6 784,26 eur s prísl.
Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/47/2020 Identifikačné číslo spisu: 1214229097 Dátum vydania rozhodnutia: 26.11.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1214229097.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu T.. Q. M., trvalým pobytom v J., A. Č.. XX, právne zastúpeného JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., advokátkou, Advokátska kancelária BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ, so sídlom v Žiline, Mariánske námestie č. 31, proti žalovanému FCP-SK s. r. o., so sídlom v Bratislave, Slovnaftská 100, IČO: 44 605 391, právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s. r. o., so sídlom v Čadci, ul. 17. novembra 3215, IČO: 50 473 522, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Strapáč, PhD., o zaplatenie 6 784,26 Eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51Cpr/7/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 6. marca 2019 sp. zn. 6CoPr/9/2017, takto rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 6. marca 2019 sp. zn. 6CoPr/9/2017 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 5 419,26 Eur a o zaplatenie 65 Eur a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 25. novembra 2015 č. k. 51Cpr/7/2014-201 v uvedenom rozsahu z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.
Odôvodnenie 1.1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 25. novembra 2015 č. k. 51Cpr/7/2014-201 o žalobcom uplatňovanom nároku pozostávajúcom z neuhradeného príplatku za prácu nadčas v období od 7/2012 do 7/2014 v celkovej výške 5 419,26 Eur, z nevyplatenej mzdy za mesiac jún 2012 v sume 1 300 Eur a za mesiac júl 2012 (konkrétne za deň 2. júl 2012) v sume 65 Eur, rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 120 Eur s 8,75 % úrokom z omeškania od 16. júla 2012 do zaplatenia, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a vo zvyšku žalobu zamietol (druhý výrok). Zároveň vo výroku rozhodnutia konštatoval, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (tretí výrok).
1.2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania a z neho zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba je dôvodná iba v rozsahu 120 Eur s prísl.. Podľa súdu prvej inštancie k uzavretiu pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným došlo až dňa 29. júna 2012, s nástupom do práce dňa 3. júla 2012. V mesiaci jún 2012 nevznikol žalobcovi pracovný pomer u žalovaného na základe pracovnej zmluvy a z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť ani záver, že v tomto období došlo ku konkludentnému uzavretiu pracovnej zmluvy, pretože absentujú jej podstatné náležitosti, nakoľko nedošlo k dohode ohľadom určenia dátumu nástupu do práce, k dohode o výške mzdy a ani k dohode o náplni práce. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že v mesiaci jún 2012 nemohlo ísť ani o tzv. faktický pracovný pomer (§ 17 Zákonníka práce), pretože tento môže vzniknúť len v dôsledku takých vád pracovnej zmluvy, ktoré spôsobujú jej neplatnosť. Takýto pracovný pomer môže vzniknúť aj v prípadoch, ak pracovná zmluva celkom chýba. V prejednávanej veci však v mesiaci jún 2012 nedošlo medzi stranami k uzavretiu pracovnej zmluvy, naopak bolo preukázané, že vôľa žalovaného ako zamestnávateľa smerovala k predĺženiu Dohody o vykonaní práce dodatkom, ktorý by predĺžil platnosť dohody aj na mesiac jún 2012. Žalobca sám dosvedčil existenciu tohto dodatku, keď uviedol, že mu tento dodatok k dohode o vykonaní práce bol doručený, ale odmietol ho podpísať, pretože mal záu jem na uzavretí pracovnej zmluvy so žalovaným. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že pokiaľ išlo o prácu vykonávanú žalobcom pre žalovaného v období od 1. júna 2012 do 30. júna 2012, medzi stranami v tomto období nedošlo ani k platnému uzavretiu dohody o vykonaní práce podľa § 226 Zákonníka práce. Zároveň však konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca aj v mesiaci jún 2012 plnil pre žalovaného pracovné úlohy v rozsahu, aký bol pôvodne dohodnutý v Dohode o vykonaní práce v znení jej dodatkov. Vzhľadom na to, že medzi žalobcom a žalovaným v období od 1. júna 2012 do 29. júna 2012 neexistoval pracovnoprávny vzťah, ale žalobca v tomto období plnil úlohy v prospech žalovaného bez toho, aby mu za ich vykonanie žalovaný poskytol peňažné plnenie, žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Žalovaný je preto povinný vydať žalobcovi takto získaný majetkový prospech spočívajúci v peňažnej náhrade za žalobcom poskytnuté plnenie spočívajúce v jeho pracovných výkonoch.
Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho v odmene za žalobcom vykonané pracovné úlohy v mesiaci jún 2012 súd prvej inštancie vychádzal z výšky odmeny dohodnutej medzi stranami v Dohode o vykonaní práce zo dňa 30. novembra 2011, pretože v mesiaci jún 2012 žalobca plnil pre žalovaného rovnaké úlohy a v rovnakom rozsahu, ako v období, na ktoré sa vzťahovala Dohoda o vykonaní práce v znení jej dodatkov. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobcovi za toto obdobie vyplatil akúkoľvek peňažnú náhradu, súd prvej inštancie priznal žalobcovi peňažnú náhradu za jeho pracovné výkony v období od 1. júna 2012 do 29. júna 2012 vo výške 120 Eur. Žalobca si uplatňoval za toto obdobie mzdu vo výške 1 300 Eur, keďže však súd prvej inštancie priznal žalobcovi za uvedené obdobie len sumu 120 Eur, vo zvyšnej časti tohto nároku žalobu zamietol.
Keďže žalovaný sa dostal s plnením peňažnej náhrady za mesiac jún 2012 do omeškania, súd prvej inštancie priznal žalovanému aj úroky z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
1.3. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 5 419,26 Eur z titulu príplatku za prácu nadčas v období od 7/2012 do 7/2014, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba v tejto časti nie je dôvodná. Poukázal na to, že pojem práca nadčas a podmienky jej vykonávania upravuje ustanovenie § 97 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že na to, aby skutočne išlo o prácu nadčas, je potrebné, aby zamestnávateľ svojmu zamestnancovi prácu nadčas prikázal alebo s ňou aspoň vyjadril súhlas. Podmienkou nariadenia práce nadčas je pritom prechodná a naliehavá potreba práce alebo verejný záujem. Podľa súdu prvej inštancie bolo v konaní preukázané, že žalovaný nedal žalobcovi (ani inému zamestnancovi) príkaz na vykonávanie práce nadčas, čo vyplynulo aj zo svedeckej výpovede svedka a výkon práce nadčas nebol dohodnutý ani v pracovnej zmluve.
V konaní nebolo preukázané ani to, že by u žalovaného v rozhodnom období existovala naliehavá potreba práce nadčas. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný ako zamestnávateľ žalobcovi ako svojmu zamestnancovi odsúhlasil prácu nadčas, pričom žalobca v spore ani netvrdil, že by vôbec niekedy počas trvania pracovného pomeru žalovaného požiadal o odsúhlasenie práce nadčas. O prácu nadčas totiž podľa súdu prvej inštancie nejde v prípade, ak zamestnanec nestihne vyriešiť všetky zadané pracovné úlohy v riadnom pracovnom čase, a preto sa rozhodne ostať v práci dlhšie z vlastnej iniciatívy (tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci) a bez vedomia zamestnávateľa. Na to, aby bola zamestnancovi táto práca preplatená, musel by svojho zamestnávateľa požiadať o súhlas s prácou nadčas.
V prípade, ak zamestnanec ostane v práci dlhšie bez súhlasu alebo príkazu zamestnávateľa, koná tak dobrovoľne a nárok na odmenu mu nevzniká.
1.4. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal doplatenia mzdy za mesiac júl 2012 (konkrétne za deň 2. júl 2012) v sume 65 Eur. V tejto súvislosti poukázal na to, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným vznikol s účinnosťou od 3. júla 2012 a za mesiac júl 2012 žalovaný žalobcovi mzdu riadne vyplatil, čo nebolo medzi stranami ani sporné. Žalobca v konaní nepreukázal, na akom skutkovom a právnom základe si proti žalovanému uplatňuje doplatenie mzdy za mesiac júl 2012 vo výške 65 Eur, keďže mu žalovaný (ako to vyplýva z predložených listinných dôkazov) za tento mesiac mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve riadne vyplatil.
1.5. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal súd prvej inštancie z v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 151 ods. 3 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „O. s. p.“) a vo výroku rozhodnutia konštatoval, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2.1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolania žalobcu rozsudkom zo 6. marca 2019 sp. zn. 6CoPr/9/2017 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 5 419,26 Eur a o zaplatenie 65 Eur potvrdil (prvý výrok) a vo výroku, ktorým bola žaloba týkajúca sa mzdového nároku žalobcu za mesiac jún 2012 nad sumu 120 Eur zamietnutá, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie (druhý výrok).
2.2. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd poukázal na to, že je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“)] a konštatoval, že po zohľadnení tejto skutočnosti a preskúmaní odvolaním napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
2.3. Následne odvolací súd uviedol, že pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5 419,26 Eur z titulu príplatku za prácu nadčas, tak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením tejto časti napadnutého rozsudku a zdieľa názor súdu prvej inštancie, že žaloba v tejto časti nie je dôvodná. V spore nebolo preukázané, že by žalovaný dal žalobcovi príkaz na vykonávanie práce nadčas, alebo že by prácu nadčas zo strany žalobcu odsúhlasil. Žalobca v spore ani netvrdil, že by požiadal žalovaného o odsúhlasenie nadčasovej práce a ani ho počas trvania pracovného pomeru nepožiadal o preplatenie nadčasových hodín. Taktiež nebolo preukázané, že by u žalovaného v inkriminovanom období vznikla naliehavá zvýšená potreba práce, resp. že by existoval verejný záujem na výkone práce nadčas (§ 97 ods. 1, 5 Zákonníka práce). Žalobcovi preto nevznikol nárok na mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas.
2.4. Odvolací súd ďalej s poukazom na ustanovenie podľa § 387 ods. 1 CSP konštatoval správnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie i v časti výroku, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie 65 Eur z titulu doplatku mzdy za mesiac júl 2012 (konkrétne za deň 2. júl 2012). V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadnu argumentáciu, z ktorej by vyplývala nesprávnosť tejto časti rozsudku súdu prvej inštancie.
2.5. Odvolací súd však nepovažoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny v časti výroku, ktorým bola žaloba o zaplatenie mzdy za mesiac jún 2012 (uplatnená vo výške 1 300 Eur) nad sumu 120 Eur zamietnutá. V súvislosti s touto časťou rozhodnutia uviedol, že v konaní bolo preukázané, že v mesiaci jún 2012 žalovaný prideľoval žalobcovi prácu a žalobca ju vykonával. V tomto období žalobca nemohol pre žalovaného vykonávať prácu na základe predĺženia dohody o vykonaní práce dodatkom, pretože - ako to súd prvej inštancie skonštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku - žalovaný síce takýto dodatok žalobcovi predložil, ale žalobca ho odmietol podpísať, pretože mal záujem na uzavretí pracovnej zmluvy so žalovaným.
Odvolací súd bol toho názoru, že v tomto ohľade treba rešpektovať vôľu žalobcu ako slabšej strany pracovnoprávneho vzťahu. Okrem toho, žalovaný predsa vedel, že žalobca odmietol podpísať dodatok o predĺžení dohody o vykonaní práce a napriek tomu žalobcovi v mesiaci jún 2012 prideľoval prácu, ktorú žalobca aj vykonával. Žalovaný si preto musel byť vedomý toho, že v júni 2012 žalobca u neho nepracuje na základe dohody o vykonaní práce. Rešpektovanie vôle žalovaného, ako to urobil súd prvej inštancie, by bolo aj v rozpore so zásadou spravodlivého usporiadania pracovnoprávnych vzťahov. Keďže žalobca v júni 2012 vykonával pre žalovaného a s jeho súhlasom prácu, ktorú mu žalovaný prideľoval, medzi stranami vznikol v tomto období pracovnoprávny vzťah, a to na základe konkludentne uzavretej pracovnej zmluvy.
Vzhľadom na to žalobcovi vznikol voči žalovanému za mesiac jún 2012 mzdový nárok v zmysle § 118 ods. 1 Zákonníka práce a nejedná sa tu teda o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže žalobca v júni 2012 vykonával u žalovaného prácu na základe pracovnej zmluvy, nemohol mu vzniknúť nárok na odmenu na základe dohody o vykonaní práce vo výške 120 Eur. Žalovaný bol podľa názoru odvolacieho súdu uzrozumený s tým, že žalobca u neho v tomto mesiaci nie je ochotný pracovať na základe dohody o vykonaní práce a napriek tomu mu prácu prideľoval. Pokiaľ ide o výšku mzdy za mesiac jún 2012, je spravodlivé, aby sa vychádzalo z toho, že jeho mzda predstavuje 1 000 Eur rovnako, ako tomu bolo v prípade pracovného pomeru žalobcu vzniknutého na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29. júna 2012.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba týkajúca sa mzdového nároku žalobcu za mesiac jún 2012 nad sumu 120 Eur zamietnutá, zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, v ktorom žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 5 419,26 Eur a o zaplatenie 65 Eur zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie.
3.2. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a vychádzajúc z obsahu dovolania (článok 11 ods. 1 Základných princípov CSP a ustanovenia § 124 ods. 1 CSP) i podľa ustanovenia § 420 ods. f/ CSP.
3.3. V odôvodnení dovolania uviedol, že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne, nakoľko vo svojom odôvodnení nebolo zrejmé vzhľadom na priznaný mzdový nárok za mesiac jún 2012, z akého dôvodu nebol tento nárok vztiahnutý aj na mzdový nárok za deň 2. júla 2012, kedy rovnako pre žalovaného a s jeho súhlasom vykonával prácu, ktorú mu žalovaný prideľoval, pretože aj v tento deň pracoval pre žalovaného na základe konkludentne uzatvorenej pracovnej zmluvy. Ďalej uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení otázky, ktorá doposiaľ nebola v praxi dovolacieho súdu riešená.
Ide o právnu otázku, či pre splnenie podmienky akceptovanej práce nadčas v zmysle ustanovenia § 97 ods. 1 Zákonníka práce (ktorou je popri príkaze alternatívne i súhlas zamestnávateľa s vykonávaním práce nadčas), postačuje preukázaná vedomosť zamestnávateľa o tom, že zamestnanec na pracovisku jeho zmluvného partnera vykonáva prácu nad určený pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a skutočnosť, že zamestnávateľ uvedený stav akceptuje. Mal za to, že odvolací súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 97 ods. 1 Zákonníka práce, keď dospel k záveru, že v spore nebolo preukázané, že mu žalovaný nedal príkaz na vykonávanie prác nadčas a ani mu výkon prác nadčas neodsúhlasil.
Ustanovenie § 97 ods. 1 Zákonníka práce podľa názoru žalobcu nevyžaduje žiadnu konkrétnu formu pre súhlas s vykonávaním prác nadčas a súhlas môže byť daný aj konkludentne. Odvolací súd mal správne právne vec posúdiť tak, že žalovaný tým, že mal vedomosť o tom, že na stavbe jeho zmluvného partnera opakovane vykonáva práce nadčas a tým, že tento stav akceptoval, konkludentne súhlasil s vykonávaním práce nadčas v dôsledku čoho mu (žalobcovi) vznikol nárok na zaplatenie mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas.
III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
16.1. V danom prípade žalobca v odvolaní v súvislosti s odvolaním do časti výroku súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba týkajúca sa nároku o zaplatenie príplatku za prácu nadčas v období od 7/2012 do 7/2014 v celkovej výške 5 419,26 Eur namietal, že na predmetnej stavbe vykonával činnosť stáleho stavebného dozoru, a teda počas celej stavebnej činnosti bol povinný byť na stavbe (čo vyplýva zo Stavebného zákona), a ak sa stavebná činnosť vykonávala aj mimo bežnej pracovnej doby, musel činnosť stavebného dozoru vykonávať i v tejto dobe, inak by príslušný stavebný úrad stavebnú činnosť mohol zastaviť. Žalovanému zasielal každý mesiac „zoskenovanú dochádzku“, a teda mal vedomosť o tom, že vykonáva prácu nadčas. Prácu nadčas teda vykonával s jeho súhlasom, išlo o „kvalifikovaný súhlas“. Zároveň v tejto súvislosti ďalej uviedol, že žalovaný dostával aj „všetky zápisy z vedenia stavby“ a skoro v každom z týchto zápisov bolo uvedené, že „zhotoviteľ bude na stavbe pracovať i mimo pracovnú dobu“, a teda veľmi dobre vedel, že na stavbe musí vykonávať i prácu nadčas. Žalovaný mal podľa zmluvy zabezpečiť podporný personál - asistenta, a v takom prípade by pracoval iba 8 hodín a potom mal pracovať asistent. V takom prípade by mohlo ísť z jeho strany o svojvoľné vykonávanie nadčasu. Keďže žalovaný asistenta nezabezpečil, musel vykonávať prácu nadčas, a preto má právo na zaplatenie uplatňovaného príplatku.
16.2. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia týkajúceho sa uvedeného uplatňovaného nároku (v bode 12 odôvodnenia rozhodnutia) v zásade konštatoval, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením tejto časti odvolaním napadnutého rozsudku a zdieľa názor súdu prvej inštancie, že žaloba v tejto časti nie je dôvodná. V stručnosti dodal len to, že v spore „nebolo preukázané, že by žalovaný dal žalobcovi príkaz na vykonávanie práce nadčas, alebo že by prácu nadčas zo strany žalobcu odsúhlasil. Žalobca v spore ani netvrdil, že by požiadal žalovaného o odsúhlasenie nadčasovej práce a ani ho počas trvania pracovného pomeru nepožiadal o preplatenie nadčasových hodín. Taktiež nebolo preukázané, že by u žalovaného v inkriminovanom období vznikla naliehavá zvýšená potreba práce, resp. že by existoval verejný záujem na výkone práce nadčas (§ 97 ods. 1, 5 Zákonníka práce). Žalobcovi preto nevznikol nárok na mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas.“ Na vyššie uvedenú argumentáciu žalobcu (viď bod 16.1. tohto odôvodnenia) de facto vôbec nereagoval, teda nedal na ňu špecifickú konkrétnu odpoveď, v ktorej by sa s ňou vysporiadal jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom, z hľadiska jej relevancie k ustanoveniu § 97 Zákonníka práce. Za stavu, keď uvedená argumentácia žalobcu nebola ani predmetom odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nemožno odôvodnenie tejto časti rozhodnutia odvolacieho súdu hodnotiť inak, ako formálne a arbitrárne, a teda vo svojej podstate nepreskúmateľné.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.