodok v tomto systéme, ako aj v ustanovení rôznych vekových hraníc v tomto systéme pre zamestnancov alebo skupiny zamestnancov, a používanie rôznych spôsobov výpočtu týchto dôchodkov, ktoré sú založené na kritériu veku; to neplatí, ak by súčasne došlo k diskriminácii z dôvodu pohlavia. 15.
písm. a/ cit. zákona diskriminácia z dôvodu pohlavia nie je objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie spočívajúce v ustanovení rozdielneho dôchodkového veku pre mužov a ženy.
jeho názoru existuje diskriminácia medzi mužmi, ktorí vychovali deti, a ženami, ktoré taktiež vychovali deti. 19. Kasačný súd konštatuje, že kogentná právna úprava podmienok nároku na starobný dôchodok, platná a účinná v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (12.10.2017), zakotvovala zvýhodnenie dôchodkového veku pri výchove detí len pre poistenkyne (ženy). Uvedené vyplýva z ustanovení § 65 ods. 4 až 8 zákona o sociálnom poistení, v ktorých zákonodarca používa slovo „žena“. Rovnako je tomu tak aj v prechodnom ustanovení § 258,
ktorého sa poistenkyni, ktorá v období od 01.01.2004 do 31.12.2014 dovŕši dôchodkový vek
4 až 8, sa výchova dieťaťa posudzuje
predpisov účinných pred 01.01.2004, t. j.
zákona č. 100/1988 Zb.
prílohy č. 3a zákona, čo v prípade žalobcu je 62 rokov. V prípadoch, ak obdobie výchovy dieťaťa nemožno zohľadniť na určenie dôchodkového veku žene, dôchodkový vek muža narodeného po roku 1956, ktorý dieťa vychoval, sa určí
prílohy č. 3b. Z uvedeného teda vyplýva, že až s účinnosťou od 01.01.2020 možno v prípade, ak obdobie výchovy dieťaťa nemožno na určenie dôchodkového veku zohľadniť žene, zohľadniť také obdobie mužovi, ktorý však musí byť narodený po roku 1956 a ktorý dieťa vychoval.
názoru kasačného súdu správne rozhodla žalovaná, keď žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku od dovŕšenia nižšieho veku z dôvodu, že vychoval dve deti, zamietla. 24. Čo sa týka sťažnostnej námietky, že žalovaná v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenom v jeho rozsudku sp. zn. 9So/14/2015 zo dňa 25.01.2017 nevykonala žiadne zisťovanie, či výchova detí žalobcom trvala v rozsahu, v ktorom ho možno považovať za výchovu dieťaťa
doterajších predpisov, súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Sám sťažovateľ v tejto námietke konštatuje, že k tejto otázke nie sú v stanoviskách žalovanej a žalobcu rozpory, nakoľko žalovaná v žiadnom z doterajších rozhodnutí nespochybnila výchovu detí žalobcom a jej trvanie. Okrem toho žalovaná v preskúmavanom aj v prvostupňovom rozhodnutí uviedla presné časové údaje o trvaní výchovy jednotlivých detí sťažovateľom, pričom nesplnenie tejto podmienky nebolo dôvodom na zamietnutie žiadosti sťažovateľa. 25. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd sa nevysporiadal so všetkými aspektami záväzného právneho názoru, ktorý bol uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/14/2015 zo dňa 25.01.2017, najmä, že sa nezaoberal otázkou možnej diskriminácie, najmä tej časti § 8 ods. 7 písm. a/ antidiskriminačného zákona, ktorý stanovuje, že diskrimináciou nie je iba objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, kasačný súd poukazuje na to, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 9So/14/2015 zo dňa 25.01.2017 vyplýva jediný dôvod zrušenia preskúmavaného rozhodnutia, a to nedostatok jeho odôvodnenia, najmä či výchova detí trvala v rozsahu, v ktorom ho možno považovať za výchovu dieťaťa
doterajších predpisov. Vo vzťahu k posúdeniu možnej diskriminácie sťažovateľa z dôvodu pohlavia žiaden právny názor neuviedol. Túto námietku nastolenú v správnej žalobe vyhodnotil až krajský súd a
názoru kasačného súdu sa s ňou dostatočne, i keď pomerne stručne, vysporiadal, ako je to uvedené na str. 6 a 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobca požadoval odpoveď na špecifickú otázku, a to otázku výkladu § 8 ods. 7 písm. a/ antidiskriminačného zákona v časti slovného spojenia „objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie“, kasačný súd konštatuje, že krajský súd poukázal na výnimku zo zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu pohlavia práve v zmysle tohto ustanovenia, ktorá spočíva v ustanovení rozdielneho dôchodkového veku pre mužov a ženy. Táto výnimka umožňuje, aby osobitný predpis v systémoch sociálneho zabezpečenia ustanovil napríklad znížený dôchodkový vek žien. Krajský súd poukázal aj na účinnú právnu úpravu zákona o sociálnom poistení ( § 65 ods. 4 a ž 8 zákona o sociálnom poistení), ktorá reflektovala na definíciu nediskriminácie stanovenú v ustanovení § 8 ods. 7 písm. a/ antidiskriminačného zákona. Už samotné prevzatie tejto výnimky zákonodarcom do osobitného zákona dáva pomerne stabilnú záruku, že ide o objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, hoci samotný zákon o sociálnom poistení konkrétne objektívne dôvody rozdielneho zaobchádzania s mužmi a ženami neuvádza. Ako správne poznamenal krajský súd, v prípade, ak by sa sťažovateľ domnieval, že aj napriek správnej aplikácii zákona o sociálnom poistení jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle antidiskriminačného zákona, mal sa domáhať právnej ochrany na súde osobitnou žalobou
tohto zákona (§ 6 ods. 4 zákona o sociálnom poistení).
názoru kasačného súdu objektívne a rozumne odôvodnený a nemožno ho chápať ako diskrimináciu mužov voči ženám, ani diskrimináciu mužov, ktorí vychovali deti voči ženám, ktoré vychovali deti. 28. Táto legislatíva, umožňujúca skorší odchod do dôchodku ženám, sa postupne unifikuje pre mužov aj ženy, pričom zjednotenie dôchodkového veku potrebného na vznik nároku na starobný dôchodok vyplýva z požiadavky implementácie zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, ustanovenej smernicou Rady Európskych spoločenstiev č. 7 z roku 1979.
čl. 7 tejto smernice členský štát má právo uplatniť výnimku zo zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v súvislosti s určením veku odchodu do dôchodku na účely poskytovania starobného dôchodku. Výnimka uvedená v tomto článku bola možná len vtedy, ak jej zachovanie by bolo odôvodnené udržaním dosiahnutej úrovne sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na nepriaznivý vývoj vo financovaní dôchodkového systému v poslednom období uplatnenie tejto výnimky dlhodobo nebude možné odôvodniť, a preto zákonodarca stanovil, že v roku 2023 bude dôchodkový vek pre mužov aj ženy rovnaký, bez ohľadu na počet vychovaných detí.
počtu detí, ktoré žena vychovala, bolo vyrovnanie faktickej nerovnosti medzi ženami a mužmi. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu je možné preto tento prístup aj naďalej považovať za objektívne a rozumne odôvodniteľný, pokiaľ v dôsledku sociálnych a ekonomických zmien nezanikne potreba osobitného zaobchádzania so ženami (bod 60 rozsudku Andrle).
sťažovateľa sa v jeho prípade nejedná o takú zmenu dôchodkového systému, ktorá by mohla ohroziť sociálne istoty v zmysle rozsudku Andrle proti Českej republike, nakoľko dôchodkový systém s poskytnutím výhody v podobe zníženia dôchodkového veku z dôvodu vychovania detí počítal a aj stále počíta, avšak diskriminačne len vo vzťahu k ženám.
názoru kasačného súdu ESĽP sa v citovanom rozsudku vyjadril tak, že každá zmena dôchodkového systému musí byť vykonaná postupne, obozretne a primeraným spôsobom. Práve iný prístup by mohol ohroziť sociálne istoty, predvídateľnosť dôchodkového systému a právnu istotu. ESĽP mal na mysli zmenu dôchodkového systému, ktorá spočíva v unifikácii dôchodkového veku pre mužov aj ženy, ktorá musí byť zodpovedajúcim spôsobom načasovaná, aj vzhľadom na to, že existencia opatrenia zníženia dôchodkového veku žien bola dlhodobá. Touto zmenou dôchodkového systému sa nemá na mysli, ako to nesprávne uvádza sťažovateľ, priznanie výhody zníženia dôchodkového veku mužovi z dôvodu výchovy detí.
35. O náhrade trov kasačného konania súd rozhodol
1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP. Žalobca v kasačnom konaní nebol úspešný, pretože jeho kasačná sťažnosť bola zamietnutá, právo na náhradu trov kasačného konania mu teda nepatrí. Žalovanej patrí právo na náhradu trov kasačného konania v zmysle § 168 SSP, avšak nebolo preukázané, že by žalovaná mohla od žalobcu trovy spravodlivo požadovať, preto je kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal. 36. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný riadny opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.