1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (,,Obz.?), § 387 ods. 1 Obz., § 397 Obz., § 407 ods.1 Obz., § 266 ods.1,2,3 Obz. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola v celom rozsahu dôvodná, v dôsledku čoho mu priznal nárok na zaplatenie sumy 55.121,13 eura, vychádzajúc z tvrdenia žalobcu v žalobe, zo svedeckých výpovedí a z priložených listinných dôkazov. Záväzok mestského podniku bol špecifikovaný číslom faktúr, variabilným symbolom, splatnosťou, dátumom zúčtovania, menou, dlžnou sumou, údajom o čiastočnej úhrade, ak bola realizovaná a zostatkom súm z jednotlivých faktúr. Takto špecifikovanú pohľadávku žalobcu považoval súd prvej inštancie za dostatočne určitú, preto súd nezistil neplatnosť právneho úkonu pre jeho neurčitosť.
súdu boli okrem určitosti a identifikácie záväzku splnené aj ďalšie podmienky pre platné uznanie záväzku: zrozumiteľnosť, písomná forma uznania záväzku, identifikácia dlžníka, identifikácia veriteľa, rozsah uznania záväzku a podpis konajúcej osoby - v danom prípade podpis dlžníka, keďže pri uznaní záväzku je podpis veriteľa právne irelevantný. Námietku vznesenú žalovaným spočívajúcej v tom, že p. Q. nemal v úmysle uznať záväzok, keďže na listinu Uznanie záväzku uviedol poznámku: „Uvedené stavy nemusia zodpovedať skutočnosti, lebo nie je prítomná účtovníčka“, súd prvej inštancie považoval za neopodstatnenú, nakoľko prejav vôle dlžníka bol určitý a vyššie uvedená poznámka nie je spôsobilá spôsobiť neplatnosť uznania záväzku, nakoľko sa viazala len k otázke priebežne vykonávaných úhrad z jednotlivých faktúr a p. Q. nerozporoval existenciu záväzku ako takého (žiadnu z uvedených faktúr), tejto si bol vedomý a jeho prejav smeroval len k otázke výpočtu zostatku záväzku, čo vyplynulo aj z jeho výpovede, keď uviedol, kontrolou v účtovníctve zisťoval len stav úhrad jednotlivých faktúr (platby), nie to, či vôbec boli faktúry dôvodne vystavené a či dlh v nich uvedený skutočne existoval. Sám však tiež potvrdil, že tovar dodaný bol a vyššie uvedené bolo súladné aj s výpoveďou svedka p. G..
odvolacieho súdu v konaní nebolo sporné, že cena jednotlivých dodávok bola účtovaná žalovanému - jeho právnemu predchodcovi, faktúrami, ktoré sú obsiahnuté aj v písomnosti - uznanie záväzku - zo dňa 04.04.2014, pričom nebolo sporné, že v konaní sú uplatnené dodávky účtované faktúrami s termínom splatnosti od 24.04.2006, pričom poslednou faktúrou účtovaná dodávka mala termín splatnosti 10.02.
všetkého predstavujú každá jeden samostatný záväzkový vzťah, nakoľko žalobca netvrdil, že jednotlivé dodávky boli realizované na základe jedného zmluvného vzťahu. V listine sa teda nachádzajú údaje o 69 záväzkových vzťahoch. Jednou zo základných podmienok vyžadujúcich pre platnosť právneho úkonu je aj náležitosť vôle. Z výpovede svedka p. Q. jednoznačne vyplynulo a potvrdil to aj obsah listinného dôkazu, uznania záväzku, že jeho vôľou nebolo uznanie záväzku, resp. záväzkov, ale svojou poznámkou, ktorú podpísal iba deklaroval, že sa k uvedeným záväzkom nevie vyjadriť bez prítomnosti svojej účtovníčky. Svojím podpisom p. Q. iba potvrdil platnosť ním uvedenej poznámky s tým, že nemienil vyvolať účinky uznania záväzku tak ako sa to žalobca snažil navodiť príliš extenzívnym výkladom prejavenej vôle. Vôľou p. Q. bolo deklarovať dôvodnosť ním uvedenej poznámky. 11. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že právny úkon - uznanie záväzku - je neplatný pre jeho neurčitosť, nakoľko z prejavenej vôle p. Q. nebolo možné, a to ani širším výkladom, dospieť k jednoznačnému, a teda určitému záveru, ktoré z uvedených záväzkov uznáva, a ktoré spochybňuje, či už pre ich výšku alebo vôbec pre ich samotnú dôvodnosť. Uviedol, že určitosť, resp. neurčitosť právneho úkonu je daná samotným obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou, a taký prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Odvolací súd konštatoval, že v tomto smere ani
výkladového pravidla obsiahnutého v ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebolo možné dospieť k inému záveru ako dospel odvolací súd, čo platí aj pre výkladové pravidlá uvedené v ust. § 266 Obchodného zákonníka, keď z ust. ods. 1 cit. ust. je zrejmé, že prvotne a prednostne sa použije výkladové pravidlo preferujúce úmysel konajúcej osoby. Rovnako z dôvodu žalovaným odôvodnene vznesenej námietky premlčania nemohol s poukazom na § 388 ods. 1 Obch. z. priznať nárok. 12. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
dovolateľa odklon spočíva v tom, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, aké výkladové pravidlá odvolací súd použil pri výklade spornej otázky, a to prejavenej vôle v podobe podpisu štatutárneho orgánu pôvodného dlžníka p. Q. na listine označenej ako „Uznanie záväzku“ (či sa podpis vzťahuje k celej listine alebo len rukou dopísanú poznámku v znení: uvedené stavy nemusia zodpovedať skutočnosti, lebo nie je prítomná účtovníčka), či gramatický alebo logický alebo systematický, či vlastne aký/aké. Ohľadne daného dovolateľ poukázal na nasledujúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6MObdo 6/2009, 3Cdo 179/2011, 7MCdo 12/2011, 3Cdo 247/2008 a 2MCdo 26/2012. Ďalej dovolateľ namieta nesprávnu aplikáciu právnych noriem argumentujúc tým, že napriek tomu, že išlo o obchodnoprávny vzťah medzi obchodnou spoločnosťou a mestským podnikom, príspevkovou organizáciou mesta založenou za účelom podnikania, odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia pri výklade sporného právneho úkonu neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, čím postupoval
dovolateľa v rozpore s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo 205/2008, 3MObdo 4/2010). Rovnako poukázal aj na neurčitosť právneho úkonu s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 99/2013,
ktorého ,,za určitý právny úkon možno považovať taký, z ktorého obsahu je zrejmé kto ho urobil, komu je adresovaný a čo bolo jeho predmetom, pričom tento predmet musí byť definovaný tak, aby nemohlo dôjsť k jeho zámene? a na rozhodnutie sp. zn. 5Obo 133/2010,
ktorého ,,uznanie záväzku musí byť urobené písomne a na rozdiel od občianskoprávnej úpravy uznania dlhu, úprava v zmysle Obchodného zákonníka nevyžaduje určenie výšky, ani právneho dôvodu dlhu, ktorý sa uznáva, stačí, ak z obsahu úkonu uznania záväzku, ktorý sa uznáva, bezpečne identifikovateľný (napr. odkazom na zmluvu)?. Vzhľadom na to dovolateľ má za to, že Uznanie záväzku zo dňa 4.4.2014 bolo učinené písomne, sú v ňom jasne a zreteľne označení účastníci právneho vzťahu, t.j. kto je veriteľ a dlžník a uznávané záväzky sú označené určite, nezameniteľne a sú identifikovateľné. Vo zvyšku dovolania sa dovolateľ vyjadril k argumentácii žalovaného obsiahnutej v jeho odvolaní, a to v spojitosti s námietkou o nemožnosti nakladať s majetkom obce. 13. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu tak, že žalobe vyhovie a žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 55.121,13 eura s príslušenstvom. 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že
neho sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom aplikoval výkladové pravidlá obsiahnuté v ustanovení § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj v ustanovení § 266 Obchodného zákonníka, nakoľko na to explicitne poukázal pod bodom 48 svojho rozsudku, keď uviedol, že prvotne a prednostne použil výkladové pravidlo preferujúce úmysel konajúcej osoby v dôsledku čoho navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol.
CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 18.
1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 19.
1, 2 CSP, dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 20. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
1 písm. a/ CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2Cdo 203/2016, 3Cdo 216/2017, 4Cdo 64/2018, 6Cdo 113/2017, 7Cdo 95/2017 a 8Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 24. Otázkou relevantnou
1 písm. a/ CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou
tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia.
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen všeobecne novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétne cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (8Cdo 50/2017, 8Cdo 78/2017, 8Cdo 141/2017). 27.
dovolateľa odklon spočíva v tom, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, aké výkladové pravidlá odvolací súd použil pri výklade spornej otázky, a to prejavenej vôle v podobe podpisu štatutárneho orgánu pôvodného dlžníka p. Q., či gramatický alebo logický alebo systematický, či vlastne aký/aké. Ohľadne daného dovolateľ poukázal na nasledujúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6MObdo 6/2009, 3Cdo 179/2011, 7MCdo 12/2011, 3Cdo 247/2008 a 2MCdo 26/
dovolateľa v rozpore s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo 205/2008, 3MObdo 4/2010). 31. Dovolací súd vyššie uvedenú námietku považuje za irelevantnú, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu výslovne vyplýva, že odvolací súd obsah prejavu vôle p. Q. zisťoval výkladom
ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 266 ods. 1 Obch.z. (viď bod 48 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu), teda podriadil obsah záväzkového vzťahu pod režim Obchodného zákonníka. Aplikovanie ustanovení obchodného zákonníka odvolacím súdom vyplýva aj zo strany 9 a 10 napadnutého rozhodnutia, kde citoval ustanovenie § 266 Obch.z. ako aj ustanovenie § 323 ods. 1 Obch.z. Prejav vôle žalovaného vykladal prednostne
ustanovenia § 266 Obch.z., a teda použil výkladové pravidlo
úmyslu osoby, ktorá vôľu prejavila pred pravidlom uvedeným v ustanovení § 266 ods. 2, 3, a 4 Obch. z. 32. Rovnako poukázal aj na neurčitosť právneho úkonu s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 99/2013,
ktorého ,, za určitý právny úkon možno považovať taký, z ktorého obsahu je zrejmé kto ho urobil, komu je adresovaný a čo bolo jeho predmetom, pričom tento predmet musí byť definovaný tak, aby nemohlo dôjsť k jeho zámene? a na rozhodnutie sp. zn. 5Obo 133/2010,
ktorého ,, uznanie záväzku musí byť urobené písomne a na rozdiel od občianskoprávnej úpravy uznania dlhu, úprava v zmysle Obchodného zákonníka nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu dlhu, ktorý sa uznáva, stačí, ak z obsahu úkonu uznania záväzku, ktorý sa uznáva, bezpečne identifikovateľný (napr. odkazom na zmluvu)?.
1 písm. a/ CSP, avšak z obsahu jeho dovolania vyplýva, že vo svojej podstate namieta nesprávnosť skutkových zistení. Za nesprávne právne posúdenie nemožno považovať to, ak dovolateľ tvrdí, že odvolací súd z vykonaného dokazovania nezistil správne skutkový stav a vec preto nesprávne právne posúdil, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky. Keďže dovolateľ namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov, nenamieta riešenie právnej otázky a nevymedzil, nekonkretizoval právnu otázku, nemohol najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd. Dovolací súd dovolanie žalobcu
f/ CSP odmietol, nakoľko dovolateľ nevymedzil dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Naviac dovolací súd uvádza, že pokiaľ dovolateľ namieta, že v odôvodnení odvolacieho súdu nie je dostatočne uvedené aký výklad prejavu vôle použil, takúto námietku vád odôvodnenia rozsudku súdu nižšej inštancie je možné použiť v rámci dôvodov
f ) CSP, za predpokladu, že odôvodnenie rozhodnutia súdu vykazuje závažné nedostatky takej intenzity, pri ktorej by bolo možné konštatovať odňatie práva strane sporu na spravodlivý súdny proces, t.j. nedostatok odôvodnenia by bol takej intenzity a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením Ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami by mala podstatný dosah na spravodlivosť procesu ako celku. Dovolateľ však dovolanie
f ) CSP nepodal, preto sa touto argumentáciou dovolací súd nemohol zaoberať, pretože je v zmysle § 440 CSP dôvodmi dovolania viazaný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.