162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/15/2018 zo dňa 02.05.
1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) postupom
308/2000 Z.z. rozhodol, že žalobca ako účastník konania vedeného pod č. 245/SKO/2018 porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 05.11.2017 v čase o cca 20:38 hod. program Päťdesiat odtieňov sivej, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 15 rokov, ktorý naplnil hodnotiace kritéria
1 písm. b) vyhlášky č. 589/2007, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej len ,,JSO“) obscénne vyjadrovanie, § 1 ods. 1 písm. e/ JSO zobrazenie erotických pomôcok, § 1 ods. 1 písm. f/ JSO scény spojené s prejavmi sexuálneho násilia alebo sexuálnymi deviáciami, ktoré opodstatňujú klasifikáciu programu ako nevhodného a neprístupného pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov, čím žalobca jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov nesprávne uplatnil JSO. Za uvedené protiprávne konanie bola žalobcovi uložená
1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankcia - pokuta, určená
3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 8 000,- €, s tým, že
5 zákona č. 308/2000 Z.z. ,, Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila.“ a v zmysle § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z.z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. 3. Žalobca vo svojej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného je zaťažené vadami
1 písm. c/, d/, g/ S.s.p.. Poukázal na porušenie princípov administratívneho trestania, vedenie viacerých konaní za čiastkové porušenia pokračujúceho správneho deliktu, neuloženie úhrnného trestu. Žalobca uviedol, že žalovaná viedla voči nemu konania č. 245/SKO/2018, č. 1482/SKO/2017, č. 1768/SKO/2017. Mal za to, že medzi jednotlivými skutkami existuje objektívna súvislosť v časovej nadväznosti, spôsobe ich páchania a v predmete útoku. Následné ukladanie rovnakých sankcií za časovo za sebou nasledujúce rovnaké skutky nezodpovedá zásadám správneho trestania a nepostihuje novú kvalitu deliktu, ktorú nadobudli jednotlivé skutky v dôsledku objektívnej súvislosti medzi nimi. Poukázal na to, že predmet žaloby je druhovo zhodný s konaniami Najvyššieho súdu SR vedenými pod sp.zn. 8Sž/18,22,23,24/2011, 6Sž/19/2006, 6Sž/23/2011, 6Sž/27/2011, 5Sž/17/2011, 3Sž/18/2011, v ktorých Najvyšší súd SR ustálil pojem pokračujúceho správneho deliktu na základe analógie legis s pokračovacím trestným činom. Keďže správne trestanie má aj
štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky a analogicky aj z Trestného zákona. Na rozdiel od Trestného zákona právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračovací delikt. Pri pokračovacom správnom delikte pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť analógiu legis, § 122 ods. 10 Trestného zákona. Poukázal aj na rozhodovaciu činnosť žalovanej, že s ohľadom na posúdenie časovej súvislosti vychádza z oznámenia o začatí správneho konania ako skutočnosti prerušujúcej jednotu skutku (č. RP/22/2017). V prejednávanej veci žalobca od 27.08.2017 do 28.11.2017, kedy mu bolo doručené oznámenie o začatí správneho konania uskutočnil tri čiastkové útoky spočívajúce v nesprávnom uplatnení Jednotného systému označovania, čím malo dôjsť k zásahu do ochrany maloletých divákov. Tým, že žalovaná nespojila vyššie identifikované tri správne konania z dôvodu ich vzájomnej objektívnej súvislosti, prípadne neuložila jeden úhrnný/súhrnný trest, nesprávne aplikovala trestnoprávne princípy v správnom trestaní a zasiahla tak do práv žalobcu, čo viedlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktoré je nezákonné.
3 zákona č. 308/2000 Z.z.. Žalovaný bol vo všetkých týchto konaniach povinný vyhodnotiť, či v posudzovaných prípadoch nejde o čiastkové útoky pokračovacieho správneho deliktu a zároveň zohľadniť základné zásady trestného konania vo vzťahu k ukladaniu administratívnych trestov. Krajský súd bol následne povinný žalobné dôvody týkajúce sa nezákonnosti rozhodnutia posúdiť a relevantne zodpovedať otázku, či nespojením viacerých konaní do jedného nedošlo k nezákonnosti rozhodnutia a či jednotlivé konania nie je potrebné posúdiť ako čiastkové útoky pokračovacieho správneho deliktu a uložiť tak len jednu administratívnu sankciu na základe absorpčnej zásady. Krajský súd síce ustálil, že v prejednávanej veci nie je sporné, že žalovaný viedol voči sťažovateľovi konania č. 1482/SKO/2017, 1768/SKO/2017, 245/SKO/2018, avšak k vyššie uvedenej otázke len nedostatočne poznamenal, že žalovaný postupoval správne nakoľko povinnosť spojiť konania mu zo zákona nevyplýva a pri otázke vedenia spojeného konania je potrebné prihliadať na plynutie zákonnej lehoty o uložení sankcií. Takéto závery krajského súdu sú nedostatočné a právne nesprávne. Sťažovateľ namietal, že až do momentu kedy došlo k prerušeniu jednoty skutku, t.j. doručením oznámenia o začatí správneho konania č. 1482/SKO/2017 dňa 28.11.2017 odvysielal audiovizuálny obsah, voči ktorému žalovaný začal tri samostatné správne konania, v ktorých uskutočnil individuálne posudzovanie správnych deliktov hoci na to nebol dôvod, nakoľko išlo o skutky kvalifikované ako pokračovací správny delikt t.j. jeden skutok. Medzi jednotlivými skutkami existuje objektívna súvislosť v časovej nadväznosti, spôsobe ich spáchania a v predmete útoku, Následne ukladanie rovnakých sankcií za časovo za sebou nasledujúce rovnaké skutky nezodpovedá zásadám správneho trestania a nepostihuje novú kvalitu deliktu, ktorú nadobudli jednotlivé skutky v dôsledku objektívnej súvislosti medzi nimi. Sťažovateľ opätovne namietal, že správne trestanie má aj
štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, je potrebné vychádzať z čl. 50 Ústavy SR a analogicky z Trestného zákona. Pri pokračovacom správnom delikte pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis“ § 122 ods. 10 Trestného zákona. Sťažovateľ poukázal na rozhodovaciu činnosť žalovaného napr. v rozhodnutí č. RP/22/2017 str. 4, že s ohľadom na posúdenie časovej súvislosti vychádza z oznámenia o začatí správneho konania ako skutočnosti prerušujúcej jednotu skutku. Žalovaný pritom jednoznačne vedel, že vedie tri samostatné konania za odvysielanie programov, v ktorých videl porušenie identickej povinnosti, Napriek tejto skutočnosti konania nespojil ani za účelom posúdenia skutkov ako pokračovacích správnych deliktov a ani za účelom uloženia úhrnnej/súhrnnej sankcie v súlade s absorpčnou zásadou, ktorú bol povinný aplikovať. Skutočnosť, že
krajského súdu bolo potrebné prihliadnuť na plynutie lehôt na ukladanie sankcií je irelevantná, nakoľko dňa 28.11.2017, kedy žalovaný vedel, že sťažovateľ mal porušiť § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. troma samostatnými útokmi nijakým spôsobom neohrozilo uplynutie ani tak subjektívnej 6 mesačnej lehoty ani objektívnej 1 ročnej lehoty na rozhodnutie. Záverom sťažovateľ namietal, že krajský súd sa bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia odklonil o ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenej napr. v rozhodnutiach sp.zn. 6Sž/19/2006, 6Sž/23/2011, 5Sž/17/2011, v ktorých ustálil pojem pokračujúceho správneho deliktu na základe analógie legis s pokračovacím trestným činom. S poukazom na uvedené preto žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 6. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že si je vedomý, že pri ukladaní sankcií je povinný vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy správneho trestania postupovať analogicky so zásadami platnými pre trestanie trestných činov a priestupkov, avšak dodržiavanie týchto zásad v správnom trestaní neznamená povinnosť postupovať presne
ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku ako takých, nakoľko mu to žiadny zákon neumožňuje. Analogický postup v takomto prípade teda neznamená aplikovanie konkrétnej normy, ale postupovanie
všeobecne akceptovateľných právnych zásad správneho trestania. Pri aplikovaní týchto zásad je potrebné poukázať na skutočnosť, že tieto zásady boli primárne formulované pre trestanie trestných činov/priestupkov fyzických osôb. To je aj dôvodom, prečo sú zásady pre trestanie fyzických osôb explicitne upravené v Trestnom zákone a Zákone o priestupkoch. Naproti tomu pri trestaní správnych deliktov právnických osôb neexistuje predpis, ktorý by obsahoval explicitne rozpísané zásady ich trestania. Táto skutočnosť je daná tým, že pri páchaní deliktov fyzickými a právnickými osobami existujú určité rozdiely, ktoré v niektorých prípadoch zamedzujú úplnému použitiu analógie trestania pri trestaní právnických osôb. Ďalej poukázal na to, že pri posudzovaní možnosti/povinnosti uplatniť v správnom trestaní vysielateľov absorpčnú zásadu, teda rozhodnúť v jednom správnom konaní jedným rozhodnutím o úhrnnom treste o viacerých správnych deliktoch (často kontinuálnom porušovaní) je nevyhnuté zohľadniť aj postavenie žalovaného, ktoré vyplýva zo zákona, lehoty stanovené na rozhodnutie a v neposlednom rade i charakter a frekvenciu páchania správnych deliktov upravených v zákone č. 308/2000 Z.z. Žalovaný sa stotožnil s argumentom krajského súdu, vychádzajúceho z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého pri otázke vedenia spojeného konania je potrebné prihliadať na plynutie zákonnej lehoty na uloženie sankcie. Žalovaný taktiež zdôraznil, že medzi posudzovanými správnymi deliktami nemohla existovať ani objektívna súvislosť v čase, nakoľko medzi správnym konaním č. 1482/SKO/2017, ktoré bolo žalovaným začaté ako prvé spomedzi troch namietaných konaní a správnym konaním č. 245/SKO/2018, ktoré bolo začaté ako posledné, je výrazný časový rozdiel v trvaní takmer troch mesiacov. Po pripustení argumentácie sťažovateľa by žalovaný ani nemal možnosť v zákonom stanovenej subjektívnej lehote rozhodnúť o porušení zákona v správnom konaní č. 1482/SKO/2017, nakoľko bolo začaté oveľa skôr ako správne konanie č. 245/SKO/2018, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie. V tejto súvislosti dal žalovaný do pozornosti rozsudok sp.zn. 2Sž/7/2015 a ďalšie, z ktorých vyplýva, že povinnosť spájať konania mu zo zákona priamo nevyplýva. Ide o možnosť, ktorú môže uskutočniť, ako to aj v prípadoch kauzálnej súvislosti robí. Skutočnosť, že žalovaný nespojil uvedené správne konania neznamená, že nedošlo k spáchaniu predmetných správnych deliktov. S poukazom na uvedené žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom
1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 8. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. RP/15/2018 zo dňa 02.05.2018, ktorým žalovaný rozhodol, že sťažovateľ ako účastník konania vedeného pod č. 245/SKO/2018 porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 05.11.2017 v čase o cca 20:38 hod. program Päťdesiat odtieňov sivej, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 15 rokov, ktorý naplnil hodnotiace kritéria
1 písm. b/ JSO obscénne vyjadrovanie, § 1 ods. 1 písm. e/ JSO zobrazenie erotických pomôcok, § 1 ods. 1 písm. f/ JSO scény spojené s prejavmi sexuálneho násilia alebo sexuálnymi deviáciami, ktoré opodstatňujú klasifikáciu programu ako nevhodného a neprístupného pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov, čím sťažovateľ jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov nesprávne uplatnil JSO. Za uvedené protiprávne konanie mu bola uložená
1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankcia - pokuta, určená
3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 8 000,- €. 9.
1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 10.
2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 11.
2 písm. b/ S.s.p. správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 12.
1 S.s.p. správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 13.
správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný. 14. Kasačný súd vychádzajúc z dôvodov kasačnej sťažnosti považoval za potrebné posúdiť správnosť záverov krajského súdu, ktorý ako nedôvodnú vyhodnotil námietku sťažovateľa týkajúcu sa nutnosti posúdenia jeho protiprávneho konania/správneho deliktu s uplatnením analógie legis k Trestnému zákonu ako pokračujúceho správneho deliktu. Sťažovateľ zároveň tak v žalobe ako i v kasačnej sťažnosti opakovane namietal, že žalovaný nesprávne aplikoval trestnoprávne princípy v správnom trestaní, keď predmetné správne konanie vedené pod č. 245/SKO/2018 nespojil s jemu predchádzajúcimi konaniami, ktoré boli začaté a vedené pre rovnaké porušenie zákona t.j. porušenie povinnosti
3 zákona č. 308/2000 Z.z., a za ktoré mu mala byť uložená iba jedna sankcia - úhrnný/súhrnný trest.
2 Správneho poriadku. Ide o obdobu § 206 ods. 5 Trestného zákona, v zmysle ktorého je pokračovanie v páchaní toho istého trestného činu časovo ohraničené oznámením vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní a vyvodzovaní deliktuálnej zodpovednosti za tzv. pokračovacie správne delikty (konkrétne uvedené v zákone č. 308/2000 Z.z.) je však potrebné prihliadnuť okrem časovej súvislosti aj na ďalšie právne okolností, medzi ktoré patrí napr. objektívna zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu (t.j. subjektívne zavinenie porušiteľa právnej normy je právne irelevantné), plynutie objektívnej a subjektívnej lehoty na uloženie sankcie a nie absolútnu, resp. bezvýnimočnú uplatniteľnosť všetkých princípov z tzv. tvrdého trestného práva (tu pozri napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžhpu/1/2014 zo dňa 09.06.2015).
názoru kasačného súdu jednotlivé porušenia ust. § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. sťažovateľom nebolo možné kvalifikovať ako čiastkové protiprávne konania, ktoré by v súhrne napĺňali znaky pokračovacieho správneho deliktu, keď k ich časovému ohraničeniu, resp. vymedzeniu ako samostatných správnych deliktov došlo začatím jednotlivých správnych konaní č. 1482/SKO/2017, č. 1768/SKO/2017 a č. 245/SKO/2018 v zmysle § 18 ods. 2 Správneho poriadku. Za tohto stavu kasačný súd nespojenie uvedených vecí na spoločné konanie nepovažoval za opodstatnené. Je potrebné poznamenať i to, že procesná právna úprava - Správny poriadok upravujúci konanie o správnych deliktoch spájanie veci na spoločné konanie v tomto zmysle neupravuje a to ani v prípade, ak by išlo o veci navzájom súvisiace. Vzhľadom na to, že žalovaný posudzoval jednotlivé správne delikty sťažovateľa v samostatných konaniach do úvahy neprichádzalo ani použitie absorpčnej zásady, ktoré je podmienené tým, že o všetkých správnych deliktoch tej istej zodpovednej osoby sa rozhoduje v spoločnom konaní a spoločným rozhodnutím. Pokiaľ žalovaný s poukazom na vyššie uvedené tento procesný postup neuplatnil, nezaťažil jeho postup, či rozhodnutie vadou, odôvodňujúcou jeho zrušenie. Rovnako je potrebné poznamenať aj to, že v jednotlivých správnych konaniach č. 1482/SKO/2017, č. 1768/SKO/2017 a č. 245/SKO/2018 žalovaný sťažovateľa oboznámil s ich začatím s tým, aby sa k ním vyjadril. Sťažovateľ sa však k týmto výzvam nevyjadril, resp. spojenie veci na spoločné konanie žalovanému nenavrhol ani nenamietal. 19. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňoval predmetné rozhodnutie krajského súdu boli v zásade totožné s námietkami, ktoré namietal už v žalobe a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. 20. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú
zamietol. 21. O trovách konania rozhodol
1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.