← Slovensko

135 175,26 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1VObdo/1/2020 Identifikačné číslo spisu: 1216204522 Dátum vydania rozhodnutia: 25.02.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Katarína Pramuková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1216204522.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. Beáty Miničovej, JUDr. Kataríny Pramukovej (sudkyne spravodajkyne), JUDr. Gabriely Mederovej, JUDr. Ivany Izakovičovej, JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., v spore žalobcu: MACHO Consulting, s. r. o., so sídlom Exnárova 28, Bratislava, IČO: 45 940 665, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Liptovská 2/A, Bratislava, IČO: 50 035 592, proti žalovanému: INGSTEEL, spol. s r. o., so sídlom Tomášiková 17, Bratislava, IČO: 17 320 429, zastúpeného advokátskou kanceláriou RASLEGAL, s. r. o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 855 561, o zaplatenie 135 175,26 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 24Cb/68/2016, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II z

  1. februára 2020, č. k. 24Cb/68/2016-626 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava II z
  2. februára 2020, č. k. 24Cb/68/2016-631, takto rozhodol: I. Dovolanie odmieta. II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
  3. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) uznesením z
  4. februára 2020, č. k. 24Cb/68/2016-626 v znení opravného uznesenia okresného súdu z
  5. februára 2020, č. k. 24Cb/68/2016-631 na námietku žalovaného nepripustil vstup obchodnej spoločnosti S - PROGRESS, s. r. o., so sídlom Cintorínska 30, Bratislava, IČO: 35 733 829 (ďalej aj „intervenient“), do konania ako intervenienta na strane žalobcu.
  6. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že intervenient dostatočným spôsobom neosvedčil svoj právny záujem na výsledku konania, keďže nepreukázal a ani netvrdil žiadny hmotnoprávny vzťah so žalobcom. Intervenient len poukázal na ustanovenie zmluvy o postúpení pohľadávok, ktoré môže ovplyvniť vyplatenie jeho odplaty za postúpenie pohľadávok. V danom prípade ide o zaplatenie sumy 135 175,26 eur vyplývajúcej zo zmluvy o dielo. 2.
  7. Intervenient v predmetnom spore pôvodne vystupoval ako žalobca, pričom počas konania uzatvoril so súčasným žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky, z ktorej vyplýva, že časť dohodnutej odplaty bude vyplatená až po rozhodnutí súdu o priznaní žalovanej pohľadávky. Rozsudok súdu vo veci nebude v žiadnom prípade záväzný pre intervenienta, pričom okresný súd zdôraznil, že intervenient si predmetnú zmluvnú podmienku sám dohodol v zmluve. Jeho povinnosťou bolo odovzdať súčasnému žalobcovi ako postupníkovi všetky dokumenty a informácie, ktoré majú zabezpečiť, aby si pohľadávku uplatnil v súdnom konaní. Intervenient však vôbec neosvedčil, v čom inom je jeho záujem na výsledku sporu, ako na vyplatení odmeny, ktorú si sám dohodol na základe zmluvnej voľnosti, a vopred musel vedieť, že v prípade neúspechu postupníka v spore mu nebude vyplatená odmena v celom rozsahu. Táto skutočnosť mu však nedáva oprávnenie vystupovať v spore ako intervenient. 2.
  8. Okresný súd skonštatoval, že ako intervenient môže v spore vystupovať taký subjekt, ktorý by bol rozsudkom nejakým spôsobom dotknutý a ovplyvnilo by to jeho postavenie, za čo však nemožno považovať nenaplnenie odkladacej podmienky v zmluve. Preto uzavrel, že intervenient žiadnym spôsobom neosvedčil svoj právny záujem na výsledku konania.
  9. Proti uzneseniu okresného súdu podal dňa
  10. marca 2020 dovolanie podľa ustanovenia § 458 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorým žiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
  11. V dovolaní uviedol, že podnet na podanie mimoriadneho opravného prostriedku podala obchodná spoločnosť S - PROGRESS, s. r. o., ktorej vstup do konania ako intervenienta na strane žalobcu okresný súd napadnutým uznesením nepripustil. Legitimáciu súdom nepripusteného intervenienta na podanie podnetu na podanie dovolania generálneho prokurátora dovolateľ vyvodzoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ v príslušnom gramatickom tvare) z
  12. novembra 2019, sp. zn. 4CdoGp/1/
  13. 4.
  14. Generálny prokurátor označil závery okresného súdu za neudržateľné, pričom uviedol, že pri svojom rozhodovaní mal osvedčené, že právny vzťah intervenienta a žalobcu je vzťahom medzi postupcom a postupníkom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Je pritom evidentné, že ak je žalobcom postupník, postupca má v zásade vždy právny záujem na výsledku sporu podľa § 81 C. s. p. a môže dôvodne vstúpiť do sporu ako intervenient na strane žalobcu. Právny záujem intervenienta na výsledku sporu treba hodnotiť podľa toho, či je záväznosť rozsudku subjektívna (rozsudok nebude pre intervenienta záväzný) alebo rozšírená (rozsudok bude záväzný aj pre intervenienta). V prípade subjektívnej záväznosti rozsudku je právny záujem intervenienta na výsledku sporu daný vtedy, ak sú splnené dve podmienky, a to ak strana, ktorú intervenient podporuje, spor prehrá, môže to vyústiť do vzniku sekundárneho sporu medzi touto (podporovanou) stranou a intervenientom a zároveň intervenovaný spor má pre sekundárny spor význam ako otázka predbežná. 4.
  15. V rozhodovanom spore bude podľa dovolateľa rozsudok záväzný subjektívne. Poukázal pritom na znenie ustanovenia § 527 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri odplatnom postúpení zodpovedá postupca postupníkovi, ak sa postupník nestal veriteľom postúpenej pohľadávky. Ak postupník žaluje dlžníka a tento spor prehrá, znamená to, že postupník sa nestal veriteľom postúpenej pohľadávky. Zodpovednosť voči postupcovi môže postupník uplatniť žalobou a v tomto spore bude predbežnou otázkou, či sa postupník stal veriteľom postúpenej pohľadávky, t. j. otázka, ktorá je výsledkom primárneho sporu. V danom prípade sa jednalo o odplatné postúpenie pohľadávky, a preto postupca má právny záujem na výsledku intervenovaného sporu. Jeho vstup do sporu na strane žalobcu mal okresný súd správne vyhodnotiť ako prípustný. 4.
  16. V dovolaní generálny prokurátor zároveň vytkol okresnému súdu, že jeho právne pochybenie je neudržateľné, a to preto, že odôvodnenie jeho uznesenia nepredstavuje žiadnu rozpoznanú právnu argumentáciu, a zároveň preto, že jeho postoj de facto totálne znefunkčňuje právnu úpravu intervencie, keďže ak by sa pripustilo, že právny záujem intervenienta pri subjektívnej záväznosti rozsudku nie je daný za okolností existujúcich v súdenom prípade, sotva by bolo možné nájsť prípad, na ktorý by bola právna úprava intervencie aplikovateľná.
  17. Žalobca sa k dovolaniu generálneho prokurátora v lehote určenej dovolacím súdom (t. j. do
  18. mája 2020) písomne nevyjadril.
  19. Žalovaný vo vyjadrení zo
  20. mája 2020 navrhol dovolanie generálneho prokurátora ako neprípustné odmietnuť.
  21. Vo svojom vyjadrení žalovaný poukázal na to, že podnet na podanie generálneho prokurátora môže podať výlučne strana sporu. Subjekt, ktorý sa snaží v konaní vystupovať ako intervenient, takéto oprávnenie podľa zákona nemá. Zároveň poukázal na to, že intervenient sa prostredníctvom dovolania generálneho prokurátora snaží obchádzať platnú právnu úpravu, ktorá nepripúšťa podanie odvolania proti uzneseniu o neprípustnosti vstupu intervenienta do konania. Podané dovolanie tak má charakteristické prvky tzv. skrytého odvolania. 7.
  22. Žalovaný vytkol dovolateľovi, že z jeho strany ide o porušenie právomoci generálneho prokurátora, keď neprípustne zasahuje do súdnej moci, nakoľko ho k podaniu dovolania primäla akási širšia znalosť skutkových okolností prípadu, ktorú však nemal odkiaľ získať, keďže nikdy nenahliadol do súdneho spisu a vec nemá žiadny verejnoprávny rozmer. Uvedenú skutočnosť hodnotil žalovaný ako alarmujúcu, keď sa generálny prokurátor stavia z pozície moci do presadzovania majetkových záujmov jednej zo sporových strán v súkromnoprávnom spore. Zároveň žalovaný uviedol, že argumentácia generálneho prokurátora nemôže obstáť ani z vecného hľadiska, keďže intervencia nemá v predmetnom spore žiadny význam. Pri postúpení pohľadávky neexistuje žiadny priestor pre využitie inštitútu intervencie. Opačný názor by totiž zakladal právny stav, kedy by na jednej strane sporu mohlo vystupovať neobmedzené množstvo intervenientov len s odôvodnením, že si v rámci svojich vzťahov upravili inštitút ručenia za postupované právo a tým zneužívať procesné inštitúty, ktoré sú intervenientovi priznané. Generálny prokurátor si pritom nesprávne stotožňuje prehru žalobcu v spore s tým, že dôjde k naplneniu ustanovenia § 527 ods. 1 Občianskeho zákonníka v právnom vzťahu medzi postupcom a postupníkom. Uvedený záver však nemožno konštatovať a už v žiadnom prípade tým nie je možné založiť akúsi subjektívnu záväznosť rozsudku vo veci samej.
  23. Senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 O rozhodujúci ako súd dovolací (podľa § 35 C. s. p.) uznesením z
  24. mája 2020, sp. zn. 3ObdoG/2/2020 postúpil vec na konanie a rozhodnutie veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.
  25. V odôvodnení svojho rozhodnutia senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3 O uviedol, že otázka prípustnosti dovolania generálneho prokurátora podaného na základe podnetu do konania nepripusteného intervenienta je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu posudzovaná rozdielne, keď poukázal na uznesenie z
  26. septembra 2019, sp. zn. 2ObdoG/2/2017 a na uznesenie z
  27. novembra 2019, sp. zn. 4CdoGp/1/2019, na ktoré odkazoval vo svojom dovolaní generálny prokurátor. 9.
  28. V uznesení z
  29. septembra 2019, sp. zn. 2ObdoG/2/2017 (publikovanom v odbornom časopise Zo súdnej praxe 2/2020 pod č. 15/2020) senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 2 O (v bodoch
  30. až
  31. odôvodnenia) uviedol, že „v rámci posúdenia zachovania lehoty na podanie dovolania generálneho prokurátora, jeho podania oprávneným subjektom na základe podnetu procesnej strany dovolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci uvedené podmienky splnené nie sú. Generálny prokurátor podá dovolanie iba na základe podnetu strany. Stranami sú žalobca a žalovaný (§ 60 C. s. p.). Intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku konania (§ 81 C. s. p.). Dovolací súd dospel k záveru, že podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora podal subjekt, ktorý na to nie je oprávnený, nakoľko intervenient nie je stranou sporu. Týmto nie je splnená základná podmienka na prejednanie dovolania generálneho prokurátora, z ktorého dôvodu nemôže dovolací súd pristúpiť ani ku skúmaniu princípu subsidiarity, a to či strana sporu využila všetky dostupné prostriedky nápravy pred podaním podnetu na podanie dovolania. Keďže intervenient ako subjekt podávajúci podnet na podanie dovolania nie je stranou sporu, nemohol mu byť odňatý napadnutým rozhodnutím ani prístup k právu na súdnu ochranu.“ 9.
  32. Naopak v uznesení z
  33. novembra 2019, sp. zn. 4CdoGp/1/2019 senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 4 C vyhodnotil dovolanie generálneho prokurátora ako dovolanie podané oprávneným subjektom, pričom v odôvodnení uznesenia (bod 18.) uviedol, že „zastáva názor, podľa ktorého ustanovenie § 458 ods. 1 C. s. p. pripúšťa interpretáciu, v zmysle ktorej by generálny prokurátor (ak dospeje k záveru o existencii fundamentálnej procesnej vady) bol oprávnený podať dovolanie generálneho prokurátora vtedy, keď strana sporu nemohla predtým sama svojou procesnou aktivitou - v tomto prípade podaním odvolania - dosiahnuť nápravu procesnej vady alebo nesprávnosti a domôcť sa ochrany svojich práv. Dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) sp. zn. III. ÚS 331/2006, kde ústavný súd vyjadril záver, podľa ktorého ochrana poskytovaná mimoriadnym opravným prostriedkom subjektu odlišného od účastníka konania je prípustná vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, nemala k dispozícii zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (najmä podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov). V predmetnom prípade intervenient nemal možnosť podať odvolanie voči uzneseniu okresného súdu o nepripustení jeho vstupu do konania a tak nemohol využiť opravné prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.“ 9.
  34. K splneniu podmienok pre postup podľa § 48 ods. 1 C. s. p. (t. j. na predloženie veci na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu) senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3 O uviedol, že priklonenie sa k právnemu záveru vyjadrenému v jednom z rozhodnutí (2ObdoG/2/2017, resp. 4CdoGp/1/2019) automaticky znamená odklon od právneho záveru, ktorý bol vyjadrený v druhom z konkurujúcich si rozhodnutí. Uvedená skutočnosť podľa senátu 3 O znamenala jednak povinnosť postupovať spôsobom predpokladaným v ustanovení § 48 ods. 1 C. s. p., a zároveň založila výlučnú právomoc veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní generálneho prokurátora (a o definitívnom vyriešení otázky prípustnosti dovolania generálneho prokurátora podaného na základe podnetu intervenienta). 9.
  35. Senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3 O v uznesení o postúpení veci poukázal na znenie ustanovení § 60, § 81 a § 458 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Civilného sporového poriadku a vyslovil predbežný právny názor (ktorý je predmetom rozhodovania veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu), podľa ktorého „intervenient nemôže s poukazom na znenie ustanovenia § 458 ods. 3 C. s. p. podať spôsobilý podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora. Pokiaľ napriek tomu, že intervenient nedisponuje zákonným oprávnením na podanie podnetu na podanie dovolania generálneho prokurátora, generálny prokurátor podá dovolanie podľa § 458 C. s. p., najvyšší súd musí takéto dovolanie ako neprípustné odmietnuť podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p. v spojení s § 464 C. s. p. bez toho, aby sa zaoberal dôvodmi uvádzanými generálnym prokurátorom, keďže nie je splnený nevyhnutný predpoklad pre podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je existencia podnetu strany sporu na jeho podanie.“
  36. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (podľa ustanovenia § 48 C. s. p.) si pred rozhodnutím vo veci podľa § 48 ods. 4 C. s. p. na základe žiadosti z
  37. júna 2020 vyžiadal stanovisko ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka“ v príslušnom gramatickom tvare), generálneho prokurátora, Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a predsedníčky občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, keďže ide o vec, o ktorej rozhoduje obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu a zároveň aj občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu, a zároveň o vec, ktorá je medzi senátmi jednotlivých kolégií najvyššieho súdu sporná. 10.
  38. K predmetnej žiadosti veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
  39. júna 2020 sa písomne vyjadrili generálny prokurátor, ministerka, Právnická fakulta Univerzity Komenského, Právnická fakulta Trnavskej univerzity a predsedníčka občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.
  40. Generálny prokurátor uviedol, že považuje za dôvodné, aby oprávnenie podať podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora nebolo rozšírené aj na intervenienta, ktorý so stranou netvorí nerozlučné spoločenstvo, keďže takýto intervenient nie je legitimovaný ani na podanie dovolania. Zákonodarca si totiž výslovne neželal, aby intervenient mohol iniciovať konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku. V prípade, ak súd uznesením nepripustí vstup intervenienta do konania, je podľa generálneho prokurátora situácia iná, keďže súd rozhodol pomyselný „minispor“ medzi intervenientom a stranou sporu. Intervenient tu má postavenie podobné strane, keďže súd rieši protichodné skutkové a právne tvrdenia medzi intervenientom a namietajúcou stranou a je na mieste zvoliť materiálny prístup. 11.
  41. Generálny prokurátor zároveň vyjadril polemiku s niektorými závermi, ktoré vyslovil senát 3 O v uznesení o postúpení veci veľkému senátu. 11.
  42. Predovšetkým uviedol, že podľa jeho názoru zásahom do práva na spravodlivý proces nie je samotné podanie mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý má generálny prokurátor k dispozícii, ale až rozhodnutie, ktorým dôjde na základe dovolania generálneho prokurátora k zrušeniu konečného súdneho rozhodnutia. Zároveň uviedol, že ochranu v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) požívajú výlučne meritórne rozsudky, pričom v predmetnej veci ide o procesné rozhodnutie o ďalšom procesnom pôsobení intervenienta v prebiehajúcom spore. Uvedené má byť spôsobené tým, že v mnohých prípadoch bol výraz „konečné rozhodnutie“ nesprávne preložený z originálneho textu ESĽP do slovenčiny ako „právoplatné rozhodnutie“, čo má za následok nesprávnu interpretáciu toho, aké rozhodnutia ESĽP skutočne chráni a považuje (v zásade) za nezmeniteľné. Zrušením uznesenia okresného súdu o nepripustení intervencie preto k zásahu do práva na spravodlivý proces nemôže prísť. Podľa generálneho prokurátora najvyšší súd, ako aj ústavný súd zatiaľ vo svojej judikatúre dostatočne neaplikovali a nevysvetlili princíp proporcionality v konaní o dovolaní generálneho prokurátora, keď odmietnutie dovolania generálneho prokurátora pre nesplnenie procesných podmienok je jednoduchšie ako vykonanie testu proporcionality. Pritom doplnil, že zrušenie konečného rozhodnutia slovenským súdom obstojí pred ESĽP iba vtedy, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia vykoná presvedčivý test proporcionality, čo sa doteraz v prípadoch, ktoré prišli až do Štrasburgu, presvedčivo nestalo. 11.
  43. Generálny prokurátor taktiež vyslovil nesúhlas s názorom senátu 3 O, podľa ktorého by bolo proti logike, ak by veci, ktoré zákonodarca vylúčil z odvolacieho prieskumu, mali byť predmetom preskúmavania najvyšším súdom na základe mimoriadneho opravného prostriedku. Zákonodarca totiž vylúčil odvolanie proti bežným procesným uzneseniam, čím chcel dosiahnuť väčšiu rýchlosť konania. Je však rozpoznaná aj protichodná stránka tohto prístupu, ktorou je najmä oslabenie zjednocovania aplikačnej praxe rozhodnutiami odvolacích súdov, pričom práve tu možno vidieť logiku v určitom zmiernení výhod a nevýhod, ak generálny prokurátor „ojedinele“ napadne procesné rozhodnutie dovolaním. Najvyšší súd má potom možnosť splniť si svoju judikatórnu funkciu a odstrániť nielen závažné pochybenie v konkrétnom prípade, ale aj vplývať na správny rozvoj aplikačnej praxe. 11.
  44. V tejto súvislosti generálny prokurátor zdôraznil, že napadnuté uznesenie predstavuje nesprávnu interpretáciu inštitútu intervenienta. Právne posúdenie prípustnosti intervencie okresným súdom je tak absurdné, že popiera zmysel a uplatnenie celého inštitútu intervencie v spore. Aplikačná prax predmetného inštitútu je nejednotná a vykazuje nedostatky a za týchto okolností by mal byť záujem na strane dovolacieho súdu rozhodnúť o podanom dovolaní generálneho prokurátora tak, aby bolo naplnené judikatórne poslanie najvyššieho súdu a tým prispel nielen k náprave chyby v konkrétnom prípade, ale aj k usmerneniu aplikačnej praxe.
  45. Ministerka vo vyjadrení zo
  46. augusta 2020 uviedla, že pri výklade pojmu „strana“ tak, ako je použitý v ustanovení § 458 ods. 3 C. s. p., ale tiež v ustanovení § 60 C. s. p., je potrebné uvažovať aj nad tým, či zákonodarca jeho použitím v niektorých situáciách neoznačuje širší okruh osôb, ktoré bežne „stranami“ nenazýva. Staršia doktrína a judikatúra vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) zdôrazňovala, že postavenie „účastníka“ pre časť konania majú aj osoby, ktorým procesné právo priznáva určité práva alebo povinnosti, prípadne ktorých procesné postavenie je určitým rozhodnutím dotknuté. Takými osobami bol napríklad súdom ustanovený advokát, ak sa rozhodovalo o jeho nároku na odmenu voči štátu, znalec, ak sa rozhodovalo o nároku na znalečné za podaný znalecký posudok, alebo ktokoľvek, komu bola uložená poriadková pokuta. Tieto osoby boli považované za účastníkov pre určitú časť konania, hoci ich zákon za účastníkov výslovne neoznačoval. Povedľa hlavného konania vo veci samej vzniká množstvo „incidenčných“ sporov medzi rôznymi subjektami, ktoré sú na hlavnom konaní zúčastnené. 12.
  47. Za jeden typ z takýchto „incidenčných“ sporov možno považovať aj spory o účasť tretích osôb na konaní v rôznom procesnom postavení, akým môže byť aj spor o prípustnosť vstupu intervenienta do konania podľa § 83 C. s. p. Osoby zúčastnené na takomto „incidenčnom“ spore možno potom takisto považovať za „účastníkov“ (teda strany) pre túto časť konania. Najvyšší súd takto pristupoval aj k osobám, ktoré sa usilovali o vstup do konania ako vedľajší účastník podľa § 93 O. s. p., a ktorých vstup do konania nebol pripustený. Napriek zneniu ustanovenia § 201 O. s. p., ktorý výslovne pripúšťal podanie odvolania len účastníkom, judikatúra priznávala takejto osobe právo podať odvolanie proti uzneseniu podľa § 93 O. s. p., pričom ministerka odkázala na judikát č. R 79/
  48. 12.
  49. Aj napriek zmenám v terminológii v Civilnom sporovom poriadku a napriek zásadnému obmedzeniu objektívnej prípustnosti odvolania proti uzneseniam nemožno podľa ministerky vyvodiť nič, čo by sa priečilo nadviazaniu na širší výklad pojmu „účastník“, resp. „strana“. Stranou „incidenčného“ sporu o prípustnosti vstupu intervenienta do konania je aj intervenient, o ktorého vstupe do konania sa rozhoduje. Pojem „strana“ obsiahnutý v ustanovení § 458 ods. 3 C. s. p. treba vykladať autonómne, a to vždy vo vzťahu k rozhodnutiu, proti ktorému smeruje podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora. V prospech tohto výkladu hovoria nielen argumenty uvedené v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4CdoGp/1/2019, ale aj v uznesení sp. zn. 6CdoGp/1/2018, v ktorom najvyšší súd jasne pripustil možnosť vykladať pojem „strana“ uvedený v ustanovení § 458 ods. 3 C. s. p. v zmysle „strana pre časť konania“. Podľa ministerky je tento výklad aj ústavne konformný, keď odkázala na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 480/2012, a preto nie je v zásade možné si vystačiť len s jazykovým výkladom pojmu „strana“ prostredníctvom definície obsiahnutej v ustanovení § 60 C. s. p. 12.
  50. V závere svojho stanoviska ministerka zhrnula, že pod pojmom „strana“ uvedeným v ustanovení § 458 ods. 3 C. s. p. treba rozumieť nielen žalobcu a žalovaného podľa § 60 C. s. p., ale treba ho vykladať autonómne vo vzťahu k tomu rozhodnutiu, proti ktorému smeruje podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora. Ak takýto podnet smeruje proti uzneseniu podľa § 83 C. s. p., ktorým sa rozhodlo o neprípustnosti vstupu určitej osoby do konania ako intervenienta, treba za stranu na účely ustanovenia § 458 ods. 3 C. s. p. považovať aj osobu, o ktorej vstup ako intervenienta ide. Táto osoba je preto oprávnená podať podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora proti takému uzneseniu. Podané dovolanie generálneho prokurátora nemožno následne odmietnuť ako neprípustné len preto, že chýba podnet strany na jeho podanie.
  51. Právnická fakulta Univerzity Komenského vo vyjadrení z
  52. augusta 2020 uviedla, že z gramatického výkladu pojmu „strana“ podľa § 458 ods. 3 C. s. p. vyplýva, že riadny, spôsobilý a kvalifikovaný podnet môže podať len žalobca a žalovaný. V predmetnej veci nie sú ani žiadne zásadné dôvody, ktoré by odôvodňovali odklon od gramatického znenia predmetného ustanovenia, a naopak presvedčivo pôsobí poukázanie na predchádzajúcu právnu úpravu, ako aj odlišné znenie právnej úpravy obsiahnutej v Civilnom mimosporovom poriadku predkladajúcim senátom 3 O, z čoho vyplýva, že ak by bolo úmyslom zákonodarcu vnímať okruh subjektov širšie, zvolil by v obidvoch predpisoch rovnakú legislatívnu techniku. Odkaz na rozdielnu textáciu obsiahnutú v jednotlivých predpisoch predkladajúcim senátom presvedčivo poukazuje na intencie zákonodarcu aj prostredníctvom historického výkladu, resp. prostredníctvom argumentum ex silentio, keď možno poukázať na jasné mlčanie Civilného sporového poriadku v tejto otázke v kontraste jasného „nemlčania“ Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „C. m. p.“) v tej istej otázke. 13.
  53. Zároveň Právnická fakulta Univerzity Komenského poukázala na znenie článku 3 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku. V posudzovanej otázke okruhu subjektov oprávnených podať kvalifikovaný podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora podľa § 458 ods. 3 C. s. p. sa jedná o typickú situáciu, kedy sú slová a vety zákona nepochybné, a preto je potrebné ich tak aj vykladať. V prospech záveru prezentovaného v uznesení o postúpení veci veľkému senátu svedčí aj samotný charakter právnej úpravy dovolania generálneho prokurátora, keď nemožno nesúhlasiť s tým, že už pri samotnom využívaní tohto inštitútu dochádza k popretiu jedného zo základných princípov civilného sporového procesu, ktorým je dispozičný princíp. Samotná existencia inštitútu dovolania generálneho prokurátora do značnej miery zasahuje do právnej istoty subjektov, keď otvára možnosť, aby na základe procesnej ingerencie generálneho prokurátora ako subjektu odlišného od strán sporu prišlo k zmene právoplatného stavu. O to viac je potrebné byť pri interpretácii predmetného inštitútu zdržanlivý a obozretný. 13.
  54. V závere stanoviska Právnická fakulta Univerzity Komenského zvýraznila, že záver priznávajúci možnosť podať podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora len stranám sporou je v súlade s účinným znením Civilného sporového poriadku, ako aj v línii s procesnou povahou predmetného mimoriadneho opravného prostriedku, ktorá vedie k jeho reštriktívnejšiemu a opatrnejšiemu vnímaniu.
  55. Právnická fakulta Trnavskej univerzity vo vyjadrení z
  56. augusta 2020 uviedla, že intervenient má v civilnom procese buď tzv. obyčajné postavenie (netvorí so stranou, popri ktorej vystupuje, nerozlučné spoločenstvo), alebo má postavenie nerozlučného spoločníka. Ak z osobitného predpisu vyplýva, že rozsudok je pre intervenienta záväzný, tvoria intervenient spolu so stranou, na ktorej vystupuje, nerozlučné spoločenstvo podľa §
  57. Intervenient môže mať v istých situáciách, kedy je rozsudok pre intervenienta priamo záväzný, postavenie nerozlučného spoločníka, čo znamená, že má postavenie ako strana sporu. Za týchto okolností nemožno ustanovenie § 458 ods. 3 C. s. p. vykladať inak ako tak, že intervenient, ktorý má postavenie nerozlučného spoločníka, môže podať podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora, pretože nerozlučný spoločník má v zmysle § 75 ods. 1 C. s. p. postavenie ako strana sporu. 14.
  58. Predmetnému výkladu podľa Právnickej fakulty Trnavskej univerzity svedčí aj účel a podstata intervenienta v postavení nerozlučného spoločníka. Ak ide o také konanie, že rozsudok je pre intervenienta priamo záväzný, znamená to, že v konaní sa priamo rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, nejde teda len o práva a povinnosti žalobcu a žalovaného. Zákon priznáva takémuto intervenientovi tie isté práva, aké má aj strana, v prospech ktorej intervenient vstúpil do konania (§ 77, § 85 a contrario, § 360 ods. 1, § 401 alebo § 425 C. s. p.). Ak teda Civilný sporový poriadok priznáva intervenientovi v istých situáciách postavenie nerozlučného spoločníka, je zmyslom tejto úpravy práve to, aby intervenient bol „povýšený“ na roveň strany sporu, keďže rozsudok sa ho takisto priamo dotýka a priamo ho zaväzuje. Účelom ustanovenia § 458 ods. 3 C. s. p. je primárne snaha o limitáciu oprávnení generálneho prokurátora, aby nemohol dovolanie podávať podľa svojej ľubovôle, teda ex offo. Reštriktívny prístup je potrebné zvoliť skôr pri posudzovaní prípustnosti dovolania generálneho prokurátora podľa § 458 ods. 1 a ods. 2 C. s. p., avšak by nemal byť využívaný na obmedzenie prístupu k súdnej ochrane nerozlučného intervenienta, ak medzi jeho postavením a postavením strany niet materiálneho rozdielu. 14.
  59. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v tejto súvislosti poukázala na prípad nekalej súťaže (§ 54 ods. 2 Obchodného zákonníka), kde začatie konania v spore o zdržanie sa konania alebo o odstránenie závadného stavu zo strany jedného z oprávnených zakladá prekážku litispendencie pre začatie rovnakého konania zo strany ostatných oprávnených. Táto právna úprava vedie k tomu, že tí oprávnení, ktorí nepodali žalobu ako prví, už nemôžu vstúpiť konania v postavení žalobcov, ale len ako intervenienti. Ak by sa pripustilo, že podnet takýchto nerozlučných intervenientov neumožňuje generálnemu prokurátorovi podať dovolanie, potom by oproti žalobcovi boli znevýhodnení len preto, že nepodali žalobu ako prví. Ak žalobu na obnovu konania i dovolanie ako mimoriadne opravné prostriedky môže podať aj nerozlučný intervenient (§ 401, resp. § 425 C. s. p.), mal by byť jeho podnet relevantným aj na podanie dovolania zo strany generálneho prokurátora. Aj toto dovolanie je totiž mimoriadnym opravným prostriedkom, a preto nie je dôvod, aby sa k nemu pristupovalo inak, ako ku zvyšným dvom mimoriadnym opravným prostriedkom. 14.
  60. V závere svojho vyjadrenia Právnická fakulta Trnavskej univerzity uviedla, že ustanovenie § 458 ods. 3 C. s. p. treba vykladať vo vzťahu k intervenientovi tak, že na podanie podnetu na podanie dovolania generálneho prokurátora je subjektívne legitimovaný aj intervenient, avšak len v prípade, ak má postavenie nerozlučného spoločníka (§ 84 C. s. p.), a v takom prípade je aj dovolanie generálneho prokurátora prípustné.
  61. Predsedníčka občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení z
  62. novembra 2020 poukázala na stanovisko senátu občianskoprávneho kolégia 4 C, ktorý zotrval na svojom právnom názore vyslovenom v uznesení z
  63. novembra 2019, sp. zn. 4CdoGp/1/2019 s tým, že základnou sudcovskou vlastnosťou je snaha nesúdiť a hľadať spôsob, ktorý umožňuje opravný prostriedok odmietnuť z formálnych (formalistických) dôvodov. Hľadanie individuálnej spravodlivosti je možné výnimočne aj contra legem, lebo idea spravodlivého súdneho rozhodnutia je súčasťou právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 ústavy.
  64. Skôr, než veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu pristúpil k rozhodnutiu o veci predloženej senátom 3 O, musel sa s poukazom na uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
  65. apríla 2020, sp. zn. 1VCdo/3/2019 a sp. zn. 1VCdo/4/2019 vysporiadať s tým, či je oprávnený vo veci rozhodnúť (alebo či má o dovolaní generálneho prokurátora rozhodnúť trojčlenný senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3 O). Predmetné rozhodnutia sa prioritne vzťahujú na situáciu, kedy je rozhodovacia prax dovolacieho súdu rozdielna pri riešení určitej právnej otázky (t. j. keď je dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.), avšak právny záver z nich vyplývajúci možno vztiahnuť aj na ďalšie situácie, kedy je určitá právna otázka posudzovaná senátmi najvyššieho súdu rozdielne. 16.
  66. V uznesení z
  67. apríla 2020, sp. zn. 1VCdo/3/2019 (a rovnako aj v uznesení z toho istého dňa sp. zn. 1VCdo/4/2019) veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol, že „
  68. Podľa § 48 ods.1 C. s. p., ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.
  69. Z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že veľký senát bol zavedený z dôvodu inštitucionálneho zabezpečenia princípu právnej istoty vyjadreného v článku 2 a za účelom normatívneho pokrytia prípadov, ak sa senát najvyššieho súdu mieni odkloniť od konštantnej judikatórnej línie najvyššieho súdu.
  70. Povinnosť dovolacieho senátu predložiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu a kompetencia veľkého senátu vzniká len vtedy, ak existuje judikatórny odklon. O judikatórny odklon (rozpor) ide vtedy, ak existujú dva rozporné právne názory vyslovené v rozhodnutiach najvyššieho súdu a existuje vôľa trojčlenného dovolacieho senátu odchýliť sa od právneho názoru vysloveného v predchádzajúcom rozhodnutí. Odborná spisba zdôraznila, že judikatórnym rozporom je len spor o interpretáciu právnej normy (normatívny rozpor). Nie je ním teda rozpor hodnotový ani principiálny (Kühn, Z. Konzistence judikatury jako problém právní kultury, Praha. Eurolex Bohemia 2006).
  71. K povinnosti senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu pre nejednotnosť rozhodovacej praxe sa najvyšší súd vyjadril v rozhodnutí z
  72. novembra 2016, sp. zn. 3Cdo/174/2016 . V tomto rozhodnutí senát vyslovil názor, podľa ktorého, ak trojčlenný senát zistí, že iný senát zaujal v určitej otázke odlišný názor, ktorý vec prejednávajúci senát nezdieľa, má dve možnosti, buď sa stotožní so starším právnym názorom (už ustáleným v praxi na základe publikovaného judikátu, stanoviska alebo na základe rozhodnutia veľkého senátu) a svoje rozhodnutie založí na tomto názore, alebo vec postúpi veľkému senátu. Pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu (publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo odchýliť (odkloniť) od skoršieho rozhodnutia iného senátu najvyššieho súdu.
  73. V danom prípade senát 6 C predložil vec veľkému senátu s odôvodnením, že jeho názor na riešenie otázky, ktorý okamih je rozhodujúci pri oceňovaní členského podielu v bytovom družstve v rámci vyporiadania BSM, je odlišný od právneho názoru vysloveného inými trojčlennými senátmi najvyššieho súdu (senátmi 2 C, 3 C, 4 C a 7 C).
  74. Veľký senát z obsahu spisu zistil, že už pred postúpením veci existovali na nastolenú právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne právne názory, ktoré na jednej strane predstavovalo rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/18/2011 a na druhej strane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/110/2011, 7MCdo/1/2011, 2Cdo/8/2007 a 3Cdo/343/
  75. Ide o prípad, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne a kedy je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p. V takomto prípade má prejednávajúci senát možnosť buď sa prikloniť k právnemu názoru, ktorý bol vyslovený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/18/2011, alebo za správny bude považovať právny názor prijatý v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/110/2011, 7MCdo/1/2011, 2Cdo/8/2007 a 3Cdo/343/
  76. Vec prejednávajúci senát v rámci prípustnosti dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia inú možnosť nemá. Veľký senát dospel preto k záveru, že v danom prípade nemal senát 6 C splnené podmienky na postúpenie veci podľa § 48 ods. 1 C. s. p.“ 16.
  77. K uzneseniu sp. zn. 1VCdo/3/2019 pripojil odlišné stanovisko sudca JUDr. Ivan Machyniak (ku ktorému sa pripojila aj sudkyňa JUDr. Daniela Švecová), v ktorom okrem iného uviedol, že „zmyslom a účelom zriadenia veľkého senátu najvyššieho súdu bolo prispieť k zabezpečeniu jednoty rozhodovania senátov najvyššieho súdu, ako aj jednoty judikatúry a jej akceptovania jednak senátmi samotného najvyššieho súdu ako aj súdmi nižších inštancií. Veľký senát predstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu právnej istoty vyjadreného v článku 2 C. s. p. Tomu potom korešponduje aj právna úprava povinnosti senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu vyplývajúca priamo z § 48 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého, ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Z logiky veci vyplýva, že základným predpokladom pre postup podľa tohto ustanovenia je, že rovnaká právna otázka už bola skôr riešená v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu (inak by sa vec prejednávajúci senát nemal od čoho odkloniť). Povinnosť postúpiť vec veľkému senátu má trojčlenný senát vždy za predpokladu, ak sa mieni pri svojom rozhodovaní odkloniť od právneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Ustanovenie § 48 C. s. p. sa teda vzťahuje na prípady, ak trojčlenný senát najvyššieho súdu dospeje k právnemu názoru, ktorý znamená odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (stanovísk uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) alebo zmenu právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu alebo odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu (pozri R 17/2017). Pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát, ktorý sa mieni názorovo odkloniť od skoršieho rozhodnutia iného trojčlenného senátu.“ 16.
  78. Z citovaného rozhodnutia sp. zn. 1VCdo/3/2019 tak vyplýva záver, že v prípade, ak existuje o určitej otázke rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, nie je daná právomoc veľkého senátu príslušného kolégia, ale je povinnosťou vec rozhodujúceho (trojčlenného) senátu najvyššieho súdu prikloniť sa k jednému z dvoch konkurujúcich právnych názorov. 16.
  79. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu v uzneseniach z
  80. apríla 2020, sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019 zároveň „oklieštil rozhodovaciu pôsobnosť“ veľkého senátu len na prípady, ak sa chce trojčlenný senát najvyššieho súdu odchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v prípade, ak dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 432 C. s. p. (t. j. v situácii, kedy je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.).
  81. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa s väčšinovým rozhodnutím veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (vo veciach sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019) nestotožňuje a nepovažuje tento názor za správny. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu k tomu uvádza nasledovné:
  82. V prvom rade sa veľký senát obchodnoprávneho kolégia stotožňuje s konštatovaním senátu 3 O vysloveným v uznesení o postúpení veci, podľa ktorého priklonenie sa k právnemu záveru vyjadrenému v jednom z rozhodnutí automaticky znamená odklon od právneho záveru, ktorý bol vyjadrený v druhom z konkurujúcich si rozhodnutí. Už táto skutočnosť sama osebe predstavuje zakotvenie povinnosti trojčlennému senátu postupovať spôsobom predpokladaným v ustanovení § 48 ods. 1 C. s. p. 18.
  83. Povinnosť postúpiť veľkému senátu (na rozdiel od vyššie prezentovaného názoru veľkým senátom občianskoprávneho kolégia - viď bod
  84. vyššie) je koncipovaná širšie, keď sa vzťahuje nielen na riešenie právnych otázok (t. j. ak je dovolanie procesne prípustné podľa § 421 ods. 1 C. s. p.), ale aj na riešenie procesných otázok, ktorými sú napríklad prípustnosť dovolania z dôvodu existencie jednotlivých vád zmätočnosti podľa § 420 C. s. p., prípadne prípustnosť dovolania generálneho prokurátora podľa § 458 C. s. p. Jedinou zákonnou podmienkou je, že ide o interpretáciu tej istej právnej normy. Uvedenému zodpovedá aj uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
  85. decembra 2017, sp. zn. 1VCdo/4/2017, v zmysle ktorého veľký senát rozhoduje spor o interpretáciu právnej normy, ktorý je daný, ak sú v najmenej dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré odlišným spôsobom vykladajú (interpretujú) rovnakú právnu normu. 18.
  86. Podmienku rozdielnej interpretácie tej istej právnej normy v rôznych rozhodnutiach najvyššieho súdu už rozhodnutie sp. zn. 1VCdo/4/2017 nedefinuje, či sa pod predmetným pojmom rozumie len situácia, kedy trojčlenný senát najvyššieho súdu zastáva v uznesení o postúpení veci odlišný právny názor od právneho názoru vysloveného v niektorom zo skorších rozhodnutí najvyššieho súdu, alebo či pokrýva aj situácie, keď už pred vydaním uznesenia o postúpení veci veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu existujú rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých boli na tú istú právnu otázku vyslovené odlišné právne názory.
  87. Zároveň veľký senát obchodnoprávneho kolégia konštatuje, že v súlade s princípom právnej istoty zakotveným v článku 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku môže každý (t. j. subjekt vystupujúci v sporovom konaní) legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. V prípade rozdielnej rozhodovacej praxe samotného najvyššieho súdu o tej istej právnej otázke dochádza k popretiu princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu zakotveného v článku 1 ods. 1 ústavy. Veľký senát pritom má svojim obsahom predstavovať inštitucionálne zabezpečenie princípu právnej istoty vyjadreného v článku 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku (k tomu viď BARICOVÁ, J., In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. BECK: Praha, 2016, s. 194). 19.
  88. Uvedenému zodpovedá aj normatívne zakotvenie záväzností rozhodnutí veľkého senátu podľa § 48 ods. 3 C. s. p., pričom aby sa táto záväznosť rozhodnutí veľkého senátu naplnila, musí veľký senát príslušného kolégia autoritatívnym spôsobom zaujať jednoznačné stanovisko k právnej otázke predloženej mu trojčlenným senátom najvyššieho súdu, a nie uznesením vrátiť vec trojčlennému senátu bez prejednania veci s tým, že si má vybrať jeden z existujúcich právnych názorov, čím dochádza k prehlbovaniu právnej neistoty nielen v rámci rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ale aj rozhodovacej činnosti súdov nižšej inštancie. 19.
  89. Povinnosť najvyššieho súdu zjednotiť vlastnú (rozdielnu) rozhodovaciu činnosť prostredníctvom všeobecne záväzných rozhodnutí veľkého senátu súvisí aj s hlavnou úlohou najvyššieho súdu ako vrcholného predstaviteľa sústavy všeobecných súdov vyplývajúcou mu z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého „najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou“. Aby najvyšší súd túto úlohu naplnil a aby zabezpečil jednotnú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov súdmi nižšej inštancie, musí byť v prvom rade jednotná judikatúra samotného najvyššieho súdu. Preto je nevyhnutné, aby judikatúra najvyššieho súdu bola pokiaľ možno jednotná, a aby najvyšší súd „navonok“ prostredníctvom senátov, v ktorých rozhoduje, v maximálnej miere hovoril „jedným hlasom“ (k tomu viď BARICOVÁ, J., In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. BECK: Praha, 2016, s. 197). 19.
  90. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia v nadväznosti na nevyhnutnosť jednotnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu poukazuje na to, že význam judikatúry je daný aj tým, že súdne rozhodnutie musí byť spoľahlivo predvídateľné a bez akýchkoľvek prejavov justičnej svojvôle. Tento záver v sebe priamo implikuje požiadavku, aby súdy v rovnakých podmienkach aplikovali právnu normu rovnakým spôsobom (k tomu viď aj BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace.
  91. vydanie. Auditorium: Praha 2013, s. 38).
  92. Pokiaľ ide o vymedzenie povinnosti trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu (ktorý je následne povinný o dovolaní rozhodnúť) je nevyhnutné podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia vychádzať aj z rozhodovacej praxe ústavného súdu. 20.
  93. V náleze z
  94. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 332/2018 - ktorým ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu z
  95. marca 2018, sp. zn. 3Cdo/29/2017, pri vydaní ktorého dovolací senát 3 C vychádzal z judikátu č. R 119/99 a nezohľadnil odlišný právny názor vyslovený v nepublikovanom rozhodnutí sp. zn. 7MCdo/1/2010 - ústavný súd uviedol, že „jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty (článok 1 ods. 1 ústavy), ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Súdy majú v rovnakých podmienkach aplikovať právnu normu rovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v skutkovo totožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho právneho štátu neakceptovateľné. Princíp právnej istoty musí byť plne realizovaný v praxi súdov, a to najmä prostredníctvom 'ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít'. Vychádzajúc z premisy, že úloha najvyššieho súdu pri aplikácii princípu právnej istoty je absolútne kľúčová, ukázala sa potreba zriadenia veľkého senátu najvyššieho súdu s cieľom zabezpečenia jednoty rozhodovania najmä v zmysle jednoty judikatúry a jej akceptovania súdmi nižších inštancií. Veľký senát predstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu právnej istoty vyjadreného v článku 2 Civilného sporového poriadku (podľa článku 2 ods. 2 časti vety pred bodkočiarkou Civilného sporového poriadku právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít). Povinnosť senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu vyplýva priamo z § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Túto povinnosť má senát vždy, ak pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Predloženie veci na rozhodnutie veľkému senátu teda nezávisí od voľnej úvahy senátu najvyššieho súdu. Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale vzhľadom na základné právo na zákonného sudcu (článok 48 ods. 1 ústavy) aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že 'nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi', vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie článku 48 ods. 1 ústavy“ (bod
  96. odôvodnenia nálezu). Následne ústavný súd skonštatoval, že „za situácie, keď senát najvyššieho súdu dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, pričom v danej právnej otázke neexistuje stanovisko veľkého senátu, ale ani publikované stanovisko senátu, je jeho zákonnou povinnosťou postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Skutočnosť, že existuje publikované stanovisko k danej právnej otázke, ktoré však vychádza z odlišného znenia zákona umožňujúceho (aj) rozdielny výklad, neoprávňuje senát nepostúpiť vec veľkému senátu. Na základe všetkých dosiaľ uvedených úvah dospieva ústavný súd k záveru, že najvyšší súd mal vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Nepostúpenie veci veľkému senátu je za konkrétnych okolností daného prípadu arbitrárne, lebo je v priamom rozpore s výslovným znením § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku a je porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy“ (body
  97. a
  98. odôvodnenia nálezu). Ústavný súd v závere svojho rozhodnutia uviedol, že „treba tiež zdôrazniť, že nepostúpenie veci na rozhodnutie veľkému senátu znamená v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu popretie samotného účelu a zmyslu § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Za súčasného stavu totiž nič nebráni tomu, aby niektorý senát najvyššieho súdu v budúcnosti znova odlišne posúdil spornú právnu otázku, čím sa iba predĺži stav právnej neistoty. Autoritatívnym a záväzným spôsobom možno totiž otázku vyriešiť iba verdiktom veľkého senátu“ (bod
  99. odôvodnenia nálezu). 20.
  100. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia zároveň poukazuje na nález ústavného súdu z
  101. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 387/2019, ktorým ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu z
  102. novembra 2018, sp. zn. 5Cdo/146/2018 o odmietnutí dovolania podaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania. V uvedenom náleze ústavný súd okrem iného skonštatoval, že „prípustnosť dovolania podľa § 420 C. s. p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania však najvyšší súd neposudzuje jednotne. V uznesení sp. zn. 6Cdo/160/2017, z
  103. februára 2018 (R 73/2018) najvyšší súd vyslovil, že 'uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia § 420 C. s. p., i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej', a z uvedeného dôvodu dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné. V uznesení sp. zn. 2Cdo/97/2017, z
  104. mája 2018 najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je nielen prípustné, ale tiež dôvodné, a z uvedeného dôvodu zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách odvolacieho konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní neaplikoval § 420 písm. f/ C. s. p., pokiaľ ide o prípustnosť dovolania ústavne súladným spôsobom“ (body
  105. a
  106. odôvodnenia nálezu). Z citovanej časti nálezu je tak zrejmé, že ústavný súd ako pochybenie najvyššieho súdu vyhodnotil nejednotnú rozhodovaciu prax, pokiaľ ide o posúdenie (ne)prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania.
  107. Pri vytvorení inštitútu veľkého senátu sa zákonodarca inšpiroval právnou úpravou platnou a účinnou v Českej republike, ako to vyplýva z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku, v ktorej je výslovne uvedené, že „navrhuje sa zavedenie inštitútu veľkého senátu, po skúsenostiach z viacerých európskych krajín, napríklad z Českej republiky.“ 21.
  108. V nadväznosti na uvedené poukazuje veľký senát obchodnoprávneho kolégia na českú právnu úpravu veľkého senátu, v zmysle ktorej „ak dospeje senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí najvyššieho súdu, postúpi vec na rozhodnutie veľkému senátu. Pri postúpení vec svoj odlišný názor odôvodní“ (k tomu viď ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb. o soudech a soudcích). Z hľadiska povinnosti senátu najvyššieho súdu postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu ide o totožnú právnu úpravu, ktorá je obsiahnutá v ustanovení § 48 ods. 1 C. s. p. 21.
  109. Pokiaľ ide o judikatórne vymedzenie povinnosti postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu [t. j. či táto povinnosť zaťažuje senát Najvyššieho súdu Českej republiky len vtedy, ak sa chce odkloniť od skôr vysloveného právneho názoru v inom rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky (teda názor prezentovaný veľkým senátom občianskoprávneho kolégia v uzneseniach sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019), alebo aj v situácii, ak existuje o tej istej otázke rozdielna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Českej republiky)], veľký senát obchodnoprávneho kolégia poukazuje na rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky z
  110. októbra 2010, sp. zn. 31Cdo/4291/2009, v ktorom uviedol, že „jednou z najvýznamnejších funkcií najvyššieho súdu ako vrcholného súdneho orgánu je zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov, a nie taká jeho činnosť, ktorá vedie k triešteniu právnych záveroch vyslovených v rozhodovacej činnosti českých súdov. Platí to tým skôr o takých právnych záveroch, ku ktorým dospel samotný najvyšší súd ako vrcholný orgán všeobecnej sústavy súdov, lebo ním vyjadrené právne názory sa často stávajú súčasťou všeobecne prijímanej interpretácie právnych inštitútov a všeobecného právneho vedomia o tom, čo je právom. Deje sa tak žiaľ postupom, kedy sa rozhodnutia jednotlivých senátov najvyššieho súdu vzájomne odlišujú (čím nie sú myslené prípady postupného vývoja judikatúry cestou jej kreatívneho rozvoja na zhodnom základe pôvodného právneho názoru). Riešenie takých rozporov poukázaním na neskoršie vydanie niektorého z rozhodnutí obvykle nepostačuje - objektívne vzaté rozpor tu zotrváva a potenciálne môže dochádzať k prejavom jeho recidívy.“ Veľký senát občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky následne poukázal na to, že „zákon zreteľne stanovuje všeobecnú povinnosť procesného senátu predložiť vec na rozhodnutie senátu veľkému, ak pri riešení konkrétneho prípadu dospeje k inému právnemu názoru, ktorý bol vyjadrený v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu. K naplneniu zmyslu inštitucionálneho - a pre verejnosť zreteľného a reprezentatívneho - zjednotenia judikatúry nie je na mieste vykladať pojem predchádzajúceho rozhodnutia tak, že každé ďalšie rozporné rozhodnutie najvyššieho súdu prekonáva, či už vedome (ich popretím), alebo nevedome (ich opomenutím) skoršie názory a že tým je požiadavka zjednotenia judikatúry naplnená potiaľ, že má byť - až zase - neskôr postupované podľa § 20 zákona (zákona č. 6/2002 Sb. o soudech a soudcích - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia), lebo taký výklad vedie, najmä pri nerešpektovaní tam predpísaného postupu, k neprehľadnosti v tom, čo je vlastne zjednocujúcou judikatúrou najvyššieho súdu. Javí sa preto nevyhnutným taký výklad § 20 ods. 1 zákona, podľa ktorého je rozpor v judikatúre najvyššieho súdu odstránený v rovine rozhodovacej činnosti práve len postupom podľa uvedeného ustanovenia, ak nebol odlišný právny názor vyslovený v stanovisku najvyššieho súdu, alebo ak nebol už odlišný právny názor vyslovený práve veľkým senátom.“ 21.
  111. Rovnako tak Ústavný súd Českej republiky v súvislosti s požiadavkou jednotnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdov [respektíve s dodržaním zákonom predvídaného postupu pri vyslovení odlišného než skôr vysloveného právneho názoru (t. j. vo vzťahu k procesnému postupu, ktorý opomenul senát 4 C pri vydaní uznesenia z
  112. novembra 2019, sp. zn. 4CdoGp/1/2019, a ktorý aktivoval až senát 3 O uznesením z
  113. mája 2020, sp. zn. 3ObdoG/2/2020 - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia)] skonštatoval, že „požiadavka jednotnej a predvídateľnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu súvisí aj s tým, že materiálny právny štát je postavený na dôvere občanov v právo a v právny poriadok. Podmienkou takej dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná aj činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo, lebo len aplikácia a interpretácia právnych noriem vytvára vo verejnosti vedomie toho, čo je a čo nie je právom. Stabilitu práva, právnu istotu jednotlivca a v konečnom dôsledku tiež mieru dôvery občanov v právo a v inštitúcie právneho štátu ako také ovplyvňuje i to, akým spôsobom pristupujú k výkladu právnych noriem. Vychádza sa pritom z dôvodu rešpektovania princípov právnej istoty, predvídateľnosti práva, ochrany oprávnenej dôvery v právo a princípu formálnej spravodlivosti. Tieto princípy však neplatia bezvýnimočne, a preto, ak existuje dostatočne legitímny dôvod pre ich obmedzenie, respektíve na zmenu doterajšej interpretácie právnej normy, potom je možné zásah do právnej istoty a rovnosti jednotlivca ospravedlniť, ale len pri dodržaní zákonom vymedzených procedurálnych postupov. Inak ustálenú judikatúru súdu a v nej obsiahnutú interpretáciu treba považovať za zákon v materiálnom zmysle a za súčasť právnej normy“ (k tomu viď aj nález Ústavného súdu Českej republiky z
  114. septembra 2006, sp. zn. II. ÚS 566/05, citovaný aj v MELZER, F., In: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace.
  115. vydaní. C. H. BECK: Praha, 2011, s. 28 a 29). 21.
  116. Taktiež tak aj doktrína zostáva názor, že pokiaľ sa vec dostane na rozhodnutie veľkému senátu, tak je tento mechanizmus vyvolaný buď za účelom zjednotenia rozpornej judikatúry malých senátov najvyššieho súdu, prípadne z dôvodu, že sa trojčlenný senát chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného malého senátu (k tomu viď aj BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace.
  117. vydanie. Auditorium: Praha 2013, s. 423).
  118. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu považuje za súladný s právnou úpravou veľkého senátu podľa ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p. ten názor, že povinnosťou trojčlenného senátu najvyššieho súdu je postúpiť vec veľkému senátu aj v situácii, kedy už o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax jednotlivých senátov najvyššieho senátu a nie len v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru (dovtedy jediného alebo ustáleného), ktorý bol vyslovený v inom rozhodnutí najvyššieho súdu. 22.
  119. Aby mohol najvyšší súd plniť svoju základnú úlohu, ktorou je zjednocovanie judikatúry, musí samotná judikatúra najvyššieho súdu pôsobiť navonok jednotne (uvedené nevylučuje následné dotváranie, prípadne konkretizovanie skôr vyslovených právnych názorov v neskôr vydaných rozhodnutiach - pozn. veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia). Jediným právnym prostriedkom, ktorým možno zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, je práve inštitút veľkého senátu, a to aj s ohľadom na záväznosť jeho rozhodnutí podľa § 48 ods. 3 prvá veta C. s. p. pre ostatné senáty (občianskoprávneho ako aj obchodnoprávneho kolégia) najvyššieho súdu. Ak sa následne chce niektorý trojčlenný senát najvyššieho súdu odchýliť od právneho názoru, ktorý vyslovil veľký senát - aj s prihliadnutím na to, že judikatúra nie je nemenný systém, ale postupne sa vyvíja - musí rešpektovať zákonom predpísaný postup a postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu podľa § 48 ods. 3 druhá veta C. s. p. s prihliadnutím na to, že senát najvyššieho súdu si nemôže svojvoľne presadzovať svoj právny názor, ak s (veľkým senátom) ustáleným právnym názorom nesúhlasí, keďže v takom prípade by príslušný senát najvyššieho súdu porušil ústavou garantované právo strán sporu na zákonného sudcu (k tomu viď už vyššie citovaný nález ústavného súdu z
  120. októbra 2018, II. ÚS 332/2018, ale aj nález Ústavného súdu Českej republiky z
  121. apríla 2007, sp. zn. IV. ÚS 613/06). 22.
  122. Až v situácii, keď je judikatúra najvyššieho súdu jednotná v inštitucionálnej podobe [t. j. v zjednocujúcom rozhodnutí veľkého senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu (ktoré je zverejnené na webovej stránke najvyššieho súdu)], môžu strany, odborná verejnosť a súdy nižšej inštancie nadobudnúť vedomosť, čo predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. 22.
  123. Naopak je neprípustné, aby pretrvávala nejednotnosť v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, osobitne v situácii, ak existuje zákonný mechanizmus na jej zjednotenie. Je tak neprípustné, ak orgán, ktorý je zákonom povolaný na zjednocovanie judikatúry (t. j. veľký senát príslušného kolégia najvyššieho súdu), túto svoju právomoc odmietne vykonať so záverom, ktorý prehĺbi stav právnej neistoty (a pretrvávajúcu nejednotnosť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu).
  124. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zároveň poukazuje na to, že rozporuplnosť judikatúry vnútroštátnych súdov môže znamenať aj porušenie práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP vytvoril kritéria, kedy sa jedná o porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, ktorými sú: - v judikatúre dotyčného súdu alebo súdov existovali „hlboké a pretrvávajúce rozpory“, - vnútroštátne právo upravuje mechanizmus umožňujúci tento nesúlad odstrániť, - tento mechanizmus bol v danom prípade využitý, prípadne s akým výsledkom. Problémom z pohľa

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.