ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) ako nedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z
1 zákona č. 383/2011 Z.z. o príspevku pri narodení dieťaťa a príspevku na viac súčasne narodených detí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 383/2013 Z.z.“) rozhodol, že oprávnenej osobe (žalobkyni) nevyplatí príspevok pri narodení dieťaťa: A. Y. Z., narodeného XX. F. XXXX.
správneho zákonného ustanovenia a svoj záver vyjadrili v preskúmavaných rozhodnutiach. Poukázal tiež na účel zákona č. 383/2013 Z.z., ktorým je peňažná podpora matky pri narodení jej dieťaťa v súvislosti so zvýšenými nákladmi, ktoré jej v tejto súvislosti vznikli. Zákonodarca však podmienil vyplatenie tejto dávky mimo iných skutočností aj trvalým pobytom a bydliskom matky (oprávnenej osoby) na území Slovenskej republiky. Takéto dodatočné kritérium, podmieňujúce nárok na túto dávku a obmedzujúce časť občanov Slovenska (žijúcich v zahraničí) na ňu, sa voči nim môže javiť ako diskriminačné, a to najmä vo vzťahu k tým krajinám, ktoré takúto (obdobnú) dávku pre oprávnené osoby nepoznajú, čo je aj daný prípad. Takéto matky potom môžu byť znevýhodnené. 4. Ohľadom námietky - vady v konaní žalovaného, ktorý svojím rozhodnutím zmenil prvostupňové správne rozhodnutie
2 Správneho poriadku a doplnil zákonné ustanovenie (§ 3 ods. 3 písm. a/ zákona č. 383/2013 Z.z.) do výroku rozhodnutia, keďže mal za to, že žalobkyňa nesplnila ani túto zákonnú podmienku na priznanie príspevku (neuzatvorila dohodu o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti
osobitného predpisu) krajský súd uviedol, že pokladá postup žalovaného za zákonný, nakoľko tento správne postupoval a keď zistil, že prvostupňový správny orgán mal za preukázané, že žalobkyňa neuzatvorila dohodu o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti na Slovensku, ale žalobkyňa a jej dcéra mala zabezpečenú zdravotnú starostlivosť v Írsku, avšak tento zákonný dôvod prvostupňový správny orgán neuviedol vo svojom rozhodnutí, bol v súlade so zákonom oprávnený, aby postupom
2 Správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie zmenil a doplnil ako dôvod zamietnutia žiadosti aj o túto skutočnosť. Takýmto svojím postupom neporušil princíp dvojinštančnosti správneho konania ani neodňal právo žalobkyni právo na preskúmanie tohto dôvodu nepriznania príspevku, nakoľko tento dôvod preskúmal súd v rámci vyvolaného súdneho konania. Zmena prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu odvolacím správnym orgánom je vždy možná (dokonca vhodná), ak prvostupňový správny orgán zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, avšak zistené skutočnosti riadne nevyhodnotil, respektíve nepodriadil pod správne zákonné ustanovenie. V takomto prípade nič nebráni druhostupňovému správnemu orgánu napraviť chybu a vo veci rozhodnúť. V správnom konaní bolo preukázané, že žalobkyňa pre svoje maloleté dieťa neuzatvorila dohodu o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti
osobitného predpisu na Slovensku, ale ambulantná starostlivosť bola maloletej poskytovaná v Írsku. 5. K žalobkyňou namietanej diskriminácii a rozporu s Ústavou Slovenskej republiky a tiež Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd krajský súd uviedol, že zákonodarca v zákone č. 383/2013 Z.z. jasne stanovil podmienky, ktoré musí oprávnená osoba (žiadateľka o príspevok) spĺňať, aby jej vznikol nárok na príspevok pri narodení dieťaťa. Je povinnosťou príslušných orgánov Slovenskej republiky (žalovaného) posúdiť v správnom konaní splnenie týchto zákonných podmienok a
toho rozhodnúť o nároku oprávnenej osoby (žalobkyne) na príspevok. V danom prípade bol riadne zachovaný procesný postup, žiadosť žalobkyne o priznanie príspevku pri narodení dieťaťa bola príslušným orgánom posúdená, bolo o nej konané a rozhodnuté v zmysle príslušného zákona. K žiadnej diskriminácii žalobkyne z hľadiska jej štátnej príslušnosti (Slovenská republika) v správnom konaní nedošlo.
SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a navyše ide o orgán štátnej správy. II.
zákona č. 383/2013 Z.z. V otázke dohody o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti krajský súd len arbitrárne jednou vetou skonštatoval, že v správnom konaní bolo preukázané, že žalobkyňa predmetnú dohodu neuzatvorila, čo nemožno považovať za riadne odôvodnenie rozhodnutia. Podobne, v ďalšej časti rozsudku krajský súd dospel k záveru, že podmienka bydliska je vo vzťahu k občanom Slovenskej republiky žijúcim v zahraničí diskriminačná a znevýhodňujúca, čo v uvedenom prípade platí o to viac, keď obdobná dávka v Írsku neexistuje, pričom v ďalšej časti rozsudku krajský súd konštatuje, že k žiadnej diskriminácii nedošlo. Z týchto dôvodov žalobkyňa namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu. Krajský súd v kontexte na požiadavky plynúce tak z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú podstatné a právne významné pre meritórne rozhodnutie. 12. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uvádzala, že prvostupňový správny orgán ako jediné kritérium pre posúdenie bydliska oprávnenej osoby skúmal len výkon zamestnania žalobkyne, čo však nemôže byť jediné kritérium. Miesto výkonu zamestnania a bydlisko otca maloletého dieťaťa sú irelevantné pre posúdenie bydliska oprávnenej osoby, čo aj sám žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí potvrdil. Ďalej namietala, že nie správne orgány, ale až Najvyšší súd Slovenskej republiky bližšie uvádzal, s ohľadom na ktoré skutočnosti bolo potrebné za bydlisko žalobkyne považovať Írsko a nie Slovenskú republiku, čo je však neprípustné. Jednalo sa o kritériá ako sú dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov, pričom správne orgány sa zaoberali iba jedným z týchto kritérií. K záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zrušujúcom rozsudku sp.zn. 7Sžsk/63/2018 cit.: „ (...) Rovnako aj úmysel žalobkyne, že v budúcnosti sa presťahuje na Slovensko tohto času nie je relevantný, keďže postup
článku 11 ods. 2 Nariadenia č. 987/2009 (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
osobitného predpisu, a preto žalobkyni nevznikol nárok na príspevok pri narodení dieťaťa v zmysle tak § 3 ods. 1, ako aj § 3 ods. 3 písm. a/ zákona č. 383/2013 Z.z.
21.
1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22.
2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 23.
1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24.
2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 25.
1 písm. d/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
1 zákona č. 383/2011 Z.z. rozhodol, že oprávnenej osobe (žalobkyni) nevyplatí príspevok pri narodení dieťaťa: A. Y. Z., narodeného XX. F. XXXX. 27.
článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
čl. 120 ods. 2. 28.
článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy
zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov. 29.
bodu 1 Preambuly Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Nariadenie č. 883/2004“), pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania. 30.
bodu 4 Preambuly Nariadenia č. 883/2004, je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie. 31.
bodu 5 Preambuly Nariadenia č. 883/2004, je potrebné v rámci takejto koordinácie zaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby
rozličných vnútroštátnych právnych predpisov. 32.
bodu 13 Preambuly Nariadenia č. 883/2004, pravidlá koordinácie musia zaručiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, a osoby, ktoré sú od nich závislé, a ich pozostalí, si zachovali práva a výhody nadobudnuté a ktoré nadobúdajú. 33.
bodu 15 Preambuly Nariadenia č. 883/2004, je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. 34.
bodu 34 Preambuly Nariadenia č. 883/2004, (...) rodinné dávky majú veľmi široký rozsah... . 35.
článku 1 písm. j/ Nariadenia č. 883/2004, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 36.
článku 1 písm. k/ Nariadenia č. 833/2004, "pobyt" znamená prechodné bydlisko. 37.
článku 1 písm. z/ Nariadenia č. 883/2004, "rodinná dávka" znamená všetky vecné alebo peňažné dávky, ktoré sú určené na pokrytie rodinných výdajov, okrem preddavkov na výživné a osobitné prídavky pri narodení dieťaťa a osvojení dieťaťa, ako sú uvedené v prílohe I. 38.
článku 3 ods. 1 písm. j/ Nariadenia č. 883/2004, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: rodinné dávky. 39.
článku 7 Nariadenia č. 883/2004, pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, peňažné dávky splatné
právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov alebo
tohto nariadenia nepodliehajú žiadnemu zníženiu, zmenám a doplneniam, pozastaveniu, odňatiu alebo odobratiu na základe skutočnosti, že príjemca alebo jeho rodinní príslušníci majú bydlisko v členskom štáte inom, ako je štát, kde sa nachádza inštitúcia zodpovedná za poskytovanie dávok. 40.
článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Nariadenie č. 987/2009“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 41.
článku 11 ods. 2 Nariadenia č. 987/2009, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 42. Zákon č. 383/2013 Z.z., upravuje poskytovanie príspevku pri narodení dieťaťa a poskytovanie príspevku na viac súčasne narodených detí (§ 1 ods. 1). 43.
2 zákona č. 383/2013 Z.z., príspevok pri narodení dieťaťa je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva na pokrytie výdavkov spojených so zabezpečením nevyhnutných potrieb novorodenca. 44.
1 písm. a/ zákona č. 383/2013 Z.z., oprávnená osoba na uplatnenie nároku na príspevok pri narodení dieťaťa je matka dieťaťa. 45.
4 zákona č. 383/2013 Z.z., bydlisko na účely tohto zákona je miesto, kde má oprávnená osoba a dieťa sústredené najdôležitejšie záujmy na základe objektívnych kritérií, ktorými sú najmä dĺžka pobytu, výkon zárobkovej činnosti, povinné verejné zdravotné poistenie, poskytovanie zdravotnej starostlivosti, bývanie s rodinou, návšteva predškolského zariadenia, plnenie povinnej školskej dochádzky. 46.
1 zákona č. 383/2013 Z.z., oprávnená osoba
1 má nárok na príspevok pri narodení dieťaťa, ak má trvalý pobyt a bydlisko na území Slovenskej republiky a dieťa sa narodilo. 47.
3 zákona č. 383/2013 Z.z., nárok na príspevok pri narodení dieťaťa nevzniká oprávnenej osobe
1, ak a/ pre dieťa neuzatvorila dohodu o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti
osobitného predpisu,7) b/ pred uplatnením nároku na príspevok pri narodení dieťaťa súhlasila s osvojením dieťaťa, c/ dieťa bolo zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, d/ najmenej jedno z detí oprávnenej osoby narodených pred narodením dieťaťa, na ktoré si uplatňuje nárok na príspevok pri narodení dieťaťa, je zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, e/ dieťa sa narodilo mimo územia Slovenskej republiky a príslušná inštitúcia štátu, v ktorom sa dieťa narodilo, vyplatila oprávnenej osobe príspevok pri narodení dieťaťa alebo inú dávku toho istého druhu alebo f/ je maloletá a nemá súdom priznané rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k osobnej starostlivosti o dieťa.8)
1 zákona č. 383/2013 Z.z. z dôvodu, že nesplnila jednu z podmienok nároku na príspevok pri narodení dieťaťa, a to podmienku bydliska na Slovensku, - rozhodnutím z 18. júna 2015, Číslo:UPS/US1/SSVOPHNSSD1/SOC/2015/5429/LM Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny ako odvolací správny orgán a na účely tohto konania vystupujúci v procesnoprávnej pozícii ako žalovaný zmenil prvostupňové správne rozhodnutie v tom smere, že ho doplnil o ďalší dôvod nevyplatenia príspevku pri narodení dieťaťa uvedený v § 3 ods. 3 písm. a/ zákona č. 383/2013 Z.z. (neuzatvorenie dohody pre dieťa o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti
osobitného predpisu - zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
1 písm. d/ SSP.
jeho názoru bolo potrebné, aby správne orgány svoje zistenia ohľadom miesta sústredenia najdôležitejších záujmov žalobkyne a jej dcéry v prijatých rozhodnutiach aj riadne odôvodnili. Nestačilo, aby len uviedli v zákone vymedzené kritériá pre určenie najdôležitejších záujmov posudzovaných osôb, ale mali povinnosť vysvetliť, prečo majú za to, že žalobkyňa a jej maloletá dcéra majú najdôležitejšie záujmy v Írsku a potom aj pobyt, a nie na Slovensku. Bolo ich povinnosťou svoje zistenia vyplývajúce z predložených dokladov ohľadom dĺžky pobytu žalobkyne v Írsku, jej zamestnaní, rodinných vzťahov, ako aj iných rozhodných skutočností, ktoré by mohli ozrejmiť miesto sústredenia najdôležitejších záujmov žalobkyne, náležite vyhodnotiť a svoj záver riadne odôvodniť.
vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Kritériami na určenie centra záujmov sú: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.
článku 1 písm. j/ Nariadenia č. 883/2004 pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely Nariadenia č. 883/2004 chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm. j/ Nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). V predmetnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobkyňa ako oprávnená osoba
1 písm. a/ zákona č. 383/2013 Z.z., ako aj jej dieťa, na ktoré si uplatnila príspevok pri narodení dieťaťa majú slovenské štátne občianstvo a v zmysle hlásenia o bydlisku trvalý pobyt na území Slovenskej republiky (D., I.). Tiež nebolo sporné, že dieťa žalobkyne sa narodilo 14. októbra 2014 v Írsku, žalobkyňa vykonáva zárobkovú činnosť v Írsku od novembra 2009, príslušný štát na daňové účely a povinné zdravotné poistenie je Írsko, otec dieťaťa vykonáva zárobkovú činnosť v Írsku a všetci majú bydlisko v Írsku. Tiež nebolo sporné, že dieťa žalobkyne je v starostlivosti lekára tak v Írsku (B.. N..A.. L.), ako aj na Slovensku (A.. O.). Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, najvyšší súd podporuje záver správnych orgánov, že centrum záujmov žalobkyne sa v čase podania žiadosti o príslušný peňažný príspevok nachádzalo práve v Írsku. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa na Slovensku vlastní nehnuteľnosť a spoluvlastnícke podiely ešte automaticky nezakladá dôvod na spochybňovanie a následnú zmenu centra záujmov. Rovnako aj úmysel žalobkyne, že v budúcnosti sa presťahuje na Slovensko tohto času nie je relevantný, keďže postup
článku 11 ods. 2 Nariadenia č. 987/2009 (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
článku 1 písm. z/ Nariadenia č. 883/2004, najvyšší súd v prvom rade uvádza, že dávku je možné považovať za dávku sociálneho zabezpečenia patriacu do pôsobnosti Nariadenia č. 883/2004 (predtým Nariadenia č. 1408/71) vtedy, pokiaľ je príjemcom priznávaná bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb na základe zákonom stanovenej situácie a ak sa vzťahuje na jedno z rizík výslovne vymenovaných v článku 3 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004 (napríklad rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-111/91 Komisia Európskych spoločenstiev proti Luxemburskému veľkovojvodstvu, bod 29, rozsudok C-388/09 Da Silva Martins, bod 38, alebo C-406/04 Gérald De Cuyper, bod 22 avšak s tým, že článok 4 ods. 1 Nariadenia č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva korešponduje s článkom 3 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004, ktoré toto nariadenie č. 1408/71 nahradilo). Zároveň platí, že rozdiel medzi dávkami vylúčenými z rozsahu pôsobnosti Nariadenia č. 1408/71 (rovnako aj Nariadenia č. 883/2004) a dávkami, ktoré do jeho rozsahu pôsobnosti patria, je v zásade založený na zložkách konkrétnej dávky, najmä na jej účeloch a podmienkach, za ktorých sa poskytuje, a nie na tom, či ju vnútroštátne právne predpisy označujú ako dávku sociálneho zabezpečenia (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-78/91 Hughes, bod 14). Z vyššie citovaných ustanovení týkajúcich sa poskytovania príspevku pri narodení dieťaťa predovšetkým vyplýva, že tento je určený na pokrytie výdavkov spojených so zabezpečením nevyhnutných potrieb novorodenca. Výška tohto príspevku v rozhodnom období (t.j. v čase podania žiadosti o jeho priznanie) bola určená sumou 829,86 eur, ak ide o dieťa narodené z prvého pôrodu až tretieho pôrodu, ktoré sa dožilo najmenej 28 dní a 151,37 eur, ak ide o dieťa narodené zo štvrtého pôrodu a ďalšieho pôrodu alebo ak ide o dieťa z prvého pôrodu až tretieho pôrodu, ktoré sa nedožilo 28 dní (§ 4 ods. 1 zákona č. 383/2013 Z.z.). Z uvedeného, pokiaľ ide o prvú podmienku týkajúcu sa priznania dávky bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb poberateľov, vyplýva, že priznanie príspevku pri narodení dieťaťa podlieha podmienkam, ktoré sú taxatívnym spôsobom uvedené v § 3 zákona č. 383/2013 Z.z., pričom príslušné orgány v súvislosti s týmto priznaním nemajú priestor na voľnú úvahu. Pokiaľ ide o druhú podmienku, že dotknutá dávka sa má vzťahovať na niektoré z rizík výslovne uvedených v článku 3 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004, tá je splnená, keďže príspevok pri narodení dieťaťa má povahu rodinnej dávky v zmysle článku 1 písm. z/ Nariadenia č. 883/2004 predstavujúcej peňažnú dávku určenú na pokrytie rodinných výdajov spojených so zabezpečením nevyhnutných potrieb novorodenca. Nariadenie č. 883/2004 v článku 1 písm. z/ definuje rodinnú dávku ako vecnú alebo peňažnú dávku, ktorá je určená na pokrytie rodinných výdajov, okrem preddavkov na výživné a osobitné prídavky pri narodení dieťaťa a osvojení dieťaťa, ako sú uvedené v prílohe I. - i/ česká verzia prekladu predmetného článku znie cit.: „rodinnou dávkou“ rozumí všechny věcné nebo peněžité dávky určené k vyrovnání rodinných výdajů, s výjimkou záloh na výživné a zvláštních dávek při narození dítěte a při osvojení dítěte uvedených v příloze I.“ - ii/ anglická verzia prekladu predmetného článku znie cit.: „family benefit" means all benefits in kind or in cash intended to meet family expenses, excluding advances of maintenance payments and special childbirth and adoption allowances mentioned in Annex I.“ - iii/ nemecká verzia prekladu predmetného článku znie cit.: „Familienleistungen" alle Sach - oder Geldleistungen zum Ausgleich von Familienlasten, mit Ausnahme von Unterhaltsvorschüssen und besonderen Geburts- und Adoptionsbeihilfen nach Anhang I.“ 55. Z toho je zrejmé, že príslušné nariadenie určité dávky v zmysle prílohy I (body i. a ii.) vyplácané v taxatívne vymedzených členských štátoch (Belgicko, Dánsko, Nemecko, Francúzsko, Rakúsko, Portugalsko, Fínsko, Švédsko, Španielsko, Luxembursko) spod svojej pôsobnosti vyníma; to však platí výlučne pre členské štáty uvedené v prílohe I nariadenia. Navyše uvedený príspevok je obsiahnutý aj v databáze MISSOC (Mutual Information System on Social Protection) - Spoločný informačný systém o sociálnej ochrane / sociálnom zabezpečení, a teda sa jedná o dávku koordinovanú. V obdobnom zmysle postupoval najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 7Sžso/4/2016 považujúc tiež príspevok pri narodení dieťaťa za koordinovanú dávku. 56. Zároveň, pokiaľ žalovaný tvrdil, že na žalobkyňu sa nevzťahuje Nariadenie č. 883/2004, ale Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 05. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie, najvyšší súd uvádza, že predmetné Nariadenie č. 492/2011 (a pred ním Nariadenie Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva) má všeobecnú platnosť, pokiaľ ide o voľný pohyb pracovníkov, jeho článok 7 ods. 2 sa môže vzťahovať na sociálne výhody, ktoré súčasne patria do rozsahu pôsobnosti Nariadenia č. 883/2004 (pred ním Nariadenia č. 1408/71) - rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-111/91 Komisia Európskych spoločenstiev proti Luxemburskému veľkovojvodstvu, bod 21. 57. Najvyšší súd ďalej uvádza, že vzhľadom na osobitný a rozmanitý charakter rodinných dávok (pozri už vyššie citovaný bod 34 Preambuly Nariadenia č. 883/2004), základným účelom koordinácie v oblasti rodinných dávok nie je určenie, ktorý štát je výlučne príslušným, ale stanovenie prednosti v prípade súbehu dávok vo viacerých členských štátoch. Predmetné nariadenie v Kapitole č. 8 pripúšťa, že osoba má nárok na rodinné dávky tak
miesta svojho pobytu, tak aj
miesta, ktoré členský štát považuje za bydlisko oprávnenej osoby, pričom účelom koordinácie je stanoviť pravidlá prednosti v prípade súbehu dávok poskytovaných z rovnakého dôvodu (článok 68 nariadenia). Nariadenie č. 883/2004 v bode 15 Preambuly (a tiež aj v článku 11 ods. 1) upravuje pravidlo,
ktorého osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva by mali podliehať systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené, však toto pravidlo vo vzťahu k už zmieňovanej osobitnej povahe rodinných dávok nemožno chápať doslovne, keďže špeciálna úprava koordinácie tohto typu dávok vychádza z toho, že rôznorodé dávky sú viazané na miesto výkonu zamestnania, miesto pobytu, bydliska a môžu byť priznávané zo strany členských štátov rôznym spôsobom, a teda nie je možné určiť jediný príslušný členský štát. Túto skutočnosť potvrdzuje i judikatúra Súdneho dvora Európskej únie,
ktorej migrujúci pracovníci a ani ich rodinní príslušníci nemôžu stratiť svoje nároky na dávky sociálneho zabezpečenia a ani im nemôže byť znížená dávka z dôvodu, že využili právo na voľný pohyb, ktoré im právo Európskej únie priznáva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-C-205/05 Nemec). Právna úprava Únie v oblasti koordinácie vnútroštátnych právnych úprav sociálneho zabezpečenia teda nemôže byť najmä s ohľadom na jej ciele a okrem výslovných výnimiek, ktoré sú s týmito cieľmi v súlade, uplatňovaná tak, že migrujúcemu pracovníkovi alebo oprávneným osobám sa odníme nárok na dávky poskytované výlučne
právnej úpravy jedného členského štátu (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-16/09 Gudrun Schwemmer, bod 58 a tam uvedené ďalšie rozsudky). Aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-140/12 Brey, bod 43, alebo C-308/14 Komisia proti Spojenému kráľovstvu, bod 67 vyplýva, že Nariadenie č. 883/2004 nezavádza spoločný systém sociálneho zabezpečenia, ale zachováva existenciu jednotlivých vnútroštátnych systémov a jeho jediným cieľom je zabezpečiť koordináciu medzi týmito systémami, a tak zaručiť skutočný výkon slobody voľného pohybu osôb. Toto nariadenie tak zachováva existenciu rôznych systémov, v ktorých vznikajú rôzne pohľadávky vo vzťahu k rôznym inštitúciám, voči ktorým má poberateľ dávok priame nároky buď výlučne na základe vnútroštátneho práva, alebo na základe vnútroštátneho práva
potreby doplneného právom Únie.
ktorého nárok na príspevok pri narodení dieťaťa oprávnenej osobe nevzniká, ak dieťa sa narodilo mimo územia Slovenskej republiky a príslušná inštitúcia štátu, v ktorom sa dieťa narodilo, vyplatila oprávnenej osobe príspevok pri narodení dieťaťa alebo inú dávku toho istého druhu. V tomto prípade príspevok / iná dávka toho istého druhu nebola vyplatená, respektíve bude to predmetom ďalšieho skúmania zo strany správnych orgánov. Nie je totiž možné (a nie je to ani účelom Európskej únie a princípov, na ktorých je založená), aby fyzická osoba bola ukrátená na rodinnej dávke len z toho dôvodu, že využila jednu zo základných slobôd, tvoriacich samotný zmysel Európskej únie - voľný pohyb osôb a tak zostala bez dávky, i keď podmienky na jej priznanie spĺňa a jedinou prekážkou jej priznania je len nesplnenie podmienky bydliska
vnútroštátnych právnych predpisov toho štátu, v ktorom si o uvedenú rodinnú dávku požiadala. 61. K namietanému porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho konania, najvyšší súd uvádza, že konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a druhostupňovým (odvolacím) správnym orgánom tvorí jeden celok. Táto skutočnosť vyplýva zo samotného § 59 ods. 1 Správneho poriadku,
ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. To znamená, že odvolací orgán nie je viazaný iba dôvodmi uvedenými v odvolaní, rovnako nie je viazaný skutkovými zisteniami ani právnym názorom, ku ktorým dospel prvostupňový správny orgán. Jediným limitujúcim faktorom je vylúčenie možnosti rozhodovať v rámci odvolania o veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania na prvostupňovom orgáne. Odvolací orgán nepreskúmava len zákonnosť rozhodnutia, ale aj jeho správnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že v odvolacom konaní sa uplatňuje tzv. úplný apelačný (revízny) princíp, účastníci môžu v priebehu celého odvolacieho konania uvádzať nové skutočnosti a dôkazy. Odvolací orgán na ich základe môže konanie buď doplniť, alebo zistené nedostatky odstrániť. Oprávnenie navrhovať nové dôkazy a skutočnosti sa však nevzťahuje na také skutočnosti, ktoré v súlade so zásadou koncentrácie konania bolo možné uplatniť iba na ústnom pojednávaní. Ak by však rozsah týchto nových dôkazov a skutočností bol v rozpore s uplatňovaním zásady hospodárnosti a rýchlosti konania, prichádza do úvahy zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci na nové konanie a rozhodnutie. 62. Najvyšší súd mal preukázané, že prvostupňový správny orgán založil svoje rozhodnutie o nevyplatení príspevku pri narodení dieťaťa na tej skutočnosti, že bydlisko žalobkyne nie je na Slovensku, ale v inom členskom štáte - v Írsku. Na základe podaného odvolania, odvolací správny orgán tento záver prvostupňového správneho orgánu podporil s tým, že navyše vzhliadol ďalší dôvod, pre ktorý tiež nebolo možné žalobkyni vyplatiť príspevok pri narodení dieťaťa. Jednalo sa o dôvod plynúci z § 3 ods. 3 písm. a/ zákona č. 383/2013 Z.z., a teda, že žalobkyňa pre dieťa neuzatvorila dohodu o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti
osobitného predpisu,7) (odkaz pod čiarou na § 12 ods. 1 a 7 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V tomto smere, bolo zo strany žalovaného žiadúce aj v zmysle zásady úzkej súčinnosti s účastníkom konania (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku) dať mu možnosť vyjadriť sa k tomuto dôvodu. Hlavne preto, že v príslušnej žiadosti o príspevok pri narodení dieťaťa bola žalobkyňa poučená o povinnosti (okrem iného) aj predloženia dokladu o uzatvorení dohody o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti bez bližšej špecifikácie, či sa malo jednať o dohodu uzatvorenú na Slovensku, prípadne v inom členskom štáte, v ktorom má žalobkyňa bydlisko (rozumej centrum záujmov).
7 SSP) zákonom danú možnosť zmeny rozhodnutia krajského súdu a rozsudok krajského súdu postupom
2 SSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného z
2 SSP v spojení s § 467 ods. 1, § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá v konaní dosiahla úspech, priznal nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 71. Orgán verejnej správy je viazaný právnym názorom kasačného súdu
2 SSP. 72. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.