c) Trestného poriadku dovolanie obvineného MUDr. Q. Y. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp. zn. 5T/38/2018, z 26. septembra 2018 bol obvinený MUDr. Q. Y. uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
2 Trestného zákona, ktorého sa dopustil na skutkovom základe, že od bližšie nezistených hodín dňa
2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, výkon ktorého mu bol
1 Trestného zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním obvineného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia;
2 Trestného zákona súd prvého stupňa určil obvinenému skúšobnú dobu podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
4 písm. g) Trestného zákona obvinenému napokon uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (rozhodujúc na podklade odvolania podaného obvineným) rozhodol rozsudkom, sp. zn. 9To/13/2019, z 25. júla 2019 tak, že postupom
1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Poprad v časti vo výroku o treste, pričom na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvinenému uložil
2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, výkon ktorého mu bol
1 Trestného zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním obvineného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
2 Trestného zákona odvolací súd určil obvinenému skúšobnú dobu podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, pričom napokon
4 písm. i) Trestného zákona obvinenému uložil povinnosť zúčastniť sa na psychologickom poradenstve. Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený prostredníctvom obhajcu dovolanie, argumentujúc údajným naplnením dôvodov dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku (zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu) a
1 písm. i/ Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však nemôže dovolací súd meniť). K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku poukázal na relevantné časti odôvodnenia rozsudkov tak okresného ako i krajského súdu, ktoré sa
jeho názoru s jeho obhajobnou argumentáciou nevysporiadali dostatočným spôsobom. Práve nesplnenie podmienky riadneho odôvodnenia (najmä) rozsudku krajského súdu obvinený označil ako porušenie svojho práva na obhajobu zásadným spôsobom tak, ako to predpokladá označený dôvod dovolania, použijúc pritom analógiu s právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 277/2019. Konkrétne, odvolací súd nedal obvinenému žiadne odpovede na niektoré z odvolacích námietok, pričom zamenil niektoré z rozsudkov, ktoré obvinený pripojil k podanému odvolaniu a na ktoré poukázal pri svojej obhajobnej argumentácii. Ak sa s takými návrhmi a prednesmi odvolací súd vôbec vyrovnal, neurobil tak riadne. Preto je obvinený názoru, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd ,,neposkytli Dovolateľovi súdnu ochranu v súlade s požiadavkami
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, rezignovali na jeho argumenty, alebo sa argumentmi Dovolateľa nezaoberali riadne a jeho prípad posúdili formalisticky". S poukazom na uvedené obvinený označil odôvodnenie (najmä) rozsudku krajského súdu za arbitrárne, čo
jeho názoru zakladá naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Čo sa týka dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku, obvinený dôvodil s poukazom na štyri samostatné množiny chýb, ktorých sa dopustili skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy: - porušili § 294 ods. 2 Trestného zákona, nakoľko nesprávne interpretovali pojem ,,zadovážiť" tak, ako je tento obsiahnutý v označenom ustanovení Trestného zákona a prisudzovali dovolateľovi aj zadovažovanie zbrane, hoci tento si zbraň preukázateľne nezadovažoval, - totožné ustanovenie Trestného zákona porušili aj v tom zmysle, že nesprávne právne posúdili skutok z pohľadu naplnenia materiálnej stránky daného trestného činu, konkrétne jeho objektívnej stránky, - namietaným skutkom nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu
2 Trestného zákona a napokon, - nesprávne aplikovali § 38 ods. 3 a § 39 ods. 1 Trestného zákona pri ukladaní trestu obvinenému. V konkrétnostiach, vyššie citované okruhy dovolacích námietok viažucich sa k dovolaciemu dôvodu
1 písm.
názoru obvineného trestne zodpovedná akákoľvek osoba, ktorá by našla zbraň a išla by ju bezodkladne odovzdať na oddelenie PZ vozidlom a počas tejto cesty vozidlom na oddelenie PZ by príslušníci PZ našli vo vozidle nájdenú zbraň. Preto už len nález zbrane by bol trestným činom, pretože od nálezu zbrane by ju nálezca nestihol odovzdať skôr, ako bol kontrolovaný príslušníkom PZ. Skutočnosť, že obdobné prípady sa dajú riešiť s ohľadom na okolnosti prípadu a v zmysle subsidiarity trestnej represie využitím správneho práva potvrdzujú aj obvineným označené rozhodnutia Okresného súdu Svidník a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Obvinený sa takisto v odvolaní výslovne domáhal aplikácie § 39 ods. 1 Trestného zákona, avšak krajský súd sa týmto argumentom nijak nevenoval a iba ,,opravil" rozsudok okresného súdu vyššie uvedeným spôsobom. Okolnosti prípadu pritom
názoru obvineného zjavne opodstatňovali možnosť použitia § 39 ods. 1 Trestného zákona, i. e. mimoriadneho zníženia trestu. Ďalej sa obvinený domáhal v zmysle § 318 Trestného poriadku v spojení s § 283 ods. 5 Trestného poriadku prerušenia trestného stíhania z dôvodu uvedeného v § 283 ods. 5 Trestného poriadku, nakoľko má za to, že § 294 ods. 2 Trestného zákona je v rozpore s: - čl. 49 Ústavy SR, - čl. 13 ods. 4 Ústavy SR ako aj - čl. 7 ods. 1 Dohovoru. Prípustnosť podaného návrhu na prerušenie konania obvinený odôvodnil s poukazom na ním uvádzanú duplicitnú úpravu ním spáchaného skutku. Inak povedané, skutok môže byť posúdený jednak ako zločin nedovoleného ozbrojovania
2 Trestného zákona a súčasne aj ako priestupok na úseku zbraní a streliva
1 písm. a), resp. písm.
Trestného poriadku sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Poprad, ktorý v podanom vyjadrení uviedol v podstate nasledovné (č. l. 487 spisu): ,,V uvedenej trestnej veci ... Vám oznamujem, že mám za to, že skutok, ktorý sa kládol obžalovanému za vinu sa stal a tento spáchal obžalovaný. Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že Okresný súd v Poprade správne zistil skutkový stav, ako je uvedené aj v jeho rozsudku, sp. zn. 5T/38/2018, čo bolo potvrdené aj uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9To/13/2019, ktorým bol zmenený pôvodný rozsudok súdu prvého stupňa. Zároveň mám za to, že v uvedenom konaní nebolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu v zmysle tvrdení uvedených v písomnom podnete odsúdeného. Vzhľadom k vyššie uvedenému navrhujem, aby dovolací súd preskúmal podané dovolanie a s poukazom na to, že v uvedenej veci je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Trestného poriadku navrhujem, aby súd v zmysle § 382 Trestného poriadku dovolanie odmietol, resp. v prípade určenia termínu verejného zasadnutia dovolanie v zmysle § 392 Trestného poriadku zamietol". + + + Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012). + + + K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného, a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Obvinený v kontexte jeho trestnej veci ako skutočnosť napĺňajúcu dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku označil nedostatočné vysporiadanie sa s jeho odvolacími návrhmi, resp. s jeho prednesmi vykonanými jednak v konaní pred súdom prvého stupňa ako aj pred odvolacím súdom. Rozsudok krajského súdu má byť v dôsledku uvedeného ako taký nepreskúmateľný a jeho odôvodnenie údajne nesie znaky arbitrárnosti, pričom na niektoré odvolacie námietky obvineného, resp. jeho návrhy krajský súd
názoru obvineného napokon ani vôbec nereagoval. Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Treba si uvedomiť, že súd nie je povinný vyhovieť návrhom strán na doplnenie dokazovania, lebo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a § 2 ods. 11 Trestného poriadku má v rámci rozsahu vlastnej úvahy možnosť zvoliť vhodné dôkazné prostriedky na spravodlivé rozhodnutie. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatuje, že z postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale i súdov nižších stupňov počas celého doterajšieho trestného konania nevyplýva, že by tieto neprejavili rešpekt k právam obvineného, najmä v súhrne k právu na spravodlivý proces a konanie uskutočňovali účelovo v jeho neprospech. Najvyšší súd poznamenáva, že nezistil, že by konanie vedené voči obvinenému bolo uskutočňované v rozpore s pravidlami práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru a konštatuje, že v trestnom konaní (postupom orgánov činných v trestnom konaní či súdov) nedošlo k podstatnému - zásadnému porušeniu procesných pravidiel tak konania pred súdom (všeobecne), ako ani osobitných pravidiel upravujúcich proces dokazovania. Čo sa týka samotnej podstaty s tým súvisiacich dovolacích námietok obvineného, najvyšší súd nezdieľa ani názor obvineného o akejsi ,,arbitrárnosti" spočívajúcej v nedostatočnom vysporiadaní sa s námietkami obvineného odvolacím súdom. V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Je tomu tak z dôvodu, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. S podstatnými a pre vec rozhodujúcimi právnymi námietkami obhajoby sa riadne vysporiadal už súd prvého stupňa a pokiaľ vôbec nechal otvorenú nejakú spornú otázku, táto bola s konečnou platnosťou v miere zodpovedajúcej „fér" procesu, vyriešená na odvolacom súde. O uvedenom svedčí konštatovanie obsiahnuté v úvode ,,analytickej" časti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, keď tento pred tým, než pristúpil k vysporiadavaniu sa s odvolacími námietkami obvineného uviedol, že: ,,k samotnej argumentácii odvolateľa krajský súd musí konštatovať, že nejde o nové skutočnosti. Tieto skutočnosti boli prednášané už v štádiu dokazovania na hlavných pojednávaniach ..." (vid str. 6 ods. štvrtý rozsudku krajského súdu). Ak následne najvyšší súd v detailoch porovnal dovolanie obvineného s obsahom rozsudkov tak súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu dospel k záveru, že mu nie je zrejmý dôvod, na základe ktorého obvinený usúdil, že s jeho argumentáciou sa označené súdy vysporiadali nedostatočne. Najmä krajský súd sa v tomto prípade podrobne zaoberal postupným spôsobom s jednotlivými obhajobnými námietkami, počínajúc súladom právnej vety s obsahom skutkovej vety (ktorá síce skutočne obsahuje aj kvalifikačný znak ,,zadovážil", avšak vo vete právnej je správne uvedené ,,len" držanie zbrane bez povolenia), rovnako tak sa podrobne vysporiadal s objektívnou i subjektívnou stránkou žalovaného skutku ako aj s argumentáciou obvineného ohľadom možnosti aplikácie materiálneho korektívu s poukazom na § 10 ods. 2 Trestného zákona, v dôsledku čoho dospel k negatívnemu záveru.
názoru dovolacieho súdu rozsudok okresného súdu i krajského súdu a ich odôvodnenie zodpovedajú kritériám v § 168 Trestného poriadku. Povedané inými slovami: nie je v rozpore s ústavnými i zákonnými zárukami spravodlivého súdneho procesu, ak odvolací súd v opravnom konaní čo aj len stručným konštatovaním odkáže na závery, ktoré v rámci konania pred súdom prvého stupňa ustálil okresný súd, ak si tieto ako zákonné a vecne správne osvojil. Najvyšší súd považuje právne závery odvolacieho súdu za dostatočne preskúmateľné, nakoľko tento jednak:
uvedeného ustanovenia možno dovolanie podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (obdobne 2Tdo/29/2012). Uvedený spôsob vymedzenia dovolacích dôvodov vo vzťahu k rozhodnutiu o treste potom vylučuje použiť ako dôvod dovolania tak ustanovenie § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, ako ani žiaden z dostupných dovolacích dôvodov
1 a nasl. Trestného poriadku výlučne poukázaním na skutočnosť, že súdy pri ukladaní trestu nepoužili ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody. Z obsahu podaného dovolania je pritom zrejmé, že obvinený nepriamo naznačuje pochybenie oboch vo veci skôr konajúcich a rozhodujúcich súdov práve označeným postupom, čo je ale v zmysle obsahu predchádzajúceho odseku skutočnosťou, ktorú nemožno podrobiť dovolaciemu prieskumu. S ohľadom na uvedené možno uzatvoriť, že najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku.
1 písm.
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku nemôže byť naplnený poukazom obvineného na to, že nebola v konaní ,,správne" preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna, resp. objektívna stránka trestného cˇinu s odkazom na ním uvádzanú vlastnú interpretáciu skutkového deja. Subjektívna stránka totiž predstavuje vnútorný vztˇah páchatelˇa k spáchanému trestnému cˇinu, ktorý nie je možné skúmatˇ priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. A práve konanie uvedené v predchádzajúcej vete je následne možné plynulo ,,pretaviť" do jedného z prvkov objektívnej stránky trestného činu, ktorú predstavujú okrem konania i následok a príčinný vzťah (kauzálny nexus) medzi konaním a následkom. Pri páchaní trestného činu ide vždy o ľudské konanie (resp. opomenutie konania), i. e. prejav vôle trestnoprávne zodpovedného subjektu vo vonkajšom svete, ktoré v sebe poníma tak vôľovú - vnútornú - zložku (psychické pochody, myšlienky a rozhodnutia páchateľa) ako aj fyzickú - vonkajšiu - zložku (táto sa prejavuje buď aktívnym pohybom, resp. zdržaním sa takého ,,pohybu" formou opomenutia). Z uvedeného je zrejmé, že ak nie je v dovolacom konaní možné skúmať vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, nemožno prirodzene skúmať ani prejav tohto vnútorného vzťahu demonštrovaného v konkrétnom konaní páchateľa (objektívnej stránke). V danom prípade sú oba vyššie označené obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu jasne a zreteľne vyjadrené v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolací súd v rámci svojej rozhodovacej praxe už ustálil, že ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť (úmysel, motív, konanie, následok a pod.) považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie a akési ,,prehodnocovanie" správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Možno súhlasiť s obvineným, že súd prvého stupňa skutočne v skutkovej vete uviedol nielen držbu strelnej zbrane, ale aj jej zadováženie. Podstatné však je, že takto formulovaný skutok následne správne kvalifikoval, o čom svedčí jednak obsah právnej vety, ako aj použitá právna kvalifikácia. Napokon, s totožnou odvolacou námietkou sa už precízne vysporiadal odvolací súd; najvyšší súd napriek tomu opakuje, že aj keď skutková veta obsahuje pojem ,,zadovážil", nadväzujúca právna veta už konkretizuje konanie obvineného ako ,,držal strelnú zbraň bez povolenia". Právnej kvalifikácii takto zisteného skutku rovnako nemožno nič vytknúť, nakoľko
2 Trestného zákona, kto sebe alebo inému vyrobí, dovezie, vyvezie, prepraví, zadováži, alebo drží strelnú zbraň, jej súčasť alebo komponent bez povolenia alebo bez označenia zbrane určeného na jej identifikáciu
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, alebo takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov. Ako je z predchádzajúceho odseku zrejmé, skutková podstata označeného trestného činu je s poukazom na použitie spojky ,,alebo" formulovaná alternatívne. Inými slovami povedané, postačuje, že je naplnený niektorý z rovnakého druhu znakov skutkovej podstaty. Inými slovami: ak môže byť objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu naplnená viacerými alternatívnymi spôsobmi konania, tak skutočnosť, že v skutkovej vete (opis skutku) je uvedený omylom „naviac" jeden z možných alternatívnych spôsobov konania, ktorý nebol preukázaný, avšak je zároveň správne uvedený ten spôsob konania, ktorý preukázaný skutočne bol, nemožno hovoriť o nesprávnom právnom posúdení skutku, ak následne právna veta tento preukázaný spôsob konania reflektuje. Aj v takomto prípade totiž platí, že daný skutok je právne kvalifikovaný v súlade s príslušným ustanovením hmotného práva. S poukazom na uvedené najvyšší súd námietku obvineného ohľadom nesprávnej právnej kvalifikácie zisteného skutku nemohol akceptovať a vyhodnotil ju ako nedôvodnú. K zostávajúcej dovolacej námietke obvineného, ktorou sa domáhal aplikácie princípu ultima ratio s poukazom na zásadu subsidiarity trestnej represie najvyšší súd uvádza nasledovné: Pokiaľ zákonodarná moc označila určité konanie za protiprávne (zločiny a obzvlášť závažné zločiny) bez možnosti úvah, či za istých okolností (pri prečine materiálny korektív) protiprávnym nie sú, potom i súdna moc musí rešpektovať vôľu zákonodarcu. Ak by súdna moc „oslobodzovala" zločiny a obzvlášť závažné zločiny s odkazom na princíp ultima ratio, potom by sa mohla harmónia vzájomnej kontroly a rozdelenia právomoci zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci narušiť, pretože súdna moc by sama tvorila, resp. pretvárala zákony v rozpore s tým, ako ich prijala zákonodarná moc. Preto aj aplikácia princípu ultima ratio v trestnom konaní musí mať isté pravidlá, ktoré nemôžu byť založené na svojvoľnom výklade zákona súdom. Z toho vyplýva, že princíp ultima ratio možno aplikovať v rámci trestného konania vždy len v súlade s ustanoveniami Trestného zákona a Trestného poriadku. Najvyšší súd už vyslovil (R 96/2014), že princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda len pri prečinoch. Toto pravidlo je vo vzťahu k prečinom plne opodstatnené, pretože súdna moc na aplikáciu princípu ultima ratio použila zákonodarcom deklarovanú možnosť za istých okolností nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa ako protiprávne javí z dôvodu naplnenia všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho prečinu. Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu je zrejmé, že obvinený bol právoplatne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
2 Trestného zákona. Dotknutý trestný čin je prečinom len v prvom odseku; v ostatných odsekoch je zločinom. Preto prípadné použitie materiálneho korektívu s poukazom na § 10 ods. 2 Trestného zákona neprichádza do úvahy rovnako, ako je z materiálneho hľadiska vylúčené prípadné miernejšie (subsidiárne) posúdenie žalovaného skutku ako priestupku na úseku zbraní a streliva. O to viac, ak dovolaciemu súdu s poukazom na vyššie podrobne vysvetlený ,,zákaz" skúmania správnosti a úplnosti zisteného skutku tak, ako je tento zakotvený v § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku, nezostáva nič iné len skonštatovať, že súd prvého stupňa ako i odvolací súd správne ustálili, že konanie obvineného napĺňa všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
2 Trestného zákona. Najvyšší súd zároveň v zmysle uvedeného poskytol obvinenému aj odpoveď na jeho návrh na prerušenie trestného stíhania, ktorý považoval s poukazom na vyššie vyjadrené za bezpredmetný. Žiada sa dodať, že odôvodnenie formulovaného ,,návrhu" sa naviac najvyššiemu súdu javilo ako pomerne zmätočné. Vo svojej podstate ide o argumentáciu zhodnú s už skôr obvineným predostretými námietkami, ktorými sa domáhal použitia materiálneho korektívu, resp. ,,znovuzváženia" alternatívy posúdenia skutku subsidiárnym spôsobom odlišným od následku spojeného s trestnou represiou v zmysle Trestného zákona (zohľadnenie dĺžky držby strelnej zbrane, k čomu pripojil vlastnú interpretáciu ,,príliš prísneho" ustanovenia § 294 ods. 2 Trestného zákona). Preto najvyšší súd nezistil naplnenie ani dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie obvineného MUDr. Q. Y. odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.